V piatok v polovici marca 2019 prúdili zo škôl ako malé potôčiky a kypeli vzdorom a vzrušením z nepovoleného záškoláctva. Potôčiky sa vyliali do širokých ulíc a bulvárov, kde sa spojili s ďalšími prúdmi spievajúcich a hlučiacich detí a tínedžerov, navlečených do legín s leopardími vzormi alebo vyžehlených uniforiem a všetkého možného medzi tým.

Čoskoro sa z potôčikov stali búrlivé rieky: stotisíc ľudí v Miláne, štyridsaťtisíc v Paríži, stopäťdesiattisíc v Montreali.

Nad záľahou ľudí sa týčili kartónové transparenty: NEEXISTUJE ŽIADNA PLANÉTA B! NESPÁĽTE NAŠU BUDÚCNOSŤ. NÁŠ DOMOV JE V PLAMEŇOCH!

Niektoré transparenty boli rafinovanejšie. V New Yorku jedno dievča nad hlavou nieslo krehký obraz čmeliačikov, kvetov a zvierat z džungle. Z diaľky sa to ponášalo na školský projekt o biodiverzite; zblízka to bol nárek nad šiestym hromadným vyhynutím: 45 PERCENT HMYZU STRATENÝCH KVÔLI ZMENÁM KLÍMY. 60 PERCENT ŽIVOČÍCHOV ZMIZLO ZA POSLEDNÝCH 50 ROKOV. V strede mala namaľované presýpacie hodiny, v ktorých ostávalo iba nepatrné množstvo piesku.

Pre mládež, ktorá sa zúčastnila vôbec prvého celosvetového školského štrajku za klímu, bolo vzdelávanie prostriedkom radikalizácie. Z čítaniek, učebníc a veľkorozpočtových dokumentárnych filmov sa od raného veku dozvedali o existencii starodávnych ľadovcov, oslňujúcich koralových útesov a exotických cicavcov, ktoré patria k zázrakom našej planéty. No takmer súčasne – od učiteľov, starších súrodencov alebo z pokračovaní tých istých filmov – zisťovali, že veľká časť týchto zázrakov sa už stratila a zvyšok možno zanikne skôr, ako sa dožijú tridsiatky.

No nielen poznanie o klimatických zmenách primalo mladých ľudí masovo vypochodovať zo škôl. Mnohí z nich už zmeny zažívali na vlastnej koži. Pred budovou zákonodarného zboru v Kapskom Meste v Južnej Afrike stovky mladých štrajkujúcich vyzývali svojich zvolených vedúcich predstaviteľov, aby prestali schvaľovať nové projekty na báze fosílnych palív. Iba pred rokom sa toto mesto so štyrmi miliónmi obyvateľov ocitlo v zovretí krutého sucha; tri štvrtiny z nich čelili hrozbe, že otočia vodovodným kohútikom a nič z neho nevyjde. Novinové titulky hlásili: „KAPSKÉ MESTO SA BLÍŽI K BODU NULA“. Klimatická zmena pre tieto deti nebola niečím, o čom sa písalo v knihách, alebo hrozbou na ďalekom obzore. Bolo to prítomné a naliehavé ako samotný smäd.

Rovnaké platí o klimatickom štrajku na tichomorskom ostrovnom štáte Vanuatu, kde obyvatelia žijú v strachu z postupujúcej erózie pobrežia. Stúpajúca voda už pohltila päť malých ostrovov ich tichomorského suseda, Šalamúnových ostrovov, pričom šiestim ďalším hrozí, že naveky zmiznú.

„Pozdvihnite svoj hlas, nie hladinu mora!“ volali študenti.

V New Yorku sa desaťtisíc detí z desiatok škôl zišlo na Columbus Circle a vydalo sa na pochod ku Trump Tower, pričom skandovali: „Peniaze nám nepomôžu, keď budeme mŕtvi!“ Starší tínedžeri v dave si ešte živo pamätali, ako hurikán Sandy v roku 2012 vtrhol do ich pobrežného mesta. „Náš dom zaplavilo a bola som z toho úplne hotová,“ spomínala Sandra Rogers. „A to ma naozaj prinútilo o tom rozmýšľať, lebo o takýchto veciach v škole neučia.“

Veľká portorická komunita v New Yorku bola v tento nezvykle teplý deň tiež na nohách. Niektoré deti prišli zahalené do vlajky ostrova, aby si pripomenuli príbuzných a priateľov, ktorých naďalej sužujú dôsledky hurikánu Maria, búrky v roku 2017, ktorá vo veľkých častiach územia nadlho prerušila dodávky vody a elektriny a spôsobila úplný rozpad infraštruktúry. Vyžiadala si životy približne troch tisícok ľudí.

