Vidiek. Sám teraz skúšam voľné asociácie a do fantázie sa mi ako nožom vrývajú Kukučínovia, Figuľky a Králi. Môžem si za to sám, lebo predstavy o týchto plochách našej krajiny si masírujem presne takouto tvorbou. No a potom nezriedka podnikám rôzne výjazdy po Slovensku a vtedy prídem do kontaktu s tým pravým, skutočným vidiekom.

Futbalové šály a slovenské zástavy v krčmách, kde sa Rómovia hromadne označujú „cigáň“, homosexuáli „buzerant“ a kde vážna, alkoholom rozpumpovaná tvár vie stíchnuť, keď sa v televíznych novinách objaví Fico či Uhrík. Ak vkročíte s ukrajinskou alebo inou vlajkou, v lepšom prípade ste slniečkar, v horšom máte okamžite vypadnúť. Tu musíte byť neutrálni, nevytŕčať, nemať extravagantné reči a počúvať (hej, stále hovorím o tej krčme). No a idú správy – chcete či nechcete, vidíte, že takéhoto človeka práve oslovili a zmagnetizovali politici, ktorých zase nenávidíte vy. Ale kdeže, nie je to silný výraz.

Tieto obrazy však od seba možno nemajú ďaleko, napríklad od literárneho realizmu, akurát problém s akceptáciou nového či vulgárne podoby nenávisti nepredstavujú hlavný motív. Tu však áno. Nenávisť je v rozpore s vnímaním ideálov moderného človeka. No zostáva ešte otázka, kto je moderný človek. Na tú sa pokúsim odpovedať si sám.

Čo je väčšinový obraz vidieka?
Väčšinový obraz vidieka by sme mali, no je to naozaj takto? Je naozaj väčšinový obraz pitka, folklór, extrémna pravica, mačovské reči a nenávisť voči liberálom? Juraj Buzalka v spolupráci s vydavateľstvom mamaš vydal komplexnú knihu sociologických esejí s rôznorodými pohľadmi na zmeny občanov vo vidieckom prostredí. Ak by sa tu prihlásil perfekcionista, mohol by chcieť azda organizovanejšiu, možno až lineárnu štruktúru, nech sa táto transformácia ľahšie číta či identifikuje.

Máme tu mečiarizmus, extrémnu pravicu, Ficove vlády, Milana Hodžu, ale najmä spôsoby, ako chcela dobová politika integrovať slovenskú dedinu. Ako sa ju naučili či nenaučili čítať a čo im to prinieslo. Hodžovi napríklad vyčítali, že vie síce o vidieku pekne rozprávať a písať, no jeho skutočné problémy nepozná z bezprostrednej blízkosti (pozri aj Slovenské století; Pavel Kosatík). Za mečiarizmu zase imponovala až surová priamosť, s akou Vladimír Mečiar komunikoval. A tak ďalej. Juraj Buzalka ukazuje naše mýty, povinnú jazdu s Ľudovítom Štúrom prekvapivo, ale trefne prepojí s francúzskym hercom Pierrom Briceom, ktorý stvárnil milovaného indiánskeho hrdinu Winnetoua. Cez toto porovnanie sa dozvedáme čo-to o problematike s kultom osobnosti. Dokonca s národnou identitou.

Tieto zvraty a často nečakané prirovnania robia z knihy Juraja Buzalku nezriedka ironickú zbierku esejí a myšlienok. Priznám, občas sa mi stalo, že sa mi irónia identifikovala ťažšie a zahmlievala inak originálny autorský tón. Spätne som si povedal – aha, našťastie si robil srandu. Ak však dokážete prijať čitateľskú úlohu, že ste ochotní vnímať Juraja Buzalku v autorskej celistvosti, ľahko sa vám stane, že sa ocitnete uprostred dôverného rozhovoru, v ktorom si budete navzájom rozumieť.

Dá kniha návod na to, ako vnímať sedliakov či postsedliakov? Ale kdeže, veď to nie je talianska kuchárka a neponúka recepty, ako si pripraviť niečo jednoducho a rýchlo v pohodlí domova. Čo vám však kniha určite dá, je väčšia miera poriadku v predstavách, o ktorých ste ani netušili, že sú stereotypné a možno taktiež v niečom neakceptujúce, obmedzené.

Ak sa chceme naučiť pracovať so sedliakmi a s vidiekom, musíme si v prvom rade uvedomiť, že označiť niekoho „sedliak“ dnes nemusí mať pozitívne konotácie. Kto sme potom my? Ak sa to nenaučíme, budú chodiť na žatvy fúkať nejestvujúce rany v bielych košeliach členovia strán, ktorí – aspoň pre mňa – predstavujú tú najväčšiu nočnú moru a tiež cestu do neslobody.

Juraj Buzalka: Postsedliaci

mamaš, 2023

Zobraziť diskusiu (0)