Zoznámili sa v jeden letný deň cez drôtený plot, ktorý oddeľoval dvory za ich domami. Jeho dvor bol nič, len hnedá hlina. Na jej strane ležalo plno náradia a zaprášených vriec s hnojivom, rozhádzaných bez ladu a skladu všade tam, kde začala v tvrdej pôde pestovať kvety. Za tie roky, čo tu muž býval, sa v tmavom kúte slepej uličky vystriedalo mnoho susedov. „Zažil som už sedem prezidentov,“ povedal mladej žene, pričom sa nervózne zasmial a udrel sa po šiji, akoby zabíjal komára. Mal iba šesťdesiat, no vyzeral oveľa staršie. Vitiligo zbavilo jeho riedke vlasy farby a tvár v dôsledku choroby vyzerala byť posiata veľkými pehami. Žena bola pekná, mocná, mala niečo nad tridsať. Bývala v mužovom susedstve už asi dva mesiace. A ten len vyčkával na vhodnú príležitosť, aby sa jej mohol predstaviť.

„Volám sa Jeb,“ povedal muž.

„Fíha, Jeb, to je poriadne dlho,“ odvetila dievčina. „Toľko prezidentov.“

Jeb sa opäť zasmial, vzdychol a prezeral si ju cez plot. Vo svetle, ktoré na neho dopadalo od jej záhrady, sa mu zaleskli biele vlasy. Jeho divná, fľakatá tvár a cibuľovitý nos ju primali odvrátiť zrak. Z džínsových kraťasov jej viseli biele strapce nitiek a plantali sa jej okolo stehien. Jeb si všimol jej nespútané prsia – nemala podprsenku. Akej farby mala oči? Jeb sa im prizrel a zmiatlo ho, že boli rôzne, jedno malo zvláštny fialový odtieň modrej, druhé bolo zelené s čiernymi a medovými zrniečkami. Kotúče zelenej gumovej hadice na polievanie sa jej vinuli po neupravenom dvore za chrbtom. Teší ho, povedal dievčine, že má novú susedku, a uľavilo sa mu, že sa po dlhom čase o nehnuteľnosť konečne niekto stará. Predošlí majitelia postŕhali steny, celé dni robili bengál, zanechali pri chodníku zviazané vrecia na odpadky plné poobíjaných omietok, od ktorých bol asfalt úplne zaprášený. Banka od nich dom prevzala v hroznom, havarijnom stave; následne ho žene predala prakticky za facku.

„Ako sa vám a manželovi páči v tejto štvrti?“ spýtal sa Jeb cez plot. Vedel však, že jej priateľ odišiel. V ostatných týždňoch ich Jeb špehoval cez priesvitný hnedý papier, ktorým mali prekryté okná baraku. Počul ich hádky a hašterenie. Miesto pod garážovou plachtou, kde zvykla stáť priateľova motorka, už celé dni zívalo prázdnotou.

„Trevor je preč,“ odvetila žena a prekrížila si ruky na hrudi. Zahľadela sa do zeme, prsty na nohách skryla pod vysoké chumáče trávy.

„V práci,“ prikývol Jeb a tváril sa, že jej nerozumie. „Čo robí, ak sa smiem spýtať?“

„Nie, vravím, že je preč,“ povedala dievčina. „Tentokrát nadobro.“

„Nechal vás tu samu?“ Jeb si zakvačil prsty jednej ruky do plota a pristúpil k nemu o krok bližšie. Druhú ruku si položil na srdce a divná, ovisnutá čeľusť sa mu skľúčene zvraštila. „To je hrozné. Chúďatko.“ Pokýval hlavou.

„Čo už, však to poznáte,“ povedala. Zovrela ruky do pästí, potom prudko prsty narovnala, akoby napodobňovala výbuch bomby. „Taký je život.“

„Veru poznám,“ poznamenal Jeb s vážnou tvárou. Tučné pery sa mu chveli od predstieraného súcitu. Toto bola finta, ktorou pôsobil na ženy – predstieral, že podlieha neprimeraným emóciám, a potom sa za ne kajal. „Mrzí ma to,“ povedal a pritom si opäť vzdychol a zachmúril sa. Jeb si všimol, že žena nenosí prsteň. Nebola rozvedená ani vdova; bola len opäť voľná. Nie nadlho, pomyslel si Jeb. „Veľmi dobre ten pocit poznám,“ dodal.

„Preboha, snáď sa tu nerozplačete,“ odfrkla dievčina. Aj keď je pekná a k nahryznutiu, je v nej čosi drsné, pomyslel si Jeb. Čosi surové.

V tichu, ktoré zavládlo, Jeb cítil, ako sa ženin pohľad kĺže po jeho chudej postave, po zvráskavenej fľakatej pokožke jeho tenkých rúk. Premeriava si ma a hodnotí, uvedomil si. Odkašľal si, spojil ruky a dvakrát nimi tleskol, akoby práve ukončil ťažkú úlohu. Opäť sa narovnal zo zhrbeného, súcitného postoja. „Naše domy sú zrkadlové,“ podotkol. Zodvihol ruky pred seba, hore dlaňami. „Váš la destra. A môj la sinistra. Viem trochu po taliansky,“ dodal. „Pred mnohými rokmi som chodil na kurz taliančiny.“ Potom jeho hlas nabral bodrý, priateľský nádych, keď žene povedal, akoby to od neho očakávala: „Zaskočte ku mne niekedy, keď sa budete cítiť osamelo. Na šálku kávy so starým susedom od vedľa. Ste vždy vítaná.“

„Ste z Juhu?“ spýtala sa dievčina. Na pozvanie nereagovala. Vyzerala domýšľavo. Nedôverčivo.