Výbušná nálada panovala aj v San Franciscu, kde sa viac ako tisícka štrajkujúcich študentov delila o príbehy o živote s chronickou astmou v dôsledku priemyslu, ktorý znečisťuje životné prostredie ich štvrtí. Ich ochorenie sa ešte zhoršilo, keď len pár mesiacov pred štrajkom dym z ničivých požiarov po dlhý čas dusil oblasť Sanfranciského zálivu. Podobné svedectvá rezonovali aj pochodmi po celom severozápadnom pobreží Tichého oceánu, kde dym z rekordných požiarov po dve letá zatieňoval slnko. Za severnou hranicou, vo Vancouveri, sa mladým ľuďom nedávno podarilo prinútiť mestskú radu, aby vyhlásila „stav klimatickej núdze“.

O sedemtisíc kilometrov ďalej, v Dillí, štrajkujúci študenti protestovali proti všadeprítomnému znečisteniu ovzdušia (často najhoršiemu na svete). S bielymi rúškami na tvári volali: „Predali ste našu budúcnosť, len kvôli vlastnému zisku!“ V rozhovoroch niektorí spomínali ničivé povodne v Kerale, ktoré si v roku 2018 vyžiadali životy viac ako štyristo ľudí.

Austrálsky minister uhoľného priemyslu vyhlásil, že „protestujúci by si mali radšej vyskúšať postaviť sa do radu nezamestnaných.“ Stopäťdesiattisíc mladých ľudí sa nenechalo odradiť a zaplnili námestia v Sydney, Melbourne, Brisbane, Adelaide a ďalších mestách.

Táto generácia Austrálčanov sa rozhodla, že jednoducho nemôže predstierať, že je všetko v poriadku. Nemôže mlčať, keď začiatkom roku 2019 dosiahla teplota v juhoaustrálskom meste Port Augusta pekelnú hodnotu 49,5°C. Nemôže mlčať, keď sa polovica Veľkého bariérového útesu, najväčšej prírodnej stavby na svete vytvorenej živými tvormi, zmenila na hnijúci masový hrob pod vodou. Nemôže si zakrývať oči pred tým, že v týždňoch tesne pred samotným štrajkom sa lesné požiare v štáte Victoria spojili do obrovského výbuchu, ktorý tisíce obyvateľov prinútil utiecť zo svojich domovov, zatiaľ čo v Tasmánii lesné požiare zničili starodávne dažďové pralesy, ktoré sa nepodobajú žiadnym iným ekosystémom vo svete. Nemôžu nevidieť, že v januári 2019 sa kvôli kombinácii extrémnych teplotných výkyvov a zlého hospodárenia s vodou celá krajina prebudila a uvidela apokalyptické obrázky rieky Darling upchatej plávajúcimi telami milióna mŕtvych rýb.

„Všetci ste nás hrozne sklamali,“ uviedol pätnásťročný organizátor štrajku Nosrat Fareha na adresu všetkých politických reprezentácií. „Zaslúžime si niečo lepšie. Mladí ľudia ešte nemôžu hlasovať, no budú musieť žiť s dôsledkami vašej nečinnosti.“

V Mozambiku k štrajku študentov nedošlo; 15. marca, v deň globálnych demonštrácií, sa celá krajina pripravovala na dopad cyklónu Idai, jednej z najhorších búrok v africkej histórii, ktorá prinútila ľudí, aby sa pred stúpajúcou vodou uchýlili na vrcholky stromov, a nakoniec zabila viac ako tisíc ľudí. A potom, len o šesť týždňov neskôr, zatiaľ čo sa stále ešte odstraňovali sutiny, Mozambik zasiahol cyklón Kenneth, ďalšia rekordná búrka.

Nech táto generácia žije kdekoľvek na svete, má jedno spoločné: sú prvými, pre ktorých nie je narušenie klímy na planéte budúcou hrozbou, ale živou realitou. A nie na zopár nešťastných miestach, ale na každom kontinente. Prejavuje sa to podstatne rýchlejšie, než predpokladala väčšina vedeckých modelov.

Oceány sa ohrievajú o 40 percent rýchlejšie, ako predpovedala OSN pred piatimi rokmi. V rozsiahlej štúdii o stave Arktídy (uverejnenej v apríli 2019 v časopise Environmental Research Letters pod vedením renomovaného glaciológa Jasona Boxa) sa zistilo, že ľad v rôznych formách sa topí tak rýchlo, že „arktický biofyzikálny systém sa teraz jasne odchyľuje od svojho stavu v 20. storočí. Dostáva sa do bezprecedentného stavu, ktorý bude mať dôsledky nielen v Arktíde, ale aj mimo nej.“ V máji 2019 uverejnila Medzivládna vedecko-politická platforma Organizácie spojených národov o biodiverzite a fungovaní ekosystému správu o zarážajúcom úbytku voľne žijúcich živočíchov a rastlín vo svete. Upozornila, že miliónu druhov zvierat a rastlín hrozí vyhynutie. „Zdravie ekosystémov, od ktorých závisíme my a všetky ostatné druhy, sa zhoršuje rýchlejšie ako kedykoľvek predtým,“ uviedol predseda platformy Robert Watson. „Podkopávame samotné základy ekonomiky, zdrojov obživy, potravinovej bezpečnosti, zdravia a kvality života na celom svete. Stratili sme veľa času. Musíme ihneď konať. “

Pritom sa školáci v USA od materskej školy učia „obrane pred nebezpečnými strelcami“, no zároveň mnohým z nich vyučovanie rušia kvôli dymu z ničivých požiarov alebo namiesto výuky balia pred príchodom hurikánu evakuačné vaky. Mnoho detí muselo opustiť svoje domovy navždy, pretože dlhodobé sucho zničilo zdroje obživy ich rodičov v Guatemale alebo prispelo k vypuknutiu občianskej vojny v Sýrii.

