Ak by som mala vyzdvihnúť najdôležitejšie aspekty tohto románu, boli by to: bezprostrednosť, úprimnosť a autentickosť. Autorka zvolila v diele ja-rozprávanie, čím spomenuté vlastnosti podčiarkla. Akoby sa opäť stávala malým dievčaťom, Veronikou, ktorá sa na svet (dedinu Olszyny) pozerá detskými očami, čiže aj naivne, a všetky momenty, situácie a dialógy interpretuje vlastným spôsobom. Je nepopísanou doskou, chce s ostatnými zdieľať životy, chce sa vžiť do mnohých udalostí a rýchlo dospieť – tieto jej pokusy sa však často končia vtipne alebo len suchým konštatovaním, nevediac, prečo sa to deje tak alebo inak. Skutočnosť si v mnohých prípadoch zamieňa s fantáziou a pomyselné tri bodky dopĺňa svojimi domnienkami. Napriek tomu sa chce o živote dozvedieť čo najviac, a to z rôznych uhlov pohľadu.

Hlavným motívom knihy sú autorkine stretnutia so smrťou (rodinných príslušníkov, kamarátov či známych). Najprv sa k nej stavia odmerane, ako postupne dospieva, tak sa smrť začína priamo dotýkať aj jej a musí sa vedieť s ňou vyrovnať. Možno preto si pamätá rôzne fragmenty zo života predkov a snaží sa o ich autentické zachytenie na papieri. Vety v románe odsýpajú jedna po druhej a plynú pomocou tzv. prúdu vedomia – vzbudzujú dojem, akoby si autorka sadla za stôl a napísala všetko, čo jej prišlo na um. V potrebe vyrozprávať to, čo zažila a počula, sa potenciálne skrýva túžba pochopiť, odkiaľ prichádza a aké sú jej korene.

Román obsahuje 12 kapitol, ktoré znamenajú 12 hodín odpočítavania času do smrti (naznačuje ich báseň v úvode). Vďačným prvkom a zároveň symbolom smrti sa v knihe stávajú kostolné zvony – bijú nielen pri zvyčajných príležitostiach (ráno, na obed a večer – ako zvolávanie k modlitbe), ale zároveň oznamujú, že niekto z dediny zomrel. Dedinskí ľudia sú smrti akosi bližšie a zvonenie umieračika ich dokáže vytrhnúť z aktuálnej činnosti, hoci sú naň zvyknutí. Často vedia viac, ako povedia, a svoje utrpenie a tragédie len ťažko skryjú pred zrakmi ostatných. Na smrť často čakajú, odkladajú ju alebo sa s ňou rovno stretnú. Čím skôr si uvedomia vlastnú smrteľnosť, tým ľahšie sa s ňou vyrovnajú.

Po troškách však nie je vyslovene melancholické dielo, nájde sa v ňom aj humor, najmä pri Veronikiných príhodách z nemocnice. Zároveň však môžete pocítiť mierny závan nostalgie a smútku za vlastným detstvom stráveným na dedine (kniha verne opisuje detstvo a dospievanie v 90. rokoch minulého storočia, a tak viacero zo situácií bude dnešným tridsiatnikom dobre známych), za zomrelými ujami či tetami a ich umením rozprávať tie najlepšie historky. Aj v tomto smere pripomína kniha domov ako miesto, kam sa človek vždy môže vracať, hoci len prostredníctvom videného, zažitého a zapamätaného.

Próza Po troškách je malým „objatím“, v ktorom nielen Veronika nachádza samu seba a svoju identitu zloženú z fragmentov, ktoré kedysi patrili jej predkom. V obsahu rodinných historiek, ktoré si Gogolovci rozprávajú pri rôznych príležitostiach, si čitateľ odnesie trochu životnej pravdy. Potrebujeme dobre poznať osudy svojej rodiny na to, aby sme sa z ich chýb stihli dostatočne poučiť. Autorkino zvolenie si detského rozprávača v knihe spôsobilo, že je autentická a uveriteľná, a hoci neponúka nič nové či prevratné a iba opakuje nám známe múdrosti, je v dnešnej dobe dôležitým literárnym dielom.

Weronika Gogola: Po troškách

Slovart, 2021

Preklad: Karol Chmel

Zobraziť diskusiu (0)