Záhrada rozvetvených chodníkov

Venujem Victorii Ocampovej

Na strane 242 Dejín vojny v Európe od Liddella Harta sa dočítame, že na dvadsiateho štvrtého júla 1916 bola naplánovaná ofenzíva trinástich britských divízií (ozbrojených tisícštyristo delostreleckými zbraňami) na líniu Serre-Montauban, no musela sa odložiť až na ráno dvadsiateho deviateho. Dôvodom odkladu – v konečnom dôsledku bezvýznamného – boli prívalové dažde (podľa kapitána Liddela Harta). Nasledujúca výpoveď, ktorú nadiktoval, prečítal a podpísal doktor Jü Cun, niekdajší učiteľ angličtiny na Hochschule v Čching-tao, vrhá na situáciu nové svetlo. Prvé dve strany chýbajú.

„... a zložil som slúchadlo. Vzápätí som si uvedomil, komu patril hlas na druhom konci, ktorý sa ohlásil po nemecky. Bol to kapitán Richard Madden. Jeho prítomnosť v kancelárii Viktora Runeberga znamenala koniec našich snáh a tiež – hoci to bolo menej dôležité, alebo aspoň tak sa mi to malo javiť – koniec našich životov. Znamenalo to, že Runeberga zadržali alebo zavraždili.¹ Mňa čakal rovnaký osud ešte v ten deň pred západom slnka. Madden bol neľútostný. Presnejšie povedané, dostal rozkaz byť neľútostný. Bol to Ír v službách Anglicka, obviňovaný z ľahostajnosti, hádam aj zo zrady. Ako by mohol neprijať a netešiť sa z tej zázračnej priazne osudu, že sa mu podarilo odhaliť, zajať a možno aj zlikvidovať dvoch agentov Nemeckej ríše? Vybehol som po schodoch do svojej izby, nezmyselne som za sebou zamkol a zvalil sa na úzku železnú posteľ. Z okna som videl známe strechy a slnko presvitajúce cez mraky. Bolo šesť hodín večer. Nemohol som uveriť, že ten deň bez akýchkoľvek zvláštnych predzvestí či symbolov je pre mňa dňom nevyhnutnej smrti. Napriek tomu, kto bol môj nebohý otec, napriek tomu, že som vyrastal v symetrickej záhrade v Kchaj-fengu, mám teraz zomrieť? Potom mi napadlo, že človeku sa všetko deje práve teraz. Storočia plynú, no iba v prítomnosti sa môže niečo odohrať. Vo vzduchu, na zemi a na mori je nespočetné množstvo ľudí a všetko, čo sa im deje, sa deje v skutočnosti mne... Tieto úvahy rozohnala takmer neznesiteľná spomienka na Maddenovu konskú tvár. V návale nenávisti a strachu (teraz, keď som potupil Richarda Maddena a môj krk už túžobne očakáva slučku, nemám zábrany hovoriť o strachu) som si uvedomil, že ten zmätený vojak, ktorému nepochybne žičila náhoda, akiste netušil, že poznám ich tajomstvo: presnú polohu britskej delostreleckej základne na rieke Ancre. Videl som, ako sivou oblohou preletel vták, a v mysli sa mi premenil na lietadlo, na mnoho lietadiel (na francúzskej oblohe), ktoré základňu zbombardujú a zrovnajú so zemou. Keby len moje ústa, predtým než ich roztrhá guľka, mohli zakričať to meno tak, aby ho počuli až v Nemecku... Môj ľudský hlas bol prislabý. Ako by mohol preniknúť až do uší veliteľa? Toho chorľavého a nevraživého muža, ktorý o mne a Runebergovi vedel len toľko, že sme v Staffordshire, a márne čakal od nás správy vo svojej fádnej berlínskej kancelárii, bez prestávky študujúc dennú tlač... Vtedy som nahlas povedal: Musím ujsť. Potichu som vstal, nezmyselne sa vyhýbajúc hluku, akoby už Madden na mňa striehol. Niečo – azda potreba okázalo si potvrdiť, že mi neostali žiadne prostriedky – ma primälo prehľadať si vrecká. Našiel som len to, čo som predpokladal. Americké hodinky, niklovú retiazku so štvorcovou mincou, kompromitujúci zväzok teraz už zbytočných kľúčov od Runebergovej kancelárie, zápisník, list, ktorý som chcel okamžite zničiť (ale nezničil), falošný pas, korunu, dva šilingy a pár pencí, červenú a modrú ceruzku, vreckovku a revolver s jednou guľkou. Absurdne som ho zovrel a poťažkal, aby som si dodal odvahu. Prebleslo mi mysľou, že výstrel počuť veľmi ďaleko. O desať minút som mal plán. V telefónnom zozname som našiel meno jediného človeka, ktorý mi mohol pomôcť doručiť správu. Žil na predmestí Fentonu, vzdialenom ani nie pol hodiny vlakom.

