Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Péter Esterházy: Pankreasník

Zvláštny názov poslednej knihy Pétera Esterházyho je spojením slova denník a pankreas a vystihuje formu aj tému knihy, ktorá vyšla rok po jeho smrti. Esterházy, jeden z najvýznamnejších postmoderných európskych spisovateľov, zomrel v roku 2016 na rakovinu pankreasu a posledné roky so smrteľnou diagnózou reflektuje prostredníctvom citácií a interpretácií iných autorov, aj prostredníctvom úprimného popisu každodennosti. Knihu vydal Kalligram/Absynt v preklade Renáty Deákovej.

Pondelok, 29. júna 2015

Predpoludnie, je Petra a Pavla, samozrejme, zabudli. Tak teraz im to pripomeniem. Akí ste neokrôchanci. Vraj nech sklapnem, oni na nič nezabudli. Atď. – ale hej (nie) dobre.

Ráno som s nimi musel šliapať päť kilometrov. Bolo to polodobré… Jeden z nich zvesela: Keď ťa aj po tomto vystrie, my si umývame ruky. Čo je v ľudských silách, to sme vykonali. – Je to všetko také neskutočné, že môžeme byť pokojne sprostí. Keby som nemal na ruke deltu Dunaja, a to množstvo liekov, celkom by mi to vyfučalo z hlavy. Som zdravý ako repa. Lenže tá repa je červivá.

Ešte piatok, malý trh. So všetkými sme hovorili ako so starými známymi. Nielen so ženami! Ale zato s postaršou paňou s prilbou celkom dôverne ako s Mami. Aj ona toho dosť narozprávala, má 73, štyri roky je vdova, boli sme spolu štyridsať rokov. Či je to ťažké? Skôr čudné, povie. Nerozumiem ničomu. Nechápem, prečo ráno vstávam, a nechápem, prečo sama raňajkujem. Je to čudné. Vtom k nám, žiaľ, pristúpi rozrušený muž, chce si potriasť ruku so slávnym človekom. A informuje o tom, že víno szürkebarát, rulandské šedé, pochádza z vinárstva Esterházyovcov, a to z tridsiatych rokov. Myslel som si, že je staršie. Asi bratia z pavlínskeho rádu (?) nosia biely odev, lenže kvôli práci im zošedol, a to je ich víno. Francúzi na to majú nejaké slovo, niekde, neviem kde, som si ho poznačil.

Ako sa bezcieľna láskavosť bratov – balenie báb – náhle trocha významovo zmení, naberie iný smer, vďaka tomu sa stáva hrubozrnnou a tvrdšou, no ako náznak tieňa predsa sa nad ňou vznáša opustená láskavosť. Nazdávam sa, že práve ona zaberá. Nie, zaberá všeličo, počnúc ich planúcimi telami až po arogantnosť veľmi zvyšuje účinky. „Chcem“ je najdôležitejšie, zdá sa mi.

Žena vedľa mňa podrobne analyzuje svoje deti. Spoločnosť priateľov ju neochvejne počúva. Zdvorilo sa nudia. Suché podpichovanie svokra pokladá za vtipné. Vôbec také nie je. Ako dobre, že to nie je moja matka. Dobre, že Mami je moja matka A že Otec je môj otec. Mám štigro. Sme my ale štyria šťastlivci.

Expanzia, bolo napísané. Skrátka bujnie. Inak povedané: rastie vo mne čosi (mucinka, ty sa nevyzúvaj zo zodpovednosti) alebo ja rastiem? Z „Madame Bovary, c’est moi“ – to čosi som ja. Rakovina vo mne nie je oddelená. Moja rakovina som ja (a štát je Ľudovít, Lui). – No, myslím si, že keď toto vravím, trocha sa jej líškam. Mohol by som zažartovať: moje myslenie je nakazené.

Láskavosť – ich láskavosť je občas len duchaplný žart. A hovoriť s neznámym ako so známym, to nie je ľahkosť veľkorysosti, ale povrchnosť, koniec koncov lož. Je medzi nimi len malý rozdiel.

György uprostred skupinky neznámych vykladá, vysvetľuje. Pozri, Attila, povie istému neznámemu. A ja zatiaľ hľadám svoje rozkotúľané pilulky, vrtký dôchodca.

Nová perspektíva, mucinkovská perspektíva, by vraj mala osvetliť dôležité stránky života, jeho krásu, slasť.

