Žili raz v jednom ďalekom meste, kde domy vyzerali ako modriny na bledej koži neba, dvaja súrodenci, Marcel a Izabela. Marcel mal osem rokov a chodil už do školy. Izabela bolo trojročné dievčatko. Žili v dome s fialovými múrmi, ako mali všetky ostatné domy, s vnútorným schodiskom zo starodávneho dreva, s izbami, ktoré by sa komukoľvek inému zdali na dom zvláštnymi, izbami dobre známymi iba tým dvom, čo predtým žili po ozdravovniach, nemocniciach a ošetrovniach, s bielymi kovovými posteľami a drsnou bielizňou: naškrobenými plachtami, škrabľavými prikrývkami modrej farby, studenými vankúšmi, z ktorých stále vyliezalo spolovice páperie a spolovice perie, biele, strakaté, oranžové… Aj skrine boli ako zo zdravotného strediska, so sklenenými poličkami, aj s dvierkami zo skla, zvláštneho skla, akoby nie celkom priehľadného. Na zemi neboli koberce. Detská izba bola na poschodí a prechádzalo cez ňu potrubie namaľované zároveň so stenami, ktoré viedlo desať centimetrov pod stropom pozdĺž troch stien, aby v jednom kúte zmizlo, vojdúc do steny. Pretože vzor maľovky, akési donekonečna opakované oranžové kvety, pokrýval aj potrubie, deťom sa zdalo, akoby bolo prefíkaným hadom, čo sa maskuje, aby tam s nimi mohol žiť a nikto o ňom nevedel.

Postele detí sa nachádzali jedna za druhou pozdĺž jednej steny. Marcelova bola smerom k dverám, no on v noci spával nohami k oknu na náprotivnej stene, takže veľa ráz holými prstami na nohách hladil mäkké vlásky svojej sestry, ktorá spala v druhej posteli tiež nohami k oknu. Aj cez deň, aj v noci boli tí dvaja stále spolu a vlastne sami, lebo divní ľudia, čo ich kŕmili, umývali, hrešili a rozmaznávali a hovorili im dobrú noc, boli priehľadní, bez skutočného tela, ako na fotografiách, na ktorých budovy a všetko, čo nepohnuto stojí, má presné obrysy, no ľudia a električky sa zdajú zahmlené, rozmazané náhlivým ťahom štetca. Boli to dve fúknutia vetra, zvané mama a otec, asi ako ľudí vidia mačky a nebeské vtáky.

No Marcel a Izabela boli mocní a skutoční ako drevo, ako skala, ako okenné sklá, ako hocičo, čoho sa dá dotknúť a čo možno ovládať, ako hocaká bytosť, s ktorou sa dá rozprávať. Celý deň sa mali na očiach alebo, lepšie povedané, Izabela podchvíľou obracala svoje veľké a čierne, neobyčajne pozorné oči na Marcela, bola vždy tam, kde aj on, zúčastňovala sa na všetkých jeho hrách, ku ktorým sa on každé ráno kvôli nej vracal. Hrávali sa spolu nekonečnú hru, počas ktorej sa chlapec pohyboval a vymýšľal, tvoril na mieste a rozprával, opisoval a konal, udieral, kradol, delil spravodlivosť a odplatu v odrazu oživenom svete ich hračiek, zatiaľ čo Izabela sa smiala a tlieskala alebo ostávala udivená, alebo umierala od strachu, no bez toho, aby sa čohosi dotkla, ako v divadle alebo v kine. Deň čo deň celé hodiny chlapec pred očami sestry vodil celé karavány handrových bábik a zvieratiek naplnených kúdeľami alebo slamou, rozdelených na dva tábory, na dobrých a na zlých, medzi ktorými sa odohrávali neľútostné boje, zrady, pády do priepastí, uvrhnutia do krutých žalárov, ale aj dojímavé činy nehy a odvahy. Nech boli hračky akokoľvek nové, rýchlo sa zamazali a pokazili, hlavy sa im obili, plastové telá ostali nahé, ukrátené o šatočky a nohavice, slama im vykúkala z tiel od toľkých temných bitiek, no ostávali skutočnejšie a dôležitejšie nielen ako mama a otec, ale kým predstavenie trvalo, aj ako tie dve deti, ktoré sa tiež stávali vánkom vetra fúknutým na skutočný svet na podlahe s plechovými kočmi a handrovými klaunmi a ich hlasmi, každým iným, odlišným od ostatných. Časom sa každá hračka stala osobou tak veľmi, tak úplne, tak zreteľne, akoby už nemala žiadnu spojitosť s chlapcom, ktorý ich všetky oživoval, ako keď sa nám sníva o ľuďoch, ktorých riadi naša myseľ, ale oni sú predsa len odlišní od nás, akoby mali vlastnú dušu. Keby sa jedného rána chlapcovi nechcelo s nimi hrať, zvieratá, bábiky a klauni by aj tak vyšli, aj tak by pokračovali v každodenných bitkách a šašovinách. Akurát by vtedy mali dvoch udivených a nadšených divákov, čo by sa zboku prizerali.

Vodili hračky v dlhých karavánach z kamiónov a vozov, natisnuté po päť, po šesť v každom prepravnom prostriedku, po posteliach, nočných stolíkoch, po stole so sklom, na jednom rohu veľmi obitom, popod obidva mohutné obielené radiátory, po okenných parapetoch. Šúchali sa popod postele s kovovými nohami, kde si zaprášili vlasy aj oblečenie. Marcel nenapodobňoval iba všetky hlasy všetkých handrových bábik a levov a medveďov a prasiatok, ale aj výstrely pušiek, švihanie mečov, agonické, no predsa len smiešne výkriky zomierajúcich, ktorí hneď na druhý deň ožili. Iba obed, rovnako neskutočný a snový ako mama a otec, ako teta alebo strýko, čo sa u nich zastavili, ako aj príležitostné prechádzky po parkoch a zvláštnych a studených múzeách prerušovali ich hru. Chvíľu po tom, ako utiekli od stola a vrátili sa do izby, tam, kde sa všetko odohrávalo, by deti nevedeli povedať ani len to, čo jedli, ani čo povedali, ani kto sedel na ostatných stoličkách.

Popoludnia boli nekonečne dlhé. Vtedy vzal Marcel vankúš z Izabelinej postele a premiestnil ho na druhú stranu, k oknu. Priniesol aj svoj, položil ho na prvý a obaja si ľahli na tú istú posteľ, hlava pri hlave, s otvorenou knihou pred sebou. Marcel čítal svojej sestre z rozprávkových aj iných kníh a obaja sa tešili z premenlivých odtieňov svetla, ktoré prichádzalo cez okno a padalo na ohnuté strany. Mali radi veľké knihy s tvrdými obalmi, ktoré odrážali viac svetla, najprv zlatistého, potom čoraz melancholickejšieho a slabšieho, aby sa, najmä počas zím, keď tma padala skôr, prefiltrovaná cez húšť oholených konárov, lesklé strany obalili do svetla súmraku, do jantáru plného vzdialených zvukov. A vtedy sa všetko odrazu zdalo zmeravené, zachytené v ambre ako starobylý hmyz a kvetiny, nemenné, nesmrteľné, veľmi smutné, a predsa žiaducejšie ako šťastie, pretože to trvalo dlhšie. Marcel čítal a Izabela počúvala s očami zapichnutými v knihe, na stĺpcoch písmen a na neskutočných kresbách, a tie písmená sa roztápali v kávovom vzduchu, aby sa z nich stali slová, príhody so zvieratami, s kráľmi a príšerami, čo boli rovnako ako hračky omnoho skutočnejšie než oni dvaja a ich izba. Od okna vždy prichádzala aj studená, voňavá vlna chladu, mäkko sa prestrela na ich priblížené hlavy, na vlasy dvoch rôznych odtieňov hnedej, no rovnakého lesku, ktoré sa im dotýkali a chlpili, akoby sa prsty inej neviditeľnej nožičky hrali s ich kaderami. Izabela s hlavou na bratovom pleci a zmalátnená od tepla pod prikrývkou veľa ráz zatvorila viečka a so svetom ostávala spojená iba jediným žiarivým vlákenkom babieho leta, hlasom svojho brata, ktorý sa napokon tiež zlomil a padal ako sladká a priehľadná slza do tajomného oceánu, čo hučal v jej lebke, maličkej ako mušlička, akú by si človek priložil na ucho.

Vtedy Marcel položil knihu na zem, pomaličky sa od svojej sestričky odpútal a bosými nohami zašiel k oknu. Okenný parapet mu siahal čosi niže pliec. Okenné sklo bolo ako vrstva jasného ľadu, za ktorým prichádzal večer čoraz väčšmi ponorený do svojho tajomstva. Zo tri stromy na tmavnúcej belasej ploche snehu a na tmavnúcej ružovej ploche neba jasne vykresľovali každý meravý konárik. Na začiatku sa kmene delili na dve alebo na tri vetvy, ale každá z nich sa potom opäť delila na dve alebo na tri vetvy, ktoré sa delili na tenšie vetvy, čo vydali ešte tenšie vetvy, konáriky, prútiky a napokon vlákenká nie hrubšie ako pavučina, ktoré sa, nepozorovateľné ľudským okom, bezpochyby tiež delili na ešte tenšie vlákna a tak ďalej, na čoraz hustejšie, čoraz drobnejšie a čoraz tenšie v nekonečnom strapkaní sveta. Hoci padla noc, vonku bolo vždy viac svetla ako v izbe, a čím bol večer modrejší, tým akoby silnejšie žiaril a cez tú žiaru boli stále násobené vetvy stromov na pohľad ešte černejšie. V diaľke bolo ešte niekoľko domov, ktoré sa z fialových cez deň stávali za súmraku bledožltými, zvláštne svetlými. Chlapec s lakťami opretými o parapet a hlavou v dlaniach, vdychujúc chlad, čo prichádzal od okna, čakal, kým sa zažne v okne jedného z domov na treťom poschodí. Stále sa pýtal, kto býva tam, v tom štíhlom dome so slepým múrom na jednej strane a s ťažkopádnou fasádou s jediným oknom zatiahnutým ružovým závesom, čo sa každú noc zažínalo. Keď sa tá vzdialená škvrna zjavila, privádzala ho do mdlôb, ktoré nevedel dlho vydržať. Keď sa v noci zobudil, vždy sa pozrel cez okno, hoci dávno vedel, že v okne sa nikdy až do rána nezhasína. Občas uvažoval, že keď raz vyrastie, presťahuje sa s Izabelou do toho domu za stromami a zamrznutým jazerom, aby zistil, aké to je žiť za ružovým závesom a ako vyzerá svet, keď odhrnieš záves a pozrieš sa cez jazero na ich dom.

