Osušil a odložil fotografiu. Sadol si a pozoroval vlhnúcu krajinu.

Odjakživa bol nevyčerpateľnou studnicou zvláštnych a zbytočných vedomostí – minule napríklad kdesi objavil, že vzduch po daždi sa odborne nazýva petrichor.

Alebo teda, presnejšie, je to vôňa dažďa dopadajúceho na vysušenú zem. Názov je zložený z dvoch slov: petros, čo v gréčtine znamená skalu, a ichor, to ma byť podľa antickej mytológie tekutina prúdiaca v žilách bohov. V definícii sa hovorí o zreteľnej vôni, ktorá po dlhom teplom a suchom období sprevádza prvý dážď. Termín publikovali v roku 1964 dvaja austrálski výskumníci Isabell Joy Bearova a Richard Grenfell Thomas v časopise Nature. V článku písali, že počas období sucha niektoré rastliny vylučujú olejovité látky, ktoré sú následne absorbované ílovitou zemou a kameňmi. Počas dažďa sa tieto substancie uvoľňujú do vzduchu, zmiešané s takzvaným geosminom, zlúčeninou produkovanou baktériami vo vlhkej alebo porušenej pôde. Takto vznika typická vôňa. Za búrky sa ešte môže miešať s ozónom. V nasledujúcom článku z roku 1965 vedci objasnili, že zmienené olejovité látky vlastne majú spomaľovať rast rastlín, čo chráni semená pred klíčením v nevhodných obdobiach.

Muselo byť krásne, zaoberať sa takouto vecou niekoľko rokov! Upokojujúce, ako pitie čaju počas tichého popoludnia. Niektorí ľudia sa ale majú!

Telá (Artforum 2016)

⁂

V sobotu Šimon chodieval s mamou a s bratom do Neologickej synagógy, aby spolu spievali Lechadodi. Teda – brata to až tak veľmi nezaujímalo a zvyčajne sa snažil čo najrýchlejšie vytratiť. Šimon tam zostával sedieť v jarmulke sám a vnímal všetok ten ruch a šepot, a nad tým rabínov stúpajúci a klesajúci hlas, ktorý poletoval pod kupolou ako vták. Praktická matka ich zväčša len odprevadila ku vchodu a bežala nakupovať. Jehova je totiž predovšetkým mužská záležitosť. Trh mala hneď pod nosom, na Rybnom námestí. Staré židovky chodievali do kóšer pekárstva pána Strieborného. Nosili sieťky vo vlasoch, ale ona jediná nie. Nepáčilo sa jej to. So Strieborným rozprávala po nemecky, teda aspoň zo začiatku. Po chvíli zvyčajne prišlo eee – v momente si nevedela spomenúť na náležité slovo, tak ho povedala po slovensky: zamilovaný a rozosmiala sa. Pokračovala po slovensky. A zasa to plynulo, pokým nedošla k slovu vámtiszt, ktoré sa jej v slovenčine akosi nevynáralo, a po ňom ako cez výhybku na ďalšiu koľaj preskočila do maďarčiny. Pán Strieborný rozprával tak isto. Rozumeli si. Všetky tieto jazyky s ich rozličnými verziami ovládali aj Šimon s Leom.

V nedeľu zas obaja chlapci museli povinne chodiť k Františkánom. S otcom, silne veriacim katolíkom, sedávali celkom vpredu a spievali Te deumlaudamus. Pozorovali svätého Františka, ktorý kázal kŕdľu vtákov a desil ich svätý Reparatus, mučeník ležérne oddychujúci v relikviári. Ak do kostola nešli, nedostali obed. Tak znelo pravidlo.

***

Smrtihlava pozoroval pri liahnutí. Ako sa súkal zo škáry v udupanej hline na dlážke chlieva, nový, krásny a ešte trochu pokrčený, s napuchnutým telom vyčerpaným premenou. Šimon sledoval, ako sa usádza na tráme a čaká, kým mu uschnú krídla.

Otec rozprával, že smrtihlav občas zvykne priletieť za svetlom a na smrť vydesí ľudí hrmotným letom a pískaním. Je to zlodej. V noci potichu pristane na letáku úľa. Vchod včely strážia, aby nikto nekradol med. Vie presne napodobiť zvuk, podľa ktorého sa spoznávajú strážcovia – slúži ako heslo. Vibruje mu celé telo a on postupuje pozdĺž koridoru spiacich včiel, čo by ho zabili v priebehu niekoľkých sekúnd, keby vedeli, že tu je. Berie na seba vôňu včelej kráľovnej, preto prekĺzne nepozorovaný. Nevidia ho – nevidia jeho sivočierne krídla, ani žltú škvrnu v tvare lebky. Je tu a predsa nie je. Vedia, že do úľa prenikol votrelec, lebo im miznú zásoby z plástov, ale nemôžu ho zachytiť. Nezbadajú jeho pruhované telo, ani tmavé oči. Nepozorovaný prechádza popri stovkách včiel. Je tma. Je noc. Občas ho však predsa len odhalia – inak by to nebola férová hra –, ale v tom prípade to značí koniec. Dopichajú ho a obalia voskom. Včelári ho potom nachádzajú mumifikovaného uprostred úľa. Motýľ odpočíval na dreve so zloženými krídlami. Na hrudi lebka. Žlté pruhy pripomínali rebrá.

