Lýra v tvare konskej hlavy
1482
Z posledných diel vytvorených vo Florencii cítiť nepokoj odohrávajúci sa nielen v nich, ale najmä v Leonardovom vnútri. Sú zrkadlom jeho duše. Kto chce spoznať cenu priateľstva, nech padne na dno a uvidí, nakoľko sa zúži počet verných priateľov. Leonardo to zažil a už nevedel nájsť cestu k druhom, ktorí ho nepoznali v ťažkých chvíľach. Už ho nepriťahovalo múdre filozofovanie učených novoplatonikov, z ktorých sa vykľuli ctibažní karieristi, túžiaci po vysokých univerzitných postoch.

Názory nejakého nedouka z Vinci boli pre nich málo vzletné a neohrabané – zapáchali vidiekom. A napokon, čo sa jeho latinčiny týka... no hrôza!
Leonardo sa stiahol do svojej dielne. Jej samota ho napĺňala viac než prázdne reči, ktoré vypŕchajú ako ranná rosa. Tam sa v spomienkach zvykol vracať do učňovských čias, kedy privoňal k práci s kovmi, drevom, k zlatníctvu a hudbe. Tú mal rád od kolísky. Ešte donedávna bola však hudba voči výtvarnému umeniu v značnej nevýhode, pretože neexistovala možnosť uchovať originálny záznam hry.

Ako znalec hry, tónov a súčasne umelec s remeslom v rukách začal Leonardo sporadicky vyrábať a navrhovať netradičné hudobné nástroje. Prvá súvisiaca zmienka sa týka striebornej lýry v tvare konskej hlavy, ktorá mala krásny plný zvuk a Leonardo na ňu dokázal hrať s veľkou virtuozitou.
Práve v tom čase si ho zavolal Lorenzo Medici k sebe do paláca. Stratená nádej maľovať v Sixtínskej kaplnke cestou k Magnificovi znovu ožila. Lenže Lorenzovi sa doniesla správa o Leonardovom hudobnom talente a taktiež aj o nevšednej lýre a Florencia sa rozhodla vyslať ho ako svojho zástupcu do Milána, kde sa mala konať súťaž najlepších interpretov hry na lýru.

Nepísaný pán Milána Ludovico Sforza bol známym obdivovateľom hudby. Jeho slabosťou bola práve hra na lýru a súťaže hudobníkov usporadúval s rovnakou vášňou ako rytierske turnaje. Leonardo bol poverený zaspievať a zahrať na svojom nezvyčajnom nástroji a potom ho odovzdať Ludovicovi ako dar od jeho priateľa Lorenza Magnifica. Či za svoju lýru Leonardo niečo dostal, nevieme, ale môžeme si domyslieť, že aj keď hudbu miloval a bol oprávnene pyšný na svoj hudobný nástroj, isto bolo preňho rozčarovaním, keď sa vidina práce na Poslednej večeri v Sixtínskej kaplnke rozplynula ako dym zhasínajúcej sviece na úkor Milána. Ilúzie vystriedala tvrdá realita – zápolenie v hudobnej súťaži. Toto pokorenie bolo poslednou kvapkou. Cítil, že už nemá vo Florencii čo robiť, mesto jeho mladosti sa mu otočilo chrbtom. Do niekoľkých truhlíc pobalil svoj neveľký majetok a po sedemnástich rokoch strávených vo Florencii odchádzal s tridsiatkou na krku za novými nádejami. Spoločnosť mu robil celoživotný priateľ, majster všetkých remesiel, alchymista, metalurg, mechanik, mozaikár, a najmä oddaný človek, ktorému nebolo zaťažko splniť majstrovi každú požadovanú úlohu, Tommaso Masini, známejší pod prezývkou Zoroastro (1462 – 1520). Ďalšími mužmi smerujúcimi do Milána bol mladý hudobný majster Atalante Migliorotti (1466 – 1532) a dvaja vyslanci medicejského dvora, poverení hájiť v Lombardii záujmy Florencie.