Potom sa zotmelo a on musel horúcu a ospalú Izabelu zobudiť, lebo bolo treba opäť čosi zjesť. Rodičia im potom popriali dobrú noc, aj ich pobozkali na čelá alebo na líca a vyšli z izby, akoby ani neboli. Dvere, nedotknuté ľudskou rukou, sa za nimi zabuchli, ako keby bol prievan. Pod nimi vždy ostával pás svetla žiarivého ako ostrie meča. No deti si neľahli. Iba vtedy sa začínal ich tajný život. Dvere sa totiž ani poriadne nezavreli a dievčatko už utekalo do bratovej postele, kde sa schúlilo pod prikrývkou, aby sa spolu smiali a chichotali. Nikdy sa necítili šťastnejší, ani keď sa hrali s hračkami. Brat ju ťahal za vlasy, keď to najmenej čakala, aby sa potešil z jej protestov, prstami sa dotýkal jej brady, líc, ucha, čela a šepkal jej do ucha: „Spadla cica z pôjda, rozbila si nos, mala toho dosť,“ a keď zašepkal posledné slovo, náhle jej stlačil nos. Alebo si z prstov vytvoril dve nožičky, čo chodili po jej malom a od predstieraného strachu už schúlenom tele, a spieval: „Ide Bobo z potoka po malého Boboka, kde ho zlapá, tam ho spapá,“ aby ju potom náhle chytil za bruško alebo za rameno: „Tu ho spapá, tu ho spapá!“ Smiali sa, až sa potili, snažili sa nerobiť veľký hluk, aby ich hra nebola prerušená. Chlapec si sestru obdivne obzeral. Pre neho bola jedinou bytosťou, ktorá na svete skutočne existovala. Veľmi sa mu páčilo, že mala čierne a skutočne neobyčajne veľké oči, akoby boli samá zrenička, že mala od neho tmavšie vlasy a že bola celkovo počernejšia, bavili ho jej maličké prsty, chytal ich medzi svoje a udivene na všetky strany ohýbal, rozosmieval ju, aby videl jej vrúbkované zúbky. Hoci jeho sestra rozprávala plynule a krásne, nevedela povedať R, a to ho náramne rozveseľovalo. Podpichoval ju, smial sa jej, no malá sa nenahnevala, pretože Marcel bol pre ňu tiež jediným skutočným človekom, zatiaľ čo okolitý svet bol hmlou, vetrom a nepochopením.

Ich nočná hra sa odohrávala vždy až po tom, ako ich unavilo vzájomné štuchanie a dostali sa do nejasného stavu, keď už človek nie je ani bdelý, ani nedrieme a keď sa mu zdá, že v spánku kráča. Lebo ako raz Marcel povedal Izabele, sú ľudia, ktorí kráčajú v spánku, priťahovaní mesiacom v splne v okne, a odvtedy, keď bol spln, deti na čelo postele prestierali deku alebo oblečenie, aby ich tváre boli počas spánku zatienené.

Ich nočná hra bola vždy rovnaká. Boli dvaja zajkovia, ktorí žili šťastne v jednej nore, v teple pod zamrznutou zemou. Sami si noru vytvorili, keď prikrývku zdvihli rukami a nohami, aby sa zaoblila nad posteľou ako stan. Hlavne Marcel svojimi dlhšími končatinami držal strechu čo najvyššie, aby bolo v nore dosť miesta. Občas stan dokonca podopieral chrbtom, zdvihnutý nad svojou sestrou, ktorej pohasnutý ligot očí v tme videl akoby vo veľkej hĺbke. Tí dvaja zajkovia boli v teple a nič nepotrebovali. Zásob mali nadmieru, boli v úkryte, chránení od vonkajších nebezpečenstiev. Nemohlo sa im stať nič zlé. Vonku na poli snežilo a dulo, no oni boli v tme, zmalátnení spánkom a teplom, pritisnutí jeden na druhom so zatvorenými a usmiatymi očami, a najradšej by tak ostali navždy.

No po zamrznutom poli nad nimi chodili líšky. Boli to obrovské a zlé bytosti s papuľami plnými zubov. Nech sa akokoľvek snažili ukryť vchod do ich nory, občas ho niektorá našla. Možno z neho vychádzala para alebo ju azda priťahoval pach živých bytostí z hĺbok. Líška začala podráždene hrabať, aby vchod rozšírila, bolo počuť jej hlboké, čoraz strašidelnejšie, čoraz bližšie vrčanie. Cvakanie zubov v líščej papuli sa stávalo neznesiteľným.

Vtedy išiel Marcel do boja. Vystrčil spod deky jednu nohu a kopal ňou do všetkých strán, až sa mu podarilo líšku odohnať. Často ho zubatá papuľa pohrýzla a vtedy mu Izabela musela priložiť ruku na chodidlo, na členok alebo na prsty na nohe, lebo jej dlaň liečila rany. Kým Marcel bojoval na zamrznutom poli, zajačica sa triasla a kňučala v nore, lebo ak by jej brat prehral v boji, obom by im bola beda. Občas, ak boli líšky dve, alebo nebodaj celá svorka, Marcel spod prikrývky celkom vyliezol a nechal sestru, nech ju drží napnutú. Skočil do stredu izby a sám tam bojoval vo veľmi slabom svetle, v ktorom sa sklenené poličky vitríny dúhovo ligotali a okno vyzeralo ako bledá, rozmazaná maľba rozdelená na viacero častí oddelených rámami z bieleho dreva s drážkovanými tieňmi. Vracal sa k maličkému telu rozorvaný a s ťažkým funením, no čoskoro bolo všetko v poriadku, rana sa scelila a deti sa opäť ponorili do ich šťastného snenia v stane, kde bolo omnoho temnejšie ako v izbe. Z času na čas zajačica zdvihla rožtek deky a so strachom vyzrela von. Rýchlo štrbinu uzavrela a pošepkala svojmu bratovi, že zasa videla líšku… Napokon im po mnohých bitkách a hrôzach ramená a nohy ustali, stan klesal čím ďalej, tým viac k nim a záhyby obliečky a prikrývky sa ťažké, upokojujúce ustlali na ich telá. Pod prikrývkou sa oteplilo, zatiaľ čo v izbe sa vzduch ochladil od ľadu na okne, na ktorom sa na svitaní zjavili fantastické kvety inovatky. Deti zaspali spolu ako jedno telo s dvomi hlavami obrátenými na opačné strany, s krčnými svalmi jemne vyrysovanými a kaderami vlasov pomotane a podrobne nakreslenými, a tak ich našla popolavá hodina rána.

V jednu takú zimnú noc sa Izabela, celkom schúlená vo svojom bratovi, odrazu prestala potlačovane chichotať. Pod stanom nastalo ticho. Marcel ešte skúsil jeden zo svojich žartov, no dievčatko sa nesmialo. Vsunul ruku pod jej pyžamo a pošteklil ju po brušku, ako to často robieval. Potom sa zľakol, lebo jeho sestra namiesto toho, aby sa smiala a smiešne metala, mu odstrčila ruku a začala sa triasť na celom tele, akoby jej bolo strašne zima. „Prechladla,“ pomyslel si, „od zajtra musí brať lieky, možno dokonca injekcie.“ Nadvihol roh prikrývky, aby jej uvidel do tváre, no ona mu odrazu šklbla ruku dolu a štrbinu zakryla. „Izabela,“ zašepkal brat, „čo ti je? Niečo ťa bolí? Mám zavolať mamu?“ Dievčatko ho chytilo za ruku, stislo mu ju ako kliešťami. „Je to líška,“ podarilo sa jej precediť, lebo zúbky mala zovreté. Triasla sa teraz aj celá posteľ, mierne narážala do steny. Marcel sa zľakol. Telo jeho sestry už nebolo teplé. „Nie je to žiadna líška, už sa nehráme na líšky,“ povedal jej. „Poďme spať a zajtra to poviem mame.“ Lenže maličká ho stisla ešte silnejšie, zo všetkých síl: „Je to líška. Je vonku. Našla nás,“ takmer nezrozumiteľne bľabotala. Navyše si o jednu jeho nohu, ktorou podopieral noru, ovinula obe svoje. „Dobre, pusť ma teda, nech môžem bojovať.“

Vytiahol si spod deky druhú nohu a viac ráz kopol do noci v izbe, ktorá sa mu zdala nečakane studená, akoby zabudli zatvoriť okno. Akoby bolo počuť aj sneh, ako ľahučko padá na podlahu. Akoby noc v izbe vytekala von a tá, čo bola vonku, vtekala dnu, ako keď horúci vzduch vychádza z kuchyne vrchom, keď sa otvorí okno nad umývadlom, a spodkom vteká zamrznutý vzduch jazera spred ich domu. „Hotovo, Izabela,“ zašepkal jej rýchlo, „dal som jej po ňufáku a utiekla. Polož mi sem ruku, lebo ma trochu pohrýzla.“ A Izabela mu priložila na ranu studenú dlaň, akoby v nej dovtedy držala cencúle. Potom na nich stan padol, triaška ustala a Marcel cítil, ako dievčatko zaspalo a do malého telíčka sa znovu vrátilo teplo. No on dlho nezaspal.

Keď Izabela prišla na svet, chlapec mal čosi vyše päť rokov. Otec ho vzal do pôrodnice pozrieť sa na sestričku. Videl tam veľkú miestnosť s mnohými bielymi kovovými posteľami a na každej posteli sedela jedna žena v župane s modrým vzorom a s jedným veľmi malým dieťaťom v náručí. S úľavou si vydýchol, keď videl, že ženy sú celé, rovnaké ako tie na ulici, lebo na chodbe, rovno pred vchodom do tejto izby, ho udivilo čosi ako veľmi farebná socha: sadrová žena rozrezaná vo dvoje, takže v hlave jej bolo vidno mozog, tiež rozrezaný vo dvoje, jedno ako lopta okrúhle oko a jazyk medzi rozťatými sánkami, a v hrudi pľúca a srdce, tiež rozkrojené, dokonca aj celú chrbticu, rozpitvanú takým spôsobom, že medzi stavcami bolo vidno miechu. Všetko to bolo namaľované nabledo, modrou a šarlátovou a žltou, a všetko sa to lesklo ako steny nemocnice natreté olejovou farbou. Podobne videl v mäsiarstve polovičky brava zaveseného na hákoch. Brucho vo dvoje rozťatej ženy bolo veľmi veľké a v ňom sa dolu hlavou chúlilo dieťatko, jediné, čo vyviazlo celé. Bolo okrúhle ako kameň, vo všetkých líniách hladké a sladké, ospalé a krotké. Marcel čakal dosť dlho na chodbe, kým otec, už vtedy iba prchavá a rozmazaná skica, zmizol kdesi v útrobách budovy, takže mal čas uvažovať o hroznom spôsobe, akým deti prichádzajú na svet: mamy, ľudia s prsami a dlhými vlasmi, boli rozrezané od hlavy po päty, aby im bolo vybraté dieťa, ako keď rozpolíš na dvoje marhuľu, aby si sa dostal k jej tmavej kôstke.

Odvtedy sa chlapec sôch bál. Už vyrástol a vedel, že okolo ich domu je mnoho iných domov zoradených pozdĺž ulíc a že všetky vytvárajú mesto. Občas ním aj prešiel, v električke s rodičmi, a takmer na každej križovatke, cez ktorú prechádzali, videl okrúhle námestíčko s nejakou sochou, všetky boli rovnaké: ženy z kameňa, čo si dlaňami zakrývali tvár. Všetky mali v bruchu dieťa, bolo to vidno podľa toho, aké mali nafúknuté bruchá, lebo tie kamenné ženy nemali oblečenie. V noci, keď sa zažínalo verejné osvetlenie, päť- alebo šesťposchodové domy spriehľadneli a námestíčka so stále rovnakými, veľmi vysokými sochami v strede, obkolesené palácmi, sa odrazu otvárali. Mesiac sa vtedy dokonale zaokrúhlil a bolo ho vidno, ako žiari cez električkové okno. Ako dobre, že si sochy zakrývali tváre: aspoň im chlapec nemohol vidieť oči, ich kamenné oči, pod ktorými tušil strašidelné kruhy.

Potom však asi mamy z nemocničnej izby zošili, lebo žili ďalej, aby sa mohli starať o deti, kŕmiť ich a rozmaznávať, hrešiť ich aj hladiť, rovnako vratké a nesúdržné ako celý svet naokolo, lebo pre Marcela bolo vtedy jedine jeho telo naozajstné, pretože ho občas bolelo, zatiaľ čo ľudia a ulice a domy ho neboleli nikdy. Bolelo ho aj Izabelino telo. Jedna z desiatok žien v izbe s rovnakými tvárami a rovnakým županom a rovnakým dieťaťom v náručí bola jeho mama, a jedno z detí, presne to, ktoré držala v náručí, bola jeho sestra, ktorú vtedy uvidel prvý raz.