„Hej, pochádzam z Alabamy,“ odvetil Jeb. „Ale žijem tu takmer odjakživa. Pridlho. Predstavte si len, sedem prezidentov,“ dodal a zasmial sa na opakovanom žarte, akoby ju chcel pobaviť stareckou zábudlivosťou. Keď sa smial, nevdojak odhaľoval pokazené špicaté zuby. Pri ďasnách boli skoro čierne. „Tešilo ma,” povedal. Natiahol ruku a naznačil pred plotom potrasenie. Dievčina sa zachichotala.

„Môžeme si podať ruky ako E.T.,“ povedala a zastrčila ukazovák do oka na plote. Jeb sa ho dotkol špičkou prsta. Ten okamih si zapísal do pamäti, pocit z dotyku jej prsta – horúceho, suchého, pružného. „Dovi,“ povedala.

Keď prechádzala po dvore a stúpala hore po schodíkoch do domu, Jeb hľadel na jej bacuľaté, natriasajúce sa lýtka, snedé od letného slnka a zastriekané blatom,. „Ak by sa vám zišla pomocná ruka,“ začal, ale dievčina ho už nepočula. Jej silueta sa mihla za šedými závesmi na zadnej verande, vzápätí vošla dnu, zavrela za sebou kuchynské dvere a zapla rádio. Odkedy odišiel jej chlapec, všimol si Jeb, púšťala si rádio veľmi často. Zistil, že takmer všetko, čo sa deje v jej dome, počuje, keď pozorne naťahuje uši pri okne v suteréne.

V ten deň večeral Jeb v suteréne a načúval zvukom, ktoré sa ozývali z domu opustenej dievčiny. Rádio mala naladené na stanicu so starými folkovými spevákmi. Babská hudba, pomyslel si Jeb. Napichoval si jedlo masívnou striebornou vidličkou. Dôkladne hrýzol tuhý vyprážaný steak s prúžkami surovej mrkvy a zelenej kapie, no občas mu zabehlo a on sa rozkašľal. Bol presvedčený, že pitie pri jedle riedi žalúdočné kyseliny, a tak zriedka pil viac ako rannú kávu a príležitostne, keď mal čo oslavovať alebo za čím smútiť, si dal pohárik whisky Kenny May. Inak mu boli pôžitky z jedla a pitia ukradnuté. Radosť mu prinášalo vedomie, koľko peňazí ušetril, keď vo výpredaji nakúpil enormné kvantá mäsa, uskladneného v mrazničke, ktorá mu v suteréne slúžila aj ako jedálenský stôl. Zeleninu tiež rád kupoval v zľave, obyčajne v supermarkete z regálu s výpredajovým tovarom. Robil to tak dlho, že už pri pohľade na žiarivo oranžovú výpredajovú nálepku sa mu v ústach zbiehali sliny.

Bol rád, že sa dievčina nesnaží pri pospevovaní imitovať speváčkino frázovanie. Privádzalo by ho to do rozpakov. Spievala smutnú pieseň – zjavne poznala celý text. V pauzách sa mu zazdalo, že počuje tiché šuchotanie stránok časopisu. Predstavoval si, že sedí na farebnej prikrývke, žltkasté svetlo lampy jej zalieva odhalené ramená a odráža sa od krčných stavcov, zatiaľ čo si ona prezerá fotografie vecí, po ktorých túži. Mal pocit, že ju spoznáva cez zvuky, ktoré vydáva – jej hrubý slovník pri telefonovaní s kamarátkami, zúrivé búchanie zásuvkami, keď sa oblieka, rýchle kroky hore-dolu po schodoch zrána, pomalé kroky hore a dolu v noci. Jeb dokonca začul, ako párkrát pustila vetry, a dúfal, že jej to raz povie. „Tým však moja náklonnosť k vám ani trochu neutrpela,“ predstavoval si, ako jej hovorí. „Práve naopak, ste mi vďaka tomu ešte milšia.“

Pokým Trevor neodišiel, Jeba veľmi nebavilo ich počúvať. Neustále po sebe kričali. „Kde mám topánky?“ „Už si hotová?“ „Čo chceš?“ „Kde si?“ No po kriku sa neraz ozvalo aj: „Miláčik, poď sa so mnou porozprávať“ alebo „Miláčik, pozri sa na toto,“ alebo „Miláčik, poď sem ku mne.“ A najhoršie bolo: „Ľúbim ťa, miláčik.“ Miláčik. Jeba v živote nikto takto nenazval. „Jeb“ bolo najnežnejšie oslovenie, akého sa mu kedy dostalo; malo však v sebe nepeknú, gumovú príchuť, ako názov nejakého prostriedku na umývanie riadu alebo mydla na drhnutie podláh vo väznici. Jeb. Bol to skrátený tvar mena Jebediah. Nikto ho však nikdy nepožiadal, aby mu pôvod svojho mena vysvetlil. Nikto neznesie ani len pohľad naňho, rozjímal, nie to aby si k nemu prisadol a počúval ho.

V nedeľu ráno Jebov synovec zaparkoval čierny sedan na príjazdovej ceste a odhodil ohorok z cigarety na vyprahnutý, prašný dvor. Jeb upražil pár vajíčok so slaninou, nachystal hrianky, ponalieval kávu a z voskovaného papiera vybalil kus čerstvého masla. Ostatnú hodinu strávil načúvaním, ako sa dievčina lopotí v dome, drhne dlážky, napúšťa do vedier vodu z kohútika kuchynského umývadla, zabíja klince do stien. Občasné výkriky „doriti“, „au“ alebo „kurva“ prerušovali rozhlasové správy, ktoré sa ozývali z jej kuchyne. V Egypte zabíjali demonštrantov. Vedci objavili nové planéty. V národných parkoch zúrili požiare. Indiu postihli záplavy. Za riekou sa rozmohli krádeže. Chudoba a imigranti mali radi prezidenta. Blížila sa búrka; varovali pred silným vetrom. Zvieracích miláčikov treba radšej držať doma v bezpečí. „To stačilo,“ zamrmlala žena a preladila na džez.