Sprievod niekoľkých vozov a jazdcov opúšťajúcich v druhej polovici februára 1482 Florenciu pripomínal malú karavanu. Na vtedajších prašných cestách bolo podobných vidieť neúrekom. S nákladom či majetkom naloženým v truhliciach bolo bezpečnejšie ísť v skupinách. S vozmi ale cesta trvala oveľa dlhšie. Každý deň bolo potrebné rozdeliť čas na oddych a cestu, aby sa dostali od hostinca k hostincu alebo do bezpečia niektorého mesta. Hornatou krajinou Apenín do Bologne, Pádskou úžinou do Modeny a cez Parmu a Piacenzu až do Milána. Hoci dnes po diaľnici trvá táto trasa asi tri hodiny, v časoch pred technickými vymoženosťami zabrala v danom tempe vyše týždňa. Leonardo vzdialenosť medzi oboma mestami odhadol na dvestodeväťdesiat kilometrov, čo je oproti dnešným meraniam len o dvanásť kilometrov menej. Pôvodné cesty na niektorých úsekoch boli menej kľukaté, to znamená, že azda viac zodpovedali vzdušnej línii, takže je to pozoruhodne presný odhad. S priateľmi vchádzal do úplne nového, neznámeho mesta, podľa prstenca mohutných hradieb a desiatich brán na pohľad oveľa menšieho než Florencia. Opak bol však pravda. Vnútri mestských múrov sa tiesnilo takmer osemdesiattisíc obyvateľov, čo bolo takmer o tridsaťtisíc viac než vo vzdušných uliciach Florencie. Srdce mesta zaberala budova rozostavanej katedrály, navôkol nej paláce, chrámy, súbory kláštorov, domy mešťanov, štvrte miestnej chudoby. Pri severných hradbách sa rozprestieral mohutný areál vládneho sídla, nedobytná pevnosť, všeobecne známa pod názvom Castello. Mesto fungovalo už za čias Etruskov a z rímskej éry v ňom dodnes stoja niektoré architektonické pamiatky. Zdá sa, že zo strategických dôvodov nie je Miláno postavené na vhodnom mieste. Okolo je takmer rovina, až po časť Alpského masívu na severe. Nepreteká tadiaľ žiaden veľtok. Skôr len sieť malých riek a potokov tečúcich rozbahnenou močaristou krajinou.

Už Rimania nazvali mesto Mediolanum – mesto uprostred pláne, neskôr sa názov skomolil na Mayland, až sa časom zakorenilo pomenovanie Milano. Jeho polohu na vrchu talianskej čižmy možno považovať za križovatku medzi juhom a severom Európy a východom a západom, ktorá prepájala Benátky so zaalpskými kráľovstvami ako Španielsko, Portugalsko a Francúzsko. Niet sa čo diviť, že sa v meste miešali rôzne vplyvy viac než v iných talianskych mestách. Samotné Miláno sa preslávilo na trhoch so zbrojárskym a textilným priemyslom. Každý obyvateľ mesta, ak čo i len trošku na to mal, sa ešte výraznejšie než vo Florencii podriaďoval vplyvu módy. Drahé látky, zdobené filigránmi, dopĺňali muži nádherne vypracovanými zbraňami, ktoré boli súčasťou bežnej výbavy. Ženy si potrpeli na pevne stiahnuté hrudníky v korzetoch, a najmä na úpravu dohladka sčesaných vlasov, pod ušami stočených k zátylku a previazaných farebnou stuhou do mohutného vrkoča. To bola móda, ktorá sa v časoch panovania Sforzovcov takmer nemenila aj napriek vplyvom z Holandska, Nemecka, Francúzska a Orientu. Čo sa týka módy a vkusu, Miláno si po celé stáročia udržiavalo vysokú úroveň. No aj napriek kladom mesta, vrátane obrovského bohatstva, umelecká úroveň sa pohybovala skôr na chvoste. Sochárstvo malo prevažne dekoratívny charakter a maliarstvo neprinášalo v porovnaní s Florenciou, Benátkami či Mantovou nič výnimočné a už vôbec nie priekopnícke.

