Volajte ma Mandy. Prečo tento názov, kto bola Mandy a ako ste sa k nej dostali?

Mandy bola žena, ktorá veľmi voľne inšpirovala moje rozprávanie. Stretli sme sa náhodne, keď hrala v jednom podniku, vieche, a som jej vďačná za to, že sa ma vtedy nezľakla a neposlala ma preč. Už na prvý pohľad bola pre mňa v niečom veľmi zaujímavá, výnimočná, chcela som ju spoznať. Mandy je prezývka, ktorú dostala v prvej polovici 20. storočia na južnom Slovensku, netreba to preto čítať po anglicky ako „Mendy“.

Mandy vie, že vznikla táto kniha, román?

Áno, písala som ju s jej vedomím – aj na základe jej rozprávania, osobných dokumentov či fotografií, ale pripomínam, že kniha je len veľmi voľne inšpirovaná jej životom a v príbehu je pospájaných niekoľko ďalších príbehov reálnych ľudí. Reálna Mandy však už pred dvomi rokmi navždy odišla, verím, že na lepšie miesto, takže sa vydania knihy, žiaľ, nedočkala.

V jednom rozhovore ste povedali, že máte rada zvláštne príbehy. Čím vás uchvátila Mandy?

Mám rada magický realizmus, ktorý udalosti a život obohacuje, robí ich výnimočnými. Teší ma, keď je vo veciach zvláštna iskra, aspekt, ktorý obyčajné udalosti robí špecifickými. Zdá sa mi, že ten život je vtedy znesiteľnejší a že nás to dokáže aj v ťažkých časoch v niečom potešiť. V tejto knihe sú prvky magického realizmu. Hoci na začiatku sa zdalo, že ich bude viac, v priebehu písania som asi aj ja trochu dozrela, zreálnila. (Smiech.) Tento príbeh ma zaujal a veľmi som chcela, aby vznikol, aby sa na ľudí, ktorí sa pohybovali okolo kaviarní, a zábavných hudobníkov v druhej polovici 20. storočia v Československu nezabudlo. Bolo pre mňa veľkou školou, rozprávať sa s nimi. Dvadsiate storočie nám odchádza, poslední ľudia, ktorí zažili povojnové roky, tu už dlho nebudú. Potrebovala som si to teda pre seba splniť.

V akom meste sa príbeh odohráva?

S mestami je to literárnejšie, abstraktnejšie. Odohráva sa v dvoch mestách – v Meste a v Mestečku. Sú tam nejaké odkazy na hlavné mesto, no nechcela som sa sústrediť na miestopis. Možno je to skôr o tom, že pre Mandy bolo mesto s veľkým M, oproti tomu jej rodnému mestečku, niečo veľmi špeciálne, nové, nepoznané, tam naozaj dozrela. Je to také jej osobné mesto a mestečko. Zároveň sú tam odkazy na starú Bratislavu a ľudia, ktorí ju poznajú, ich tam nájdu.

Nielen miesto, ale najmä čas je vo vašom príbehu dôležitý.

Určite. Mapujem detstvo a dospievanie Mandy v Mestečku na juhu Slovenska, to bude zreteľné. Príbeh je situovaný do obdobia druhej svetovej vojny a jej konca a potom do obdobia druhej polovice 20. storočia. Sledujeme, ako Mandy dozrieva a ako sa mení svet. V knihe sú dve časové roviny, tou druhou je súčasnosť, v ktorej má Mandy 90 rokov. Porovnám súčasnosť s jej mladosťou a s mladosťou jej vnučiek.

Príbeh, čas, no aj vizuálna podoba knihy sú dôležité. Ako vznikla spolupráca s grafickou dizajnérkou a typografkou Teréziou Denkovou?

Spolupráca vznikla už pri mojej prvej knihe v roku 2016, keď Tereza navrhla grafický dizajn môjho debutu, zbierky poviedok. Tam sme sa stretli. Veľmi sa mi páči, ako Tereza uvažuje, ako sa zaoberá písmom, typografiou a ako tým dokáže príbeh za mňa umne zastrešiť. Vedela som, že v dizajne prinesie viac než len prvý plán.

