Nie že by tieto akože zasvätené hlasy zavážili v prijatí diela, ale posudzovanie vydávania prekladov ako nejakých trhových pretekov zatieňuje našu jedinečnú výhodu – že sa odohráva v dvoch odlišných, ale vzájomne zrozumiteľných a komunikujúcich kultúrach.

V prípade Telúrska sa nám to zíde, lebo ide o veľké sústo aj pre jeho domácu, špičkovo vybavenú ruskú literárnu scénu. Tam sú už obohrané charakteristiky Sorokina ako enfant terrible, škandalista, experimentátor, rúcač tabu, dokonca deviant, fekalista a pornograf. No tento dekonštruktívny postmodernista nie prvý raz ukázal starosť o osudy svojej krajiny, a tá sa postupne dostáva do popredia. Súčasne s tým sa čoraz menej vyžíva v naturalizme vkusových a mravnostných deliktov a o Telúrsku už možno povedať, že pre ne našiel únosnú mieru a funkčnosť. V krikľavo pestrom puzzle tohto románu zmyselnosť a sex nemôže chýbať a má tam organické miesto, ako v živote.

Lebo v tomto románe je všetko. Povedané hudobnou terminológiou je to polyfonická kakofónia. No vnímavý čitateľ v nej vytuší vyššiu harmóniu. Sorokin ju cieľavedome prehlušuje postmodernou rozháranosťou, zmesou nesúrodých stavebných prvkov románu. Ale ako virtuózne je to rozhárané! Päťdesiat samostatných kapitol, spojených jedine dobou niekedy v druhej polovici 21. storočia a špecifickými reáliami. Päťdesiat autonómnych krátkych útvarov, v ktorých sa ani raz nevyskytnú rovnaké postavy a nepokračujú príbehy. Odohrávajú sa v krajinách od rozdrobeného bývalého Ruska s altajskou republikou Telúrsko na východe až po bývalé Francúzsko na západe; a to väčšina kapitol má potenciál hoci aj na román a všetky do jednej majú dokonale vybrúsený špecifický jazyk a štýl, prislúchajúci bizarnému prostrediu a vlastný bizarným postavám. Pre niektoré fantastické či mýtické postavy autor dokonca vytvoril úplne nový jazyk. Slovom, ide tu o rozšafné plytvanie najkvalitnejším literárnym materiálom, ale to je zrejme tiež súčasť Sorokinovho postmoderného konceptu.

Viditeľným tmelom tohto pestrého celku je niekoľko čudných a ešte čudnejšie skombinovaných reálií. Technické vymoženosti z ríše sci-fi sa vyskytujú bežne spolu so stredovekou dopravou, s feudálnym myslením a spoločenskými vzťahmi. Že by ilustrácia starej tézy, že technický pokrok ďaleko predbieha rozvoj človeka a spoločnosti? Príliš jednoduché a neoriginálne pre Sorokina. Je to normálne ako sovietske lety do vesmíru spolu so zaostalosťou bežného života.

Hlavným spojivom a možno aj hlavným hrdinom románu je telúr, vzácny kov, ktorý v podobe klinca zatlčeného do hlavy pôsobí ako droga, elixír šťastia, múdrosti, sily, výkonnosti... Obrazu telúru sa pripisujú rôzne významy, napríklad, že to je náhradka kultúry, duševného bohatstva, ktorého zmysel sa stráca práve preto, že sa získava v okamihu nejakou chémiou namiesto trpezlivej tvorivej práce. A možno je to iba prostá metafora vtĺkania ideológií a dogiem, bez ktorých sa žije ťažko na svete.

Telúrsko je vôbec prekomplikované, náročné dielo, veľká čitateľská a kultúrna výzva. Aj napriek skľučujúcemu dojmu, ktorý asi zanechá, sa úsilie pri vstrebávaní ťažšie stráviteľnej duševnej potravy určite vyplatí. Dostali sme mnohorozmerný, epochálny román, ktorý si treba aktívne osvojovať a vyťažovať.

Premiéra v Rádiu Devín 23.2.2015

Zobraziť diskusiu (0)