Zomierame, ako sme žili. – To je koniec, keď sa človek dopracuje k sentenciám.

Utorok ráno. Opaľujem si brucho na slnku a striedavo si švitorím: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, a: Prázdny je dom, nik nie je v ňom.

Piatok, 3. júla 2015

Dlho som sem nič nenapísal. Neutíchajúci pocit restov; ako zlý žiak, ktorým som nikdy nebol.

Pondelok, 6. júla 2015

Dopoludnie. Zasa v nemocnici. Už mi vzali krv, doniesol som moč, modlil som sa. – Čo s takouto vetou? Naozaj sa môžem vyhovoriť na to, že to „tak bolo“? Zasa efekt „No vidíš…“ Vidím, vidím! Problémy so žánrom v pažeráku smrti!

Dokedy sa dá ešte šaškovať? Dlho. Ale nie donekonečna. Smrteľné choroby, a rakovina takou je, aj keby sme na ňu neumreli, akosi spájame (akosi úctivo!) s nekonečnom. To necítim, to nekonečno. Pravda, ani konečno. Ešte ma z mojej „pozície“ choroba nevytrhla. Micus sa ma včera spýtal, či sa zhováram s Mamou. Je to ostrá i detinská otázka zároveň. Poznamená, že mám toľko rolí (spisovateľ, slávny človek, otec, atď.)… Myslím, že sa nazdáva, že tieto teraz hodím za hlavu, a on, môj drahý, bude mať konečne možnosť spoznať svojho otca, toho pravého.

Nie je vo mne nijaký ozajstný otec. Ozajstné neviditeľné ja a krajnosť, čo sa vo mne rozrastá, môj vzťah k nej, náš vzájomný vzťah, ju zo mňa dostáva. Som táto nedefinovanosť.

Keď som kráčal s výsledkami, pozdravila ma postaršia, mohutná, ťažko sa pohybujúca pani. Odzdravil som. Nechcem vás zdržovať, ale zbožňujem vás. Čo som jej odvetil? Vyškieral som sa, to iste. S dlhými ááá, bozkááávááám? Zabudol som. Doparoma s tým realizmom!

V piatok čítačka s Désom. Svojím trúbením umocňoval bolestivú stránku textov. V tme mi svietili vlasy, povedali mi deti neskôr.

Už mi padajú, bezpochyby. Ráno mi ich v hrebeni zostáva veľa, priveľa. A stále mám nejaký ten vlas – na tvári, na košeli.

Natiahli mi na posteľ čerstvú, naškrobenú, onkologickú bielizeň. Som zdvorilý a priateľský – ale fakt.

Každý deň trocha pohybu, stacionárny bicykel alebo chôdza, ale včera skôr prechádzka.

Trápi ma, aká osamelá môže byť tam v mojich útrobách. Pritom je to poriadny sex, dokonalé splynutie, nevedno, kde som ja a kde už ona. A som ja a je ona. Som Jaona. Ibaže o svojej novej podstate veľa neviem.

Málo som stihol za posledné dva týždne, málo som čítal, nezohnal som si knihy vydavateľstva Typotex o optimálnych binárnych, nepustil som sa do malej knihy so Szütsom. Môj čas plynie tupšie, ako by mal. Nesústredím sa.

Váham-tápam, ako ďalej, čo teraz, čo sa dá a čo by som chcel. Chcem, čo som chcel doteraz, alebo by to malo byť čosi iné? Trocha sklamaný si uvedomujem, že sa „všetko nezmenilo“. Nie v zmysle, že by sa svet mal konečne vzchopiť a preukázať mi viac empatie, alebo čoho, lebo vďaka slečne je všetko iné, gravitácia, obežné dráhy planét atď., ale že som sa nezmenil ja, nedívam sa inak ani na seba, ani na nikoho. Možno. Vlastne pozorujem, či je to naozaj tak, a ak je, či je to zle alebo či som rozčarovaný.

Zopár vlasov mi ufrnkne pred nosom, bokom, na mňa. Mám v bruchu kŕče, i keď neveľké. Keď som napojený, ťažko sa chodí na záchod, navyše teraz som veľmi nepochodil. Cítim sa vyslovene pupkatý, oh, ja budem matkou, Adam, už to cítim.

