Pavol Rankov: Princezné a princovia
ilustrácie: Shiho Dono
Artforum, október 2020

Pavol Rankov: Princezné a princovia

Bývajú klasické rozprávky s ježibabami a kráľovstvami; bývajú moderné s robotmi či telefónmi; Rankovove rozprávky nie sú ani také, ani také. Stoja niekde na pomedzí a veľmi im to tam svedčí. Ich hlavné postavy – samé princezné a princovia – pochádzajú zo sveta klasického, ale zahalené sú moderným literárnym rozprávačstvom a vystužené náručami láskavého humoru.

Malá princeznička, ktorá zmenila svet (úryvok)

Vzťahy medzi súrodencami bývajú všelijaké. Niektorí sa občas klbčia o hračky. Ďalší niekedy s radosťou poukazujú na chyby a nedostatky toho druhého. Iní zasa sem-tam žiarlia a zápasia o priazeň rodičov, čo je, samozrejme, hlúpe, pretože priazeň a láska mamy a otca sú nekonečne veľké, takže ak ich dostáva mnoho tvoj brat či sestra, ty dostávaš tiež veľmi veľa. Nekonečno je nekonečné, a keď ho rozdelíš na dve polovice, obe sú nekonečne veľké!

Ale historické kroniky o najvýznamnejších udalostiach svetového diania zaznamenali už aj prípady, že vzťahy medzi súrodencami boli dobré. Bratia boli približne rovnako starí a veľmi radi sa spolu hrali, sestry mali také isté záujmy a záľuby, čo ich ešte väčšmi zbližovalo. A o jednom takom vzácnom prípade súrodeneckej lásky sa dozvieme aj z tejto rozprávky. Bude to príbeh o to zvláštnejší, že medzi starším bratom a mladšou sestrou bolo až desať rokov.

V tejto rozprávke platí, že čím väčší vekový rozdiel medzi súrodencami, tým väčšia oddanosť a náklonnosť. Starší brat princ Julián miloval svoju sestričku princezničku Karolínu už od kolísky. A kolísku veru mala peknú, maľovanú a vyrezávanú, ako sa na kráľovské dieťa patrí. Julián, vtedy desaťročný šuhajko, sedával na taburetke pri kolíske a jemne hojdal maličkú princeznú.

„Však je moja sestrička pekná?!“ pýtal sa komornej vždy, keď vošla, aby vymenila dievčatku plienky.

„Všakže je naša princeznička ľúbezná?!“ overoval si, keď prišla kráľovná, aby dcéru napojila materským mliekom.

„Pozrite, môj kráľovský otecko, ako nádherne Karolínka spí,“ upozorňoval otca. Veru tak, princ Julián bol svätosväte presvedčený, že žiadne bábätko nespí tak pekne ako jeho sestrička. Lenže kráľovský otec bol človek záhaľčivý, ba až lenivý. Po synovej otázke len hodil na dcérku krátky pohľad a sotva viditeľne pokýval hlavou na znak súhlasu. Kráľ dal synovi za pravdu, princeznička naozaj spala, a to bolo nádherné, lebo neplakala a on mal pokoj, nerušila ho v jeho pohodlí. Pán kráľ bol totiž až taký lenivý, že sa mu nechcelo ani len ľúbiť vlastné deti.

V žiadnom prípade si však nemyslite, že za Juliánovými slovami bola nejaká kráľovská namyslenosť a pýcha. Vonkoncom sa nedomnieval, že všetko, čo sa týka ich vznešeného rodu a čo patrí do ich panovníckej famílie, musí byť krásne a ohromné a dokonalé. Jednoducho mal sestru veľmi rád, a nič viac za tým nehľadajte.

Keď dievčinka trochu (ale zatiaľ naozaj len trochu) povyrástla, starší brat si ju často bral na kolená a kŕmil. Dvorné slúžky to nemali veľmi rady, pretože sa pri tom zababrali obaja súrodenci a bolo treba prezliekať dve deti namiesto jedného. A báli sa tiež, že budú jedného dňa prepustené zo služby, pretože kráľ alebo kráľovná si pomyslia, že žiadnu slúžku na kŕmenie dcérky nepotrebujú, veď tú prácu zastane aj princ Julián.

Zato vychovávateľka, ktorú k princezničke prijali, sa o svoje zamestnanie nebála. Dokonca sa v duchu tešila, že dostáva plácu, hoci polovicu práce namiesto nej urobí niekto iný. A to priamo samotný princ. Vychovávateľka ukázala princovi, ako treba princezničke gúľať či hádzať loptu, aby ju vedela chytiť, a potom si sadla do mäkučkého kresla. Pozorovala súrodencov, v duchu sa tešiac, že si šetrí neohybný chrbát aj reumatické kolená. Občas od tej spokojnosti aj zadriemala a zobudil ju až Karolínkin hlasný chichot, keď sa s bratom kotúľali po sieni ako také dve lopty. (...)