Prežívame oprávnenú čitateľskú únavu, ak k nám heslá ako „narušenie“, „psychopat“, „podivín“ prehovárajú skôr negatívne. Dlhodobo totiž reprezentujú majoritné knižné motívy a nám sa odnechcelo odhaľovať akýchsi periférnych čudákov s umeleckou túžbou stať sa aspoň mizantropom. Ideálne komplikovaným a inteligentným. Nechcem zľahčovať žiadnu formu obdobných problémov, dokonca verím, že psychiatria a psychológia sa v súčasnosti doťahujú na úroveň praktického lekára, čo je výnimočný spoločenský pokrok. V rámci terapií existuje asi len málo efektívnejších spôsobov, ako je písanie alebo iná forma arteterapie. Táto terapia nás kultivuje v úlohe priamo čeliť vlastnej duši, pretože vo svojom jadre je na ňu tvorivý proces napojený, a učí nás identifikovať hlas pôsobiaci v anonymite, kým si ho kreatívne neosvojíme. Mnohí ho začnú umelecky pestovať, no nie každému sa introspekciou podarí dosiahnuť skutočné kvality podliehajúce nárokovým kritériám prijímateľov konečného diela.

Ivana Dobrakovová dlhodobo stimuluje svoju autorskú pôdu silnými portrétmi s práve obdobnými definíciami. Nepíše však primárne o žiadnych zložitých osudoch, naopak, ľahko sa jej stane, že postavy klebetia nad pohárom vína a nadávajú na svojich najbližších, z čoho ďalej veľmi nápadito protagonisti kľučkujú a prinášajú série šťavnatých replík. Žiadne z jej postáv si nezamieňajú cukríky s „oblbovákmi“, a ak aj, pramení to z dobre budovaných motívov rezignácie a tieto situácie pomáhajú ilustrovať status nudy, ktorou často postavy oplývajú. Nuda je veľmi všeobecná. Dá sa aplikovať na širokú škálu psychologických, imerzných prežívaní. Čo si však vážim, zo subjektívnej perspektívy čitateľa, žiadna z postáv Ivany Dobrakovovej nemá namiesto zrkadla nejaký abstraktnejší expresionistický výjav, ku ktorému musíme podniknúť krátke detektívne pátranie v nejakej encyklopédii vizuálneho umenia. Ak použijem slovo banálne, bude to v najlepšom zmysle slova, pretože mať rodinu, zažívať milenecké excesy, nenávidieť vlastnú prácu, pohŕdať známymi, prichádzať o blízkych, to nepripadá každému spisovateľovi atraktívne, hoci, práve osobná skúsenosť často pestuje majstra. Na tomto mieste sa príručky o autorskom písaní často rozchádzajú (tiež záleží na tom, o akom druhu rozprávania je reč). Dokonca nie je nevyhnutný ani osobný denník alebo povestné freudovské kreslo. Neraz stačí nadpriemerná pozorovacia schopnosť, tiež schopnosť rozlíšiť, ktoré detaily sú pre charakterový kolorit relevantné.

Genéza bibliografie Ivany Dobrakovovej si prenáša konzistentné osobnostné poznačenia — smrť otca, otázky spojené s manželstvom, materstvo, telesnosť. Posledný zo zmienených vplyvov, zdá sa mi, vyniká naprieč autorkinou oceňovanou tvorbou najvýraznejšie. Stavia proti sebe manželskú povinnosť a mileneckú túžbu (Pod slnkom Turína), pracovnú pozíciu a konfrontáciu s telesným postihnutím (Bellevue), peripetie okolo gravidity (Toxo). Tieto tematiky nie sú v slovenskej próze reprezentované nijako marginálne, no často sú reflektované perspektívou feminizmu. Dobrakovovej tvorba, naopak, využíva rodovú hierarchizáciu ako devízu, rada stavia obzvlášť ženské postavy do nekomfortných situácií, z ktorých žena neraz vychádza ako submisívna. Táto forma nátlaku však z postáv Ivany Dobrakovovej vytvára dramaticky konzistentné literárne osobnosti. Často sa musia k vlastnej integrite doslova prebojovať, či už profesionálne, alebo už zmieňovanou telesnosťou.

Román Pod slnkom Turína narába s rovinou submisivity veľmi výrazne. Protagonistka Kristína hrá úlohu manželky starajúcej sa o domácnosť dobrovoľne. Manžel jej neraz opakuje, aby si pre rutinné domáce úkony zabezpečili chyžnú, no to by v románovej konštelácii pripravilo Kristínu aj o zvyšok režimu. Nestará sa o domácnosť preto, lebo to považuje za svoju rodovú povinnosť, čo by mohlo skĺznuť k prirodzenej kritike takejto starobylej pozície ženstva. Okrem domácnosti sú to synovia, pričom jeden z nich je mimoriadne citlivý. Matka to zneužíva, manipuluje s emocionálnou senzitivitou syna a tento vzťah je vrcholne autentický a komplikovaný.

Aj vďaka elementu detskej psychickej deviácie pôsobí erotický svet hlavnej postavy ako pomerne prirodzený, aj keď je to krajne vášnivý exkurz do sebauvedomenia, alebo ak chceme, priamo k prirodzenosti. Problematická je postava až príliš pasívneho manžela. O tom vieme iba veľmi skratkové informácie a môžeme z nich dedukovať majetnosť, pohodlnosť, ale tiež je okolo neho isté mystérium, respektíve manželkino podozrievanie, že na služobných cestách sa oddáva podobným radovánkam, akým prepadla ona sama, pričom práve „radovánky“ sú veľmi plastické slovo pre prežívanie postáv z románu Pod slnkom Turína. Aj keď tak avantúry pôsobia, málokedy z nich v úvahových pasážach veštíme akýsi priamy plezír. Celý čas ide práve o tú povestnú patológiu, odchýlku, ktorú si postava ospravedlňuje vlastným vnímaním svojho bezprostredného okolia. Kristína vie, že syna nezmenia zázraky, jej rodinný status taktiež nie, tak si aspoň volí takú formu potešenia, ktorá jej prináša adrenalín a trýznenie v jednom. Sebadeštruktívna psychika hlavnej postavy je kvalitatívnym odkazom starších predkov z kníh Ivany Dobrakovovej a pri každom jej novom románe cítiť v tomto smere „evolučný“ posun.

Ivana Dobrakovová: Pod slnkom Turína

Marenčin PT, 2021

Zobraziť diskusiu (0)