ÚVOD

Pozrel som sa do poznámok. Nepáčili sa mi. V spoločnosti U. S. Robots som strávil tri dni, rovnaký výsledok by mi však po troch dňoch priniesla hoci aj Terestrická encyklopédia.

Susan Calvinová sa narodila v roku 1982, takže teraz má sedemdesiatpäť. To všetci vedia. Je celkom príhodné, že aj spoločnosť U. S. Robots & Mechanical Men, Inc., má rovnaký vek, pretože Lawrence Robertson založil tohto medzinárodného giganta v roku jej narodenia. Nuž, aj to všetci vedia.

Ako dvadsaťročná sa zúčastnila na psychomatematickom seminári, na ktorom doktor Alfred Lanning z U. S. Robots predviedol prvého mobilného robota so schopnosťou reči. Bol to veľký, nemotorný a neforemný robot, ktorý páchol po strojovom oleji a mal pracovať v pripravovaných baniach na Merkúre. Vedel však hovoriť a jeho reč dávala zmysel.

Susan na seminári nič nevravela. Nezapojila sa ani do hektickej diskusie, ktorá sa rozpútala po jeho skončení. Vyzerala ako chladné dievča, prosté a nezaujímavé, ktoré sa chráni pred svetom meravým výrazom a úmyselným zatajovaním svojho intelektu. Ako to však celé sledovala a počúvala, rodilo sa nej ohromné nadšenie.

V toku 2004 získala bakalársky titul na Kolumbijskej univerzite a nastúpila na magisterské štúdium kybernetiky. Všetko, čo sa v druhej polovici 20. storočia dosiahlo na poli „výpočtových strojov“, od základu rozhádzal Robertsonov objav pozitronických mozgových trás. Kilometre spínačov a fotobuniek nahradila špongiovitá hmota z platino-irídia veľká asi ako ľudský mozog.

Susan sa naučila vypočítavať parametre pre stanovenie rôznych premenných v „pozitronickom mozgu“ a teoreticky konštruovať takéto „mozgy“ tak, aby sa dali s veľkou presnosťou predpovedať ich reakcie na podnety.

V roku 2008 získala doktorát a nastúpila do U. S. Robots ako „robopsychologička“. Stala sa z nej prvá a možno aj najväčšia špecialistka nového vedného odboru. V tom čase bol Lawrence Robertson stále prezidentom korporácie a Alfred Lanning jej riaditeľom pre vedu a výskum.

Celých päťdesiat rokov sledovala, ako sa vývoj ľudstva mení – a dramaticky naberá na obrátkach.

Teraz odchádzala do dôchodku, pokiaľ je niečo také v jej prípade vôbec možné. Aspoň teda dovolila, aby na dverách jej pracovne visela ceduľka s menom niekoho iného.

No a to bolo v podstate všetko, čo som tam za tri dni nazbieral. Mal som dlhý zoznam jej publikovaných prác, patentov v jej mene, chronologických detailov jej povýšení – skrátka jej pracovný život do najmenších podrobností.

To mi však nestačilo.

Potreboval som viac. Ak som o tom mal písať veľký materiál pre Interplanetary Press, musel som zohnať oveľa viac.

Aj som jej to povedal.

„Pani doktorka,“ začal som tak bombasticky, ako sa len dalo, „pre verejnosť predstavujete stelesnenie U. S. Robots. Váš odchod znamená koniec celej jednej éry a...“

„Chcete tomu dodať ľudský rozmer?“ Neusmievala sa. Myslím, že tá žena sa neusmievala nikdy. Pohľad mala prenikavý, nie však zlostný. Cítil som, ako si ma premeriava, a zdalo sa mi, že som pred ňou celkom priesvitný. Že jej nikto nič nezatají.

Preto som odvetil: „Áno.“

„Ľudský rozmer článku o robotoch? To si protirečí.“ „Nie, pani doktorka. Má to byť o vás.“

„Nuž, aj mne už hovorili, že som ako robot. Určite ste počuli, že nie som celkom ľudská.“

Bola to pravda, nemalo však význam vravieť jej to. Vstala zo stoličky. Nebola vysoká a vyzerala dosť krehko.

Šiel som za ňou k oknu a pozrel som sa von.