Som zbabelec. Teraz, keď som uskutočnil plán, ktorý by nikto nemohol označiť za málo riskantný, to môžem priznať. Viem, že môj čin bol strašný. Nevykonal som ho pre Nemecko, veru nie. Vôbec mi nezáleží na tej krajine barbarov, ktorá mi nanútila hanebnú úlohu špióna. Navyše v Anglicku som spoznal človeka – skromného muža –, ktorý sa v mojich očiach vyrovnal Goethemu. Hovoril som s ním len necelú hodinu, no počas tej hodiny bol Goethem... Vykonal som to, lebo som cítil, že veliteľ pohŕdal príslušníkmi mojej rasy – nespočetnými predkami, čo sa vo mne zbiehajú. Chcel som mu dokázať, že jediný aziat môže zachrániť jeho vojsko. Musel som pred kapitánom utiecť. Jeho päste a jeho hlas mohli kedykoľvek zaburácať za dverami. Ticho som sa obliekol, povedal som zbohom svojmu obrazu v zrkadle, zišiel po schodoch, rozhliadol sa po tichej ulici a vyšiel som z domu. Stanica nebola ďaleko, no považoval som za rozumnejšie vziať si koč. Usúdil som, že tým znížim riziko, že ma spoznajú; na prázdnej ulici som sa cítil nekonečne viditeľný a zraniteľný. Spomínam si, že som povedal pohoničovi, aby zastavil trochu ďalej od hlavného vchodu. Zišiel som z koča úmyselne, priam úmorne pomaly; mal som namierené do dediny Ashgrove, no kúpil som si lístok do vzdialenejšej stanice. Vlak odchádzal o pár minút, o osem päťdesiat. Poponáhľal som sa; ďalší mal odchod až o pol desiatej. Na nástupišti nebol takmer nik. Prechádzal som vozňami: pamätám si robotníkov, ženu v smútku, mládenca zahĺbeného do Tacitových Letopisov a šťastne raneného vojaka. Vlak sa konečne pohol. Muž, ktorého tvár som spoznal, márne bežal až na koniec nástupišťa. Bol to kapitán Richard Madden. Vyčerpaný a rozochvený som sa skrčil v najvzdialenejšom rohu sedačky od obávaného okna.

Únavu postupne vystriedala takmer hanebná radosť. Hovoril som si, že súboj sa už začal a prvé kolo som vyhral, keď som zmaril súperov útok, hoci len na štyridsať minúť a s pomocou šťastnej náhody. Usúdil som, že toto malé víťazstvo predpovedá celkovú výhru. Usúdil som, že nebolo iba malé, keďže bez cenného náskoku, aký mi poskytoval cestovný poriadok, by som bol už v cele alebo mŕtvy. Usúdil som (s o nič menším dôvtipom), že moje zbabelé šťastie dokazuje, že som schopný dotiahnuť plán do úspešného konca. Svoju slabosť som premenil na silu, ktorá ma už neopustila. Predpokladám, že ľudia sa budú každým dňom uchyľovať k čoraz ohavnejším skutkom; čoskoro ostanú na svete už len bojovníci a banditi. Mám pre nich radu: Vykonávateľ strašného činu si musí predstavovať, že ho už uskutočnil; musí si predpísať budúcnosť, ktorá bude rovnako nezvratná ako minulosť. Tak som uvažoval, zatiaľ čo moje oči mŕtveho muža pozorovali plynutie dňa, ktorý mal byť mojím posledným, a pozvoľný príchod noci. Vlak hladko prechádzal pomedzi jasene. Zastal takmer uprostred poľa. Nik neohlásil meno stanice. Ashgrove? spýtal som sa akýchsi chlapcov na nástupišti. Ashgrove, odpovedali. Vystúpil som.