Škola svätého Lukáša v meste registrovala síce asi šesťdesiat členov, ale väčšina z nich boli klasickí rutinéri, ktorí neposúvali kvalitu vpred. Dodnes sa niekoľko z tamojších mien dochovalo, ale talent ich majiteľov iste nebol magnetom, ktorý by priťahoval pozornosť Florenťanov. Miláno pokladali cezpoľní umelci za perifériu. Hudba, najmä strunové nástroje a spev, tvorili v oblasti umenia svetlú výnimku. Duel najlepších hudobných majstrov bol výzvou ako pre domácich, tak aj pre súťažiacich zo vzdialených miest.

Napriek silnej konkurencii Leonardo súťaž vyhral a jeho dar v podobe striebornej lýry na Sforzu silne zapôsobil, keďže ho krátko predtým opájal jej lahodný zvuk. Leonardo si bol istý, že Ludovico si jeho meno vďaka vavrínovému vencu víťazov zapamätá a preto mu spolu s lýrou podal zapečatenú obálku. Leonardo si text listu začal pripravovať už krátko po audiencii u Lorenza. Rozhodol sa uchádzať nielen o hlavnú cenu, bol rozhodnutý docieliť omnoho viac. Cítil svoj nevyužitý potenciál, o ktorý vo Florencii nikto nestál. Zverí ho preto do rúk mocného predstaviteľa Milána, ktorý dozaista dokáže oceniť jeho schopnosti omnoho lepšie. List dal prepísať úhľadným písmom profesionálnemu pisárovi, avšak ešte niekoľkokrát ho dopĺňal a upravoval. S poslednou, definitívnou verziou predstúpil pred Sforzu.

Môj najjasnejší pane, začal Leonardo. Videl, že sa vyrábajú zbrane bez zmien a inovácií. Väčšiu pozornosť venovali ich autori estetickému prevedeniu než praktickému využitiu. Aj to bol dôvod, prečo sa osmelil ponúknuť Jeho Excelencii tajomstvá, ktoré dokáže kedykoľvek zrealizovať. Nasledovalo deväť bodov, v ktorých detailne a vymenúval rôzne tarasnice, obrnené vozy, katapulty, prenosné mosty a pontóny, húfnice, špeciálne rebríky a delá. Ponúkal služby vojenskej techniky na súši, pod zemou i vo vode, čím by si Ludovico zabezpečil rešpekt a neporaziteľnú armádu, na ktorú sa mohol spoľahnúť počas útokov aj pri obrane. Posledný bod patril napokon časom mieru. Vychválil svoje schopnosti architekta, ktorý dokáže postaviť akúkoľvek stavbu a zmeniť tok riek. V sochárstve vyrobí z mramoru, bronzu či hliny čokoľvek a v maliarstve predbehne svojím nadaním každého, nech by to bol ktokoľvek. Leonardo musel už vo Florencii zachytiť hlasy, že Ludovico Sforza prahne po jazdeckej soche svojho otca, a preto v závere listu zaútočil na Il Morove citlivé miesto. Okrem všetkých spomínaných vecí dokážem vytvoriť sochu bronzového koňa, ktorá by vyjadrila nesmrteľnú česť a slávu Vášmu otcovi blahej pamäti i slávnemu sforzovskému rodu. Aký to neobvyklý list z rúk hudobníka. Až z Florencie prišiel, aby nosil drevo do lesa? Veď toľko zbrojárskych dielní, ako má Miláno, nemožno nájsť nikde na svete. Ako si trúfa autor konskej lýry vyrobiť všetky tie zbrane? Kde berie sebavedomie vyvyšovať sa nad všetkých zbrojárov, architektov, sochárov a maliarov? Čo také významné má za sebou, že si dovolí použiť tak silné slová? Tu sú len dve riešenia. Buď je chorobne sebavedomý, alebo je prosto blázon! A možno je len chorobne sebavedomý blázon! Podobnými ľuďmi sa Ludovico nemienil ďalej zapodievať. List kamsi založil a čoskoro na jeho obsah úplne zabudol

Zobraziť diskusiu (0)