Moskvič

Narodil som sa v lete roku 1976. Aspoň tak sa to píše v mojich dokladoch. Okamih, keď som sa ocitol na svete, si nepamätám, čomu sa inak niet čo čudovať. V každom narodení je čosi zázračné, aj v tomto bolo. Nie je to zázrak, keď prakticky z ničoho povstáva najprv čosi nejasné, ešte nesformované, a postupne vyrastajú nové prvky, nové orgány? Kedy sa stvorenie definitívne dovŕši, presne v ktorom okamihu v tej ešte nedorobenej bytosti vzniká život, sa nevie. Možno už celkom na začiatku, v prvej kvapke horúcej tekutiny, ale možno až v závere alebo azda niekde uprostred procesu. Nevedel som presne, kedy sa to stalo, nepamätal som si to. Neskôr som sa na to spytoval starších, ale ani tí nevedeli a nepamätali sa. Bola v tom nejaká záhada, no začal som o nej premýšľať až po rokoch, počas nocí, keď som dlho nemohol zaspať vo svojom obydlí. Ale vtedy, hneď po narodení, som o tom nepremýšľal. Keď som sa prvý raz vykotúľal na svetlo božie, uvidel slnko a pocítil jeho teplo, jednoducho som pocítil, že žijem. Pocit a vedomie života ma tak strhli, až som nemohol pomyslieť na nič iné. Ja som žil! Priam som sa jagal od šťastia. Bolo to v prvý deň môjho života, vo vzdialenom roku 1976, keď som stál v dlhom rade takých istých novorodencov na velikánskom dvore montážnej dielne fabriky AZLK. Až neskôr som sa dozvedel názov miesta, kde som sa zjavil, hoci doteraz neviem, čo znamenajú tie písmená na mojom predku. Neviem totiž čítať, lebo ja som automobil a volám sa Moskvič. Toto slovo sa mi zapáčilo, takisto moja farba – červená. Jasná a nápadná, trochu krajšia, než mali všetci ostatní, čo stáli v rade pri mne. Nevedel som, že slovo červený súvisí so slovom čarovný, no niečo som tušil. A aj neskôr, keď som videl automobily rovnakej farby, som bol presvedčený, že moja červená farba je čarovnejšia ako všetky iné červené.

Farba nebola mojou jedinou prednosťou. Aj ligotavé pochrómované kľučky, lišty a nárazníky, ktoré sa na mne jagali, keď som pyšne prešiel svoj prvý kilometer po území obrovskej dielne. Skúšali ma, preverovali ako koňa na jarmoku. Nesklamal som, plynulo som zrýchľoval, korektne som vchádzal do zákrut, mäkko, no spoľahlivo som brzdil. Počas tej krátkej jazdy som uvidel veľa svojich príbuzných. Aj oni mali meno Moskvič, takže to nie je moje rodné meno, to je priezvisko. Všimol som si, že niektorí boli iní než ja. Niektorí až veľmi – namiesto zadných sedadiel a batožinového priestoru mali búdku. To boli budúci robotníci, budú voziť náklady a neuvidia nič okrem nudných skladov a špinavých debničiek. Iní sa väčšmi podobali na mňa, no odlišovali sa detailmi: tvarom reflektorov, kľučiek na dverách a najmä – nemali na sebe nijaký chróm. Tí sú predurčení voziť ľudí, navidomoči však nie takých dôležitých, akých budem voziť ja. Boli aj takí, čo vyzerali celkom ako ja, boli to moje dvojičky. Tých som pokladal za svojich pravých bratov a všetkých ostatných len za vzdialených príbuzných. Čo nás čakalo ďalej, sa nevedelo. No o svojej osobnej budúcnosti, jagavej ako ten chróm, som nemal najmenšie pochybnosti. Hoci som si zatiaľ nevedel predstaviť, aká konkrétne bude, lebo som ešte vedel len veľmi málo, no bezpochyby sa mi zdala byť nielen čarovná, ale aj veľkolepá!

