Horúca realita preto ponúka veľké množstvo najrôznejších podnetov žiadajúcich si hlbšiu reflexiu. Vcelku logickým je potom fakt, že svoju víziu blízkej západoeurópskej budúcnosti priniesol aj jeden z najkontroverznejších autorov súčasnej svetovej tvorby. Francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq v dystópii Podvolení ukazuje, ako sa z Francúzska stane moslimská republika.

Píše sa rok 2022. François – zhýčkaný a citovo kompletne vyprahnutý intelektuál – je akýmsi priamym komentátorom práve prebiehajúcich prezidentských volieb. V snahe zamedziť nástupu extrémistickému Národnému frontu a jej líderke Marie Le Penovej, sa voliči vydajú cestou „menšieho zla“ a – totálnym víťazom sa stáva Mohamed Ben Abbes , kandidát Moslimskej jednoty.

Reakcia je prakticky okamžitá. Ženy miznú pod závojmi aj z verejného života. Možnosti ich vzdelávania sú značne oklieštené. Na školách, štedro dotovaných neobmedzenými finančnými injekciami prúdiacimi z ropných monarchií, sa prijíma islamská výuka. Zavádza sa patriarchát a je povolené mnohoženstvo. Paradoxne však prijatie islamských pravidiel prispeje k napraveniu celého radu rôznych sociálnych problémov a ozdraveniu spoločenských vzťahov, ktoré západný konzumný individualizmus od základov narušil.

Houellebecq vo svojom najnovšom texte odkrýva zaujímavé rozporuplné skutočnosti. Ukazuje sa, že vyspelá, svojho druhu, totálne slobodná spoločnosť s, častokrát až nadbytočným, materiálnym zabezpečením vyprodukovala generácie jednotlivcov akoby neschopných vytvárať ani najzákladnejšie medziľudské väzby. V rámci zachovania vlastnej nedotknuteľnej konformity sa preto v priamej konfrontácii radšej podvolí navonok neslobodnému zriadeniu, ktoré však disponuje presne zadefinovanou hierarchiou. Toto zriadenie sa napokon ukáže ako mimoriadne životaschopné a výkonné, poskytujúce netušené sociálne výhody, pričom k presadeniu svojich záujmov nepotrebuje žiadnu podporu vojenskej sily.

Houellebecq s chuťou rozdáva sarkastické kopance na všetky strany. Jeho rukopis je analyticky presný, strohý, konkrétny a veľmi úderný. Nestavia na lacnej povrchnosti. Úsečne pojatému textu nechýba mnohovravnosť a intelektuálna hĺbka. Je tu mnoho trefnej zžieravej irónie, drzej nekorektnosti, jedovatého humoru i typicky francúzskeho afektu. Autor sa s vervou naváža do skorumpovaných politických elít. Berie si pod drobnohľad akademické kruhy, žijúce vo svojich súkromných vesmíroch, neschopné nachádzať adekvátne riešenia súčasných spoločenských problémov. Vysmieva sa z falošného humanizmu, zlyhávajúceho multikulturalizmu i z čoraz pokrivenejšieho vnímania demokracie zdegenerovanej do podoby obmedzenej konzumnej hlúposti.

Poukazuje na to, ako jeden extrém dokáže vytvoriť ďalšie extrémy. Znepokojuje, provokuje a vyvoláva mnohé otázky o povahe slobody i neslobody a ich (dajme tomu) značnej relatívnosti v modernom svete plnom dysfunkcie.

Zobraziť diskusiu (0)