„Moja nová susedka je fakt pekná,“ povedal Jeb synovcovi, keď v jedálenskom kúte zasadli k raňajkám. Jeb si naložil iba pásik slaniny a suchú hrianku. „Slobodná fešanda,“ pokračoval, „hneď vedľa. Bezpochyby by sa jej šikol priateľ v jej veku.“

Synovec si nabral plnú vidličku vajíčok. Tvár mal chudú, bradatú. V jednom uchu nosil zlatý krúžok. „Ako vyzerá?“ spýtal sa a pochybovačne nachýlil hlavu. „Ale popravde. Celá, odhora až dolu.“

„Prosím ťa pekne,” odvetil Jeb. „Akurát ty si môžeš preberať! Trochu sa podobá na Lou Ann.“ Lou Ann bola na strednej škole synovcovou frajerkou. „Je podobne snedá.”

„Zoznámim sa s ňou,“ povedal synovec. „Ale nesľubujem, že si s ňou niekam vyjdem. Netúžim po žiadnom cirkuse.“

„Akom cirkuse? Mal by si byť šťastný,“ povedal Jeb. „Milé dievča. Samozrejme, má aj svoju chybičku, ale to majú všetky.“

„Čo, má deti?“ spýtal sa synovec. „Tak na to zabudni.”

„Nie, deti nemá. Skôr citové veci,“ odpovedal Jeb. „Poznáš ženské. Všetky sú ako túlavé mačky – buď ti pradú v lone, alebo ti naštia do topánok.“

„To si teda vystihol,“ povedal synovec.

„Je ale naozaj pekná, je na nej niečo zvláštne. Baba, kvôli ktorej by sa oplatilo čosi vytrpieť – ak ťa zaujíma môj názor. V každom prípade by si mal byť šťastný,“ zopakoval. Odpratal spred synovca prázdny tanier. „Choď k nej a predstav sa. Alebo, ešte lepšie, zanes jej poštu.“ Odložil tanier do výlevky a podišiel k zásuvke, kam odložil list, ktorý poštár omylom doručil jemu. Bola to upomienka z univerzitnej knižnice za riekou. Žena nevrátila knihu načas a pokuta sa každým dňom znásobovala. „Chcel som jej ju dať už včera,“ poznamenal Jeb.

„Dnes je ale nedeľa,” namietol synovec.

„To nevadí,“ povedal Jeb. „Už je hore. Celkom isto sa návšteve poteší.“ Kým kráčali ku vchodovým dverám, položil chlapcovi ruku na svalnaté plece. „Keď k nej prídeš, povedz jej, že ju pozdravujem.“

Synovec skackavo, víriac prach, prešiel cez dvor pred domom a prebehol po rozpadnutom chodníku na ženin trávnik. Jej pozemok nebol oplotený, vymedzovala ho iba hustá, prerastená tráva, stálozelené kríčky a kôpky vlhkého mulču, nedbalo rozhádzaného okolo dvoch pokrivených stromčekov. Na verande ležalo niekoľko prázdnych kvetináčov. Synovec stlačil zvonček, potom zaklopal, pričom sa mu hruď vzdúvala od nedočkavosti. Keď sa žena ozvala, Jeb sa stiahol do domu, aby ich mohol pozorovať cez okno v obývačke.

Mala na sebe rozstrapkané džínsové kraťasy a čierne tričko s odstrihnutými rukávmi. Synovec na ňu chvíľu žiadostivo zízal, potom jej podal list. Kým sa rozprávali, dievčina list otočila a zastrčila prst pod zalepený okraj obálky. Vôbec si nevšimla, že Jeb predtým obálku otvoril a znovu zalepil. Synovec vyčkával, škrabkal sa na uchu, striedavo si dával ruky do vreciek a opäť ich vyťahoval von. Dievčina pokrčila plecami, odhrnula si vlasy z tváre a usmiala sa. Konečne sa obrátil a vydal po schodíkoch naspäť. Žena mu zamávala listom a zatvorila dvere. Jeb sledoval jej siluetu za oknami prelepenými papierom. Rukou si masíroval plece. Bolo samá šľacha a chrupavka. Olúpal si prezretý hnedý banán. Počúval, ako synovec na aute odchádza.

Skoro popoludní vyšiel Jeb na dvor za domom. Pritiahol si po prachu hrdzavú záhradnú stoličku. Usadil sa na mieste, odkiaľ cez jej otvorené kuchynské dvere dovidel, ako umýva riady.

„Bacha na búrku!“ zakričal, keď konečne vyšla na zadnú verandu a posadila sa na zosušené drevené schodíky. „Mám rád tento čas, to ticho pred búrkou.“

Pozrela sa cez drôtený plot na Jeba. Sedel tam a zízal do jej záhrady ako na telku. „Ahoj,“ pozdravila ho. Mierny, vlahý vietor jej strapatil vlasy. Zachytila ich prstami a zastrčila pod ramienko tielka, potom sa obrátila Jebovi chrbtom, aby si zapálila cigaretu.