Hneď prvý deň svojho života som aj so svojimi bratmi zistil, prečo sa tak odlišujeme od iných automobilov na našom dvore. Boli sme exportným modelom, čakalo nás zahraničie, preto aj naše nápisy boli v cudzom jazyku. Ja teda neviem čítať ani v domácom, ani v cudzom jazyku. Ani teraz, a vtedy tobôž nie. O zahraničí nám rozprával obrovský Kamaz, automobil na prevážanie automobilov, ktorý podvečer vošiel do dvora a ostal na noc. Do polnoci sme sa na všetko povypytovali tohto pokoriteľa ciest, trojročného nákladiaka, ktorý sa nám, práve vyliahnutým drobcom, zdal byť veľmi starým starčekom. Šokoval nás nielen svojím vekom a velikánskymi rozmermi, ale najmä svojím rozprávaním. O širokých nekonečných trasách, nádržiach plných benzínu, ďalekých krajinách a aj o mori, ktoré videl len raz, no zapamätal si ho na celý život. Tie príbehy nás všetkých tak strhli, že dlho sme veľkému Kamazovi nedali zaspať. Naše hulákanie ho unavilo a skončil rozhovor s tým, že čoskoro mnohí z nás aj sami všetko uvidia, pravdaže, nie všetci, lebo všetkých naraz odviezť nedokáže. Dodal, že zajtra ho čaká dlhá a ťažká cesta, a zaspal. Po takých novinkách sa bratia ešte dlho nemohli upokojiť, ďalej sa zhovárali o tom, čo počuli, a hádali, kto zajtra pôjde ako prvý. Nezapájal som sa do ich debaty, vedel som, že budem medzi tými šťastnými, veď nie som taký ako ostatní, vidieť to už podľa farby. Zvyšok hviezdnatej noci som strávil snívaním o ďalekom a nádhernom zahraničí, o cestách hladkých sťa lak, o chutnom benzíne. Ešte sa mi chcelo čím skôr vyskúšať, čo je to tá umývačka, o ktorej hovoril nákladiak – ešte som sa nestihol umazať, no svrbelo ma čím skôr sa poumývať, zostarnúť hoci len o jeden špinavý deň. Nad ránom som konečne zaspal a prisnila sa mi cesta k moru, hoci som si len veľmi nejasne predstavoval aj tú cestu, aj to more.

Keď som sa zobudil, Kamaz už bol preč a s ním aj desať mojich exportných bratov z druhého konca dvora. Rozladilo ma to, no nie veľmi – jagavá budúcnosť sa odkladala o deň, o viac nie. Zajtra vezmú aj mňa s mojimi susedmi a my tých štréberov ešte predbehneme. Takmer sa mi aj zažiadalo, aby sa nákladiak s Moskvičmi prevrátil, ale potom sa mi to rozležalo v motore: želať niečo zlé blížnemu svojmu, a ešte k tomu bratom z tej istej výrobnej linky, je hriech aj medzi automobilmi. No po mňa si neprišli ani na ďalší deň, ani o týždeň, ani o mesiac. Za ten čas sme stihli aj smútiť, aj stratiť nádej, aj sa stokrát pohádať, aj sa potom toľkokrát pomeriť. Nikoho viac neodviezli, zato prichádzali stále noví bratia a príbuzní. A my starší sme rozprávali malým príbehy toho Kamazu, často sme sa plietli, niečo sme zabúdali či naopak niečo sme si pridávali. Príliš nám neverili. Buď sme v tých príbehoch mali nejaký zmätok, alebo sme ich rozprávali nepresvedčivo. Každé slovo, čo vtedy rozvážne vyšlo z úst toho pokoriteľa ciest, v našej interpretácii zaraz strácalo svoju pravdivosť a váhu. Žiaľ, ani Kamaz, ani jeho veľkonákladní bratia sa tu viac neukázali. Aj keby nás už neodviezli do šťastného zahraničia, aspoň by boli potvrdili naše rozprávania, ktoré už začali pripomínať rozprávky. Na náš dvor vchádzali len akési menšie nákladiaky a osobné automobily. Všetky boli tunajšie, fabrické, ďaleko nejazdili, no aj tak sa s nami zhovárali len neochotne. Nemali čas, pracovali a strašne sa tým pýšili, hoci možno len pred nami, čo sme ešte neboli zaradení do práce. Aby nám predviedli svoju dôležitosť, občas zastali blízko pri nás. A pyšne zdvíhali kapoty, až z nich dokonca musel vystúpiť človek a presvedčiť ich, aby sa pohli ďalej. Aj oni hovorili, že dostať sa do zahraničia je naozaj fajn, no zďaleka nie všetkým sa to pošťastí a žiť a pracovať sa dá všade, ba aj tu. Mnohí z nás vtedy tuho zauvažovali, no ja som bol neoblomný a nekompromisný v úsilí uskutočniť svoju túžbu. Mňa čaká len zahraničie a v ňom zaujímavý a šťastný život!

Všetko sa odohralo nečakane a obyčajne, ako to vždy býva v tomto živote vrátane osudových udalostí. Akísi ľudia si začali sadať do mojich bratov a kamsi odchádzať. Spočiatku sme sa všetci vyľakali a ktosi z odchádzajúcich dokonca blikal buď od strachu, alebo na rozlúčku. Vtedy som na rozdiel od automobilov ešte slabo rozoznával ľudí, no čoskoro mi doplo, že sa k nám vracajú tí istí ľudia a že zrejme čoskoro pôjdem za ostatnými aj ja. Potešil som sa, hoci som sa aj bál, no zároveň som túžil po zmene. Spolu s bratmi to predsa len nie je také strašné.

