Cesta

Ponty vnoril veslo do vody a vzpriečil ho proti prúdu. Hrot člna sa otočil k bielym zubom skál lemujúcim ostrov. Za veslom sa utvorila brázda pozlátená súmrakom. Ponty zabral. Loďka sa ticho kĺzala k ústiu jaskyne. Na dne člna ležala bengálska mačka – Shanti. Grošovaným kožuštekom mu zohrievala obnažené lýtko. Na hrdzavých škvrnách sa jej iskrili šikmé lúče večera. Bola ešte mačiatkom, keď ju Ponty našiel opustenú v lese. Vzal si ju domov. Keď dorástla, vrátila sa do pralesa. Teraz je to už veľká sebavedomá dáma. Celé roky ho táto tichá spoločníčka s vždy bdejúcimi zelenými očami zvykne sprevádzať na jeho potulkách pralesom. Znenazdania sa vynorí z vegetácie, obtrie sa mu o lýtko, on ju pohladí, a ďalej si pod klenbami pralesa vykračujú spolu. Keď sa temnozeleným šerom blíži nejaké nebezpečenstvo, mačka sa prihrbí… a hop – krásnym oblúkom sa vznesie do koruny stromu. Ponty samozrejme rýchlo šplhá za ňou. Občas Shanti vkĺzne i do loďky a nechá sa previesť na ostrov, kde ako mačiatko naháňala hlodavce a spávala v Pontyho posteli.

Obklopovalo ich ticho večera, iba v diaľke, Pontymu za chrbtom, dunel basový hlas vodopádu. Ponty mal rád jeho temný hlahol. V tonách padajúcej vody počul tóny uvoľnenej radosti. Voda spievala nikdy neutíchajúcu pieseň, nachvíľu uvoľnená zo zovretia starej hory. Steny sa rozostupovali a rieka sa rozlievala do pokoja jazera. Uprostred upokojených vôd sa zelenel ostrov. Keby bol Ponty plával dolu po pomalom prúde, časom by pocítil ako prúd silnie. Skalné steny na oboch stranách by sa znovu priblížili. Ocitol by sa na okraji priepasti, v miestach, ktorým sa bolo treba vyhnúť. Tu rieka padala späť do zovretia skál a pokračovala na svojej ceste kaňonom rozdeľujúcim horu.

Toto bol jeho domov. Miesto skryté pred očami ľudí. Tu sa narodil, tu prežil sedemnásť rokov.

Čln vkĺzol do jaskyne. Skalná diera tvorila vhodný úkryt pre malé plavidlo, ktoré malo ostať skryté pred zrakom náhodného pozorovateľa. Mačka mu vhupla do lona, narazila mu čelom o čelo, líce mu pohladila drsným jazykom, nehlučne sa vykradla a stratila v tôňach ostrova. Ponty sa s ňou v duchu lúčil.

„Zajtra o takomto čase tu už nebudem,“ pomyslel si. Uvedomil si, ako veľmi to miesto miluje: Hru svetiel na jazere, tajomné zvuky pralesa, v ktorých sa naučil čítať ako v dôverne známej knihe. Vystúpil na breh. Prešiel pomedzi zeleninové políčka a ovocné stromy k drevenej chyžke medzi stromami. Ktosi na neho zahvízdal. Na mangovníku sedel sivý papagáj s červeným chvostom a belasým bruškom. Vták otvoril zakrivený zobák a škrekľavým hlasom začal napodobňovať pieseň Pontyho matky.

„Raki – ty komediant,“ usmial sa Ponty. Vtáčik vypäl hruď a začal sa predvádzať. Škriekal, grgal, potom si čosi dlho mrmlal v papagájej reči. Matka Pontyho naučila rozlišovať v hlasoch zvierat významové odtiene. Podľa zafarbenia hlasu dokázal uhádnuť, čo mu tie nemé tváre hovoria. „Lúči sa so mnou,“ pomyslel si Ponty. Napäl hrdlo a odpovedal Rakimu v jeho vlastnej reči.

Raki sa našuchoril a veľavýznamne rapotal: „Po-n-ty pôjde, pôj-de, ďa-le-ko, ďa-le-ko…“

V izbe bolo prestreté; na drevenom podnose ho lákala obľúbená maškrta – koláč z mangových plodov. Rodičia ho privítali so slávnostným výrazom v tvárach. Ako inak, veď mal narodeniny. Bolo treba povedať pár vrúcnych slov, prijať ich objatie a cítiť, ako sa im v telách chveje smútok. Zvláštna slávnosť. Ešte nikdy sa nelúčili. Ponty nepoznal žiadnu inú ľudskú bytosť, len ich dvoch. Nemali nikoho, iba jeden druhého.

„Si dospelý muž,“ usmial sa otec, no čelo, na ktoré mu padali plavé kučery, mal zachmúrené. „Naučili sme ťa, čo sme vedeli. Je čas, aby si poznal svet.“

Zobraziť diskusiu (0)