Sú to už viac ako tri desaťročia, čo sa vlády a vedci začali oficiálne stretávať, aby prediskutovali potrebu znížiť emisie skleníkových plynov, aby sa predišlo nebezpečenstvu klimatickej katastrofy. Počas týchto rokov sme počuli nespočetné výzvy k činom, ktoré sa odvolávali na „deti“, „vnúčatá“ a „budúce generácie“. Hovorili nám, že sme povinní konať a zabrániť zmenám klímy. Varovali nás, že zlyhávame v našej najposvätnejšej povinnosti chrániť ich. Predpovedali, že nás budú ďalšie generácie neúprosne súdiť, ak nebudeme konať v ich prospech.

Žiaľ, žiaden z týchto emocionálnych apelov nebol dosť presvedčivý, prinajmenšom nie pre politikov a ich korporátnych spojencov, ktorí mali podnikať odvážne kroky na zastavenie narušenia klímy, ktoré dnes všetci zažívame. Namiesto toho sa od začiatku týchto medzivládnych stretnutí, od roku 1988, zvýšili globálne emisie CO2 o vyše 40 percent a naďalej stúpajú. Planéta sa oteplila asi o 1°C, odkedy sme začali uhlie spaľovať na priemyselnej škále, a priemerné teploty do konca storočia stúpnu až o štvornásobok tejto hodnoty; naposledy bolo toľko oxidu uhličitého v atmosfére, keď ešte neexistovali ľudia.

A čo tie deti, vnúčatá a budúce generácie, na ktoré sme sa tak hojne odvolávali? Dnes už to nie sú iba rétorické cvičenia. Dnes začali hovoriť (a kričať a štrajkovať) sami za seba. A hovoria za seba v rámci rodiaceho sa medzinárodného hnutia detí a globálnej siete tvorov, ktorá zahŕňa všetky tie úžasné zvieratá a prírodné zázraky, ktoré si s ľahkosťou zamilovali, aby vzápätí zistili, že sa vytrácajú.

A áno, ako sme už uviedli, tieto deti sú pripravené vyniesť svoj morálny rozsudok nad ľuďmi a inštitúciami, ktoré vedeli všetko o nebezpečnom, vyčerpanom svete, ktorý im zanechajú, a napriek tomu sa rozhodli nekonať.

Vedia, čo si majú myslieť o Donaldovi Trumpovi v Spojených štátoch a Jairovi Bolsonarovi v Brazílii a Scottovi Morrisonovi v Austrálii a o všetkých ostatných vedúcich predstaviteľoch, ktorí úporne podpaľujú túto planétu a popierajú vedecké poznatky tak jednoduché, že ich pochopili aj deti vo veku ôsmich rokov. Ich rozsudok však bude rovnako strašný, ak nie strašnejší, aj nad lídrami, ktorí síce prednášajú vášnivé a dojemné prejavy o nevyhnutnosti rešpektovať klimatickú dohodu z Paríža a urobení našej „planéty opäť veľkou“ (francúzsky Emanuel Macron, kanadský Justin Trudeau a mnoho ďalších), no potom rozdávajú dotácie, podporu a povolenky pre gigantické firmy, ktoré profitujú z fosílnych palív a agrobiznisu, bez ohľadu na hroziacu ekologickú katastrofu.

Mladí ľudia na celom svete otvárajú srdcia pred klimatickej krízou a hovoria o hlbokej túžbe po budúcnosti, v ktorú verili, ale o ktorú každým dňom prichádzajú preto, že dospelí ignorujú skutočnosť, že sa nachádzame v stave núdze.

V tomto spočíva sila mládežníckeho klimatického hnutia. Na rozdiel od dospelých na vplyvných postoch sa ešte nenaučili baliť fatálne riziká našich čias do jazyka byrokracie a pseudozložitosti. Pochopili, že dnes bojujú za základné právo žiť plnohodnotné životy – životy, v ktorých nebudú, ako povedala trinásťročná klimatická aktivistka Alexandria Villaseñor, len „utekať pred katastrofami“.

V onen deň v marci 2019 podľa odhadov organizátorov došlo v 125 krajinách sveta k takmer 2100 mládežníckym klimatickým štrajkom, ktorých sa zúčastnilo 1,6 milióna mladých ľudí. Bol to nesporný úspech hnutia, ktoré odštartovalo pred púhymi ôsmimi mesiacmi jedno pätnásťročné dievča vo švédskom Štokholme.

(Preklad časti úvodu knihy On Fire z voľne dostupnej ukážky na Amazone: Štefan Olejník.
Ilustračná fotografia: z webu pixabay.com.)

Zobraziť diskusiu (0)