Odišli z pôrodnice všetci traja, s dievčatkom zabaleným v perinke z ružového saténu s kvetinovými čipkami, neseným tu mamou, tu otcom. Dieťatko malo tvár zakrytú vreckovkou. Marcela držal za ruku druhý rodič, ktorý neniesol dieťa. Dlho čakali na zastávke na električku v ohromnom súmraku. Okraje neba boli špinavožlté a začínalo byť chladno. Staré domy farby modrín predvádzali rozbité murivo a vypadanú omietku. Električka však bola ešte staršia. Vychádzali prvé hviezdy, keď napokon prišla a oni mohli nastúpiť do silno osvetleného vagóna. Šli nekonečne dlho, lebo bývali na okraji mesta. Park a jazero ich oddeľovali od mesta a za nimi, za domom bolo iba pole. Marcel v električke na svojom drevenom sedadle, vyleštenom stovkami a tisíckami cestujúcich, zaspal.

Keď chlapec prišiel v myšlienkach až sem, vstal z postele a napriek zime v izbe zašiel k oknu. Rukami rýchlo zotrel orosené okno s takmer zamrznutými kvapôčkami vody. Chcel vidieť, či sa v okne s ružovým závesom za jazerom pokrytým snehom stále svieti. Snežilo, dalo sa to dobre vidieť okolo pouličných lámp v rovnako zasneženom parku, a domy za jazerom sa dali sotva zazrieť. To svetlo zvláštnej farby, akú chlapec videl len na lesklých lupienkoch istých kvetov na ich parapete obrátenom smerom k poľu, tam predsa len bolo. Ktosi tam celú noc bdel. Možno aj cez deň, keď sa však svetlo z izby strácalo v jednoliatom lesku snehu. Spomínal si, že keď bol menší, pučil medzi prstami tie bezmenné bledoružové kvety s tučnou a lesklou dužinou, aby zacítil vôňu ich miazgy. Vnútri, na mieste, odkiaľ lupene vyrastali, narazil, keď tam zaboril necht, na čosi múčne, no tiež vlhké, čosi, čo ho desilo.

Hľadiac s tvárou v dlaniach na ten meravý a smutný obraz, Marcel ustarostene myslel na dievčatko, ktoré teraz spalo v jeho posteli. Pozrel naň: takmer sa strácalo v záhyboch deky. Iba vlasy a kúsok tváre boli odhalené, vykreslené na sinavej tkanine. Vyzerala, že dýcha ľahko, nezdala sa chorá. Nechcel ju budiť, tak šiel do vedľajšej postele, skočil pod zamrznutú prikrývku, nehybnú ako bielizeň, čo ostane cez mrazivé noci vonku. Schúlil sa tam najlepšie, ako vedel, snažil sa čo najmenej dotýkať prikrývky. Tkanina pomaličky zmäkla od tepla jeho tela a chlapec napokon zaspal podľa svojho zvyku, celkom zabalený s maličkým otvorom, cez ktorý mohol dýchať.

Na druhý deň bolo dievčatko smutné a zasnené. Ako obyčajne sa zúčastnilo na prehliadke a cirkuse bábik, na ich pádoch z lietajúceho koča ako na farebnej kaskáde, na úderoch handrových zvierat do ňufákov, na „bum“ a na „bác“ a na desiatich rozličných hlasoch bojovníkov za práva alebo ktohovie za čo ešte, dokonca sa trošku smialo na najzábavnejších predsmrtných a smrteľných výkrikoch zlých, no Marcelovi sa zdalo, že tam nebola skutočne. Odrazu sa cítil vyvedený z miery a ponížený: bez odvekej diváčky (áno, už keď bola taká malá, že jeho hru mohla sledovať len pohľadom, sediac na zadočku v detskej postieľke) nemala celá jeho námaha zmysel, vyzerala ako bezvýznamné opičenie. Zastal s levom v jednej ruke a s Otravou (najhlúpejšou z hlúpych) v druhej a odrazu ich uvidel inak, tak ako si nikdy nepomyslel, že na ne raz bude hľadieť, aké v skutočnosti neboli: kusy sveta, nereálne ako svet, urobené z mŕtvych handier, mŕtveho plastu, mŕtvych sklenených očí, mŕtvej slamy a tiež mŕtvych bavlnkových vlasov. Zľahka ich položil na zem. Potom odišiel do kúpeľne, nie aby sa vycikal, ale aby sa trochu schladil, lebo v kúpeľni sa nikdy nekúrilo. Aby lepšie porozmýšľal. Keď sa vrátil do izby, Izabela bola stále na zemi, kde ju nechal, s očami upretými do prázdna. Vzal ju na ruky a uložil na posteľ. Dievčatko mu ruky ovinulo okolo krku a chvíľu ho držalo, aby neodišiel. „V noci zas príde,“ zašepkalo mu, keď sa jej snažil ruky odtiahnuť. A zasa sa začalo triasť ako minule, na celom telíčku. Večer začalo snežiť inak ako predtým: v poryvoch snehu vírených vetrom. Ihličky narážali do okna so zvukom tvrdého a suchého ľadu. Hvízdanie vetra sa stávalo strašidelným, akoby bol s nimi tam, v izbe, nie vonku. Deti ležali schúlené v posteli jedno vedľa druhého s veľkou knihou pred sebou, no nečítali, počúvali víchor. Na lesklých stranách sa mäkko a zakrivene odrážalo okno, lebo strany boli trochu ohnuté. Svetlosivá farba izby pomaly prechádzala do akejsi modrej, čo sa neskôr ešte rozpustila do pochmúrnejšej modrej s viacerými tieňmi. Potrubie, čo viedlo veľmi vysoko pod stropom pozdĺž stien, sa teraz zreteľnejšie oddelilo od svojho pozadia, vyzeralo teplejšie a mohutnejšie. Naozaj sa podobalo na strakatého hada, ktorý sa už nedokáže dobre ukrývať. Iba od okna ešte prichádzalo svetlo snehu, jeho studený a smutný prievan.

Bola to taká zvláštna kniha. Marcel z nej začal po dlhšom čase čítať, no jeho hlas sa tak silno miešal so zavýjaním vetra, až sa zdalo, že nie on, ale vietor im číta, listuje stranami a v ich mysliach premieta obrazy, ktoré sa tam nemali dostať, ľakali ich a zraňovali. Prečo bola pod zámkom jama vystlaná kameňmi, v ktorej spávala schúlená obrovská príšera, čo ju celú zaberala? Prečo sa celý zámok otriasal od jej hrozného pradenia? Prečo mala princezná dlhú ranu pozdĺž chrbtice, takže sa jej všetky šaty postupne zakrvavili? Prečo mal kráľ namiesto srdca pavúka? Prečo sa v tej vzdialenej krajine na nebi stále klenula čierna dúha? Tou najzvláštnejšou vecou bolo, že aj v tejto knihe boli na všetkých námestiach mesta sochy tehotných žien, ktorých plody bolo cez priehľadné mramorové bruchá vidno ako také útvary z tmavej ambry. Izabela celý deň nič nezjedla a ani nevečerala. Ani nerozprávala. Občas sa celá preľakla. Tri či štyri razy počas toho nekonečného dňa chlapca chytila okolo krku a povedala mu, že v noci tá strašidelná líška opäť príde. Takže Marcel sa chystal na ťažkú noc.

A prišla noc a mamin farebný tieň chvíľu krúžil po izbe. Marcel cítil jeho vlhký dotyk na tvári, potom počul ako sto ráz predtým to isté „dobrú noc“, ešte prchavejšie ako mamina silueta. Potom mama zatvorila dvere, pod ktorými svetelný meč vytvoril hranicu nočnej ríše s jej prepletenými chodbami a podzemiami. Keď deti vo vzdialených krajoch osameli, znovu sa presťahovali do jednej postele a znovu ostali udivené, aké konkrétne, aké tvrdé a mäkké, drsné a hodvábne boli ich telá, ako jasne sa ozývali ich šepoty v čoraz sinavejšom pološere. Víchor sa upokojil, možno aj snežiť prestalo, lebo už nebolo počuť ani slabé šušťanie na okennom skle. V modrastom pološere bola Izabela najkrajším, ale aj najsmutnejším dieťaťom na svete. Chlapec jej ukázal viacero trikov, ktoré dokázal spraviť s prstami, zvláštne si ich poprepletal, predstieral, že sa mu palec oddeľuje od dlane, spojené dlane premenil na vtáky, čo lietali po izbe, no dievčatko nie a nie preťať mlčanie. Z času na čas ju striaslo, lebo sa blížila hodina. „Urobme si stan,“ povedala Marcelovi, keď dlho nepohnuto ležali s otvorenými očami a v izbe cítili studený prievan. Rukami a nohami zdvihli deku, dali pozor, aby nenechali ani najmenší otvor, a chlapec začal s obvyklými litániami, ktoré ich kedysi napĺňali ospanlivým šťastím: boli dvaja zajkovia skrytí pod zamrznutou zemou v teplej nore. Žili tam v bezpečí, nikto o nich nevedel, telá si ohrievali navzájom, zatiaľ čo vonku severák ometal zasnežené polia. Tma bola úplná, nedalo sa vedieť, či má človek oči zavreté alebo otvorené. No akoby všetko, čoho sa dotkli, všetko, čo počuli, a všetky pachy spôsobovali, že svet sa zrazu vyskladal inak, pevnejšie sa okolo nich zovrel a zjednotil ich ako v kukle, čo neobsahovala jednu, ale dve larvy, z ktorých sa mali stať motýle. To boli oni, schúlení jeden do druhého tam, pod zamrznutou kôrou sveta: jediná bytosť, čo sa zároveň prelievala do dvoch tiel, šepkala dvojhlasne, ale snívala ten istý sen, ktorý by sa podľa ich želania nikdy neskončil. Lenže tú noc už čaro nemalo svoju predošlú moc: deti boli napäté ako pred hrozným stretom. Marcel počul prvé líšky. Aj keď vietor zavýjal, ich laby bolo počuť z diaľky, ako sa s miernym praskaním zabárajú do zamrznutého snehu. Niektorá zablúdila aj k nim a náhodou našla noru. Vtedy začala hrabať, strkať papuľu plnú zubov do snehu. Chlapec ju musel odohnať a bol iba jeden spôsob: boj. Hoci aj na smrť. Vyťahoval spod stanu, čo sa na chvíľu rúcal, tu ruky, tu nohy a z celých síl udieral do zimy v izbe. Tri či štyri líšky takto odohnal, no končatiny odvážneho zajka sa stiahli naspäť do stanu rozdriapané, plné rán. Izabela si do prstov a do dlaní zhromaždila všetku lásku, ktorej bola schopná, aby ho mohla vyliečiť. V tých chvíľach jej rúčky v tme stanu slabo svietili.

Prišla chvíľa, ktorej sa Marcel najviac bál, keď sa jeho sestra rovnako ako predošlú noc začala triasť tak silno, až lomcovala celou posteľou. Zuby jej cvakali a vlasy sa jej zlepili od potu. „Ide!“ skríkla na neho pomedzi zaťaté zuby a on vedel, že tentoraz je to skutočná líška, ktorej musí čeliť nielen v hre, ale skutočne, tam, v ich izbe, na podlahe studenej ako ľad. Dostal hrozný strach, posteľ hrkotala a narážala do steny, líška prišla, bola s nimi v izbe, cítil to cez Izabeline zmysly, cez jej uši a nos a kožu, cez jej telo, ktoré ochladlo. Dievčatko sa mu strašnou silou zavesilo do ramena a nie a nie ho pustiť. No buď teraz, alebo nikdy. Marcel sa vymanil zo zovretia dievčatka, prehodil naň deku a skočil do stredu izby.