Nástupište osvetľovala lampa, no tváre chlapcov zahaľoval tieň. Jeden z nich sa spýtal: Idete za doktorom Stephenom Albertom? Ďalší nečakal na moju reakciu a povedal: Jeho dom je odtiaľto dosť ďaleko, no nestratíte sa, ak hentam zabočíte doľava a potom na každej križovatke zasa doľava. Hodil som im mincu (poslednú, čo mi ostala), zišiel som po kamenných schodíkoch a vykročil po opustenej ceste, čo sa mierne zvažovala. Pod nohami som cítil udupanú hlinu, nad hlavou spleť konárov a nízky okrúhly mesiac mi robil spoločnosť.

Na okamih som si pomyslel, že Richard Madden azda nejako odhalil môj zúfalý plán. Čoskoro som si však uvedomil, že to nie je možné. Odporúčanie odbočiť vždy doľava mi pripomenulo, že takto sa dá nájsť centrálne nádvorie niektorých labyrintov. O labyrintoch niečo viem: nie nadarmo som pravnuk slávneho Cchuej Pena, guvernéra Jün-nanu, ktorý odstúpil z funkcie, aby sa mohol venovať písaniu románu, väčšmi zaľudneného postavami než Sen o Červenom pavilóne, a stavaniu labyrintu, v ktorom by zablúdil každý smrteľník. Trinásť rokov obetoval týmto nesúrodým vyčerpávajúcim úlohám, no zomrel rukou istého cudzinca. Román bol nezmyselný a labyrint sa nenašiel. Pod korunami anglických stromov som premýšľal o stratenom labyrinte: predstavil som si ho dokonalý a nedotknutý na vrchole tajomnej hory, predstavil som si ho navždy stratený v ryžovom poli či pod vodou, predstavil som si ho nekonečne veľký – namiesto záhradných besiedok a kľukatých chodníčkov tam boli rieky, provincie, kráľovstvá... Premýšľal som nad labyrintom labyrintov, nad zložitým, stále rastúcim labyrintom, v ktorom by splývala minulosť, prítomnosť a budúcnosť, a do ktorého by boli nejakým spôsobom zapojené hviezdy. Tak som sa zahĺbil do pomyselných obrazov, že som zabudol na svoj osud štvanca. Načas som sa cítil ako vzdialený pozorovateľ sveta. Neznáma živá krajina, mesiac a zvyšky popoludnia vo mne rezonovali. Sklon cesty zaháňal únavu. Bol to dôverný a nekonečný podvečer. Cesta sa zvažovala a rozdvojovala medzi nejasne sa črtajúcimi lúkami. Závany vetra prinášali a odnášali útržky živej, akoby slabikovanej hudby, zahmlenej šumom lístia a vzdialenosťou. Pomyslel som si, že človek môže byť nepriateľom iných ľudí alebo iných chvíľ iných ľudí, ale nie krajiny: jej svätojánskych mušiek, slov, záhrad, vodných tokov, západov slnka. Tak som prišiel k vysokej zhrdzavenej bráne. Cez mreže som videl topoľovú aleju a akýsi pavilón. Zrazu som si uvedomil dve veci. Prvá bola triviálna: Hudba prichádzala z pavilónu. Druhá, takmer neuveriteľná: Bola to čínska hudba. Preto som ju vnímal úplne samozrejme a nevenoval som jej pozornosť. Nespomínam si, či bol na bráne zvonec alebo klopadlo, alebo či som zabúchal päsťou. Štebot hudby neprestával.