„Povedzte mi,“ povedal Jeb a pritiahol si stoličku bližšie k plotu. „Nesliedim za vami, ale musím sa priznať, že ma veľmi potešilo, keď som sa dopočul, že ste sa spriatelili s mojím mladým synovcom. Už dlhšie nikoho nemal.“ Žmurkol na ňu. „Želám vám obom len to najlepšie.“

„O nič nejde,“ povedala dievčina a odlepila si z jazyka smietku tabaku. „Pôjdeme spolu iba na pohárik.“

„Neskôr sa uvidí,“ povedal Jeb. „Ale do ničoho sa vám nemiešam. Ctím si vaše súkromie.“

Žena vstala. „Na tom nie je nič súkromné,“ odvetila. „Nie je to žiadne rande ani nič podobné. Ak chcete, môžete sa k nám pridať. Je mi to jedno.“

„Ale nie, to by som si nedovolil takto sa votrieť.“ Jeb zmraštil obrvy, potriasol hlavou. Dievčina vo vetre a zvláštnom ružovom slnečnom svetle, ktoré presvitalo cez bledé oblaky, vyzerala nádherne. Díval sa, ako jej košeľa vo vetre prilieha k telu. „Starý chlap vám k tomu nie je zapotreby,“ povedal.

S cigaretou medzi zubami sa opäť pasovala s vlasmi a skrútila si ich do uzla. Podpazušia jej pokrývali drobné chĺpky a chumáčiky bieleho dezodorantu. „Ak sa k nám chcete pridať, nedbám. Nebude mi to prekážať,“ poznamenala rozhodne.

„Keď na tom trváte,“ povedal Jeb. „Prečo by ste sa vlastne nemohli zastaviť u mňa? Pripijeme si na alabamský spôsob, a potom si choďte, kam sa vám mladým zachce. Pijete whisky, nie?“

„Kto by nepil?“ odvetila a zahasila cigaretu o rám dverí.

„Tak dovi o ôsmej,“ povedal Jeb a díval sa, ako kráča po dvore, vo vetre mierne predklonená. Zodvihla stromček v črepníku a odniesla ho na verandu. „Búrka rýchlo prejde!“ zakričal Jeb a ukázal na zatiahnutú ružovú oblohu, ale dievča ho už nemohlo počuť. Prvýkrát zahrmelo. Zablyslo sa. Jeb sa vrátil do domu, posadil sa na pohovku, počúval a rátal sekundy medzi bleskami a hromami, vyčkával príchod búrky.

Do ôsmej dorazil dážď v tiahlych, šikmých prúdoch, ktoré bičovali Jebove okná. Obloha bola čierna, ale blesky ju menili na ametystovú, po každom zablysnutí akoby zadymenú. Jeb sa osprchoval, obliekol si čistú košeľu, učesal sa a napomádoval si vlasy, oholil sa, líca si poplieskal kolínskou. Na večeru si dal varené kuracie stehno, malú plechovku kyslej kapusty a zopár trpkých skorých čerešní. Počas búrkového koncertu nebolo pri okne v suteréne zo ženinho domu nič počuť. V Jebovom rádiu teraz informovali o spadnutých elektrických vedeniach, o zaplavenej diaľnici. Niektoré cesty museli kvôli popadaným konárom uzavrieť. Hlásili, že prechádzať autom cez most nie je bezpečné. Synovec mu zatelefonoval, aby dievčaťu odkázal: „Povedz jej, že som uviazol. Dnes večer nemôžem prísť.“

„To je škoda,“ povedal Jeb. „Odkážem jej to.“ V obývačke spratal na kraj stola pri pohovke kôpku povystrihovaných zľavových kupónov, vytiahol fľašu Kenny May. Z kredenca v kuchyni vybral dva poháre z brúseného skla, olizol na oboch okraj a postavil ich vedľa whisky. V rádiu naladil jemné melódie.

Pár minút po ôsmej zazvonil bzučiak pri vchodových dverách. Dievčina tam stála v čiernych gumákoch a lesklom žltom pršiplášti, ktorého tuhá kapucňa jej zatieňovala tvár.

„Už je tu?“ zvítala sa s Jebom otázkou.

„Vitajte, vitajte,“ povedal Jeb a pridŕžal otvorené dvere. Dievča vošlo dnu a vyzlieklo si pršiplášť. Voda z neho kvapkala všade po dlážke. Jeb o krok poodstúpil. Jej oblečenie ho sklamalo – nebolo úplne domácke, no predsa: pastelové, kvetované, z lacnej bavlny, s krátkymi rukávmi. S potešením zaregistroval aspoň tvar náušníc – strieborné srdiečka. Voňala po kokosových orechoch, ovocných koktailoch, tropickom vánku, plážach s bielym pieskom. Vzal jej pršiplášť a zavesil ho na vešiak pri dverách.

„Asi by som sa mala aj vyzuť,“ povedala dievčina a predklonila sa, aby si uvoľnila nohu z čižmy. Keď stratila rovnováhu, Jeb jej rukou zachytil predlaktie. Zdalo sa, že si to sotva všimla. Jeb sa začervenal od zmyselnosti jej tela – ruka bola na kosti hebká, takmer ako detská. Usiloval sa, aby ju nestisol príliš silno. Keď sa vzpriamila, pustil ju. Potom sa opäť predklonila, zakolísala sa a stiahla si aj druhú čižmu, pričom sa starcovi na okamih naskytol pohľad na ryhu medzi jej prsiami.

„Ľutujem, ale môj synovec mešká,“ povedal Jeb a zamkol vchodové dvere. „Zdržal ho ten lejak.“ Nasal jej vôňu a v mysli hľadal vhodné slová. „Piña colada,“ zvolal a pokýval prstom. „Váš parfém. Nemám pravdu?“

„Iba toaletná voda,“ odvetila dievčina a napravila si šaty. „Ako dlho bude meškať?“

„Len pár minút,“ odpovedal Jeb. „Vravel, že naňho nemáme čakať.“

V dome vládlo šero. V svietnikoch v predizbe slabo svietili iba malé žiarovky v tvare plameňov. Jeb ju zaviedol do obývačky. Lampa pod stropom vydávala slabé, rozptýlené svetlo. Keď pod ňou Jeb stál, jeho oči boli ako dva čierne tiene. Jeho tvár pripomínala lebku. „Poďte si sadnúť,“ povedal a pohladil ju rukou po drieku. Dovolila mu to, asi z prívetivosti. Je pevnejšia, ako sa javila, pomyslel si. Mocná, no drobná, ako buldočie šteňa. Nepoddajná suka, povedal si v duchu. „Uvoľnite sa trochu.“

Dievčina sa posadila na pohovku, pridržala si lem šiat, keď si prekrižovala nohy. „Váš dom je presne ako môj, iba zrkadlový,“ poznamenala.

