Predslov

Kniha, ktorú držíte v rukách, si nerobí nárok zaradiť sa medzi vedeckú literatúru. Snažil som sa v nej opísať život a tvorbu jedného z najslávnejších predstaviteľov talianskej renesancie, ako aj ľudstva vôbec – Leonarda da Vinciho – a jeho dobu. Ústredným zámerom knihy je však vznik, osud a podrobný rozbor jeho najslávnejšieho diela, Poslednej večere. Pre lepšie pochopenie osobnosti autora tohto kľúčového obrazu i jeho zrodu považujem za nevyhnutnú nadväznosť kontextov. Pri písaní rukopisu som sa snažil zvoliť formu, čo by si nevtieravým spôsobom našla cestu k čo najširšiemu čitateľskému publiku, ktorému je svet kultúry a umenia blízky. Hotový text som sa pre prehľadnosť rozhodol rozdeliť do dvoch samostatných častí: prvá sa zaoberá Leonardovým životom a tvorbou, historickými udalosťami, vznikom a pohnutým osudom Poslednej večere až po súčasnosť. Druhá časť je zameraná prevažne na podrobný umelecko-historický popis diela a jeho ikonografický rozmer. Predstavuje Poslednú večeru ako fenomén najkopírovanejšieho diela v dejinách umenia a na záver sa zaoberá možnosťami vedeckej rekonštrukcie. Faktografické kapitoly som sa snažil striedať s čitateľsky príťažlivejším rozprávaním, osvieženým priamou rečou, so zámerom dostať sa viac pod kožu rozhodujúcim udalostiam i histórii. V týchto častiach je o niečo viac autorskej fikcie, tá však vychádza z doložených historických faktov alebo zachovaných písomných dokumentov a dotvára celkovú atmosféru opisovanej udalosti.

Leonardov slávny obraz Posledná večera ma chytil za srdce už ako desaťročného chlapca, keď mi starý otec venoval čiernobielu pohľadnicu veľ kosti väčšej poštovej známky s Leonardovým námetom. Bola to láska na prvý pohľad a dodnes nerozumiem, čím zapôsobil taký malý obrázok na chlapca v mojom veku. Tento vzťah už nikdy nevychladol, skôr naopak. Presne podľa Leonardovho výroku „veľká láska sa rodí z veľkého poznania“ s každým novým poznatkom o diele rástol aj môj vzťah k Leonardovej tvorbe, renesancii aj celému spektru svetového umenia. Prečítal som množstvo rozličných materiálov o historických súvislostiach spojených s osudom obrazu a štúdiu Leonardovej Poslednej večere som zasvätil významnú časť svojho života. Skľučujúci stav diela mal výrazný vplyv na moje rozhodnutie študovať na umeleckej akadémii odbor reštaurovanie maľby. Viackrát som citácie obrazu použil vo vlastnej umeleckej tvorbe a už viac ako desať rokov sa pokúšam naplniť svoj sen z chlapčenských čias a vytvoriť čo možno najpresnejšiu rekonštrukciu z veľ kej časti dnes už zničeného diela. Celok a fragmenty rekonštrukcie sú v texte publikované po prvý raz. Kniha je nielen prvotinou Stana Lajdu, ale rovnako aj slovenského autora zaoberajúceho sa komplexne Da Vinciho tvorbou. Druhého mája 2019 uplynie päťsto rokov od úmrtia tejto osobnosti, takže načasovanie vydania knihy nie je vonkoncom náhodné. Je to akýsi osobný hold človeku, čo tak výrazne ovplyvnil nielen celý svet, ale aj môj život a tvorbu. Už dlhšie sa mu to snažím oplácať napríklad formou prednášok. Život a tvorba Leonarda da Vinciho ma neprestávajú fascinovať po celý život. Verím, že vďaka tejto knihe zažijete podobné pocity aj vy.