Z útrob domčeka sa však začalo približovať svetlo, raz pruhované, raz zatienené kmeňmi topoľov, vyžarovalo z papierového lampióna, ktorý mal tvar bubna a farbu mesiaca. Niesol ho vysoký muž. Tvár som mu nevidel, lebo ma oslepilo. Otvoril bránu a pomaly prehovoril v mojom jazyku.

– Vidím, že milosrdný Si Pcheng sa rozhodol vytrhnúť ma zo samoty. Zrejme si chcete pozrieť záhradu.

Spomenul meno jedného z našich konzulov, nuž som zarazene zopakoval:

– Záhradu?

– Záhradu rozvetvených chodníkov.

V mojej pamäti sa čosi rozochvelo a s nepochopiteľnou istotou som vyslovil:

– Záhradu môjho predka Cchuej Pena.
– Vášho predka? Vášho slávneho predka? Poďte ďalej!
Mokrý chodník sa kľukatil ako tie, čo som si pamätal z detstva. Prišli sme ku knižnici s východnými aj západnými knihami. Všimol som si rukopisy Stratenej encyklopédie, v žltej hodvábnej väzbe, ktorá vznikla na príkaz tretieho cisára Žiarivej dynastie a nikdy ju nevytlačili. Vedľa bronzovej sochy Fénixa sa krútila gramofónová platňa. Pamätám si aj dve vázy: jednu v štýle famille rose a ďalšiu, o stovky rokov staršiu, ozdobenú modrou farbou, ktorú naši predkovia prevzali od perzských hrnčiarov...

Stephen Albert si ma s úsmevom premeriaval. Bol to (ako som už povedal) vysoký muž s ostrými črtami, sivými očami a šedivou bradou. Mal v sebe niečo z kazateľa i z námorníka; neskôr mi porozprával, že predtým než sa „rozhodol stať sinológom“, bol misionárom v Tiencine.

Posadili sme sa; ja na širokú a nízku pohovku; on chrbtom k oknu a vysokým okrúhlym hodinám. Počítal som, že môj prenasledovateľ, Richard Madden, nepríde skôr než o hodinu. Uskutočnenie môjho neodvratného plánu mohlo počkať.

– Cchuej Pen mal neuveriteľný život, – povedal Stephen Albert, – bol guvernér rodnej provincie, doktor astronómie a astrológie, neúnavný vykladač kanonických kníh, šachista, vychýrený básnik a kaligraf. To všetko však opustil, aby vytvoril knihu a labyrint. Vzdal sa pôžitkov útlaku, spravodlivosti, mnohých lôžok, večierkov a dokonca aj vzdelania a uzavrel sa na trinásť rokov do Pavilónu nepoškvrnenej samoty. Po jeho smrti dedičia našli len zmätočné rukopisy. Zrejme vám nie je neznáme, že rodina ich chcela spáliť, no vykonávateľ poslednej vôle – budhistický či taoistický mních – trval na tom, aby sa publikovali.
– My všetci pokrvne spriaznení s Cchuej Penom, – odpovedal som, – dodnes toho mnícha preklíname. Vydanie spisov bolo bláznovstvom. Kniha je len protirečivou znôškou nerozhodných konceptov. Kedysi som ju preštudoval: v tretej kapitole hrdina zomrie, vo štvrtej znova žije. Čo sa týka druhého Cchuej Penovho podniku, jeho labyrintu...
– Labyrint je tu, – povedal a ukázal na vysoký lakovaný písací stôl.

– Labyrint zo slonoviny! – zvolal som.– Miniatúrny labyrint...

