Letné pole… Pamätal si tie pachy, spájali sa do nádhernej arómy. Každú sekundu zachytával jej nové tóny

Pamäť… Zlodejka, podsúvala, čo sa jej zachcelo, nebrala ohľady na to, čo si želal on. Nech sa páči, vôňa detstva. Spomenul si, že v detstve s kamarátmi, rovnakými bitkármi, ako bol on sám, ktorých rodičia na leto poslali zo slnkom rozpálených miest do vyhnanstva k starým rodičom, utekali pred horúčavou a chodili jazdiť na koňoch.

Stodola uprostred poľa. Vlezieš dnu, nájdeš poddajného koňa, zacmukáš naň, rukou mu hladíš nozdry, naťahuje sa nimi k tebe s nádejou, že ho čaká kocka cukru či hoc aj kúsok chleba. Ak je chlieb, bude aj zábava.

Nalákaš ho k plotu, na ktorom stojíš, odtiaľ len skok a si na koni. Bez všetkého. Bez oprát, bez sedla. Veď tie aj tak netreba, stodola je zatvorená. Kôň po nej pobehuje, ani čo by ani necítil mladého jazdca. A ty… Sedíš, jednou rukou zvieraš jeho hrivu a druhou hladíš chrbty ostatných koní, ktoré dnes odpočívajú. Priatelia sú s tebou. Pozerajú sa na teba rovnako nadšene, asi ako aj ty na nich.

Trochu sme si zajazdili a vybrali sme sa k jazerám. No, možno nie „jazerá“, skôr močariny. Ale v detstve to pre nás boli jazerá. Okúpeš sa, počľapkáš vo vode, vylezieš, pooberáš zo seba pijavice. A až potom, unavený z vrchovato nabitého dňa, keď si uvedomíš, že doma nebudeš vedieť, čo skôr (pretože si nespravil nič z toho, čo si mal), ľahneš si doprostred poľa, vdychuješ jeho vôňu a sleduješ hmyz.

Občas, ak sa ti podarí čmajznúť dedovi tabak, si aj zapáliš nemotorne ušúľanú cigaretu. Vtedy sa k vôni poľa pridá vôňa dymu. A spev vtákov prerušovaný tvojím táraním alebo táraním priateľov, ktoré postupne prejde do smiechu tých, čo si potiahli len trochu a nerozkašľali sa.

Ach, ako rád by si teraz zapálil… Strčí ruku do vrecka, kde by, ako obvykle, mal byť balíček cigariet a zapaľovač. V balíčku ostali už len dve. S istotou si pamätá, že vo veste má schované ďalšie dva. A ešte jeden v batohu, ten je niekde… Kde? Bohvie…

Zvyčajné pohyby, iskra, potiahnutie… Aký hnus! Koľkokrát sa pokúsil prestať fajčiť. Ale… Zakaždým uskutočneniu toho sna zabránilo čosi dôležité. Určite prestane. Potom. Raz. Dnes istotne nie. Dnes, tu a teraz, mu spôsobuje neuveriteľné potešenie, keď môže z plných pľúc vydýchnuť oblak dymu. Pomaly. Sleduje pri tom, ako mu dym pred očami mení realitu. Rozplynie sa a premení na ilúziu.

Závrat… Veď nefajčil toľko, aby až tak… Či to preto, že na prázdny žalúdok? Mal si aspoň kúsok zahryznúť, ale nebolo čo…

A pole mení melódiu pachov, uspáva, zahaľuje do spomienok.

Nech sa páči, mladosť. Vášnivé objatia, nemotorné bozky, prvé nesmelé dotyky dievčenských vnád… Leto popletie hlavu, leto omámi, leto pozvolí dvom mladým ľuďom – práve prvýkrát okúsili dospelosť – len ležať uprostred poľa.

Tak tam ležíš, ošialený tým, čo sa udialo. Tým, že sny a fantázie sa práve stali skutočnosťou. Zapáliš si cigaretu a do olejovej symfónie sa pridá ešte vôňa tabakového dymu. Závrat. Nie je ti jasné, či z lásky (je to predsa láska na celý život, až do konca leta), od hladu (ráno si predsa odišiel bez raňajok) alebo zo všetkého dokopy?

Natiahneš ruku, objímeš tú vedľa seba, pozrieš jej do vystrašených a šťastných očí, pobozkáš ju. Dostaneš odpoveď. Máš pocit, že si nekonečne neúnavný a nenásytný. Začneš vstrebávať, čo sa práve stalo.

Otočí sa nabok, zatvorí oči a objíme tú predstavu. „Teraz by nebolo zlé objímať namiesto vzduchu jej teplé telo. To, po ktorom duša túži. Ale… Nie, je dobré, že tu nie je. Nemala by byť na tejto zemi a vidieť ho takto.“ Vánok. Prvé kvapky dažďa. Záblesk vône zeme ho vráti do pasce spomienok…

Nech sa páči, otec za pluhom v záhrade. Dedo vedie koňa. Vedia orať tak, že hriadky ostávajú bezchybne rovné. Vyjdeš na to rovnomerne poorané pole pripomínajúce stránku v školskom zošite a prvé, čo cítiš, je vôňa pôdy. Tak vonia len rodná zem….

Stihol navštíviť veľa miest v zahraničí, ale rovnakú vôňu nenašiel nikde. Iba tu! Pretože toto je jeho zem, jeho pole, jeho krajina. Áno, teraz tej zemi nie je dobre. Chodí po nej nepriateľ. On leží na poli blízko čerstvého krátera. Z krabičky vyberie poslednú cigaretu a zapáli si. Balíček pokrčí a vloží si ho späť do vrecka. Na vlastnej zemi sa nepatrí odhadzovať odpadky. Keď ho nájdu, nech okolo neho nie je bordel. To by nechcel.

Len vôňa letného poľa…

Našli. Stihli. Odviezli. Prežil. Aby raz jeho syn mohol pocítiť tú vôňu čerstvo pooranej pôdy, ktorá zostáva, keď je otec za pluhom a dedo vedie koňa.

Preložila Veronika Goldiňáková

Ilustrácia: Anatolij Kostyuk, Golgota