Jeb podišiel k okraju stola, zobral fľašu Kenny May a nalial obom na pár prstov whisky. „Obávam sa, že nemám ľad,“ povedal a podal žene pohár. Vonku vyčíňala búrka. Aj cez zamilovanú pieseň z rádia k nim doliehali zvuky lámania haluzí a konárov, hukot vetra v lístí, prívalov dažďa na steny domu.

„Na nových susedov a nových priateľov,“ povedal Jeb.

Pozdvihli poháriky a napili sa. Dievčina vystruhla grimasu a privoňala k whisky. Jeb vyzrel von oknom a zaškeril sa. Uvedomoval si, že keď má víťazoslávny pocit, správa sa neprirodzene. Pôsobí príliš dychtivo, exaltovane. Mohol by toho priveľa vytárať. Snažil sa udržať, ovládnuť sa, ale nedokázal zadržať slová, ktoré sa mu rodili v mysli. „Vyžmýkať a zahodiť. Poznáte ten výraz?“ spýtal sa. „Tak tomu vraví môj synovec. Tak to má rád. Búrka vás možno zachránila od podobného poníženia. Blahorečme matke prírode.“

„Ježiš,“ vyhŕkla žena. Muži ju neprestávali udivovať – psi prefíkaní, jeden ako druhý, slizké tvory. „Kriste,“ dodala. Uchlipla si z whisky. „Ten chalan ma volal iba na drink. Nie som žiadna kurva.“

Jeb sa predklonil, nachýlil sa k nej. „Možno ho pomýlila vaša ochota,“ povedal a žmurkol na ňu. Potom sa opäť narovnal a snažil sa potlačiť úsmev.

Dievčina zaťukala nechtami po pohári a vnorila sa do starej károvanej pohovky. Za tie desaťročia sa jej struny zodrali. Čalúnenie zapáchalo po Jebovi – trpko, sucho, hubovo a trochu chemicky. Hrubý poťah operadiel jej škriabal ruky. Zatvorila oči a pomaly popíjala svoj drink. Bola uťahaná. Dať celý dom do poriadku bola fuška a teraz na to ostala sama. Tešila sa z rozptýlenia, ktoré ju odvádzalo od myšlienok, od studeného bodnutia, ktoré pocítila vždy, keď zatúžila po dotyku Trevorovej ruky, po jeho bozkoch na krku, na lícach, na stehnách. Ponorila sa do pohovky ešte hlbšie a pomyslela si, že ak by sa Trevor vrátil, dovolila by mu všetko, po čom by zatúžil. Hádam by sa aj nechala priviesť do druhého stavu. Tá predstava ju však znechutila. Kyslo sa zatvárila.

Jeb pozoroval, ako sa jej pod tenkou látkou šiat dvíha a klesá hruď. Vyzerala napäto, namrzene, z očí jej sršali iskry.

„Nehnevajte sa, milá moja. Dotkol som sa vás?“ spýtal sa.

Žena sa naňho zahľadela. „Snažíte sa ma vyviesť z miery, však?“ povedala. Jebove oči kmitali od jej prekrížených, svietiacich kolien k lomoziacim oknám a späť. „Vidím vám do karát. Chcete, aby som sa hanbila za svoju mladosť a krásu. Aby som sa kajala za všetky dievčatá, ktoré vám dali košom. Neznesiete, že bývam v susedstve a všetko vám to pripomínam. Je to tak, nie? Vyžmýkať a zahodiť,“ posmievala sa. „Vaše reči sa ma nemôžu dotknúť. Nepodarí sa vám to. Len skúšajte.“ Zasmiala sa a upila si z whisky, potom pohár odložila na stolík.

„S mladými ženami si dnes nikdy nie ste na čistom,“ povedal Jeb. „Žijeme v drsnom, divom svete a dievčatá, ženy“ – uvedomoval si, že rozdiel medzi oboma výrazmi je podstatný, aby mala pocit, že si ju váži – „sa rozdávajú zadarmo. Láme mi to srdce. Hovorí sa tomu nedostatok hrdosti.“ Vzdychol, potriasol hlavou a pritisol si ruku na hruď. „Bolí ma to,“ povedal tichým hlasom, akoby sa chystal rozplakať. Zohol sa k stolíku, zobral jej pohár a preložil ho na tácku.

„To sa mňa ale netýka,“ nástojila dievčina a prevrátila oči. „Nelámte si tým hlavu. Kriste... Už som vám povedala, že vám vidím do karát. Snažíte sa ma dohnať k tomu, aby som vám vyplakávala na pleci, urobiť zo mňa vadnú ženskú, aby ste si zdôvodnili, prečo sa s vami nechcem vyspať. Nemyslite si, nie som včerajšia.“

Keď sa Jeb rozrušil, srdce sa mu rozbúšilo. „Trepoce sa ako holub v jutovom vreci,“ hovorieval lekárovi.

„A čo chcete naznačiť tým zadarmo?“ pokračovala dievčina. „Myslíte si, že je lepšie sa predávať? Čo je to s vami chlapmi – všetko naozaj vidíte takto? Akože je všetko na predaj?“

„Prosím?“ povedal Jeb.