V belavom svetle okna stála neochvejná, len napoly osvetlená silueta. Bol to chlapec približne rovnakého veku ako Marcel, rovnako vysoký, oblečený v takom bežnom odeve, že si naň na druhý deň nebude vedieť spomenúť. Na čo však nemal nikdy zabudnúť, bola tvár neznámeho chlapca, jeho sinavosť v studenom vzduchu izby, jeho oči, čo neboli očami človeka. Jeho črty, ktoré akoby neboli stvorené, aby vyjadrovali pocity ani myšlienky, ani túžby, ale tam, na jeho tvári, boli ako hrany a záhyby nepochopeného predmetu. Ak predsa len čosi tá tvár vyjadrovala, bola to akási pochmúrna melanchólia. Vyzeral ako jeden z večne osamelých chlapcov, čo cez prestávku chodievali za školu, kde bolo ihrisko, aby nevideli spolužiakov, aby boli iba sami so sebou. Vyzeral ako dospelý človek uzavretý v chlapčenskom tele. Akoby ho Marcel odniekiaľ poznal, akoby ho už vo svojom živote alebo v sne stretol, no teraz nemal čas rozpomínať sa, lebo strach ho skľučoval. V izbe bolo počuť iba Izabelino prerušované kňučanie a lomcovanie postele, ktorá prerývane narážala o stenu.

V protisvetle boli neľudské oči cudzieho chlapca tmavé, pohlcovali väčšiu časť tváre. Marcel na neho neprítomne hľadel; akási ťažká, snová fascinácia mu zabraňovala čosi chcieť, pohnúť sa a porozumieť. Bol tam, v strede izby, so zvláštnou siluetou pred sebou. Nepohol sa, ani keď sa cudzinec vzdialil od okna a podišiel k posteli, na ktorej sa zmietala Izabela. Okno do izby nikdy predtým nevnieslo viac bieleho, zimného svetla voňajúceho po snehu. Miestnosť už nebola skutočná, vyzerala, ako keby na ňu ktosi hľadel, vyzerala, akoby všetko bolo v niečej mysli, ako keď nám veci prenikajú cez zreničky do hĺbok mysle. Cudzí chlapec sa nahol nad posteľ a stiahol prikrývku z dievčatka, ktoré sa chúlilo, ako najlepšie vedelo, a v agónii kričalo ako napadnuté zvieratko, čo vie, že už mu niet pomoci. Druhé dieťa vkĺzlo k nej do postele a zakrylo ich prikrývkou. Prikrývka sa nad nimi pomaly zdvihla a vytvorila sivú klenbu.

Iba vtedy Marcel prišiel k sebe. Skríkol tak silno, že zarinčali okenné výplne. Priskočil k posteli a jedným pohybom stiahol prikrývku a obliečku, pripravený bojovať až do posledného dychu. No v posteli bola iba jeho sestrička, ktorá sa triasla na celom tele, akoby ju ktosi vyhodil von, na haldu snehu. Chlapec s drsnou tkaninou v rukách zmeravel. Dvere sa odrazu rozleteli a ich rodičia k nim pribehli ako dva sklené víry, dievčatko vzala do náručia mama, ktorá s ňou utekala preč, do ich spálne, zatiaľ čo otec, ktorý sa Marcelovi snažil istý čas prihovárať, prestal a ľahol si na vedľajšiu posteľ. Po nekonečnej chvíli ho chlapec počul ťažko oddychovať, a tak vedel, že zaspal.

On preniknutý hrôzou ešte dlho bdel a cítil jed v celom tele, no napokon sa tiež ponoril do spánku a zobudil sa, až keď sa už svetlo rána, prefiltrované cez kvety mrazu, čo svojou čipkou pokryli celé okno, valilo do izby. Otec tam už nebol. V dome nebolo počuť ani najmenší zvuk. Zdalo sa, že všetci odišli, zdalo sa, že navždy odišli, zdalo sa, že tam ani nikdy neboli. Zdalo sa, že ostal sám v jedinom dome v strede sveta. Vstal a prešiel po izbách na poschodí, potom zišiel na prízemie. Opustený dom bol iný ako obývaný dom. Vyzeral ako nakreslený na rysovacej doske, vyzeral ako opis v knihe. Ticho bolo podobné tichu hluchých od narodenia. Keby boli jeho rodičia mŕtvi, usadení na kuchynských stoličkách, a aj jeho sestrička by mŕtva ležala vo svojej posteli s otvorenými očami upriamenými na strop, a on by bol tiež mŕtvy, nehybný, postojačky opretý o okenný parapet, nebolo by také ticho. Uhly stien sa zužovali a rozširovali, ako napredoval po izbách a chodbách. Vchodové dvere boli zamknuté. Popod ich prah dul silný vietor, ktorý rozochvieval strapce na koberci. Holé nohy mu premrzli, tak sa vrátil do svojej izby, aby sa lepšie obliekol. Ostal tam celý deň, najdlhší a najzúfalejší deň zo všetkých, ktoré prežil. Deň prázdny ako prázdna izba bez nábytku a ľudí. Hračky roztrúsené po zemi ležali pováľané ako také kôpky popola.

Skoro celý čas stál pri okne a pozeral, ako sa inovatkové kvetenstvo pomaly roztápa. Jeho roztápaniu pomáhal, keď naň dýchal teplý vzduch, potom ho pošúchal dlaňou, až ľad zišiel a okno získalo priehľadné oko. Cez hmlu bolo park a jazero sotva vidno a domy naproti boli iba nejasné, veľmi nejasné fialové machule. Odrazu sa mu zdalo, že sa vidí odkiaľsi zozadu, z prahu dvier: chlapček, čo v cudzej izbe, v ozdravovni alebo v nemocnici, pozerá cez okno. Izabela bola najprv v tvári červeným bábätkom, ktoré jeho rodičia stále zavinovali a rozvinovali a prenášali z jedného miesta na druhé. Vo dne v noci mrnkala, stále cikala do plienok, rodičia jej do nich v kuse strkali ruku, aby zistili, či nemá mokrý zadoček. Aj Marcel ju občas varoval. Páčilo sa mu, že nebola ako rodičia, tety, starí rodičia, doktorka a všetky ostatné ľudské bytosti iba nejasnou farebnou parou. Izabela bola skutočná. Živá, malá a celistvá, s drobnými prštekmi a so scvrknutými dlaňami sa mu časom stala omnoho viac než sestrou, skôr ju cítil ako veľký orgán svojho tela, podobný srdcu alebo mozgu, alebo pečeni, o ktorých vedel, že ich vnútri má, no nikdy ich nemal uvidieť. Izabelu však videl, videl aj jej prvý úsmev a utekal to povedať rodičom, a odvtedy všetko, o čo sa za tie tri roky, počas ktorých boli stále spolu, pokúšal, bolo zas a znovu ten úsmev vyvolať. Odvtedy sa živil chichotom a pozornosťou, potleskom a povzbudzovaním dievčatka, svojho jediného diváka, ktorému deň čo deň, ráno i večer hrával predstavenia, v ktorých nechýbalo akrobatické číslo ani krotenie divých šeliem, ani šaškovanie, ani rámus mosadzných vecí, ani skok z jednej visutej hrazdy na druhú. Od istého času jej čítaval a väčší pozor dával skôr na tlak jej hlávky na svoje plece ako na príhody z knižky. Naučil ju obrátiť stranu, keď povedal „teraz“, a rozoznať dve alebo tri veľké písmená, ktoré len čo uvidela, už ich svojimi okrúhlymi ústočkami vyslovovala. Nepochyboval, že spolu prežijú celý život a tam, v ich izbe, sa budú hrať svoje denné aj nočné hry.

Rodičia sa domov vrátili neskoro za tmy, bez Izabely. Mama pri večeri plakala, a tým sa stala takmer skutočnou, lebo chlapec dokázal jej utrpenie precítiť. Cez jej obrysy teraz nepresahovali farby ako v nešikovných detských kresbách. Prvý raz mala oči, ktoré upierala do očí dieťaťa: „Marcel, čo znamenajú tie líšky? Hrávali ste sa v poslednom čase na líšky?“ Izabela ostala v nemocnici s vysokou horúčkou a v delíriu, v ktorom hovorila iba o líškach. „Nie, nehrali sme sa, neviem,“ povedal, lebo sa nevedel dočkať, kedy odíde od stola. Rodičia ničomu nerozumeli, bolo celkom zbytočné rozprávať sa s nimi. Mama sa hneď vrátila do nemocnice, aby s dievčatkom ostala cez noc, a otec sa zatvoril do svojej izby. Dom sa stal opäť hrozivo mĺkvym.

Chlapec pri obloku, s hlavou v dlaniach a čelom opretým o studené okno, pozoroval park prikrytý snehom s jazerom v strede a za jazerom skupinu sinavých, tiež zasnežených domov medzi opadanými stromami. Počasie sa vyjasnilo a na nebi bolo vidno hviezdy. Ružové okno vyzeralo najžiarivejšie: tam, na najvyššom poschodí domu so štítom, ho teraz bolo vidno ostrejšie ako kedykoľvek predtým, dokonca tak dobre, až sa mu zdalo, že sa ktosi po vzdialenej miestnosti pohybuje. Nikdy v tej budove, ktorá sa inak javila ako vyschnutá a neobývaná slimákova ulita, nevidel zažaté aj iné okná. Marcel by chcel vedieť o svete viac: prečo jestvuje to rozľahlé a tajomné mesto, v ktorom sa na odľahlom okraji týči aj ich dom? Ako žijú iní ľudia, ktorí popri ňom len pulzujú, keď sprevádza rodičov po uliciach? Čo robia, keď sú sami a nikto ich nevidí? Prečo bol uvrhnutý do svojho tela, z ktorého nemôže vyjsť? Prečo nedokáže vojsť do tela niekoho iného, aby žil jeho život v inej časti mesta? Od tej noci sa už svojej postele nedotkol. Spal iba v ich posteli, v Izabelinej a jeho, a stále čakal, že sa vráti. Lenže dievčatko neprišlo domov ani na druhý, ani na tretí deň a ich mama bola čoraz skutočnejšia, s čoraz presnejšie vykreslenými obrysmi, ako keď sa díval cez starý ďalekohľad v otcovej pracovni a vzdialené veci boli najprv zahmlené, ale stačilo pokrútiť jedným krúžkom, aby nadobudli ostrosť. Mama prichádzala ráno popolavá od únavy a potom väčšiu časť dňa spala, lebo cez noc ostávala pri dievčatku, ktoré ju už nespoznávalo a už nebolo na tomto svete. Marcel dokázal cítiť jej bolesť, akoby obaja sedeli na jednej stoličke v jednej ambulancii a akoby v tom istom čase každému z nich rameno sťahovali gumeným škrtidlom a akoby im v tom istom čase hľadali navreté žily, dokonca akoby im v tej istej chvíli zapichli ihlu do žily a tá istá krv by im stekala cez ihlu do skúmavky. Bola to tá istá bolesť v dvoch rozdielnych telách, a tá bolesť spôsobovala, že boli tam, v bytí, v skutočnosti, kým zvyšok bol hmla, vata, plsť, oblak a napokon sen bez nádeje na prebudenie.