Váš autor

Ústa pravdy

1472 – 1476

Po asi šesťročnom učňovskom období sa stal z dvadsaťročného Leonarda umelec vyškolený v kresbe, maľbe doskových obrazov a fresiek vrátane prípravy podkladov pod maľbu a prípravy farieb. Mal skúsenosti s modelovaním a sekaním plastík do kameňa i s odlievaním či tepaním kovov, privoňal k zlatníctvu, architektúre a mechanike. Nesmieme popritom zabudnúť ani na mnohé filozofické debaty, vedené v priateľskom duchu, ktorými učiteľ formoval názory žiakov. „Talent, nie je samozrejmosťou, drahí moji, a preto ním nie je obdarovaný každý. Je to Boží dar, o ktorý sa treba starať ako o úrodnú pôdu a vlastnou usilovnosťou ho zveľadiť. Veď nie je nič smutnejšie než burina na láne, kde mohlo rásť žito. Výsledkom našej snahy bude trvalá hodnota, obohacujúca druhých svojou krásou a cenou výpovede. Niečo, čo tu nikdy doteraz nebolo a vďaka nám je. Tak preukážeme, či sme hodní výsady byť stvorení na obraz Boží. Preto je potrebné pristupovať k práci zodpovedne a vydať zo seba úplne všetko.

Musíme byť hrdí na to, čo robíme a ako to robíme. Robiť tak, aby sme sa nikdy nemuseli za svoje povolanie a výsledky práce hanbiť. Výtvarné umenie je maľovanou či modelovanou formou poézie, vizuálnym zobrazením literárneho diela, našich myšlienok, názorov a postojov. Pôsobí na city, na naše vnútro. Preto musí mať hĺbku a nemožno sa uspokojiť s čírou plytkosťou povrchovej stránky. Navyše je nevyhnutné rozumne využiť čas, ktorý máme. Nikto nevie, koľ ko ho pred sebou ešte má, aká dlhá je jeho sviečka.

Neplytvajte časom, priatelia.

(...)

Návrat do Florencie

apríl 1500 – august 1503

Cestou z Benátok sa Leonardo zastavil v krajine svojho detstva. Nad korunami olivovníkov a klíčiacimi listami viniča sa týčila veža citadely zvaná Cassera, z ktorej ako chlapec pozoroval so strýkom Francescom hviezdy a let vtákov. Veža, kamenné uličky, kostolík Svätého kríža pod pevnosťou a zopár domčekov pod návrším sa mu teraz zdali akési malé, tesné, bezvýznamné a cudzie. Akoby kedysi dávno netvorili celý jeho detský svet. Aj dom starých rodičov a jeho nezmenený inventár mu len veľmi matne pripomínali roky ranného detstva. Bolo to ako spomienka na pradávny sen. Jedine túžba vidieť svojho strýka ho privádzala nakrátko späť domov. Pred dvadsiatimi rokmi sa Francesco po predčasnej smrti manželky natrvalo vrátil do všednosti rodného mestečka, ktoré mu poskytovalo pokoj a úľavu v žiali. Tu deň po dni starol a chradol. Nebyť Francescovho šťastného úsmevu, Leonardo by sa tu cítil ako úplný cudzinec. So zaujatím i smútkom sledoval pomalé trhané pohyby zostarnutého muža, ktorého krása bola niekedy vo Vinci príslovečná, s ktorým šantil na lúkach v okolí, preskakoval potoky, ktorý mu nahrádzal zaneprázdneného otca, staršieho brata aj kamarátov.

Košík sušených fíg, keramickú nádobku medu s orechmi a fľašku olivového oleja, to bolo všetko, čo mu príbuzný mohol dať na cestu. Strýko sa potom s ligotom v očiach díval z terasy domu za pomaly odchádzajúcim synovcom, ktorý sa aj so svojím sprievodom onedlho stratil za zákrutou pod domom. Francesco tam stál ešte napriek tomu hodnú chvíľu, akoby čakal, či sa predsa len nevráti späť. Nechcel si pripustiť, že Leonardo do tohto prostredia už dávno nepatrí.

(...)

Zobraziť diskusiu (0)