„Dávať a brať. Akoby bol život účtom v banke, ktorý sa snažíte zveľadiť. A akoby každé dievča bolo kurvou.“

„Milá moja, nemám šajnu, o čom to hovoríte.“

„Nežartujte,“ odvetila dievčina. Pevne stisla pery, na brade jej vystúpili vrásky. Jeb si pomyslel, že takto je dosť škaredá. Zadržiavala dych. Zdalo sa, že každú chvíľu vybuchne. Pod stolíkom sa jej nohy chveli ako hlava bábky na strunke. Zablyslo sa a zahrmelo. „Myslíte, že váš synovec ešte príde?“ spýtala sa a jej hlas znel odrazu mäkko a mierne.

„Nie,“ odpovedal Jeb.

„Ach,“ vydýchla.

Dievčina však ostala sedieť. Dokonca sa na pohovke pohodlnejšie usadila, trochu sa predklonila, aby sa jej pokožka nedotýkala drsného poťahu. Jeb bol pokojný. Pozoroval, ako sa jej pery zovreli a potom znovu uvoľnili, keď sa napila whisky.

Jeb preglgol chuchvalec hlienu, strnulo podišiel k pohovke a posadil sa. Ruku položil na vankúš, ktorý ležal medzi ním a dievčaťom. Malíčkom sa zľahka obtrel o jemnú látku jej šiat. Ak by som chcel, pomyslel si, ľahko by som ju mohol uštipnúť do stehna.

„Mám tu pár fotiek,“ povedal a obrátil sa ku starej škatuli od cigár na stolíku. Odklopil jej vrchnák. Dievčina sa naklonila, aby sa na fotky pozrela, a prehŕňala sa nimi, akoby posúvala dieliky detskej skladačky. Jeb sa opäť zahľadel na opálenú, vlhkú ryhu medzi jej prsiami.

„Z ktorého roku je táto?“ spýtala sa a vytiahla jednu fotku. Bol to obrázok z detstva, Jeb ako školák. Tvár mal tučnú, oči chladné a utrápené, prúžkovanú kravatu pevne utiahnutú pod krkom.

„Keď som mal deväť rokov,“ vyhlásil Jeb. Nevrlo potriasol hlavou, akoby sa chcel prebudiť. „Ak sa pýtate na môj vek,“ dodal.

„Prečo by som sa mala starať o váš vek? Čo ma po ňom?“ Vytiahla ďalšiu fotku a prevrátila ju, aby na ňu Jeb videl. Bol na nej ako mladík, krčil sa za svojím otcom, tmavou, cintľavou postavou v šedivom vrecovitom obleku. Na fotografii mal Jeb husté ryšavé vlasy. „Teraz sú vaše vlasy už úplne biele,“ konštatovala, keď sa opäť zahľadela na fotku.

„Zamladi ma volali Red Jeb. Povedzte si to rýchlo šesťkrát za sebou.“ Zasmial sa. „Verili by ste, že ma dnes niektorí ľudia považujú za albína?“

„Čoby som neverila,“ odvetila dievčina. „Som schopná uveriť takmer všetkému na svete.“

„A občas ma dokonca černosi považujú za albínskeho černocha, verte či neverte. Beriem to ako kompliment. To moje vitiligo nie je chytľavé, je úplne neškodné. V niektorých kultúrach ho považujú za príznak božstva. Ak by som také krajiny navštívil, myslím, že by sa tam ľudia na ulici zastavovali a modlili sa ku mne. K svätému Jebovi,“ povedal a znovu sa zasmial. „Teraz, samozrejme, len vyzerám staro. Deti vedia byť kruté – “

„Môžem si odskočiť do kúpeľne?“ prerušila ho dievčina otázkou.

Jeb sa zahľadel nadol na jej kolená. Cez pokožku jej presvitala modrastá kresba žiliek. Predstieral kašeľ, potom sa utíšil a znovu sa sklonil nad fotografie, pričom si navlhčil prst nie o jazyk, ale o tučnú, uslinenú peru, ktorá mu odvísala pod zachmúrenými rysmi tváre. „Viete, kde je,“ povedal.

Jeb počúval jej ťažký krok, keď prechádzala cez predsieň do kúpeľne pod schodami. Kým bola preč, díval sa na fotky a pripomenul si dávny neúspešný románik. Vtedy sa mu zdalo, že je zamilovaný, no hneď pri prvej intímnej schôdzke tá žena odišla na záchod a viac ho nechcela. „Nedokážeš sa uvoľniť,“ povedala mu. „Nemáš ani kúsok predstavivosti.“ Srdce sa mu znovu rozbúšilo pri spomienke, ako sa jej vtedy zatriasli stehná, keď vstala, aby sa utrela. Vtom sa ozvalo spláchnutie. Počúval, či do umývadla potečie voda z kohútika, ale žiaden zvuk nepočul. Dievčina sa vrátila.

„Páči sa mi tapeta vo vašej kúpeľni,“ povedala. „A staré umývadlo.“ Znovu sa posadila. Jeb položil jednu fotku navrch, aby si ju všimla. Bola na nej vychudnutá žena v bikinách s klobúkom proti slnku, ktorá sedela na plážovej stoličke pri bazéne. „Kto je to?“ spýtalo sa dievča.

„Moja žena, nech odpočíva v pokoji.“

„Je veľmi pekná,“ podotkla dievčina zdvorilo. Naklonila sa k okraju stola a naliala si ďalší pohárik Kenny May.

