.............

Na záchode si zapol ventiláciu a listoval vo svojej knihe básní, zastavil sa pri Jurolekovi: Dozreté šípky a trnky – tvary a farby / v ktorých je ten najčistejší výťažok roka / tu bol raj - tu sa udial život / tu som bol s tebou.

„Neprídeš neskoro, Ambróz?“ ozvalo sa jemné zaklopanie na dvere miestnosti.

„Doriti,“ spamätal sa, zaklapol knihu, pohodil ju späť na dlážku a rýchlo spláchol. Manželka má pravdu, doobedie ubehlo veľmi rýchlo, bolo zrazu o desať dve, Mliečne výrobky ho už budú čakať.

Na schodisku si spomenul, že si zabudol kľúče, zvrtol sa a pri dverách nervózne zazvonil. Otvorila Naďa, akoby za priezorom striehla, či sa pre niečo nevráti.

„Zase? To neexistuje, aby si niečo nezabudol?“

Nie každý má takú výhodu, že pracuje z domu. Vtedy je ľahké na nič nezabudnúť, pomyslel si Ambróz.

Schmatol kľúče zo skrinky v chodbe, našťastie tam ležali, a uvedomil si, že dnes je utorok, čaká ho dlhý deň. Zašiel do kuchyne, odrezal si z chleba poriadny kus, taký drevorubačský, a do igelitového vrecúška vložil aj oštiepok a papriku.

„Nepotrebuješ to, Ambróz, nepotrebuješ! Nie si malé dieťa, aby si do siedmej večer nevydržal!“

Bolo jasné, že jeho žena vôbec nepozná úskalia pedagogického procesu.

„Neviem, kde ti budem kupovať košele. Už teraz tvoju veľkosť nikde nemajú.“

Nevedel, čo na to odpovedať. „Musím bežať, majte sa tu pekne,“ rýchlo za sebou zabuchol dvere.

Ako predpokladal, Tadeáš už sedel na dlážke vedľa triedy, školský ruksak, väčší než on, položený vedľa neho.

„Čo v tom vláčiš, Tadeáš, kamene? Vylož noty a ideme hrať,“

Ambróz odomkol, vošiel do svojej miestnosti a otvoril okno. Tadeáš najprv z ruksaku vydoloval celú kopu učebníc a zošitov, na stojane na noty na chvíľu skončila Zbierka príkladov z matematiky pre 4. ročník – Príprava na osemročné gymnázium. Ambróz v nej chvíľu listoval, zvedavý, či by ho vzali medzi primánov. Skôr, než žiak dohral stupnicu, prišiel k záveru, že sa tam učia samé chytáky a hlavolamy, ktoré boli stvorené iba nato, aby sa Tadeášovi vysmievali. Školstvo je systém na ničenie ľudí, pomyslel si Ambróz a keď sa Tadeáš trápil so skladbou, ktorú od septembra nenacvičil, vymenil mu ju za ľahšiu. Spomenul si na noty, ktoré objednal z Francúzska. Podarilo sa mu utajiť príchod kuriéra pred Silviou, ktorá vždy namietala, že nôt už má dosť a že mu ich škola neprepláca, ale Ambróz nevedel odolať: boli to piesne s krásnou obálkou, Piesne stromov. Tadeáš si vybral skladbu Radostný bonsaj, lúštil notový zápis ako tabuľku s hieroglyfmi, obaja museli dlhšie čakať na náznak melódie. Keď sa ozvala, bola akási mdlá, s radosťou nemala nič spoločné.

„Mal si obed, Tadeáš?“ opýtal sa žiaka. Chlapec pokrútil hlavou, povedal, že zo školy išiel rovno na krúžky, obedovať nestihol.

Ambróz zašmátral v ruksaku, vytiahol odtiaľ svoje pohotovostné vrecúško a podal ho žiakovi. S veľkým kusom chleba sa podelili, ale oštiepok Tadeáš zjedol sám. Potom hral o čosi lepšie.