Kancelárie a fabriky U. S. Robots boli ako malé mesto, poctivo naplánované a rovnomerne rozmiestnené. Rozprestieralo sa pod nami ako na leteckej snímke.

„Keď som sem nastúpila,“ prezradila mi, „mala som miniatúrny kamrlík v budove na mieste, kde je dnes požiarna zbrojnica.“ Ukázala na ňu. „Zbúrali ju ešte pred vaším narodením. Delila som sa o pracovisko s tromi ďalšími ľuďmi. Pre seba som mala len pol jedného stola. Všetkých robotov sme vyrábali v jednej hale. Zvládali sme troch za týždeň. No a teraz? Len sa na nás pozrite.“

„Päťdesiat rokov je dosť dlhý čas,“ nadhodil som.

„Nie, ak sa na ne pozeráte ako na minulosť,“ vyhlásila. „V takom prípade skôr uvažujete, kam sa všetky tak rýchlo podeli.“

Vrátila sa k stolu a sadla si zaň. Ani nepotrebovala špeciálny výraz, aby pôsobila smutným dojmom.

„Koľko máte rokov?“ vyzvedala.

„Tridsaťdva,“ povedal som jej.

„Tak to si nepamätáte svet bez robotov. Boli časy, keď človek čelil vesmíru sám, bez jediného priateľa. Dnes má stvorenia, ktoré mu pomáhajú. Sú silnejšie ako on, aj vernejšie a absolútne oddané len a len jemu. Ľudstvo už nie je samo. Premýšľali ste o tom niekedy?“

„Bohužiaľ, asi nie. Smiem vás citovať?“

„Pravdaže. Pre vás je robot ako robot. Prevody a kov, elektrina a pozitróny. Myseľ a železo. Vyrobil ho človek! Ak treba, tak ho človek aj zničí. Nepracovali ste však s nimi, takže ich nepoznáte. Sú jednoznačne lepší ako my.“

Snažil som sa ju jemne dostať tam, kam som potreboval. „Radi by sme počuli niečo o vašich názoroch a skúsenostiach. Interplanetary Press má dosah na celú slnečnú sústavu. Počet vašich čitateľov môže teoreticky dosiahnuť aj tri miliardy, pani doktorka. Mali by vedieť, čo im môžete povedať o robotoch.“

Pokojne som si to mohol odpustiť. V skutočnosti ma už vôbec nepočúvala, aj sama išla správnym smerom.

„To mohli vedieť od samého začiatku. Vtedy sme ešte predávali roboty pre použitie na Zemi. Dialo sa to už aj pred mojím nástupom do firmy. Samozrejme, v tom čase ešte roboty nevedeli rozprávať. Neskôr pôsobili ľudskejšie a začal sa proti nim formovať široký odpor. Odbory boli proti robotom, čo berú ľuďom prácu, a rôzni veriaci sa im bránili na základe náboženského presvedčenia. Celé to bolo trápne a v podstate zbytočné, no robilo sa to.“

Slovo po slove som to zaznamenával na malom rekordéri. Snažil som sa, aby ma neprezradili pohyby prstov. S trochou praxe sa to dá aj bez toho, aby ste ten nenápadný prístrojček vybrali z vrecka.

„Vezmite si napríklad Robbieho,“ pokračovala. „Sama som ho nikdy nestretla. Rozmontovali ho pred mojím nástupom, lebo bol zúfalo zastaraný. Stretla som však v múzeu to dievčatko...“

Odmlčala sa, ja som nič nevravel. Nechal som ju, nech so zahmleným pohľadom spomína na dávnu minulosť. Musela sa do nej vrátiť poriadne hlboko.

„Neskôr som o tom počula. A keď nám nadávali do bezbožníkov a démonistov, vždy som si spomenula práve naň. Robbie bol nevokálny robot. Nevedel rozprávať. Vyrobili ho v roku 1996 a vtedy ho aj predali. Bolo to v časoch pred extrémnou špecializáciou, takže ho predali ako pestúnku...“

„Ako čo?“

„Ako pestúnku.“

ROBBIE

„Deväťdesiatosem... deväťdesiatdeväť... Sto!“ Gloria si zložila bucľatú ručičku spred očí a chvíľu tam len nehybne stála, ohŕňala nos a žmúrila oči do ostrého slnka. Snažila sa vidieť pokiaľ možno na všetky strany naraz. Opatrne spravila prvé kroky od stromu, pri ktorom odpočítavala.