„Mala zlomený zub,“ povedal Jeb. „Ale inak bola dosť pekná. Zvláštna baba. Nikdy som nevedel, čo si myslí. Mala svoje muchy, ako my všetci. A divné mánie. Rada nakupovala všelijaké luxusné handry. Samé krajky a hodváb, viete? Bielizeň. Prezradím vám,“ povedal Jeb s úsmevom. „Ostali po nej na poschodí plné šuplíky tých vecičiek. Milerád vám ich poukazujem. Sú naozaj veľmi pekné.“

Dievča odložilo pohár na stolík.

„Fakt divná ženská,“ pokračoval Jeb. „Viedla si denník o každom jednom dni svojho života a donútila ma odprisahať, že sa ho nikdy nedotknem. Keď sa pominula, nech je jej dobré srdce požehnané,“ – položil si ruku na hruď, slová sa mu zadrhli, nasal vzduch a pozrel sa na plafón – „ten denník som našiel a prečítal si ho. Celý bol o sexe. Sex taký a sex onaký. Bolo mi z toho do smiechu i do plaču zároveň. Ale taká je láska.“ Položil ruku dievčaťu na koleno, potom sa zahľadel von z okna. Búrka zúrila a lomozila. Žiarovky zablikali, ale nezhasli. Bledá, navretá, fľakatá ruka na kolene dievčaťa sa nehýbala, pripomínala tučného spiaceho jaštera, ktorý sa môže každú chvíľu prebrať a vyškriabať sa jej po hebkom stehne.

„Dajte preč tú hnusnú tlapu z mojej nohy,“ prikázala dievčina rezolútne. Chytila ho za malíček, nadvihla mu ruku a odložila ju nabok. „Isto ma len balamutíte,“ dodala takmer nečujne a odtiahla sa.

Jeb si ju nevšímal. Kýval hlavou v bolestivom zamyslení. „Ach, moja sladká Betty Ann. Zanechala aj skriňu plnú šiat. Úžasný šatník,“ povedal. „Fakt štýlový. A citlivý človek ako ja, však viete, sa nedokáže so všetkými tými krásnymi šatami rozlúčiť. Stále si predstavujem, že jedného dňa ich snáď niekto využije. Niekto ako vy, napríklad. Hej!“ V komickej nemohre vydýchol, akoby ho zasiahol blesk, natiahol ruky pred seba, sklonil hlavu, vyplazený jazyk mu visel z úst. „To je nápad,“ dodal po chvíli. Tvár sa mu rozjasnila. „Máte rada staré veci? Archívne, ako sa hovorí. Mám sukne, blúzky a šaty. A tiež topánky. Môžete si bársktoré vyskúšať. Hore na poschodí.“ Uškrnul sa a mäsité vrásky okolo úst sa mu prehĺbili.

Dievča sa pozrelo na svoj pohár. „Ak ten chalan nemieni prísť, mala by som ísť domov.“

„Však ste len pred chvíľkou prišli.“ Jeb roztvoril päste a rýchlo zakmital prstami. Načiahol sa cez jej lono po fľašu Kenny May a nalial do oboch pohárov, hoci ešte neboli prázdne. Vonku sa búrka načas utíšila. Obaja sedeli a počúvali, či je už naozaj po nej. Potom sa opäť rozpršalo.

„Neverím, že ste boli niekedy ženatý,“ povedala dievčina po chvíli. „A táto whisky má smiešnu chuť.“ Odložila pohár na tácku. „Takú lacnú,“ dodala.

„Ľahnite si na chvíľku,“ povedal Jeb, pričom ostal sedieť na pohovke. „Oddýchnite si. Natiahnite sa, ak máte chuť. Mi casa es su casa. Viem trošku po španielsky. Aj po francúzsky. Voulez-vous? Comment ça va?”

Žena zívla a zakrútila hlavou. „Neľahnem si k vám,“ povedala.

„Ale tie šaty,“ nástojil Jeb. „Perfektne by vám sedeli. Prinesiem vám jedny, aby ste sa presvedčili. Moja žena sa obliekala ako z módneho časopisu. A mala vašu veľkosť. Smiem vám jedny zhora priniesť? Bola by večná škoda ich všetky vyhodiť. Alebo poďte hore a prezrite si ich sama, ak chcete.“

„Ďakujem, nie,“ odvetila dievčina. Pohrávala sa s vrchnákom Jebovej škatule od cigár – zdalo sa, že predstiera nudu.

„Leží to tam všetko hore a čaká,“ povedal Jeb. „Vezmite si všetko, čo sa vám zapáči. Nebude mi to vadiť.“ Blesk zaplavil izbu modrastým svetlom.

„Ak by som mala chuť dať sa nalákať do vašej spálne, nemuseli by ste ma volať dvakrát,“ odpovedala dievčina. „Už som vám povedala, že vám vidím do karát.“

Jeb sa pozrel na plafón. Ovisnutá fľakatá koža na krku sa mu hýbala, keď zatínal zuby. „Takže nemáte záujem,“ povedal a prekrížil ruky. „Odrazu ste si to rozmysleli.“

„Čo som si rozmyslela?“

„Chcel som byť iba zdvorilý, susedský. A vy si sem prídete a hľadáte povyrazenie.“

„Mrzí ma, že som vo vás vyvolala plané nádeje,“ odvetila dievčina uštipačne. Ako posmešne prevracia tie nerovnaké okále, pomyslel si Jeb.

„Máte šťastie, že nie som had,“ nadviazal. „Viete, mohol by som si s vami robiť, čo by sa mi zachcelo. Mladé dievča, opité na mojej pohovke. Mali by ste si viac dávať bacha. Moja žena –“ Jeb odrazu zavzdychal a naoko si zotrel neviditeľné slzy. „Boh požehnaj jej duši. Bola to dobrá žena. Počestná. Žiadna ľahtikárka alebo cundra ako tie dnešné.“ Zahľadel sa na bosé nohy dievčaťa na drevenej podlahe a oblizol si pery. Dievča ešte stále nevstalo.

