80. roky však neslúžia pre autentickejší historický kolorit knihy s originálnym názvom v maďarčine: A poszonyi metró (2017), ale vytvárajú ilúziu spoločenského nádychu. Výstavba metra by nebola len revolúciou v doprave, jej existencia by radikálne zmenila dynamiku a tvár mesta. Zďaleka však nejde o gýčovito idealistický, alebo budovateľský nádych. Pre niekoho je to osmeľovanie pred skokom z výšky do studenej vody.

Architektonické fragmenty sa stali podkladom pre pouličné umenie. K nemu, aj keď v ucelenejšej spisovateľskej rovine, má blízko aj reč Ferenca Czinkiho.

„Neďaleko diaľnice, ktorá pretína Petržalku a smeruje do Brna, je jedna plastová stolička, na konci chodníka pri jednom desaťposchodovom paneláku. Tu sa otvára zadný vchod salónu krásy U labute, pôvodnú nakladaciu rampu už nepoužívajú. Kedysi tu mohlo byť mäsiarstvo. V rohu rampy, ktorá sa už teraz používa ako terasa, sú navŕšené vyblednuté bledomodré prepravky mäsa. Nikto tadiaľto nechodí. Spodná časť domu sa do tohto prostredia vôbec nehodí, dostala náter pripomínajúci červené tehly, dnes si tento povrch rozdelili spodnejšie vrstvy miestneho sprejerského spoločenstva.” (s. 79)

Rekapitulácia príbehov sa zriedka dá zredukovať na stručné konštatovanie deja. Ten ale nie je podstatný, slúži skôr na vytvorenie figúr reprezentujúcich atmosféru neexistujúcich zastávok metra. V celkovom fakte, že tu v 20. storočí vznikli fyzické základy pre vznik metra, je štedrá dávka magiky s akou sa dá v realite kreatívne pracovať. Czinki našiel v Bratislave svieži závan dokumentárnej poézie, aj keď sa občas výživné obrazy rozmazávajú v útrobách svojských krčmičiek s “dušou”.

Príchody a odchody z pohostinstiev majú tendenciu vniesť do deja bohémsku energiu, no často namiesto toho prichádzajú s obrazom nezriedkavého autorského samotárstva, aké v Bratislave získava výhodu nestranného pozorovateľa. Pozorovanie je základnou stavebnou jednotkou vizuálnej sýtosti v Czinkiho vetách, do akých príležitostne vnáša antickú mytológiu a svetovú kultúru. Tým upozorňuje na fenomén súčasných mýtov a legiend. Betónové múry bratislavského metra majú kontúry starovekého labyrintu. Otázka je, kto by bol dnes Minotaurom?

V knihe Bratislavské metro je Minotaurom pointa s akou čitateľ často zápasí. Tiež je na týchto miestach iba umelo vytvorenou legendou. Putovanie po jej stopách skracuje potenciál skutočného čitateľského zážitku. Nie je dramatický, hoci sa autor snaží jednotlivé zastávky prepojiť spoločnou cestou. Taktiež, myslím, chcel vypátrať kauzalitu mestských vzťahov. To však nie je potrebné. Bratislavské metro si postačí s úprimným spisovateľským zážitkom na trase neexistujúcich liniek.

Vydalo OZ Brak, 2019

Preklad: Tímea Krekovičová Beck

Zobraziť diskusiu (0)