Zimné prázdniny sa naťahovali a chlapec nemal na robote iné, len bezcieľne chodiť po prázdnom dome, popoludní trochu čítať, a keď boli doma aj rodičia, trochu si vyjsť do parku obťažkaného snehom. Tam bolo oslepujúce svetlo. Na zemi, na lavičkách, na plotoch a zábradliach bol sneh hlbší, ako videl ktorúkoľvek zimu predtým. Park bol stále rozľahlý a pustý, nezablúdila tam živá duša. Vždy zašiel do stredu jazera zamrznutého na kameň, nielen na povrchu, ale úplne, ako gigantická ľadová kryha. Tam rukavicami odhrnul mokrý sneh a odhalil oko tmavého zrkadla. Dlane si priložil na jednu aj druhú stranu tváre a hľadel do hĺbky cez lesklé a zelenkavé sklo. Tma na druhej strane bola taká hustá, taká závratná ako dlhé vlákno roztopenej smoly, až sa chlapcovi zdalo, že ho zvnútra nasáva a súka a závratnou rýchlosťou sťahuje do svojho tmavého koryta. Ťažko sa od tej sklenenej kobky odtŕhal, ako keď sa od skla odtŕhajú prísavky. Odtiaľ, zo stredu jazera, bolo vidno skupinu náprotivných domov omnoho lepšie. Všetky boli zničené a spustnuté. Niektoré dvere vyzerali zamurované. Niektoré okná boli zaklincované sivými doskami. Človek by sa k nim bál čo i len priblížiť. No najbolestivejší bol slepý múr domu s bledoružovým oknom, tá veľká zvislá plocha neomietnutých tehál s vydutinami zaistenými hrdzavými kovovými skobami. Bol ako človek rozpáraný vo dvoje a ponechaný, aby napriek tomu stál rovno ako živý. Aké smutné a hrozné musieť tam bývať, vždy si hovoril chlapec v strede bieleho zaviateho parku. Bolo by to ako celý život bývať v hrobke, v ktorej má byť človek pochovaný. Domov sa vracal, keď sa zniesol žltý a špinavý večer, a potom vo svojej izbe čakal na večeru, mysliac na Izabelu, ktorá neprichádzala.

Vždy sa napriek hlbokému smútku smial, keď si spomenul, ako ju učil prvé slová. Dievčatko malo rok a už dokázalo stáť vo svojej ohrádke, ktorá bola teraz na povale spolu s vecami, čo sa už nepoužívali. Odkedy začala bľabotať, Marcelovi napadlo, že ju naučí najlepšie a najskutočnejšie slová, ktoré vie. Už vtedy ju zabával svojimi večnými vojnami hračiek, už vtedy robil všetko možné, aby ju rozosmial, no reč bola niečo celkom iné, čo si zaslúžilo viac pozornosti. Celé hodiny uvažoval, čo by malo dievčatko povedať ako prvé, aby mal jeho život zmysel hneď od začiatku. Pochopil, že to nemajú byť mená vecí, teda toho, čo sa nedá vidieť. Nechcel by, aby jeho sestra začínala tak ako ostatné deti falošnými slovami mama a otec, lebo tieto dve slová nemali väčší význam ako lyžica alebo stena, alebo posteľ, alebo schody. Žiadne nemalo súcno, vznikali a zanikali podobne ako hmla a vietor. Skutočné boli iné, takže Izabela, ktorú brat veľmi trpezlivo učil a večer čo večer na ňu naliehal, duril ju, úsmevom posmeľoval, vymieňal si s ňou sprisahanecké pohľady a trpasličie chichoty, najprv vyslovila slovo teplý a po ňom rýchlo nasledovalo slovo živý. Pokračovali slová modrý a hlboký, ďalej nasledovali slová mierny a trpký. Až potom sa dievčatko naučilo aj ostatné, ktoré boli vytvorené, len aby sprevádzali tie prvé a pridali im čosi, čím ich možno rozlíšiť, lebo miernosť mohla byť ľudská, mačacia alebo vlastná oblaku pri zmrákaní a modrá ako tieň zasa mohla byť sukňa alebo lopta. Izabela sa najprv naučila mená vecí, ktoré vidieť, ako spomienka, čas, smútok, sen, a omnoho neskôr tie, ktoré len občas zazrieš kútikom oka: človek, dom, ruka, konár, park… V nasledujúcich dňoch sa mama sústredila do svojich obrysov tak silno, že vyzerala ako jedna z kamenných sôch na mestských námestíčkach. Už nevedela skryť beznádej. Izabela bola čoraz viac chorá, lekári ju nevedeli prebrať z akéhosi hlbokého spánku a povedali pošepky a so sklopenými hlavami rodičom, že od tej chvíle môžu očakávať hocičo. Chceli vziať do nemocnice aj Marcela, nech sestričku navštívi, no on nešiel. Rodičia tomu nerozumeli: Izabela nebola tam, bola v líščej nore. Možno ju práve teraz líška trhala papuľou plnou zubov. Marcel líšku videl, stál jej oproti a vedel, ako vyzerá, no cesta do jej brlohu mu bola ešte neznáma. Unesený zajko za sebou možno zanechal krvavú alebo možno slzavú stopu. Nemohol strácať čas.

Po večeroch, keď okraje neba zožltli a keď svetla v izbe nebadane ubúdalo, bolo chlapcovi za jeho sestrou ešte smutnejšie. Bolo mu smutno za hladením jej vlasov prstami na nohách, za ich smiechom pod dekou, za spoločným čítaním. Vtedy zobral veľkú knihu s tvrdou obálkou a lesklými stranami a nahlas čítal posledné strany, ktoré v posledné spoločné popoludnie predčítal Izabele. Bez nej však bolo okolo neho toľko prázdna. Medzičasom rozprávka pokročila. Trasľavá príšera rozbila podlahu zámku a v strede sály, kde sa konal bál, vystrčila dva kávové tesáky. Poranená princezná ležala doluznačky na posteli, vlasy jej ovísali na perzský koberec s pomotanými kresbami, šaty mala roztrhnuté, kožu na chrbte rozdriapanú a odchlopenú na strany a všetky stavce chrbtice a všetky rebrá odhalené ako ryba na tanieri rozrezaná vo dvoje. Ešte žila, jej prsty krčili lesklú holandskú obliečku. Kráľ na svojom tróne cítil, ako mu pavúk v hrudi pulzuje a zo svojho mieška s jedom vypúšťa do žíl hustú otravu. Veľmi dlhou slamkou začal sŕkať mesiac, čo si v okne ukázal brucho. Čierna dúha zaklenutá nad kráľovstvom bola omnoho viditeľnejšia: tento obrovský most vytvárala procesia čiernych mravcov s lesklými lebkami a so zahnutými nohami, zakvačené do seba v tisícoch a stotisícoch hmýrili anténami, hemžili sa a vydávali pískavý zvuk, ktorý nadlho ostával v bubienkoch. V mramorových bruchách všetkých sôch tej vzdialenej krajiny boli schúlené živé, celkom vyformované dievčatká, hotové prísť na svet. Cez priehľadný kameň sa dali zazrieť ich zavreté viečka a uši ako maličké mušle. Akoby celý ten svet, vyrytý pod lesklým papierom ako do skla zamrznutého jazera, čakal, že sa odohrá strašný skutok, z ktorého niet úniku.

Keď príšera rozbila podlahu ešte väčšmi a vrútila sa do tanečnej sály, porozbíjala zrkadlá a na prach obrátila obrovské kandelábre, Marcel cítil, že už nemôže čítať, a odložil knihu na podlahu. Zotmelo sa, celá izba bola teraz ako jeden veľký jantárový blok, v ktorom bolo dieťa navždy zmeravené ako starodávny hmyz. Chlapec zašiel k oknu, aby videl, ako sneží, lebo po niekoľkých slnečných dňoch zasa snežilo, pokojne, padali veľké a mokré vločky. Vyzeralo to, akoby na fotke, mieste bez života, začalo odrazu snežiť. Čosi však bolo na výhľade iné, chlapec to cítil skôr, ako si uvedomil, čo sa deje, a odrazu videl, ako ho oblieva vlna ťaživého strachu, ostrej, rovnej a ako šabľa čistej hrôzy. Marcel stisol medzi prstami drevo parapetu a začal sa triasť, ako to predtým robievala jeho sestra, keď cítila líšku. Obločné sklo začalo vo svojich rámoch rinčať a drobné kúsky suchého gitu sa roztrúsili po parapete.

Lebo v strede zamrznutého jazera, presne na mieste, kde po minulé dni nazeral cez čierny ľad, stál teraz cudzí chlapec, nehybný, so snehom na vlasoch a na pleciach, spolovice rozmazaný mĺkvym snežením. Hoci to bolo dosť ďaleko a takmer úplne sa zotmelo, Marcel si uvedomil, že neznámy bol otočený tvárou k nemu, že asi uprene pozeral do jeho okna. „Kto si?“ zašepkal, sotva pohnúc perami, a opäť pocítil, že kdesi vo svojom vnútri to vie. Musí sa naňho lepšie pozrieť. Odtrhol sa od okna s veľkou námahou, ako sa zo všetkých síl človek snaží zobudiť z nočnej mory, a bežal do otcovej pracovne. Na jednej polici knižnice sa nachádzal ďalekohľad, ťažký mosadzný predmet s vypuklými sklíčkami a stupnicami na ostriacom krúžku. Schytil ho a opäť sa behom vrátil k oknu, bál sa, aby sa celkom nezotmelo alebo aby to cudzie dieťa nezmizlo, čo bolo svojím spôsobom jedno a to isté. No chlapec tam bol, osamotený v strede pustatiny, neochvejný a zasnežený, a pozeral na dom. Cez šošovky ďalekohľadu mu bolo odrazu vidieť tvár, neprirodzene veľké a tmavé oči a čosi, čo by azda chcel, aby bol úsmev, no bol to iba zárez britvy na mŕtvolnom tele. Keby sa nebol smial, menej by vystrašil Marcela, ktorý sa na neho díval lačno a skúšal si na niečo spomenúť, ako keď sa človek prehrabáva v starých fotkách v zažltnutej a otrhanej obálke spod šiat v bielizníku, aby medzi desiatkami tvárí utopených v zlom a starom atramente našiel toho, čo na všetkých fotografiách chýba, hoci by mal byť na všetkých. Na tvári chlapca, čo tam v strede zamrznutého jazera stál, nebol úsmev, ale ťažká pečať melanchólie.

Zo súmraku ostal iba čoraz tenší žltkavý pás, ktorým boli obtiahnuté budovy a stromy na obzore, zvyšok bol pohltený modrou nocou. Bez ďalekohľadu bolo cudzieho chlapca sotva vidno. No Marcel ho videl cez ťažké sklá, ako sa otočil a vzďaľoval po povrchu jazera, prešiel parkom čoraz drobnejší a ťažšie rozoznateľný a splynul s veľkým tieňom skupiny domov, z ktorej len olúpaný štítový múr slabo blikal v tme. Po niekoľkých minútach meravosti sa odrazu ako ružová hviezda zažalo okno na poslednom poschodí. Marcel už nepochyboval: tam bola nora.

