V kategórii beletrie, ktorá patrí medzi tie najsledovanejšie, ho za román „Polostrov“ (Halbinsel, Luchterhand) získala Kristine Bilkau (1974).

Kristine Bilkau debutovala v roku 2015 románom „Tí šťastní“ (Die Glücklichen, 2015), za ktorý získala viacero ocenení. Jej druhý román „Vedľa“ (Nebenan, 2022) sa dostal do užšieho výberu Nemeckej knižnej ceny v danom roku. Víťazný román „Polostrov“ sa podobne ako román „Vedľa“ odohráva na melancholickom a pomerne prázdnom severe Nemecka, ktorý autorku očividne fascinuje.

Ústrednou postavou románu je štyridsaťdeväť ročná rozprávačka Annett, ktorá pracuje ako knihovníčka na malom polostrove neďaleko Husumu a po manželovej smrti vychováva dcéru Linn sama. Román sa však odohráva v čase, keď je Linn dospelá a už dávnejšie odišla z domu. Annettin osamelý, no predsa len istým spôsobom spokojný život naruší telefonát z nemocnice, kde leží jej dcéra. Tá sa po ukončení štúdia environmentálneho inžinierstva stane aktivistkou a pri účasti na jednej z ekologických konferencií odpadne. Annett prichádza po dcéru a odváža ju domov, aby sa o ňu nasledujúci týždeň postarala. Linnin príchod sa stáva výzvou – z plánovaného týždňa je niekoľko mesiacov a Annet a Linn musia svoj vzťah usporiadať úplne nanovo. Konečnému porozumeniu predchádza komplikovaný a pomalý proces, návrat k otcovej smrti a vzájomné pochopenie matky, ktorá prechádza náročným obdobím menopauzy, a dcéry, ktorá má všetky príznaky syndrómu vyhorenia.

Bilkauovej román je predovšetkým detailným portrétom vzťahu matky a dcéry, no súčasne reaguje aj na aktuálne problémy spoločnosti a generačné rozdiely vo vnímaní nielen znepokojujúcich tém a konfliktov týkajúcich sa klimatickej krízy. Napriek svojej útlosti je napísaný a vystavaný veľmi citlivo a dotýka sa diskusie o klimatickom svedomí, syndróme vyhorenia a negatívach spoločnosti orientovanej na výkon. Navyše sa dotýka citových dedičstiev a nevypovedaných tráum. Názov „Polostrov“ tak nie je len dejiskom príbehu, ale aj metaforou krehkosti medziľudských vzťahov.

V kategórii literatúry faktu vyhrala kniha novinárky Iriny Rastorguevovej (1983) „Pop-up propaganda. Epikríza ruskej samotravy“ (Pop-up-Propaganda. Epikrise der russischen Selbstvergiftung, Matthes & Seitz Berlin), ktorá rozoberá spoločnosť prostredníctvom analýzy jazyka. Autorka prostredníctvom tejto mimoriadne naliehavej knihy neúprosne ukazuje, ako funguje Putinova propagandistická mašinéria, ako lži destabilizujú ruskú realitu, no ponúka aj nástroje na odpor.

Cenu za preklad získal Thomas Weiler (1978), ktorý z bieloruštiny preložil knihu Alesa Adamoviča, Janky Bryl a Uladsimira Kalesnika: „Vypálené dediny. Zločiny Wehrmachtu v Bielorusku – svedkovia doby rozprávajú“ (Feuerdörfer. Wehrmachtsverbrechen in Belarus – Zeitzeugen berichten, Aufbau), v ktorej autori nechávajú rozprávať preživších zločinov Wehrmachtu. Nahrávky sú rozprávané v dedinských dialektoch, ktoré sa Thomasovi Weilerovi podarilo preložiť mimoriadne citlivo a uveriteľne.

Zobraziť diskusiu (0)