Nasledovala Mrazená zelenina, ktorá prišla ako vždy presne. Yejun, jeho žiak z Južnej Kórey, bol nielen dochvíľny, ale aj veľmi hygienický. Nezačal hrať, kým si klaviatúru nepretrel vlhčeným obrúskom. Keď mu chcel Ambróz predviesť ukážku skladby, podával obrúsok aj jemu a napriek tomu sa trochu štítivo pozeral na jeho prsty s prerastenými nechtami, za ktorými sa rysovali čierne oblúčiky. Yejun si ako jediný zapínal pri hre metronóm, i tentoraz dodržal tempo, hral technicky celkom dobre, no čosi tomu chýbalo. „Umenie bez emócie je ako čokoládový koláč bez cukru,“ spomenul si Ambróz na L. H. Andersona a zívlo sa mu. V jednej chvíli mu klesla hlava a pri monotónnej etude zadriemal. Keď sa prebral, žiak naňho skúmavo pozeral. Ambróz ho trochu zmätočne pochválil a vyzval, nech pokračuje. Yejun sa pred koncom hodiny vypýtal na záchod. Ambróz sa rozhodol, že zatiaľ zájde na cigaretku, prebrať sa na čerstvý vzduch. Mal rád miesto pred hlavným vchodom ZUŠ-ky, dalo sa tam postáť pod betónovou strechou, sledovať dážď, prichádzajúcich rodičov so žiakmi alebo len tak počúvať vietor v korunách okolitých stromov. Jeho šumenie nepripomínalo žiadnu melódiu, nedalo sa zaznačiť do nôt, no aj tak mal beztvarú ambientnú hudbu v posledných rokoch najradšej. Spomenul si, že by mal zájsť za Marcelkou, opýtať sa, či mu už vyhotovila zápis za október, ale nechcel na ňu tlačiť, veď ona nosí všetky tie termíny v hlave. Vtedy vstupná brána opäť zaškrípala a vyšla z nej riaditeľka. Asi boli zosynchronizovaní, najstarší kolegovia na škole, kamaráti od čias konzervatória. Kedysi dávno sa mu zdalo, že ho aj trošku balí. On k nej nikdy nič také nepocítil, nepriťahovala ho. Nosila dlhé splývavé sukne, ktoré mali zakryť, že kríva na jednu nohu. Celkom tomu nerozumel, krívanie mu pripadalo veľmi milé a sympatické a vedel, že by ešte viac vyniklo v kratšej sukni. Marcelka mala strohý účes z čiernych prešedivených vlasov. Vyzerala strhane, akoby si na tvár potrebovala priložiť kyslíkovú masku. Vybral krabičku, ona si vytiahla cigaretu a potichu spolu poťahovali. Obláčiky, ktoré vyfukovali, sa preplietli a vytvorili v ovzduší tvár – možno ducha ich spoločných prestávok, ktorý k nemu bez slov prehováral a našepkával mu, že všetko bude v poriadku.

„Triednu knihu som ti nahodila,“ vydýchla pomedzi dym.

Ambróz jej odovzdával dochádzku a priebeh výučby načmárané na papieri a ona ich nahadzovala do systému. Pred rokmi, keď neexistovala elektronická podoba, jej všetko len zbežne prerozprával a ona z jeho impresií vykúzlila dokument.

„Nechceš ešte jednu?“ opýtal sa jej Ambróz, keď videl, že cigaretu nedofajčila ani do polovice a už ju hasí, ponáhľa sa naspäť.

„Nabudúce. Blíži sa polrok, koncerty, všetko mi padá na hlavu,“ povedala medzi dverami. „A aby som nezabudla, chce s tebou hovoriť Eugen.“

„Eugen?“ Ambróz spozornel. „A nevieš, čo chce?“

„Netuším, ale zastav sa za ním niekedy.“

O Eugenovi veľa nevedel, okrem toho, že nosí kravatu a sedí v kancelárii s nápisom Zástupca riaditeľa školy. Zástupca riaditeľky školy, keď už, opravil by ho Ambróz, najradšej by Eugena upozornil, aby si dal zhotoviť novú menovku, ale na chodbách školy ho málokedy stretol.

„Naozaj nevieš, čo chce?“ zopakoval Ambróz otázku, no Marcelka už zmizla v budove školy.

Vtom Ambrózovi pípla esemeska. Teacher! Toilet paper is missing. Please, bring me some!

Ambróz si správu nahodil do internetového prekladača, s ktorým sa so žiakom dorozumievali, a vyštartoval. Vletel do toaliet na chodbe pri vedení školy, ktoré boli dobre zásobené mohutnými bielymi rolkami. Zobral z nich jednu a ponáhľal sa na druhé poschodie.

„Yejun?“ opýtal sa pred oškretými dverami.

Jedny z nich sa pootvorili a vystrčila sa z nich chudá chlapčenská ruka. Podal jej rolku, schmatla ju celú. Nebude teraz chýbať na toaletách dole? Hlavou mu víril zhluk čiernych myšlienok. Čo si o ich ZUŠ pomyslia v Južnej Kórei? Yejunov otec, ktorý chlapca občas vozil do školy na limuzíne, bol veľvyslancom tejto krajiny na Slovensku. Nevyberie sa práve v tejto chvíli na záchod zástupca, do kabíny, ktorú ochudobnil? Do Ambróza stále viac prenikal nepríjemný pocit.