Ostal pri okne, až mu nohy na podlahe mrzli. Chlpy sa mu občas naježili ako šelme s vycerenými zubami, ktorá nemá iné východisko než boj. Šiel do postele studenej ako ľad a schúlil sa pod prikrývku, ktorú si pretiahol cez hlavu, ponechal iba štrbinu, aby mohol vdychovať veľmi studený vzduch. Cítil, ako sa mu v pľúcach rozvetvuje, rovnako ako sa konáre stromov v parku delia na ďalšie tenšie vetvy, a tie na ďalšie vetvy, a tie čoraz ďalej, až sa stanú hustými a jemnými ako mihalnice, čo sa znesú na tvár tých, čo zaspali. Neexistovala hranica ich rozvetvovania, z tenkosti do ešte väčšej tenkosti, ako to teraz Marcel pozoroval, keď dýchal čoraz hlbšie, akoby jeho pľúca boli nebom, čo obkolesuje sklenené stromy dýchania. Čoskoro stratil niť a stratil sa v čiernom spánku so žilami a s hrudami snov, čo na úsvite tiež vybledli. Ráno, klopkajúc a striasajúc zo seba sneh, vošla do domu mama a priniesla so sebou studenú vôňu. Marcel ju ako obyčajne stretol v jedálni, kde sa zložila na stoličku tak, ako bola, ešte v kabáte a s rukavicami na rukách, a sedela s hlavou uloženou na rukách a vlasmi rozhodenými po obruse. No čo mal on spoločné s touto ženou? Neskôr prišla k sebe, rozložila v kozube oheň a potom pri okne, vykúpaná vo svetle, začala rituál, na ktorom sa chlapec zúčastňoval aj predtým a zakaždým bol ohromený akoby nejakým čarom nie preto, že by to bolo čosi dôležité, ale pre vznešenosť každého gesta ženy, ktorej sa aj zlomenej utrpením a únavou na krátku chvíľu podarilo nebyť mamou, duchom bez tváre, čo ho kŕmil a staral sa oň, ale vílou z iného sveta. V prstoch ľavej ruky v tej chvíli držala okrúhlu nádobku s balzamom, nie väčšiu ako minca, aká v tých časoch, nevedno prečo, nechýbala v žiadnej domácnosti. Marcel na ňu narážal všade, v zásuvkách, na zaprášenom príborníku, kde často zanechávala okrúhlu stopu, a dokonca pod posteľou alebo pod kobercami. Nádobka bola plechová s kvetinovou kresbou na vrchnáku, so zvláštnymi cudzími písmenami po obvode a človek mal vždy pocit, že je medzi prstami mazľavá. Silno voňala po gáfre, lebo ak človek nechtom otvoril jej vrchnáčik, narazil na starobylú, ako jantár pevnú látku, ktorá za malú chvíľu naplnila vzduch izby zelenými, silnými výparmi, ktoré ho prebrali z malátnosti. Hoci gáfrový disk vyzeral ako zo skla, keď po ňom prešiel prstom, zacítil, že sa na brušku zachytilo čosi ako priehľadný krém. Tou látkou si mama potierala spánky, najprv pravý, potom ľavý, keď stála pri okne a priehľadnými očami sa dívala na sneh. V tých chvíľach to bola prekrásna žena, akoby ju ten balzam omladzoval o mnoho, mnoho rokov. Marcel uvažoval, že bola krásna ako obraz alebo ako spomienka.

Pretože až do večera nemal čo robiť a nechcel už odvtedy uvažovať nad tým, čo ho čaká, začal si vystrihovať. Nerobieval to často, ako mu napokon často nepišťalo srdce ani za kreslením alebo modelovaním z plastelíny. Rád však vyrábal figúrky z papiera poskladaného mnohorakými spôsobmi, takže napokon z neho vyšli tulipány, rytieri, parníky a démoni, všetky ľahučké, nadýchané a vo svetle priehľadné. Občas, tak ako teraz, ho pochytila chuť vystrihovať z papiera obrúsky, lebo sa zakaždým podarili inak, nepredvídateľné a ohromujúce. List viac ráz zložil, až dostal hrubý štvorec, ktorý nožnice ledva dokázali preťať, a potom čo najkľukatejšie odstrihoval okraje, robil zálivy, esíčka, zrezával rožky, ako mu radila fantázia. Napokon list rozložil a zakaždým ostal očarený: žiadny obrúsok nebol taký istý ako predchádzajúci, všetky mali vlastnú symetriu, ako v zrkadle, ako aj iné symetrie rozložené všetkými možnými spôsobmi: to, čo bolo na začiatku oblúčikom, sa stalo kruhom, odstrihnuté rožky boli kosoštvorcami, špirály, ktoré akoby nalinkoval kvetinár, sa rozprestreli do rovných pásov a vo všeobecnosti všetko sa odrazu podobalo na veľmi pomotanú záhradu, z ktorej by človek len ťažko vedel vyjsť.

V ten deň si vybral jeden z veľkých farebných papierov, ktoré mu kúpila mama do školy. Bol to strieborný papier, z ktorého sa zvyčajne vystrihovali veľké snehové vločky. Tentoraz bol obrúsok väčší a zložitejší ako kedykoľvek predtým. Kľukaté chodníčky a nečakané námestíčka sa rozkladali na stole pred dieťaťom, ktoré po nich prechádzalo prstom prekvapené, aká zamotaná a dlhá môže tá dráha byť. Trvalo mu polhodinu, kým ju pomaličky prstom prešiel od jedného konca po druhý. Keď chlapec papier na lesklom stole vyrovnal, chytil ho za rožky a šiel s ním do svojej a Izabelinej izby. Nalepil ho na okno štyrmi kúskami priehľadnej pásky a videl, že do rámu dobre pasuje. Horný okraj siahal po líniu domov naproti. Vyzeralo to, akoby iné kvety mrazu osvetľovali studené okno až po jeho horný okraj, ako to robievali aj kvety inovatky. Marcel poodstúpil a spokojný pozrel na svoje dielo: teraz už poznal cestu.

Keď sa prvý odtieň ružovej odzrkadlil na šírom zimnom nebi a stromy za cestou sfarbil karmínovým pásom, chlapec sa obliekol na cestu. V tom vzdialenom meste sa rýchlo stmievalo, takže sa musel poponáhľať. Vo vrecku mal papierový obrúsok, ktorý odlepil z okna, a keď prechádzal cez jedáleň, vzal si so sebou aj gáfrovú nádobku. Aby sa odtiaľ dostal k vchodovým dverám, bolo treba prejsť najprv cez kuchyňu, potom cez chodbu, najstudenšiu časť domu s mnohými oknami. Teplo do chodby nikdy nedorazilo: bola tam zima ako vonku. Na parapetoch si dva druhy kvetov prepletali stonky, listy a kvety: skutočné a inovatkové. Mama tam totiž schovávala fuksie, petúnie, hortenzie a oleandre, ktoré v lete vykladala na terasu. V jednom kvetináči bola ešte rastlina, ktorej meno chlapec nepoznal, no jej kvety s neobyčajne mäsitými lupienkami mali presne tú istú farbu ako okno za jazerom, čo sa každú noc zažínalo. Keď prechádzal cez studenú chodbu, odtrhol jeden kvet, ktorý, ako si teraz všimol, roztvoril svoje lupienky s akousi lačnosťou, akoby nebol rastlinou, ale morským zvieraťom s dlhými vyhladovanými chápadlami. Držal ho v rukavici počas celej cesty. Už kráčal po snehu vo večernom jase. Nosné dierky sa mu od mrazu lepili, no útechou mu bolo nádherné nebo s dokonale okrúhlym mesiacom, najprv bledým, presvitajúcim cez konáre stromov pri skupine domov na obzore, potom, ako stúpal na nebo, čoraz žiarivejším. Hviezdy rozosiate po nebi vykresľovali dobre známe súhvezdia, ktoré mu rodičia mnoho ráz ukazovali z výšky terasy: Harlekýna, Sépiu, Klepsydru, Portál… Poľahky zašiel do stredu zamrznutého jazera, no odtiaľ sa trasa komplikovala. Nachvíľu sa zastavil, aby sa sústredil, kľakol si na sneh a zohol sa, dlane si priložil na jednu aj na druhú stranu tváre, že sa opäť pozrie do hĺbky cez čierny ľad. Smolný vír zvnútra ho vtiahol do stredu zeme. Ako prvý raz sa aj teraz len ťažko vytrhol z očarenia nesmiernou hĺbkou a postavil sa. Oddych ho posilnil. Teraz sa cítil odhodlaný vojsť do líščej nory.

Skupinka domov, čo vyzerala, akoby ju gniavila ťarcha čoraz spaľujúcejšieho mesiaca, sa zdala dosť blízko, no cesta nebola priama. Boli na nej akési neviditeľné múry strachu, čo sa dvíhali pred Marcelovou tvárou. Po istých miestach by nemohol prejsť, tak ako sa nedá stúpiť na drôt natiahnutý vo veľkej výške. Musel často rozprestierať obrúsok ako mapu, čo ukazuje, kadiaľ sa dá prejsť bez toho, aby sa človek utopil v ľadovom pote, bez toho, aby cítil, ako sa mu ježia chlpy na rukách. Áno, bolo treba prejsť tú pomotanú cestu, čo mala asi aj spojitosť s celkom jasne vykreslenými súhvezdiami na nebi nad dieťaťom. Cesta trvala celé hodiny a počas nej sa len točil a vracal a udieral o neviditeľné múry strachu.

Omnoho neskôr bola biela pustatina prekonaná a chlapec sa ocitol v štvrti s ošarpanými domami, ktoré videl zo svojho okna. Štvrť sa ukázala omnoho väčšia, s desiatkami starobylých domov a uschnutých stromov s čiernymi konármi rozťahanými po nebi. V palčiaku cítil mäsitý kvet, cítil dokonca aj jeho ružovú farbu ako akési mrazenie na čiarach dlane.

Dom našiel rýchlo, lebo bol jediný so slepým múrom medzi sčernetými budovami s krivolakými balkónovými zábradliami a porozbíjanými sklenenými výplňami markíz. Viaceré mali vchodové dvere buď pootvorené, alebo ich vôbec nemali, a tak snehové jazyky prenikli až dnu. Okná mali pozakrývané starými zažltnutými novinami, na ktoré sa snehové vločky lepili v nepravidelných záplatách. Bolo tam pusto a prázdno, aké chlapec ešte nikdy nevidel. Ruiny, hrozné ruiny v modrom svetle večera. Hrubá vrstva snehu jednoliato pokrývala povrch zeme. Aspoň stopy neznámeho malo byť vidno, veď minulú noc nesnežilo, no nebolo vidno žiadnu stopu. Až po prah domu bol hladký sypký sneh s občas viditeľným kryštálikom ľadu, čo sa miestami vo svojej drobnej symetrii zaligotal. Marcel zaklonil hlavu a ešte raz sa pozrel na dom, vedel, že nora je prázdna. Keby tam líška bola, cítil by záchvevy jej pľúc, okná by sotva počuteľne cinkali a ľahké kúsky omietky by opadávali z odutej fasády a zababrali by sneh. No všetko bolo meravé ako na fotografii. Dvere boli kované, masívne a ozdobené špirálami, výhonkami a kvetmi z čierneho kovu. Medzi nimi boli zvlnené bledofarebné okienka s drôtenou výstužou vnútri nepriehľadného skla. Otvoril ich a vošiel do chodby ponorenej do tmy. Potom za sebou ťažkú bránu zatvoril.

Ako všetci ľudia na svete Marcel vedel, čo je úplná tma. Skôr ako sa narodil, žil v nej zabalený nesmierne dlhý čas. Na zemi bol zatiaľ iba chvíľu a o ďalšiu chvíľu mal opäť vojsť do úplnej a nekonečnej tmy, ktorú jeho nalinkovaný život prerušil. Svet bol takisto úplnou tmou, takže nemalo zmysel hovoriť o svetle. Tma spred jestvovania očí a ticho spred existencie akéhokoľvek ucha, a beztvarosť, ktorá predchádzala akúkoľvek myseľ, a smútok a strach a beznádej boli najdôvernejšími prežitkami všetkých ľudí, prinajmenšom v tom vzdialenom meste, kde domy vyzerali ako modriny na bledej koži neba. Chlapec už vtedy vedel, že roky jeho života preletia hrozivou rýchlosťou a že potom tma, nekonečná a beznádejná tma bude jedinou farbou dovolenou vo večnej ničote, na ktorú sa on sám zmení. Nebál sa teda ostať v úplnej tme.

