Na knihe Posledný jednorožec je vidieť, že kvalitné diela pretrvajú bez ohľadu na obdobie, keď boli napísané. Prvýkrát bolo toto dielo vydané v roku 1968, v priebehu desaťročí sa stalo mimoriadne vplyvné a čitateľmi vyhľadávané. V roku 1987 časopis Locus označil Posledného jednorožca za piaty najlepší fantasy román všetkých čias. V roku 1982 bol natočený rovnomenný film, existuje aj komiksová verzia, k obidvom Beagle napísal scenár. Viacerí spisovatelia uvádzajú Posledného jednorožca ako dielo mimoriadnych kvalít, ku ktorému sa neustále vracajú, a existujú na to dobré dôvody.

Putovanie k zániku
Začiatok románu nás uvedie do krajiny, o ktorú sa stará jednorožkyňa: jej pôsobenie je blahodarné pre les aj tvory, ktoré v ňom žijú. Jednorožkyňa nevníma čas v ľudskom poňatí, dožíva sa takého vysokého veku, že je z pohľadu človeka prakticky nesmrteľná. V istom okamihu si však položí otázku, kde sú všetky ostatné jednorožce. V rozhovore s hovoriacim motýľom sa dozvedá o krutej bytosti, Červenom býkovi, ktorý prenasledoval všetkých jej druhov, čo spôsobí, že je presvedčená, že je posledná svojho druhu, no aj tak podnikne cestu, aby odhalila pravdu. Pravdou sa však môže stať aj to, že zahynie.

Na svojej ceste sa dostane do zajatia a už v tejto prvej vážnej situácii vidieť kvality románu. Autor umiestnil zajatie jednorožkyne do potulného cirkusu, v ktorom vládne čarodejnica Fortuna. Väzní tu obyčajné zvieratá aj mýtickú harpyu a predvádza ich prostredníctvom svojich kúziel za peniaze ľuďom. Pomáha jej v tom aj nie veľmi zdatný kúzelník Šmendrik. Fortunino správanie je na jednej strane výborným príkladom manipulácie a závislosti od moci, no tiež je tu vidieť, ako sugestívne klamstvo dokáže ovládať ľudí túžiacich veriť svojej verzii reality, aj keby to bola lož. Po oslobodení zo zajatia jednorožkyňa putuje ďalej so Šmendrikom a po ďalšom dobrodružstve sa k nim pridáva ešte žena drsnej povahy, Molly. Skupinka spolu hľadá hrad šialeného kráľa Hagarda, kde prebýva aj Červený býk.

Podpora života a jeho deštrukcia
Putovanie síce sprevádzajú napínavé situácie, ale značne ich uvoľňuje poetický jazyk. Beagle napísal román veľmi príjemným spôsobom, je tu veľa pasáží hraničiacich s poéziou a vyskytujú sa tu bežne aj básne a piesne. Práve táto prívetivosť textu môže byť jedným z dôvodov, prečo je román taký obľúbený. Určite by si ho mal prečítať každý, kto vo fantasy hľadá aj niečo iné ako len násilie sprevádzané fantastickými bytosťami. Okrem toho je tu aj ďalší, symbolický aspekt postáv.

Jednorožkyňu a Červeného býka môžeme vnímať ako protipóly rovnakej životnej sily. Zatiaľ čo jednorožkyňa život podporuje, uľahčuje utrpenie, poskytuje múdrosť a vidí širšiu perspektívu plynutia času, Červený býk stelesňuje agresivitu, animálnosť, život poníma veľmi obmedzene (je slepý a vníma svet len nozdrami) a pristupuje k nemu deštruktívne. Bez jedného by nemohlo existovať druhé a v tomto zmysle sú obidvaja skôr určitými večnými princípmi. Aj preto by sa dalo povedať, že Posledný jednorožec má bližšie k mytologickým príbehom než ku konvenčnej fantasy. K príbehu aj myšlienkovým rozmerom románu si asi ľahšie nájdu cestu hĺbavejší čitatelia, ale prečítať by si ho mohol určite každý, kto hľadá v knihách hlbšie posolstvo ako len zábavu.

Peter S. Beagle: Posledný jednorožec
Preklad: Lucia Nižníková Kollárová
Básne a piesne preložila Jana Kantorová-Báliková
Slovart, 2023

Zobraziť diskusiu (0)