„Necítim sa dobre,“ povedal Jeb, oprel sa o pohovku a zatvoril oči. Dievčina sa k nemu otočila a prisunula bližšie. Z kokosovej vône sa mu robilo nevoľno. Ruka, ktorú mu položila na kostnaté plece, mu cez tričko pripadala teplá a vlhká. Zamrel. Cítil, ako sa jej váha presúva po pohovke, ktorej struny zaškrípali, a odrazu bola na ňom obkročmo a pritlačila mu prsia o bradu. Jeb sotva dýchal.

„Takže niečo takéto ste si predstavovali?“ spýtala sa a sledovala reakciu na jeho tvári.

Jeb mal oči ďalej zatvorené a zas si oblizol pery. Dievčina zacítila jeho smradľavý dych ako z papule chorej mačky. Privoňala k jeho ústam a zmraštila tvár. Iba pár centimetrov delilo ich tváre. „Dúfal som,“ začal Jeb. Ťarcha jej tela mu drvila kosti. Cítil, ako sa rozpaľuje a tvrdne. Zodvihol ruky.

Dievčina sa zasmiala a zoskočila z neho skôr, ako sa jej stihol dotknúť. Šaty sa jej pritom vyhrnuli. Jeb sa díval, ako sa jej stehná pri každom kroku po obývačke zachveli. V predsieni sa opäť zasmiala, obula si čižmy a strhla pršiplášť z vešiaka.

„Odprevadím vás domov,“ zakričal Jeb. Ona však už bola preč.

O hodinu mu znovu zavolal synovec. „V celom našom poondiatom baráku vypadol prúd,“ posťažoval sa. „Nemôžem sa ani dívať na telku.“

„Mal si ostať na noc tu,“ karhal ho Jeb. „Bolo mi fajn s tou novou susedkou, aj bez teba. Ale nemyslím si, že by sa ti veľmi páčila. Taká fiflena, poviem ti. Ako sa vraví, studená ako psí čumák. Žiadny plezír z lovu.“

„Mám dosť iných báb,“ povedal synovec a zavesil.

Ráno zaplnil povetrie opar bledý ako dym. Dom dievčaťa sa strácal v hmle. Jeb sa zobudil na pohovke, vzal Kenny May a vrátil sa na svoju pozorovateľňu v suteréne. Z rozpadajúceho sa betónového múra stiekla kvapôčka vody. Napil sa. Zo susedného domu počul iba, ako dievčina otvára a zatvára zásuvky a skrine, ako púšťa vodu z vodovodu, ako hore-dolu prelaďuje rádio. Nakoniec zakotvila pri stanici s veselými, rezkými odrhovačkami. Za radom ich počúvala, veselo si ich pospevovala ako absolútne neviniatko, akoby sa nič nebolo stalo.

Dni ubiehali. Jeb ich trávil posedávaním pri kuchynskom okne. Díval sa, ako dievčina znáša do domu plechovky s farbou, ako na schodoch pred domom fajčí, ako zbiera odpad zo záhrady, ako vláči vrecia odpadkov k chodníku. Jej postava sa občas objavila za tenkými záclonami spálne, keď otvárala alebo zatvárala okno. Poštár chodil. Slnko vychádzalo a zapadalo. Jeb ignoroval suché lístie, ktoré k nemu napadalo z jej záhrady. Nechcel, aby ho dievčina zazrela, keď ho bude hrabať. Vravel si, že je to len taká vandráčka, ľahtikárka, s ktorou sa mu neoplatí márniť čas. Čítal nedeľné noviny a opekal si slaninu, zatiaľ čo dievčina v dome maľovala, upratovala a pribíjala klince. Zakázal si zájsť k plotu a odolal nutkaniu ponúknuť jej susedskú pomoc alebo radu.

„Je to taká chuderka,“ povedal synovcovi, keď sa zastavil na raňajky. „Nič solídne, žiadna hĺbka. Bezdôvodne zahľadená do seba.“

„Možno sa u nej zastavím a pozdravím ju,“ odvetil synovec, no neurobil to.

A potom, o pár dní, začul Jeb hromový rev motorky, ktorá sa rútila po ceste. Neskôr celé hodiny pri okne suterénu kýval hlavou do rytmu nárazov záhlavia ženinej postele do steny a počúval vzdychy, výkriky a stony. Keď konečne utíchli, vydal sa peši po ceste dolu do mesta a celé popoludnie sa motal ako túlavý pes pod prúžkovanými markízami obchodov. Vyhýbal sa dennému svetlu, aby si nespálil bledú pokožku a neurobili sa mu na nej pľuzgiere. Lízal vanilkovú zmrzlinu a vo výkladoch pozoroval svoju zhrbenú siluetu. Snažil sa narovnať sa, ako sa len dalo, ale hrbil sa od prírody. Aj tak by mohol byť božstvom, vravel si, len keby našiel ten pravý kmeň. To už by bolo dačo – byť uctievaný a milovaný. Kráčal po vlahých večerných uliciach a veselo si popiskoval pri predstave toho nového úžasného miesta pre život a všetkých hlupákov, ktorí zataja dych a vo vytržení klesnú na kolená, kedykoľvek bude okolo nich prechádzať. ×

(Z angličtiny preložil Štefan Olejník.
Poviedka vyšla v časopise The New Yorker v októbri 2016. Nachádza sa aj v autorkinej debutovej zbierke poviedok Homesick for Another World, ktorá vyšla v januári 2017. V origináli – v podaní autorky – si ju možno vypočuť na tejto adrese: http://www.wnyc.org/story/ottessa-moshfegh-reads-h.... )

Zobraziť diskusiu (0)