Ema a smrtihlav (Artforum 2014)

Atlas zabúdania (Artforum 2013)

Peter Krištúfek vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na VŠMU v Bratislave. Debutoval poviedkovou knihou Nepresné miesto (2002), za ktorú získal prémiu Ivana Kraska. Po nej publikoval ďalšie zbierky Voľným okom (2004) a Mimo času (2009). Ďalej mu vyšla novela Hviezda vystrihnutého záberu (2005), súbor scenárov o Rote pomalého nasadenia (2006, spolu s Dadom Nagyom) a zbierka poézie 75W (2011). Jeho romány Šepkár (2008), Blíženci a protinožci, (2010) a Dom hluchého (2012) o búrlivých dejinách Slovenska v 20. storočí, sa dostali medzi 10 finalistov prestížnej literárnej ceny Anasoft litera a sú prekladané do viacerých európskych jazykov. Jeho novela Ema a smrtihlav (2014) je taktiež príbehom siahajúcim do minulosti Slovenska. V roku 2016 vydal novelu Telá a v roku 2017 spolu editorsky pripravil a zostavil biografiu svojho blízkeho priateľa Kornela Földváriho podľa záznamu spoločných rozhovorov, ktoré vznikli v rokoch 2007 – 2011.

"Narácia Petra Krištúfka nezaprie autorovo filmárske vzdelanie. Dynamické rozprávanie v jeho prózach sa podobá tempu striedaniu krátkych sekvencií v dramatickom či akčnom filme. Každá epizóda je pútavá, v najlepšom zmysle slova pôsobivo „vykonštruovaná“. Krištúfek čitateľa zaujme aj dôrazom na vizuálnu a akustickú stránku diania. Venuje sa opisom prostredia, postáv, pohybov, zvukov. Príbehy jeho poviedok smerujú k iracionálnym a absurdným vyústeniam. Krištúfek nenápadným udalostiam a výsekom každodenného života prikladá hlbší zmysel, ozvláštňuje ich tajomstvom. Hlavnými postavami próz sú čudáci a blázni, individuá s nevšednými zvykmi, záľubami a obavami. Konštruujú si svoje vlastné reality, aby v nich mohli v samote a izolácii smutne živoriť. Tieto figúrky vyznávajú iné hodnoty ako obyčajní ľudia, a práve preto si svoje outsiderstvo neuvedomujú. Ich kontakt s okolitým svetom je skôr či neskôr fatálne predurčený na vzájomné nepochopenie, prípadne vyúsťuje až do morbídnej konfrontácie. Tematicky sú Krištúfkove texty pestré, príbehy sa odohrávajú v atraktívne vykreslenom prostredí, napríklad vo svete médií, reklamy či umenia. Krištúfek čitateľovi predkladá len jeden z možných variantov skutočnosti, založený na zhode okolností a náhode. Jeho interpretácia sveta vzniká nastavením krivého zrkadla a zaostrením mikroskopu na inak nepostrehnuteľný detail. K čitateľskej pútavosti Krištúfkovych próz prispieva na jednej strane čierny humor, na druhej strane zakomponovanie odborných poznatkov, napríklad z psychológie a medicíny, do rozprávania." Pavol Rankov

"Krištúfek prišiel s originálnou poetikou, v ktorej sa uplatňuje princíp záhadnosti a kolážovitosti. Má priam nekonečnú invenciu podloženú ešte aj odbornými vedomosťami a znalosťou ľudskej psychiky." Jozef Bžoch

"Z hľadiska stavania príbehov sa nezaprie povolanie autora, poviedky sa podobajú krátkym filmom – pútavým scénam, v ktorých ponúka zvizuálnenie a ozvučenie deja, ktorý je dynamický a má rýchly spád. S ľahkosťou podania sa mu darí do textov preniesť pasáže niekedy až krehko lyricky pôsobiaceho jazyka." Milada Šudíková

"Nespochybniteľné je etické pozadie jeho príbehov, v ktorých prelínanie inej reality so skutočnosťou smeruje nielen k problematizovaniu autenticity bytia, ale aj k upozorneniu na potenciálne negatívny vplyv náhradných svetov." Marta Součková

Monika Kompaníková

Zobraziť diskusiu (0)