Napokon prišiel rad aj na mňa. Koľké šťastie opäť zavrčať motorom a pohnúť sa z miesta, pootočiť pneumatiky stvrdnuté dlhým státím! Jazdil som s pôžitkom, ale cesta bola krátka. Všetkých nás naložili na akýsi dlhánsky, tuším nekonečný nákladiak na železných kolesách. To, že je veľmi dôležitý, bolo zaraz jasné, veď silno pískal, keď sa plazil po špeciálnej železnej ceste, navyše sme dlho aj s bratmi čakali, kým nás napokon odvezie za hranice. Nik z nás nemal odvahu zhovárať sa s tou obludou, a tak sme všetci meravo mlčky stáli a čakali na odchod. Ten však nijako nenastával, hoci nakladanie sa už dávno skončilo. Očakávanie ďalšej cesty bolo tentoraz ešte mocnejšie a vzrušujúcejšie, ako keď prišiel na náš dvor Kamaz – už som totiž vedel, aké býva rozčarovanie, keď sa ti nesplnia prvé túžby. Triaška a vzrušenie pozvoľna utíchli, vystriedala ich nuda a driemoty v poludňajšom prašnom teple.

Vtom nás prebralo prudké trhnutie a vzápätí sa budovy a ploty, čo stáli okolo nás, pomaly a plavne rozbehli, postupne naberali rýchlosť a celý ten zázrak sprevádzalo pravidelné ťuk-tuk, ťuk-ťuk... Vypleštenými reflektormi som hľadel na domy a stromy, na ľudí a iné automobily, čo sa pohybovali popri mne. Mnohé z toho, čo som uvidel, som ešte nepoznal po mene, no ten pohľad ma šokoval. Predstavil som si, aké už len potom bude to zahraničie, o mori ani nehovoriac, a zaplavilo ma šťastie, až som zažmúril reflektory. Pravdaže, túžil som čo najskôr prejsť tú cestu po vlastných, veď každý vie, že je to oveľa príjemnejšie, než keď ťa vezú. A to som už vtedy vedel, že sa po svojej ceste nepoveziem sám, že vo mne bude sedieť človek, lebo bez jeho pomoci sa nedokážem pohnúť z miesta. Ale ani on sa bezo mňa nemôže premiestňovať tak rýchlo, ako so mnou. Pochopil som už aj to, že mojím poslaním je slúžiť ľuďom a nijako ma to netrápilo a nič som proti tomu nenamietal. Každý je v živote na niečo predurčený, každý je zrodený alebo vyrobený pre niečo. Bol som presvedčený, že som stvorený, aby som vozil človeka v zahraničí a možno dokonca aj k moru. Človek sa na oplátku bude o mňa starať. Plniť ma benzínom a vymieňať mi olej, liečiť ma, keď prechoriem, nechať ma prespávať v garáži, umývať ma. A toho človeka budem volať špeciálnym slovom – majiteľ.

Zrážka s realitou bola prudká a bolestivá. Po dvoch dňoch cestovania takmer polovicu mojich bratov vyložili na jednej veľkej stanici. Mňa a ostatných však viezli ďalej. Prežil som obrovský šok, pocítil som, že nič nejde podľa plánu. Snažil som sa kričať, blikať, bežať za nimi, no nešlo to, keďže som bol pevne pripútaný k železnej podlahe tohto zradcovského nákladiaka. Všetky moje pokusy prekaziť našu rozlúčku sa skončili neúspešne. Vtedy som ešte nevedel, že s kamarátmi, najmä s tými z detstva, sa nedá vždy byť pospolu. Keď sme večer zastali druhý raz, načisto som upadol na duchu a čakal som, že každú chvíľu môžu prísť aj za mnou. Stál tam staručký ZIL a ten ma upokojil. O zahraničí nič nepočul, ani o mori nepočul, no povedal, že ľudia a automobily sú všade a aj tu sa dá žiť. Ešte mi vysvetlil, že to, na čom nás viezli, nie je nákladiak, ale vlak. Keď som sa dozvedel, že tá železná húsenica nie je automobil, zmocnil sa ma rovnaký pocit pohŕdania a nadradenosti, aký pociťuje mladý gróf, keď sa prvý raz ako päťročný dozvie, že jeho milovaná dojka je iba slúžka. No starý nákladiak ma upozornil, že pri stretnutí s vlakom je lepšie uhnúť mu z cesty. Lebo keď sa zrazíme, po takom chrústovi, ako som ja, nebude ani čo pochovať na šrotovisku, a človeka, čo bude vo mne sedieť, po tej búračke jednoducho strčia do zeme. Chcel som sa toho hrdzavého starčeka ešte na všeličo spýtať, no vlak sa pohol a ja som sa sotva stihol rozlúčiť.

Zložili ma na druhý deň na akejsi vzdialenej stanici preplnenej nákladnými vagónmi a prehnali ma na akési bezvýznamné stanovište. Po dlhom špinavom cestovaní a ešte dlhšom zaprášenom postávaní som túžil po umytí – už nie ako po nejakom posvätnom úkone, ale ako po životnej nevyhnutnosti. No musel som cestovať ešte tri mesiace, kým prišli po mňa. V tom čase som si už začal zvykať, že život nie je taký krásny a bezoblačný, ako sa mi spočiatku videlo.

(...)

Zobraziť diskusiu (0)