Koniec letného času

Jediným mojím skutočným rozptýlením – samozrejme, ak nerátam cigarety a táranie s ostatnými – je zablatený zápisník, ktorý som pred týždňom našiel u mŕtveho desiatnika. Schytal to, chudák, nečakane, a keď ho odniesli, všimol som si, že mu pri celom tom naťahovaní v úzkom zákope notes vytriasli z náprsného vrecka. Na prednej strane svieti odkiaľsi vystrihnutá a nalepená dvojitá podobizeň hrdého fúzatého Wilhelma a Franza Josefa s mohutnými bokombradami, nad nimi nápis Einigkeit macht stark! Pekné, pekné.

Mesiac pred odchodom na front som nevedel, kde mi hlava stojí, šesť detí a manželka pri nich, v úrade hory papierov... Je mi nevoľno, keď na to čo i len pomyslím! Prešporok nie je veľké mesto, ale úradné záležitosti na župnej správe vedia pekne potrápiť. Inak by som tie hladné krky ani neuživil. No ale nesťažujem sa, ani vtedy som sa nesťažoval. Človek má pracovať, je na to predurčený. A desiatym kruhom Pekla je večný nedostatok času, večné nestíhanie.

Potom prišiel výcvik, bodáky, a plazenie sa, napchatý vlak, uniformy a zákopy. Rozkazy. Chaos, nové tváre.

A teraz – priam nebeský pokoj!

Sedím v zákope. Občas nejaké karty a prázdne rozhovory o zázemí. O mestách a miestach, z ktorých sme prišli. Občas nejaký list, prijatý či odoslaný. Jankovi sa tlačia zúbky... V Prešporku je zatiaľ pokoj, nijaká vojna, nič, ani výbuchy nepočuť.

Nikdy som nepredpokladal, že uvidím, ako rastú hríby.

Trs muchotrávok po mojej pravej ruke sa krásne rozvíja. Naokolo vypukla farebná jeseň. Príroda s vojnou nepočíta, stromom je absolútne ukradnutá. Aj keby chceli, nemôžu rýchlo reagovať. Sú inou formou existencie. Vznešenejšou, pokojnejšou, stoickejšou. Milujem ich pre tú inakosť, sú mojimi najčastejšími spoločníkmi na stráži. Trápi ma len, že nemôžem vziať zo zeme jablko, čo leží asi meter a pol odo mňa – ak by som vystrčil hlavu, okamžite začnú z druhej strany strieľať Taliani. Pozorujem teda, ako ten šťavnatý plod postupne hnedne a hnije pred mojimi očami. Čas tu získal celkom nový rozmer, je to akási zvrátená meditácia.

Fatálny prebytok času je jedenástym kruhom Pekla, prebúdza v ľuďoch tých najhorších démonov.

Jablko najprv viselo na strome a pomaly červenelo podľa toho, ako naň dopadali slnečné lúče. Potom v jednej chvíli spadlo s tupým žuchnutím na zem. Spôsobil to poryv vetra, prinášajúci štipľavý dym, pach síry a liadku. Na napnutej šupke postupom času pribudla žltá farba, ktorá vytlačila posledné zelené odtiene, červená sa zmenila na karmínovú a neskôr bordovú, až začala vplyvom rozkladných procesov purpurovieť. Teraz je z krásneho ovocia len zhúžvaný kus dožívajúcej hmoty, v ktorej na svoju príležitosť čakajú zárodky v tmavohnedých semenách. Takto je to správne, nemali by sme zasahovať do prírodných dejov.

Jablká v pustých záhradách nerastú pre nás. Popri neustálej hrozbe smrti sa tu, bez záujmu o čokoľvek iné, slepo rozvíja nový život.

Fascinujúce!

Minulý týždeň uprostred delostreľby ťahala lesklá bystruška mršinu malého chrobáčika pár centimetrov od mojej ľavej ruky, kým ja som umieral od strachu. Hovorí sa, že toto je Veľká vojna, posledná a definitívna. Možno po nej ľudia celkom vymiznú a planéte sa uľaví. Možno.

V zápisníku mŕtveho vojaka nič také nenachádzam – len čisté udalosti, príbeh, dej. Okamihy, aké tu opisujem – alebo sa aspoň o to nemotorne snažím – väčšina ľudí iba potichu pretrpí a nič si nezaznamená. A predsa práve ony vypĺňajú väčšinu času nášho života. Čakanie, nekonečné čakanie.

Stúpa hmla, oziabajú ma ruky.

Začal sa trúsiť riedky dážď.

Na poliach, v krajine nikoho, sa už usadili havrany. Milujú ľudské mäso. Podľa mojich pozorovaní im ale väčšmi chutia Taliani, možno sú napáchnutí oreganom a bazalkou, okorenení a správne dochutení, pripravení na veľkolepú hostinu pre tieto lesklé bytosti v tmavých smokingoch z peria.

A tak si čítam v zápisníku – nikde nenachádzam desiatnikovo meno, len mená a adresy na feldpost. Sú to kamaráti a spolubojovníci, v jednom prípade bývalý učiteľ, ako sa dozvedám z nenápadnej poznámky. O mŕtvom viem iba to, že mal črevné ťažkosti, podľa skladačky s hnedým práškom a nápisom ceruzkou: Tanalbin. V civile bol nepochybne krajčírom, pretože zápisy bežia pomedzi kalendár a obrázky elegantných pánov v predvojnových oblekoch, cez dámy vo večerných róbach nakreslené ľahkým perom a tabuľku Čím vycíditi skvrny. Feldvéblovi niekoľkokrát zašíval uniformu, inému dával dohromady zničenú košeľu, tešil sa, keď sa dobre najedol, dokonca na ktorejsi strane spomína rozhovor s kamarátom na spoločnej latríne – rozprávali sa, mimochodom, o ženách, páčili sa mu brunetky s veľkými prsiami. Dvakrát bol ranený, čas bol pre neho rovnako dlhý ako pre mňa... Ale popritom všetkom – podobne ako ja – cítil úľavu, vyslobodenie z tranzu bežných dní, z upachtenej každodennosti civilného života.

To je niečo, čo som rozhodne nepredvídal, a znovu a znovu ma to prekvapuje. Zrazu sa ozve streľba. Po dlhých dňoch ticha nový útok.

Ak prežijem, zasa tu budem čakať a sledovať, ako napadne a roztopí sa sneh. Do prednej línie ktosi prinesie horiaci vianočný stromček a tí, do ktorých teraz strieľame, bez strachu vystrčia hlavy a podajú nám ruky so spomienkou na toho utrápeného muža, čo umrel za naše hriechy pred stovkami rokov, kdesi na východnom pobreží neďalekého mora. Kto by to kedy čakal?

Kto by čakal, že život bude mať predvídateľné pravidlá, je blázon.

Peter Krištúfek: Morytáty

Artforum 2020

Redakcia: Viktor Suchý

Knižný dizajn: Palo Bálik

Ilustrácie: Palo Čejka

Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Zobraziť diskusiu (0)