– Labyrint zo symbolov – opravil ma.– Neviditeľný labyrint času. Mne, anglickému barbarovi, bolo súdené odhaliť túto priezračnú záhadu. Po vyše stovke rokov sa už niektoré detaily nedajú zrekonštruovať, no nie je ťažké si domyslieť, ako to bolo. Cchuej Pen raz povedal: Stiahnem sa do úzadia a napíšem knihu. A inokedy: Stiahnem sa a navrhnem labyrint. Všetci si mysleli, že ide o dva výtvory; nikomu nenapadlo, že kniha a labyrint sú jedno a to isté dielo. Pavilón nepoškvrnenej samoty sa zrejme vypínal uprostred zložito usporiadanej záhrady; ľuďom to mohlo vnuknúť predstavu hmotného labyrintu. Cchuej Pen zomrel; na jeho rozsiahlych pozemkoch labyrint nikto nenašiel. K správnemu riešeniu záhady ma priviedli dve okolnosti. Prvá: kuriózna legenda, že labyrint, ktorý si Cchuej Pen predsavzal stvoriť, mal byť nekonečný. Tou druhou bol úryvok z listu, čo som našiel.

Albert sa postavil. Na okamih sa mi obrátil chrbtom; otvoril zásuvku na zlato-čiernom písacom stole. Vrátil sa s papierom, ktorý bol kedysi karmínový, a teraz ružový, tenký a štvorčekový. Spoznal som kaligrafický rukopis Cchuej Pena. Čítal som nechápavo a horúčkovito slová, ktoré precíznym štetcom napísal muž mojej krvi: Svoju záhradu rozvetvených chodníkov prenechávam rôznym (no nie všetkým)budúcnostiam.

Mlčky som mu list vrátil. Albert pokračoval:

– Predtým než som našiel tento list, kládol som si otázku, ako by mohla byť kniha nekonečná. Neprišiel som na inú možnosť, len na tú, že by bola zviazaná do kruhu. Zväzok, ktorého posledná strana by bola zároveň prvou, by umožňoval čítať ju donekonečna. Spomenul som si aj na noc kdesi uprostred Tisíc a jednej noci, keď kráľovná Šeherezáda (v dôsledku akéhosi čarovného rozmaru pisára) zrazu začne odkazovať na vlastné rozprávanie, a tak hrozí, že sa v príbehu dostane až do svojej prítomnosti a navždy sa v rozprávaní zacyklí. Predstavil som si aj akési platónske dielo, ktoré by sa dedilo z otcov na synov a každá generácia by pridala kapitolu alebo s úctivou svedomitosťou opravila stránky svojich predkov. Tieto úvahy mi poskytli rozptýlenie; žiadna z nich však ani zďaleka nezodpovedala protirečivým kapitolám Cchuej Pena. Bol som bezradný, no vtedy mi z Oxfordu prišiel list, ktorý ste si práve prečítali. Pochopiteľne ma zaujala veta: Svoju záhradu rozvetvených chodníkov prenechávam rôznym (no nie všetkým) budúcnostiam. Takmer okamžite som pochopil; záhrada rozvetvených chodníkov je jeho chaotický román; formulácia rôznym (no nie všetkým) budúcnostiam mi vnukla myšlienku rozvetvenia v čase, nie v priestore. Opätovné prečítanie románu mi potvrdilo túto teóriu. Ak sa v akejkoľvek fikcii človek ocitne pred viacerými možnosťami, vyberie si jednu a ostatné vylúči; nepochopiteľný Cchuej Pen mu vo svojej knihe ponúka všetky možnosti naraz. Takýmto spôsobom čitateľ tvorí rozličné budúcnosti, rozličné časové roviny, ktoré sa znásobujú a rozvetvujú. Z toho pramení aj protirečivá povaha románu. Povedzme, že istý Fang má tajomstvo; na dvere mu zaklope neznámy muž; Fang sa ho rozhodne zabiť. Pochopiteľne, situácia má viacero možných rozuzlení: Fang môže votrelca zabiť, votrelec môže zabiť Fanga, obaja môžu prežiť, obaja môžu zomrieť a tak ďalej. V diele Cchuej Pena sa odohrajú všetky rozuzlenia a každé z nich je východiskom pre ďalšie rozvetvenia. Niekedy sa chodníky tohto labyrintu znova spoja; napríklad vy ste navštívili môj dom, no v niektorej z možných minulostí ste boli mojím priateľom a v inej nepriateľom. Ak sa zmierite s mojou nenapraviteľnou výslovnosťou, prečítam vám niekoľko strán.

Črty jeho tváre, zdôraznené svetlom lampy, boli črty starca, no mali v sebe čosi nezlomné, ba hádam nesmrteľné. S pomalou precíznosťou prečítal dve verzie jednej epickej udalosti. V prvej vojsko pochoduje do boja cez pustú horskú krajinu; v záplave skál a tieňov začnú pohŕdať životom a ľahko porazia nepriateľa; v tej druhej rovnaké vojsko po ceste natrafí na palác, kde sa práve koná večierok; iskrenie pušiek sa im potom javí ako pokračovanie oslavy, a tak bitku vyhrajú. Slušne a úctivo som si vypočul tie staré fikcie, ktoré možno ani nevzbudzovali toľko obdivu ako skutočnosť, že ich vymyslel môj pokrvný predok a teraz mi ich prinavrátil muž zo vzdialenej krajiny počas môjho zúfalého dobrodružstva na západných ostrovoch. Pamätám si záverečné slová, ktoré sa v každej verzii opakovali ako tajomné prikázanie: Tak bojovali hrdinovia s pokojom v odvážnom srdci a s nemilosrdným mečom, odhodlaní zabiť aj zomrieť.

V tej chvíli som okolo seba i vo svojom temnom vnútri pocítil akési neviditeľné, nehmatateľné hmýrenie. Nebolo to hmýrenie rozchádzajúcich sa paralelných a nakoniec zjednotených vojsk, ale akési neuchopiteľnejšie a intímnejšie chvenie, ktorého boli tieto vojská predzvesťou. Stephen Albert pokračoval:

– Nemyslím, že váš slávny predok vymýšľal tieto variácie len tak pre nič za nič. Nezdá sa mi pravdepodobné, že by obetoval trinásť rokov tvorbe rétorického experimentu neobmedzeného rozsahu. Vo vašej krajine je román podradným žánrom; v jeho dobe sa románom pohŕdalo. Cchuej Pen bol geniálny románopisec, no zároveň bol literátom, ktorý sa určite nepovažoval len za obyčajného románopisca. Svedectvá jeho súčasníkov vypovedajú o jeho záľube v metafyzike a mystike a jeho život ju dokonale potvrdil. Filozofické spory zaberajú podstatnú časť jeho románu. Viem, že zo všetkých problémov ho žiadny neznepokojoval a nijakému sa nevenoval toľko ako neprekonateľnému problému času. Lenže tento problém ako jediný na stranách Záhrady nenájdeme. Dokonca v celej knihe ani raz nepoužil slovo, ktoré by označovalo čas. Ako si máme vysvetliť toto zámerné vyhýbanie?
Navrhol som viacero odpovedí, napospol neuspokojivých. Všetky sme rozobrali a na záver mi Stephen Albert povedal:

– Keď je riešením hádanky šach, ktoré slovo sa v hádanke ako jediné nesmie spomenúť?
Na chvíľu som sa zamyslel a odvetil:

– Slovo šach.

– Presne tak – povedal Albert. – Záhrada rozvetvených chodníkov je obrovská hádanka alebo podobenstvo, ktorého riešením je čas; táto skrytá príčina nedovoľuje ani raz spomenúť to slovo. Sústavne sa vyhýbať tomu slovu, siahať po ťarbavých metaforách a očividných perifrázach je azda najvýraznejší spôsob, ako na toto slovo poukázať. A túto kľukatú metódu využil vyhýbavý Cchuej Pen v každej zákrute svojho románu. Porovnal som stovky rukopisov, opravil som chyby, ktoré do nich vniesla nedbalosť odpisovačov, vytušil som v tom chaose akýsi plán, zrekonštruoval som, aspoň si myslím, pôvodný poriadok a celé dielo som preložil. Môžem s istotou tvrdiť, že ani jediný raz nepoužil slovo čas. Vysvetlenie je zjavné: Záhrada rozvetvených chodníkov je nekompletný, no nie nepravdivý obraz vesmíru, ako ho vnímal Cchuej Pen. Na rozdiel od Newtona a Schopenhauera váš predok neveril v nemenný, absolútny čas. Veril v nekonečný rad časov, v rastúcu a závratnú sieť rozbiehavých, zbiehajúcich sa a paralelných časov. Toto tkanivo časov, ktoré sa navzájom spájajú a rozvetvujú, pretínajú, alebo sa po stáročia vzájomne ignorujú, zahŕňa všetky možnosti. Vo väčšine tých časov neexistujeme; v niektorých existujete vy, ale ja nie; v iných som ja a vy nie; v ďalších sme obaja. V tomto mi priazeň osudu dožičila, že ste navštívili môj dom; v inom ste ma po vstupe do záhrady našli mŕtveho; v ďalšom vám rozprávam tieto slová, no som iba omyl, iba duch.

– Vo všetkých, – vyslovil som rozochvene, – vám ďakujem a vážim si, že ste znova vytvorili Cchuej Penovu záhradu.

– Nie vo všetkých – zašepkal s úsmevom. – Čas sa donekonečna rozvetvuje do nespočetných budúcností. V niektorej z nich som váš nepriateľ.
Znova som pocítil rovnaké hmýrenie. Zdalo sa mi, že zarosená záhrada, čo obklopovala dom, bola nekonečne preplnená neviditeľnými ľuďmi. Tí ľudia sme boli my dvaja s Albertom, v mnohých podobách skryto napĺňajúci svoje úlohy v iných časových dimenziách. Zdvihol som zrak a nebadateľná nočná mora sa rozptýlila. V žltej a čiernej záhrade bol len jeden muž; ten muž bol však mohutný ako socha; ten muž sa po chodníku približoval a bol to kapitán Richard Madden.

– Budúcnosť už existuje, – povedal som, – a ja som váš priateľ. Môžem si ešte raz prezrieť ten list?

Albert vstal. Otvoril zásuvku na písacom stole; na okamih sa mi otočil chrbtom. Vytiahol som revolver. S veľkou presnosťou som vystrelil. Albert sa nečujne a okamžite zložil na zem. Prisahám, že jeho smrť bola blesková.
Všetko ostatné bolo neskutočné, nedôležité. Madden vtrhol do domu a zatkol ma. Odsúdili ma na smrť obesením. Víťazstvo som dosiahol odporným spôsobom: sprostredkoval som Berlínu tajnú informáciu o meste, ktoré treba napadnúť. Včera ho bombardovali; prečítal som si o tom v tých istých novinách, ktoré zvestovali Anglicku záhadnú správu o tom, že uznávaného sinológa Stephena Alberta zavraždil cudzinec Jü Cun. Veliteľ tú záhadu rozlúštil. Vedel, že bolo pre mňa ťažké (uprostred zúriacej vojny) poukázať na mesto s názvom Albert a že som nenašiel iné riešenie ako zavraždiť osobu s týmto menom. Nemá ani potuchy (nikto nemôže mať ani potuchy) o mojej nesmiernej ľútosti a únave.“

_

1^ Toto je prehnaná a odporná hypotéza. Pruský špión Hans Rabener alias Viktor Runeberg ohrozoval automatickou pištoľou kapitána Richarda Maddena, ktorý prišiel vykonať príkaz na zatknutie. Zranenia nezlučiteľné so životom mu Madden spôsobil v sebaobrane. (Poznámka vydavateľa.)

Jorge Luis Borges

preklad: Barbara Ďurčová

Zobraziť diskusiu (0)