Juraj Skala
28.10.2025
Posledné veci
Po prečítaní románu Posledné veci od Slavky Liptákovej (finalistky Anasoft litera s predchádzajúcim románom Krajina matiek) by ma veľmi prekvapilo, keby sa román Posledné veci nedostal do budúcoročnej desiatky alebo ešte vyššie.
Je to už nejaký ten čas, keď som si doslova užíval čítanie slovenskej beletrie tak ako pri poslednej knihe Slavky Liptákovej. To, čo román charakterizuje azda najviac, sú silné, uveriteľné, plnokrvné a komplexné (nie čierno-biele) ženské postavy. Sú v pravom a dobrom slova zmysle plné života, rozporov a paradoxov.
V románe sa prelínajú tri obdobia alebo, keď chceme, línie. Hlavná postava, osemdesiatnička Zita, stráca postupne vplyvom Alzheimerovej choroby pamäť. Okrem peripetií (ktoré sú pri viacerých scénach realisticky, ale vtipne vykreslené) jej súčasného stavu a prijímania situácie postupného opúšťania živej pamäti sledujeme druhú líniu, a to je prúd spomienok jej života, manželstva a ženských priateľstiev. Špeciálne treba oceniť verné, plastické a krásne zobrazenie života počas socializmu, jeho beletristicky verne zvládnutý opis i s šeďou, náročnými rozhodnutiami a zničenými snami.
Vrchol knihy je ale niekde inde. Je práve v tretej línii – v opise Stely, stredovekej rebelky a zároveň tak trochu aj svätice. Práve táto línia mi svojím štýlom veľmi pripomenula Meno ruže od Umberta Eca. Autorka sa nebála ponoriť i do filozofie a teológie stredoveku, čo je na jednej strane jednoznačným obohatením textu, na druhej strane tento prvok nepôsobí cudzo, ale prirodzene z neho vyplýva. Autorka vytvorila tri príbehy, tri línie, ktoré sú v románe jasne rozlíšiteľné, napriek tomu harmonicky držia spolu, nenásilne, bez kotrmelcov a slepých uličiek. Ako milovník stredovekých príbehov a stredoveku ako takého som s potešením vstrebával vtedajšie reálie v jednom z nich.
Veľká škoda, že sa románu zatiaľ nedostalo náležitej pozornosti, pretože viacerými parametrami prekračuje bežný slovenský beletristický priemer a potvrdzuje, že momentálne na Slovensku, čo sa týka beletrie, sú to ženy, ktoré posúvajú latku kvalitatívne vyššie. Slavka Liptáková svojím poňatím ženských postáv a prácou s časovými líniami ukazuje svoje majstrovstvo.
Na záver jednoznačná pochvala za prevedenie obálky vydavateľstvu Slovart a jedna menšia výčitka – anotácia knihy je trochu mätúca a nejasná. Inak bol čas strávený pri knihe Posledné veci pre mňa jednoznačným prínosom a obohatením.
Slavka Liptáková: Posledné veci
Slovart, 2025