Ohmatal drapľavú stenu vedľa brány, omietnutú príšerne hrboľatou omietkou typickou pre staré vily, a narazil na ebonitový vypínač. Otočil ním a bolo svetlo. Odporné a špinavé svetlo, čo veci skôr mazalo, ako odhaľovalo. Bol v úzkej chodbe s výťahovou šachtou oblečenou do neuveriteľne zababraného, akoby smolou namazaného pletiva a so schodiskom, čo sa obtáčalo ako nebožiec okolo celej budovy a obkolesovalo gágor výťahu svojimi úzkymi dláždenými stupienkami a zábradlím vylešteným a opotrebovaným od stoviek rúk, čo sa ho dotýkali ktoviekoľko desaťročí. Schodisko prichádzalo z hĺbky, z podzemia, a stúpalo k horným poschodiam, kde sa opäť strácalo v pochmúrnom polotieni. Odkiaľsi akoby prichádzal sotva počuteľný neprestajný piskot, no chlapec by nevedel povedať, či sa rodil v útrobách starobylého bytového domu alebo v jeho vlastnom uchu, stočenom v skale jeho lebky do špirály podobne ako schodisko starobylého domu. Bál sa tohto mŕtveho miesta, v ktorom ešte nikdy nebol. Akoby nebolo zo skutočného sveta, akoby mal chlapec dva roky a stratil sa rodičom, a strašidelný svet okolo neho hučal.

Rozbité výťahové tlačidlo z ebonitu bolo ofŕkané jemnou omietkou, dôkaz, že posledné roky nebolo nikoho, kto by privolal kabínku so sklenenými dverami: ktovie aký čas bolo monštrum v drôtenej klietke mŕtve. A tak sa Marcel vybral po schodoch popri oblej stene nahor. Bolo tam tak pusto, tak ticho, taká geometrická melanchólia! Na niekoľkých maličkých medziposchodiach videl kvetináče s celkom vyschnutými kvetmi. Prvé a druhé poschodie boli takmer totožné: niekoľko dverí sotva dotknutých svetlom sliepňavej žiarovky, žltým ako moč. Na treťom poschodí schodisko zastalo, akoby sa nebožiec zlomil v strope nekonečnej hrúbky, tvrdom ako granit. Tam sa idea priestoru končila. Dieťa ostalo nepohnuté a mĺkve na úzkej podeste, kde sa ledva zmestili troje vchodových dverí a jeden zvädnutý oleander v hrubo opracovanej doštenej debne.

Pískanie sa teraz zdalo silnejšie: prichádzalo z hĺbky jedného z troch bytov. Pritisol ucho k prvým dverám. Priestor za nimi vyzeral plný, bez akéhokoľvek života. Rovnaký bol aj vchod do druhého bytu, vlastne falošné dvere osadené do steny so špinavou hrboľatou omietkou. Tretie, rovnako spustnuté dvere ako predchádzajúce, natreté tou istou hnedou, čo napodobňovala drevo, však boli živé. Za nimi bol prázdny priestor, čo dýchal z plných pľúc. Skôr ako na ne Marcel pritisol ucho, vedel, že odtiaľ, z hĺbky, prichádzalo pískanie, ktoré štiepilo dokonalé ticho miesta tak, ako prasknutie stvrdnutej emulzie štiepi starú fotku. Chvíľu sa pred vchodom sústredil. Vedel, že tam je miestnosť s ružovým oblokom, líščí brloh, nora. Chvíľu sa bál, aby ho dolu schodmi neskotúľal strach, ktorý cítil, že sa v ňom zmáha. Rozbehol by sa, bral by schody po troch, vrieskal by, aby už nepočul ticho, keby nebol vedel, že líška tam nie je. Ešte nie. Stlačil kľučku a dvere sa otvorili dovnútra, a chlapec prenikol tam, kde nemal čo hľadať, kde nemal nikdy byť. Nora plná kostí a zakrvavených chuchvalcov kožušiny, miesto bez úniku a bez milosti. Dom líšky s papuľou plnou zubov.

Jediné svetlo, ktoré zmierňovalo popolavý súmrak v izbe, prichádzalo cez okno zakryté ružovou gázou. Áno, prichádzalo cez tú gázu napitú sérom a krvou čerstvej rany. V purpurovom tieni chlapec rozoznal rovnakú izbu, ako bola jeho a Izabelina, s posteľami a poličkami z bieleho kovu, s rovnakým vzorom z oranžových kvietkov namaľovaných donekonečna po stenách a rovnakým potrubím podobným hadovi, čo uteká od jednej steny k druhej a pulzuje a klokoce svojím vlastným životom. Na zemi boli rozhádzané ešte aj ich hračky, popolavé, pri posteli boli ich knihy, tie isté, z ktorých čítal počas toľkých popoludní. No a pri okne, v opačnom kúte ako postele, sa na svojom podstavci nachádzal sadrový odliatok tehotnej ženy rozrezanej vo dvoje, akoby ju niekto rozpílil cirkulárkou, aby jej vytrhol nemluvňa z brucha. Pľúca a srdce a črevá a pečeň mala namaľované bledými farbami. Bola taká istá ako tá, ktorú dieťa kedysi videlo na chodbe pôrodnice. Akurát v perleťovom bruchu mamy v izbe sa nenachádzal jeden, ale dva plody farby mesiaca, zovreté v náručí a hľadiace si hlboko do očí. Oba vyzerali živé a nachystané narodiť sa.

Na posteli od okna bola jeho sestra ponorená v hustom pološere. Ležala na chrbte, meravá, so zatvorenými očami, hrozivo sinavá, so spotenými vláskami prilepenými na čele. Z jednej nosnej dierky jej vychádzala hadička, čo sa strácala pod prikrývkami. Na spánkoch mala drôtiky prilepené ružovými leukoplastmi. Ležala tam, uzavretá sama do seba, bezmocná čo i len kričať o pomoc, podobná hmyzu chytenému do pavučiny a odsúdenému visieť v sieti bez úniku, živá potrava pre pavúka v strede veľkého kolesa z priehľadných vláken.

Marcel si pri posteli kľakol a chytil ruku dievčatka za zápästie. Cítil slabý a veľmi studený pulz, akoby jej cez žily pretekala ľadová voda. „Izabela!“ zašepkal jej. „Zobuď sa, poď, pôjdeme domov!“ Ani náznak, že by sa dievčatko prebudilo. Zbytočne ňou jemne potriasal, zbytočne jej dlho držal teplú ruku na čele. Napokon vstal a zmätene sa rozhliadal. Celá izba teraz hrozne, neznesiteľne pískala. Pískali steny, podlaha, veci, pískalo tmavohnedé svetlo, čo stále prichádzalo cez okno. Na stene oproti posteliam bol tak ako v ich izbe stolík a pred ním stála detská taburetka. Marcel na ňom zbadal zošitok, do akého si školáci zapisujú neznáme slová, na ktoré narazili v knihách. Zvedavo k nemu pristúpil a vzal ho zo stola. Zošit bol takmer plný, na každej strane drobno popísaný ceruzkou. Nevedel nič rozlúštiť, tak podišiel k oknu a do polovice odtiahol mokrý a studený záves. Veľmi ďaleko bolo cez hĺbku zimy vidno ich dom, drobný a nepodstatný, spolovice schovaný za opadanými stromami. V pruhu veľmi slabého hnedého svetla dokázal chlapec prečítať niekoľko viet, aby sa potom, keď zošitkom ďalej listoval, presvedčil, že na desiatkach strán od jedného konca po druhý boli iba otázky. No nie obyčajné otázky, ale také, aké by nikto nikdy nepoložil, ktoré nemohli skrsnúť v ničej hlave. Stovky otázok a žiadna odpoveď. Chlapec náhodne rozlúštil niekoľko z nich: „Ako chutí zrak?“ „Ako horí úsmev?“ „Koľko stojí smútok?“ „Aký zvuk vydáva smrť?“ „Prečo mlieko neklame?“ „Ako sa vidíš v jednom možno?“ „Koľko stavcov má A?“ „Čo jedia mraky?“ „Prečo si nevidíš oko?“ „Akú ozvenu má jazyk?“ „Ako voňajú nosné dierky?“ „Aké žlté je nikdy?“… A tak ďalej, vždy a znova, bez škrtov a prázdnych miest, detským písmom, ktoré Marcel akoby odniekiaľ poznal. Posledná otázka na poslednej strane, napísaná len napoly, sa takmer neoddelila od tmy: „Ako sneží osud?“

Keď chlapec čítal túto čerstvú otázku, napísanú azda ešte v ten istý deň, preľakol sa. Hlavou mu prebleskla stará scénka, no zachytil iba jej ťaživú emóciu. Čo to bolo? Čo to bolo? Opäť si prečítal tie tri slová a zasa ho ako poryv silného vetra hodila o stenu sladká a temná bolesť. Zdvihol zo zeme rukavicu, ktorú predtým odhodil, a vybral mäsitý kvet, ktorý teraz v tme izby bledo, bezfarebne žiaril. Položil ho na podstavec anatomickej sochy a potom s hlavou medzi jej nahými prsami tú mamu objal.

Predstavoval si ju, ako večer odchádza z domu, ako prechádza po uliciach s naviatym snehom, ako čaká na zastávke električky chrbtom obrátená k vetru a mrazu. Ako jej veje niekoľko kučier spod ľahkej šatky, do ktorej si zavinula hlavu a ktorá je teraz celá zasnežená. Potom prichádza z veľkej diaľky električka a pohojdáva sa na koľajniciach. Mama nastúpi do prázdneho a osvetleného zadného vagóna, čo sa okamžite zaplní gáfrovou vôňou jej spánkov. Tak prejde cez celé mesto ozdobené pamätníkmi a palácmi, obracia hlavu za každou sochou na námestiach: za ženami, čo už porodili a držia v náručí dievčatká ešte neoddelené od pupočných šnúr, čo mamám vychádzajú z brúch. Vystúpi pred gigantickou nemocnicou, vojde cez jeden z mnohých vchodov, vyjde desať poschodí po požiarnom schodisku. Dorazí do nemocničnej izby s jedinou posteľou, ktorú stráži stojan s vakmi so sérom a s krvou. No posteľ je ustlaná, uhladená a nedotknutá, modrá drsná deka je v dolnej časti zakrytá naškrobenou obliečkou bez jediného záhybu. V posteli nie je nik, a mama sa predsa posadí na jej okraj a tam sama celú noc stráži. Občas zájde na záchod a prinesie vodu v plechovom hrnčeku. Inokedy vymení vaky zavesené na stojane, ktorých priehľadné hadičky sa strácajú kdesi pod posteľou. Na svitaní odchádza, bledá a s kruhmi pod očami, lebo doma má ešte jedno dieťa, jeho, čo teraz v nore plnej kostí a lebiek očakáva líšku.

