Streda 21. február 2018 bola pre Slovensko krutou ranou do živého. Ranou, no snáď i podnetom k novým možnostiam. Boli sme postavení pred otázku, či spoločnými silami obhájime demokraciu postavenú na sile občanov. Pred nami všetkými vyvstala otázka, po akej krajine túžime. Nám všetkým táto streda pripomína zodpovednosť za ďalšie spolutvorenie spoločnosti, v ktorej žijeme. Prvou reakciou bolo organické, miestami až živelné občianske vzopätie, ktorého súčasťou bola, dúfame, obnova dôvery v základné demokratické hodnoty a silu občanov.

Spomienky na udalosti z jari 2018 sa nám spájajú nielen s bolesťou, ktorú smrť Jána a Martiny priniesla nám všetkým a najmä rodinám Kušnírovcov a Kuciakovcov, ale aj so vzácnou atmosférou lásky. Atmosférou nezištnosti, dôvery, rešpektu, slušnosti a priateľstva. Je toto odkaz dvoch snúbencov, Martiny a Jána? Je možné, že ste túto atmosféru z obývačiek, námestí a stoviek spoločných rozhovorov a stretnutí cítili takto intenzívne spolu s nami? Veľmi by sme si želali, aby to tak bolo. Aby sa tento zážitok stal pre nás nielen spomienkou, ale najmä záväzkom k ďalším zmysluplným činom. Buďme si našej občianskej sily aj naďalej vedomí, no nenechajme sa ňou opantať. Podporujme sa navzájom a hľadajme možnosti, ako zahrnúť aj tých, ktorí z rôznych a často pochopiteľných dôvodov s nami v uliciach stáť nemohli. Títo naši blízki a známi potrebujú náš záujem a porozumenie. A my potrebujeme ich spoluúčasť na zmene, ktorej sme sa po februári 2018 stali súčasťou.

Prirodzene, po zážitku takej obrovskej nádeje sa môžu na povrch predierať pocity frustrácie z toho, akou rýchlosťou sa odohráva zmena v porovnaní s prvotnými očakávaniami. Nedovoľme tejto frustrácii, aby nás obrala o vnímavosť voči pozitívnym zmenám, ktoré práve teraz prebiehajú. Občianske iniciatívy ako „Pre Bánovce“, „Spoločne pre lepšiu Krupinu“, „Zmena pre Nitru“ a ďalšie sú pre nás dôkazom a nádejou, že zmena v rôznych častiach Slovenska sa už deje. Potrebuje však našu ďalšiu podporu. Je lákavé očakávať rýchlu a priamočiaru zmenu. Zmena, na ktorú poukázali zhromaždenia Za slušné Slovensko, však musí byť viacúrovňová, široká a kontinuálna. Občianska a politická zároveň. Veríme, že tak, ako sme my nadviazali na aktivity občiansky angažovaných ľudí, pokračujú naše snaženia práve teraz nielen v našich životoch, ale aj na rôznych iných miestach, kde pôsobia ďalší.

O tom, kam patríme a smerujeme

Veríme, že Slovensko bude ďalšími krokmi potvrdzovať svoje pevné miesto v demokratickej časti Európy. Veríme, že „výstupy“ politikov Fica, Kaliňáka, Danka a Bugára ste s pohoršením sledovali spolu s nami. Veríme tiež, že ste nenaleteli dezinformáciám, konšpiráciám a jednoduchým riešeniam, ktoré ponúkali rodiace sa fašistické strany. Ich prítomnosť v parlamente pre nás predstavuje hrozbu, ktorej musíme odhodlane čeliť.

Veríme tiež, že ľudia, ktorí vystúpili alebo sa inak zúčastňovali zhromaždení Za slušné Slovensko, nielen reprezentujú, ale aj ďalej vytrvalo tvoria novú kultúru na Slovensku, po ktorej sme my občianky a občania začali v marci 2018 spoločne volať. Práve preto veríme, že ste súčasťou týchto udalostí boli aj vy, budúci politici a političky, a že spolu s pohoršením ste zacítili aj pocit odhodlania mať aktívnu rolu v komunálnej či celoštátnej politike. Veríme tiež, že nám čoskoro predstavíte víziu krajiny založenú na slušnosti, rešpekte a dôvere.

Kroky nás organizátorov zhromaždení vychádzali z presvedčenia, že demokracia je postavená na dialógu a spolupráci. Dialógu politikov a občanov, politikov a novinárov, novinárov a občanov, no najmä občanov medzi sebou. Je to dlhodobá a namáhavá spolupráca, keď je nutné hľadať spôsoby, ako spájať rôznorodých ľudí k vzájomnému pochopeniu a spolutvoreniu spoločnosti, kde bude dobre všetkým, vrátane sociálne najslabších.

Je veľmi jednoduché rôzne skupiny ľudí ignorovať, či z nich dokonca robiť nepriateľov celej spoločnosti tak, ako to dnes niektoré z nich zažívajú. Dajme však priestor odhodlaniu, trpezlivosti a láske, ktoré nám našu cestu uľahčia a ochránia nás pred cynizmom, frustráciou a bezmocnosťou. Máme na čom spoločne stavať aj čo zdokonaľovať. Zažili sme to spolu, pokračujeme.

Počas leta sa nás študenti stredných škôl na jednej z mnohých diskusií pýtali veľmi veľa otázok. Spomínali sme, ako sme sa dostali k názvu Za slušné Slovensko, opäť sme vysvetľovali, čo nás viedlo k zrušeniu protestu. Študenti boli zvedaví aj na to, čo si myslíme o prezidentovi Kiskovi, novovzniknutých stranách, kandidátoch na prezidenta a aké sú naše názory na mnohé iné témy. Občas bolo cítiť, že sedia v komfortnej zóne a zodpovednosť za Slovensko by radi nechali na našich pleciach. Na konci diskusie sa ich Veronka spýtala zásadnú otázku: „A môžem sa spýtať teraz niečo ja vás? Ako tieto udalosti zmenili vás? Nemyslím to v zlom, naozaj ma to zaujíma. Môžem napríklad povedať za seba, že som sa so svojím ocinom doteraz nikdy nerozprávala o politike. No už sa rozprávame, a aj keď v mnohom nesúhlasíme, pomaly sa menia jeho roky zabehnuté paradigmy o spoločnosti. A moja sestra zvažuje, že bude kandidovať do mestského zastupiteľstva. Neviem si predstaviť, že by jej to napadlo aj predtým.“ V miestnosti zostalo ticho. Pretože tak znie otázka z jari 2018:

Čo v nás tento zážitok podnietil a k čomu nás udalosti z jari 2018 zaviazali?

Nájdime si každý svoj spôsob, ako ďalej prispievať z miesta, kde sa nachádzame, ako zúročiť možnosti a schopnosti, ktoré máme. Nech sú nám prejavy, ktoré zaznievali na námestiach na jar 2018, pripomienkou a inšpiráciou pre naše ďalšie činy. My všetci sme tí, na ktorých sme čakali.

Katarína Nagy Pázmány, Táňa Sedláková

september 2018

My sme tí, na ktorých sme čakali

kol. autorov

vydavateľstvo Artforum, 2018