S Micusom o tom, že jestvujú číre diania a pocity. Vravím, že nie sú číre, lebo k nim treba slová. Môžu jestvovať vnemy o našich stavoch aj bez slov, a možno pre nás samotných sú reálnym poznaním, no ak ich chceš tlmočiť iným, vzniká dilema, aké slová použiť. Smutný, zarmútený, trúchlivý, bezútešný, clivotou frcnutý. Niektoré si treba zvoliť, a tým sa človek dostáva do priestoru, v ktorom je už do značnej miery obmedzený. Nie je spokojný s tým, čo vravím. Akoby to boli zasa len obvyklé spisovateľské táraniny. Zasa len rola.

Už do mňa kvapká… dobro. Dobrý jed, životodarný mok. Bodli ma do pravej ruky, no teraz nemuseli do jej chrbta, minule mi v záhybe lakťa vybuchla – zrejme žila. V každom prípade, moje písmo je takto veľmi osobité.

Polohlasom si mrmlem (vulgo trpím samovravou), čo poviem, keď mi tento víkend na samote uvidia ruku. Skúšam si Coming out-ove reči – aké to bolo pred dvoma týždňami (?) v nedeľu na akcii deti a súrodenci a kedysi s Otcom. Niekoľkokrát to isté. Akosi – v duchu – sa to celé stalo veselým. Aj Gusztiho som zasvätil, on už má s rakovinou prax.

Nie je ľahké priblížiť sa skutočnosti, ani vlastnej.

Zbieram vlas po vlase.

Predstavil som si, že si mladý lekár vypýta autogram. A ja zavtipkujem (?), počkajme ešte trochu a mohol by váš byť ten posledný, akiste bude najvzácnejší! Ani okom nemihne. Viditeľne by taký autogram bral, no evidentne neschvaľuje moje slabošstvo. Jasné, dôjde mi teatrálne, na to by bolo potrebné, aby ste nevykonali svoju prácu optimálne. Hus aby to kopla, to je ale konflikt záujmov! Mlčky odíde. Vedel by ma zabiť. Takže autogramík by bol aj tak pasé!

Ďalšia dávka, teraz NaCl. Žila, moja žila, sa trocha napína. A zasa soplesliny. Lenže teraz ma neupozornili. Nespomínam si. Akoby aj návaly horúčavy. Každopádne sa mi potí zátylok.

140/80/55, teraz mi namerali. Zalistujem si, čo bolo minule. 144/80/61.

Náhle som zoslabol, kňučím. Pritom sú to len maličkosti, kŕče, teplo, napätie v žile. Ale je to poriadne na figu. Nepatrná nepríjemnosť, ale nepríjemnosť.

Ostrá bolesť, kŕče v bruchu – človečinec mi uniká. No neprináša to skutočné uspokojenie. Som ťažký sťa olovo. A ešte aj z nosa mi kvapká. Aj slzy mi tečú. Tekutiny dnu, tekutiny von. Som len prestupná stanica.

Ajetokurvavpiči, šepkám si.


Péter Esterházy

Pankreasník

Kalligram/Absynt

preklad: Renáta Deáková




Zobraziť diskusiu (0)

Pankreasník

Pankreasník

Péter Esterházy

Dá sa o rakovine slinivky brušnej napísať ľúbostný román? Autobiografická kniha zachytáva posledné dva roky autorovho života. Je záznamom jeho choroby, denníkom zaznamenávajúcim posledné obdobie jeho života, keď sa ako autor a človek vyrovnáva so smrteľnou diagnózou. Číta, cituje, interpretuje iných autorov svetovej literatúry, ktorí sa vyrovnávali s témou choroby a smrti, pričom podáva správu o svojom každodennom živote. O pokusoch udržať si roky pestované rituály, písanie, vzťahy s rodinou, priateľmi, reflektovanie spoločenských problémov. Karcinóm, je dobré slovo na začiatok. Je krokom autora do nepoznaného spôsobu života. Výraz, ktorý vyvoláva ticho. Ticho, v ktorom sa začne ozývať hlas vety, ktorá je nám niekedy známa, inokedy prekvapí, znie z diaľky i z blízka. Čo s telom, ktoré prestáva slúžiť? Ktoré doteraz stále poslušne slúžilo písaniu a odrazu sa obracia voči nemu? Esterházy neprestáva hovoriť duchaplne, otvorene a úprimne ani o najnepríjemnejších okamihoch života a pominuteľnosti. Nie je to jednoduchý príbeh. Kniha Pankreasník Pétera Esterházyho vychádza v preklade Renáty Deákovej.

Kúpiť za 10,79 €

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: