Vždy, keď sme mali ísť niekam na dlhšie, ujo Chico vravel, že ideme „do tramtárie“. Nikdy som nechápal, čo tým myslí. Bol to tajný signál dospelákov. Ani teta Rosa sa mi to neráčila vysvetliť. Nič. Všetci sa len smiali a ja som bol z toho naďalej jeleň. V ten večer ujo Chico zavelil: „Dalinho, ideme do tramtárie.“

Bolo asi sedem hodín večer a z čerstvej rosy sálal chlad.

„Ideme do tramtárie“ často znamenalo, že sme vysedávali v bare s dospelákmi, ktorí do seba liali litre piva a takmer nič nejedli. Ak tam boli iné deti, išiel som sa s nimi hrať, ale väčšinou tam žiadne neboli. Muži sa rozprávali, aj teta Rosa pila, ale väčšinou mlčala. Ak bola nablízku záhrada, alebo aspoň ulica, išiel som sa tam hrať. Potom som sa usadil do tetinho lona a začal som im „liezť na nervy“, ako hovorieval ujo Chico. Pýtal som sa, kedy už pôjdeme, sťažoval som sa, že som ospalý a hladný, no vždy ma odbili s tým, že už-už pôjdeme. Na stole však pristáli ďalšie pivá. A ďalšie.

Pivo bolo obľúbeným nápojom uja Chica. Pivo vo veľkom množstve, aby bolo jasné. Ujo Chico mohol vypiť litre piva, no nikdy sa neopil, dokonca dokázal hravo šoférovať. Len nesmel miešať. Raz celý večer zapíjal víno s whisky a potom prinútil svojho syna, ktorý šoféroval, aby zastavil, začal ma objímať a tárať sprostosti. Chcelo sa mi plakať, ale teta Rosa povedala, že to občas robieva. No pokiaľ sa bavíme len o pive, na uja Chica podľa mňa nikto nemá. Keď sme si boli jedného dňa poobede sadnúť, kým som ja jedol, ujo so svojím kamarátom a s tetou Rosou stihli stiahnuť tridsaťdeväť pív.

Tentoraz ujo Chico len žartoval, keď povedal, že ideme „do tramtárie“. Po ceste som počul, ako tete Rose vraví, že si ideme k Limovi po záhradné stoličky. Lima bol vychudnutý pán, ktorý tiež veľa pil, oči mu vždy svietili a z úst sa mu neustále valil smiech. Lima bol sympaťák a asi boli s ujom Chicom kamaráti, lebo ujo Chico mu rád hovoril „mudrlant Lima“. Dorazili sme do domu mudrlanta Limu, ktorý sa nachádzal v takej tmavej uličke, že sme si pri chôdzi museli dávať pozor, aby sme nestúpili do mláky alebo psieho hovienka.

Dokonca som tetu Rosu varoval, aby si „dala pozor na míny“, keď do jednej už-už stúpila, hoci nevedela, že „mína“ je tajný kód pre hovienko.

Lima nám prišiel otvoriť, oči mu priam žiarili a v ruke si už niesol jeden dobre vychladený Nocal. Fľašu si prehodil do ľavej ruky a celému osadenstvu, dokonca aj tete Rose, potriasol pravicou. Ruku mal stále ľadovú. To sa mi u Limu páčilo, že tam nikdy nebola núdza o nápoje, a ja už som si predstavoval, ako popíjam dobre vychladenú Fantu. A aj mi ju dali.

Ešte sme boli na dvore, keď Lima ukázal ujovi Chicovi objednané stoličky. Lima predával otrasný nábytok, podobal sa na také tie stoličky, v ktorých dospeláci zaspia, keď sú u niekoho na kare spolu so zosnulým. Nepáčilo sa mi zariadenie, ktoré Lima ponúkal, ale tieto stoličky boli super, namaľované nasvetlo so zeleným plastovým výpletom. V rovnakej zelenej farbe ako ležadlo, ktoré sme mali vždy doma na dvore. Ujovi Chicovi sa však až tak nepáčili, povedal, že sú zle zvarené a nebezpečné. Lima sa zasmial, ale ujo Chico nežartoval.

„Ty mudrlant, vieš si predstaviť, že tam posadím svoju svokru a tá zletí na zem? Ako sa zatváriš, keď sa to dozvieš, ha?“

Lima sa potil. Prešiel si rukou po čele, pozrel sa na stoličku.

„Potom sa na to pozrieme, neboj sa. Poďme dnu, Chico.“

Vošli sme dnu, ale teraz musím niečo povedať. V tom čase sa v Luande málokedy vyskytla nejaká nová hračka alebo vec. A tak sme my deti vedeli vždy zavetriť hocijakú novinku.

Hneď ako sme vošli do záhrady, zbadal som na zemi veľkú kartónovú škatuľu a zvyšky polystyrénu. To mohlo znamenať len jedno: v dome sa nachádzal nový spotrebič, možno sporák, chladnička alebo niečo iné, a dokonca si myslím, že iste preto mali všetci v rukách nápoje. Presne to som si pomyslel, no nič som nepovedal, a keď sme konečne vošli do domu, bolo mi všetko jasné: na polici si hovel televízor, taký novučký ako novorodeniatko. Limovi sa ešte viac rozžiarili oči:

„Pozri na tú nádheru, Chico.“

Rukou, ešte studenou od piva, vybral z plastového vrecka, ktoré voňalo novotou, návod na použitie. Malinovka ma už viac nezaujímala, zahľadel som sa na poličku plnú fotiek Limovej rodiny.

Vyzvali nás, aby sme si posadali. Lima stlačil gombík, a nič. Potil sa. A zrazu zosmutnel. Skontroloval zástrčku, zažal a zhasol svetlo v obývačke. Ujo Chico s pivom v ruke. Teta Rosa s prekríženými rukami. A ja v očakávaní, že každú chvíľu sa objaví nejaký obraz. Sledoval som šedú obrazovku, keď na nej zrazu zasvietili tri farby sťaby pomätený semafor, a hneď mi bolo jasné, že to je bezpochyby najkrajší televízor na svete. Zafunel ako zver a pomaly sa rozsvietil. Nedokázal som ostať ticho a na plné hrdlo som zvolal: „Téééééda, to je fakt kúl telka!“ Všetci sa zabávali na mojom úprimnom prekvapení: bol to prvý farebný televízor, aký som kedy videl.

Obraz bol veľmi jasný a plný farieb. Bola to krása. Nikdy predtým som si neuvedomil, že televízny moderátor môže mať na sebe taký pestrofarebný odev. Ešte dnes si na to spomínam: bežali správy v miestnom jazyku čokwe, no nikto im nerozumel, a tak stíšili zvuk. Teta Rosa mi povedala: „Zavri si ústa, lebo ti tam vletí mucha,“ a znova sa všetci rozrehotali. Mne to bolo jedno.

Opäť sa reč zvrtla na stoličky. Lima povedal, že áno, všetko sa vyrieši. Pohral sa s gombíkmi na televízore a farby boli ešte o čosi živšie. Na obrazovke sa už všetko zlievalo, akoby to bol čerstvo namaľovaný akvarel s intenzívnymi farbami. Spomenul som si na svojich bratrancov a sesternice u nás doma v Praia do Bispo, na čiernobiely televízor babky Agnette a na tú modrú ochrannú fóliu, ktorej účel mi dodnes nie je jasný. Keď im poviem o Limovom televízore s ostrými farbami, uveria mi, alebo ma neúprosne vysmejú a vyhlásia za klamára? Závidel som Limovým deťom, že každý deň budú sledovať farby na farebnej televízii: prvú brazílsku farebnú telenovelu Miláčik s Odoricom a Zecom Diabom, Modré leto s Titom a Piraňou, animované postavičky z rozprávky o Mitchim, Gustáva s dvomi vlasmi či Ružového pantera s dlhokánskou cigaretou. „Plné farieb, ako taký krásny akvarel,“ pomyslel som si, kým ma teta Rosa hladkala po vlasoch.

© Ondjaki, 2007 published in agreement with Agência Literária Riff.

Text je súčasťou dvojjazyčnej antológie lusofónnej poviedky s názvom 9 + 1, ktorú vydal Portugalský inštitút v roku 2022.