Typografka naznačila aj písmom, že príbeh nebude úplne veselý a šťastný a Mandy má za sebou aj niečo, čo nie je úplne príjemné.

Myslím, že druhá polovica 20. storočia taká bola, režim nebol v ničom príjemný. Postavenie žien v Československu, ich status a zaradenie, ak boli náhodou „bez muža“, neboli jednoduché. Hoci sa o tom hovorí málo a vždy sa to schová za nejakú nostalgiu a spomienkový optimizmus, myslím si, že z toho obdobia pramení veľmi veľa tráum a generácie si ich navzájom dodnes odovzdávajú. A Mandy bola toho súčasťou, stali sa jej zlé veci. No zároveň si myslím, že bola aj zocelená a silná a vekom získala nadhľad, ktorý jej pomohol prežiť.

Máte za sebou ročný štipendijný program Slovenského literárneho centra a Nadácie Tatra Banky a boli ste aj na štipendijných pobytoch, tvorili ste v Broumove. Ako sa vám tam písalo?

Broumov bol súčasťou spomínaného štipendia, bola som ich prvou štipendistkou. Sudety ma neuveriteľne očarili, bola som tam prvýkrát. Bol to čas, ktorý som mala pre seba a tvorbu, a krajina na jeseň ponúkala presne to, čo mám rada. Asi na ňu nikdy nezabudnem, veľmi ma to vnútorne ovplyvnilo. Tvorila som v záhradnom domčeku pri kláštore.

Nedávno ste boli na tvorivom rezidenčnom pobyte v Literarisches Colloquium v Berlíne. Dá sa to porovnať?

Ťažko, bol to iný druh rezidencie. V Broumove som bola vlastne iba s jednou kolegyňou, mali sme domček pre seba a pochopiteľne tam nebolo toľko vonkajších vplyvov ako v Berlíne ani toľko možností. V Berlíne navyše bolo teplo, leto, pre vnútorné upokojenie a nastavenie odporúčam preto Sudety viac než Berlín. Ale Berlín je zas skvelým miesto na gastrotrip. (Smiech.) Jedlo v Berlíne je kapitola sama osebe, odporúčam!

Vaša kniha Šeptuchy bola už preložená do češtiny, macedónčiny či srbčiny. V roku 2026 vyjde aj v preklade Marie-Theres Cermann v berlínskom vydavateľstve Transit Verlag. Vraciate sa ešte niekedy do Podlasia?

Nebola som tam dlhšie, mala som veľmi veľa inej práce, ale istotne tam ešte pôjdem.

Pracujete teraz ešte aj ako scenáristka?

Áno, ale naučila som sa o veciach, ktoré sú na začiatku, nehovoriť. Kto pozná audiovizuálny priemysel, vie, že je to dlhá cesta a môže sa na nej všeličo pokaziť. (Smiech.) Niekoľko sérií som sa ako storylinerka podieľala na seriáli Dunaj, k vašim službám a v minulosti aj na iných seriáloch a projektoch. Dunaj bol príjemnou skúsenosťou, pracovala som s dobovou látkou, ktorá mi je blízka. Je to svojím spôsobom remeselná zručnosť, v ktorej mi seriál pomohol zdokonaliť sa.

V minulosti ste pôsobili aj v Slovenskej národnej galérii ako galerijná pedagogička. Ako vnímate situáciu na kultúrnej scéne, nemyslím len v SNG, ale na Slovensku všeobecne?

Pracovala som v Slovenskej národnej galérii ako lektorka v roku 2019, pretože ma veľmi baví výtvarné umenie a príbehy za ním. Momentálne je situácia v kultúre, aká je, a chcem veriť, že ak to prečkáme, škody, ktoré sa tu napáchajú, sa budú dať eliminovať a opraviť. Bohužiaľ, bojujeme s diletantstvom a to je vždy ťažké. Veľmi nám aj všetkým kultúrnym inštitúciám prajem, aby sme to prežili v rámci možností v slušnosti a so cťou, lebo to je nakoniec niečo, čo sa bude počítať aj o sto rokov. Pretože história si, ako vieme, pamätá.

Foto: Peter Grznár

Zhovárala sa: Lucia Marcinátová