Možno si privykol na tmu alebo možno od okna naozaj prichádzalo viac svetla. Chlapec podišiel k obloku a odhrnul záves. Na zamrznutom nebi vyšiel mesiac. Jeho mliečne svetlo sa natiahlo po podlahe izby. Kôpka kníh pri posteli bola teraz napoly preťatá čiarou medzi svetlom a tmou. Vzal zvrchu poslednú knihu, z ktorej pred časom, dávno, veľmi, veľmi dávno, nesmierne dávno čítal Izabele, knihu s tvrdou obálkou a lesklými stranami, s fantastickými kresbami. Položil ju na parapet a vo svetle mesiaca ďalej čítal. Dúha čierna ako antracit poskladaná z tvrdých a lesklých mravcov v neprestajnom hemžení, čo si vzájomne prepletali nožičky a udierali sa anténami, sa odrazu rozsypala po celej klenbe a každý mravec sa stal čiernou, neblahou hviezdou, čo čierno osvetľovala osud každej ľudskej bytosti. Kráľ prestal sŕkať cez svoju slamku hmotu mesiaca, ktorý padol na zem ako zošúverené vrecko, a pavúk v jeho hrudi, živený jeho hyalínovým telom, mu roztrhol kožu, ako motýľ rozorve hodvábnu kuklu. Pavúk vyšiel, aby čelil monštru. Stretli sa v budoári, z jednej a druhej strany princeznej, ktorá ležala rozpáraná na svojej saténovej posteli. Boli samé tesáky a pazúry, rovnakí, akoby princezná bola zrkadlom, v ktorom sa zrkadlili. Zrazu sa na seba vrhli ako dva veterné víry takou silou, že princeznej odchlopená koža na chrbte bola opäť z jednej aj druhej strany priviata na ranu, ktorá sa scelila, a už iba sladké svetlo stavcov na niekoľkých miestach zľahka vydúvalo čarovný chrbát s malými lopatkami a úzkymi plecami. Rozpárané šaty na ňom si pretkali krídla, nadobudli svoj predošlý tvar a odeli trup princeznej až po šiju. Od dychu netvorov, čo nad ňou bojovali, sa jej medené vlasy zaplietli do hrubého vrkoča. Dievča vstalo z postele a jedným pohybom ruky odohnalo znivočené prízraky, čo sa v tej istej chvíli navzájom prepichli vlastnými jedmi. Natiahla sa, až jej kosti zapukali, a naznačila jeden tanečný krok.

Lenže Marcel už nestihol zistiť, ako si potom princezná ostrou britvou vyrezala do dlane ešte jednu čiaru, pretože keď zdvihol oči od knihy, zbadal líšku. Prichádzala od parku vo svetle mesiaca. Mala plnú papuľu zubov a pod jej labami praskal sneh s ľadovou škrupinou. Bola hladná, tentoraz mala roztrhať zajka, mala skrvaviť jeho kožušinu. Prichádzala ako v sne, rovnomernými krokmi, s očami na pol tváre iba samá zrenička. S očami, čo nikdy nežmurkli. Keď sa priblížila, chlapec uvidel aj jej papuľu ako chirurgický rez na sinavej tvári. Z hlbokého tieňa svojej postele Izabela zrazu hlboko, agonicky zakvílila: v spánku zacítila štipľavý zápach šelmy.

Prišiel čas. Líška už bola v tieni budovy a bolo počuť vrzgnutie vchodových dverí s čiernymi výhonkami. Potom celý dom zachvátil otras: stáročia meravý výťah sa pohol. Veľmi pomaly, ako antediluviálne zviera kĺzal gágorom zo sčernetého drôtu. Hrmot ako pri konci sveta ohlásil jeho pristátie na prízemí. Marcel, zmrznutý od hrôzy, začul buchnutie dverí a nový otras zalomcoval domom, čo teraz pôsobil ako z papiera. Líška stúpala zo svojej nepreskúmateľnej studne, siahajúcej až do stredu zeme, a čoskoro sa mala dostať na biely svet. Aby sa chlapec nerozbehol dolu schodmi s vreskotom mocnejším ako pískanie aj ako hrmot výťahu, pomyslel si na Izabelu, myslel na ňu, ako nikto predtým nemyslel na nijakú milovanú bytosť. V myšlienkach jej telíčko schoval pod stan vyklenutej deky, spomenul si na jej chichot, keď Otrava (najhlúpejšia z hlúpych) vypadla z voza a múdry lev ju ťahal za vlasy po celom dome, uvidel zimné svetlo odrazené od knihy na jej tvári, kým jej čítal, opäť pocítil jej mäkké kučierky prstami na nohách. Koľko šťastia každú noc zažívali vo vzájomnom objatí vo svojej podzemnej nore, kde bola láska a teplo, zatiaľ čo vonku sneh a noc zabíjali všetko živé! Telo pri tele, tvár pri tvári, jeho strapaté vlasy s jej tmavšími vlasmi, jeho prsty, čo chytali jej prsty a smiešne nimi hýbali, ich spoločný smiech, jej slová, čo prerušovali jeho slová ako jemné cinkanie zvončeka. Nech by bol roztrhaný na kusy, teraz nemohol zajačicu opustiť. Nech by mu aj vyrvali srdce z hrude.

Cudzinec už bol na poschodí, pred dverami. Po poslednom zahrmotaní výťahu opäť nastalo to pískavé ticho, o ktorom sa nedalo vedieť, či pochádza z vlastných uší alebo z vecí. Neponáhľal sa vstúpiť. Možno cítil, hoci nemal nosné dierky, zápach z cudzieho sveta. Možno roztvoril papuľu plnú zubov, aby zacítil podnebím. Možno videl cez zhnité drevo dverí. Možno už bol nejakým spôsobom v izbe, cez póry dverí precedil vlákenká zmyslov, ktoré si ľudia ani len nevedia predstaviť. „Aké žlté je nikdy?“ „Ako sneží osud?“ Marcel, otočený chrbtom k oknu zakrytému zakrvavenou gázou, bol pripravený na súboj.

Opäť stáli zoči-voči ako tú noc, keď mu líška uniesla sestru. Pred jeho očami boli opäť tie neľudské, roztiahnuté oči na pol tváre s gigantickými zreničkami. A opäť musel strpieť ten hrozný úsmev, krutú pečať melanchólie. A zasa mu zamrznutý pach tej zdochliny zastrel zmysly a ponoril ho do mĺkveho a smutného kúzla. Videl cudzinca, ako opäť zamieril k posteli, kde bolo Izabelu v hustom tieni sotva vidno. Iba jednu nohu v pyžame a prúžkovanej ponožke bielil mesiac. Videl, ako jej cudzinec pomaly vyťahuje hadičku, ktorá jej vychádzala z nosa, a ako jej odliepa pásky zo spánkov. Dievčatko sa zľahka pohlo a čosi zo sna zabľabotalo. Potom ho vzal na ruky, vlasy jej pritom ovísali k zemi, a zamieril s ním k oknu, kde ich už chlapec nevidel. Potom bolo počuť nejasné zvuky, ktoré nemali mená, keď neboli zosilnené tým, čo môžeš ohmatať a vidieť. Buchnutie, ľahké cinknutie, slabý výkrik, akési chrčanie. Marcel vyvinul úsilie svojho života, aby sa vymanil spod kúzla, ako keď padol na zem v nočnej more a plieskal sa dlaňami po tvári, aby sa zobudil. Líška ho udrela po šiji a ochromila, no jeho vôľa sa zo strachu a zúfalstva rodila znovu. Vrátil sa do kúta zaliateho mesiacom a odrazu mal pred sebou výhľad, na ktorý nemal nikdy zabudnúť. Izabela ležala pri nohách sadrového idolu s tvárou obrátenou od neho a s nehybným telom. Cudzí chlapec držal čosi v ruke, čo sa najprv nedalo v kriedovom svetle mesiaca rozoznať. Potom Marcel uvidel, že je to srdce. Bolo to sadrové srdce rozrezanej mamy. Ten druhý ho držal pred hruďou vo svojich pretiahnutých a priehľadných prstoch. Hoci malo mať farbu mäsa, vyrysované na disku mesiaca vyzeralo čierne ako smola. Pritisol si ho k hrudi, ako by človek chránil bojazlivého zajaca alebo vtáka so zlomeným krídlom, pozrel naň ešte raz a uložil ho na miesto do sadrovej hrude anatomického odliatku. Potom sa otočil a svojimi uhrančivými očami, svojimi ústami ako chirurgický rez čelil Marcelovi. Nebol to žiadny súboj. V očiach cudzinca boli slzy. Keď si opreli krky jeden o druhého v najnešikovnejšom objatí, krk cudzinca bol ľadový. Keď si stisli ruky, jeho prsty boli ako cencúle. Ó, môj brat, navždy stratený brat! Zima v izbe začala byť neznesiteľná, všetko pokryla inovatka, v ktorej sa leskli kryštáliky ľadu. Jemné a mĺkve kvety mrazu sa šplhali po horný okraj okna. Had, čo sa tesne pod stropom vinul pozdĺž stien, teraz vyzeral ako z inovatkového skla. Kvety z inovatky, pohrebné kvety začali pokrývať aj Izabelino telíčko, posiali jej modrú tvár flitrami a medzi mihalnice vpašovali tenučké ľadové ihličky. Vlasy jej zamrzli, lebo boli mokré od potu, každý prameň z jednej strany nadobudol, tak ako stromy vonku, tenký pásik snehu. Čoskoro malo dievča na svojom maličkom detskom čele krehký diadém. Marcel už teraz poznal aj podmienky, aj hrôzu, aj lásku, aj cenu. Ani chvíľu nezaváhal. Povedal áno skôr, ako mráz dorazil k srdcu jeho sestry. Výmena sa odohrala v jednej chvíli. Pomedzi slzy videl, ako chlapec zdvihol do náručia dievčatko, ktoré mu rukami oblapilo krk, ako so svojím bremenom vyšiel dverami, počul, ako zišiel špirálovitým schodiskom. V myšlienkach sledoval, ako prechádzajú cez zimný park, ako idú cez tmavé oko v strede jazera, ako znovu vychádzajú na biely svet. Ako sú opäť vo svojom dome, v teple a svetle, ako mama a otec chystajú slávnostnú večeru, radostnú večeru na počesť návratu chorej sestry z nemocnice, ako sa Marcel a Izabela naháňajú a chichocú, ako predtým, v dobrých časoch. Ako sa budú ďalej spolu hrávať, spolu sa smiať, hádať sa a udobrovať, čítať z knižiek na nočnom stolíku, dívať sa na park a na jazero zo svojho bieleho okna, chodiť do školy a hľadieť na hviezdy. Ako prejdú roky a deti vyrastú, a svet sa zmení, a Izabela a Marcel prebrázdia všetky časti mesta uveličení krásou dievčatiek narodených zo sôch, veľkoleposťou budov a farbami lietajúcich električiek. Ako budú mať deti s inými mužmi a ženami, ako im vyrastú, budú mať nepríjemnosti, choroby, ale občas aj nejakú radosť. Ako na vlastnej koži, vlastnými očami, leskom svojich zubov zakúsia bezhraničný zázrak života. Bol to dar, ktorý dostali od neho, bola to obeta jeho lásky k Izabele.

Svojimi obrovskými hmyzími očami, znášajúc ťaživé bremeno samoty, mal na nich celé popoludnia a večery pozerať cez okná všetkých domov, kde mali v tieni ukrytí a cudzí žiť svoje životy. Bude si na nich často spomínať, keď už zostarnú a zomrú a zmizne aj ich krehký svet. Vráti sa do svojej krajiny večného ľadu, búrok, čo trvajú týždne, tmy, čo trvá storočia. V strede obrovskej zasneženej plochy posiatej stopami líšok si ďaleko od akéhokoľvek ľudského dychu urobí iglu, kenotaf a oltár osamelosti. Tam si schová tvár zapečatenú melanchóliou, neľudské telo a ľadový dych. Tam bude znášať noc, večnú noc spred narodenia a po smrti. Vo svojej tienistej hemisfére bude donekonečna do starého zošita písať otázky pre ničotu a ničotnosť: „Ako spí voda?“ „Ako reže guľa?“ „Koľko liet má jeseň?“ „Prečo sa nevidíš v zrkadlách?“ „Koľko rúk má jeden prst?“

„Ako sneží osud?“

Mircea Cărtărescu: Melanchólia

Brak, 2024

Preklad: Eva Kenderessy

Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.