Naťahovala krk a snažila sa zhodnotiť možnosti hustého kríka napravo. Aj k nemu zašla, aby lepšie videla do jeho temných zákutí. Hlboké ticho narúšal iba bzukot hmyzu a občas aj štebot vtákov, čo sa odvážia vyjsť na poludňajšie slnko.

Gloria našpúlila pery. „Stavím sa, že šiel dnu, aj keď som miliónkrát hovorila, že to nie je fér.“

Pevne stisla drobné pery, prísne zvraštila detské čelo a rázne vykročila k dvojpodlažnej budove na konci prístupovej cesty. Príliš neskoro kdesi za sebou zaregistrovala šuchot nasledovaný nezameniteľným dupotom Robbieho kovových nôh. Zvrtla sa práve včas, aby videla, ako sa jej víťazný protihráč vynára z úkrytu a naplno uteká k stromu.

Nešťastne zvrieskla: „Čakaj, Robbie! To nie je fér, Robbie! Sľúbil si, že nebudeš utekať, kým ťa nenájdem!“ Jej krátke detské nôžky nemali šancu proti jeho ozrutným krokom. Keď však bol len nejaké tri metre od cieľa, odrazu spomalil a už sa len bezmocne vliekol. Gloria siahla na dno síl, celá zadychčaná ho obehla a pricapila dlane na drsnú kôru stromu.

Rozradostene sa obrátila naspäť k Robbiemu a s nevďakom najhrubšieho zrna odmenila jeho obetavosť krutým posmechom jeho bežeckých schopností.

„Rob-bie ne-vie bé-hať! Rob-bie ne-vie bé-hať!“ kričala tak silno, ako sa dá, keď máte hlas osemročného dieťaťa. „Po-ra-zím ho vždý-cky! Po-ra-zím ho vždý-cky!“ deklamovala v pravidelnom rytme.

Samozrejme, Robbie na to nič nevravel – aspoň nie slovami. Miesto toho naznačil, že uteká, a pomaly sa od nej vzďaľoval, až kým sa za ním nerozbehla. Hneď nato sa už rútila naplno, no stále sa jej nedarilo chytiť ho. Na poslednú chvíľu sa jej vždy uhol, takže nechtiac robila jeden okruh za druhým a len za ním bezmocne vystierala ruky.

„Robbie!“ pišťala. „Stoj už!“ Smiala sa, no len ticho, lebo na hlasný smiech nemala v pľúcach dosť vzduchu.

Nakoniec sa prudko zvrtol, zastal a chytil ju. Zakrútil sa s ňou, až na moment celkom stratila pôdu pod nohami. Miesto nej mala modrú oblohu, ku ktorej zhora klesali vrcholce stromov. Keď ju Robbie opäť položil na trávnik, oprela sa mu o nohu a pevne mu stisla kovový prst.

Po chvíli chytila dych, celkom márne sa pokúsila napraviť si vlasy, ako to vídala u mamy, a vykrúcala sa, či nemá niekde vzadu natrhnuté šaty.

Potom plesla Robbieho po kovovom trupe. „Zlý si! Vybijem ťa!“

Robbie sa schúlil a zakryl si rukami tvár, takže radšej dodala: „Neboj sa, Robbie. Nebudem ťa biť. Ale teraz sa aj tak skrývam ja, lebo máš dlhšie nohy a sľúbil si, že nebudeš utekať, kým ťa nenájdem.“

Robbie prikývol. Jeho hlava mala tvar hranola so zaoblenými hranami, pripevneného krátkym pružným krkom k väčšiemu hranolu jeho trupu. Poslušne sa obrátil k stromu, červené oči mu zaclonila tenká kovová fólia a odkiaľsi z trupu sa ozvalo hlasné tikanie.

„Nepozeraj sa! A nieže preskočíš niektoré číslo!“ varovala ho Gloria a bežala sa schovať.

Sekundy tikali so železnou pravidelnosťou a po stej sa viečka odsunuli, červené oči rozžiarili a Robbie sa pustil do hľadania. Na moment zaostril na kúsok farebného plátna, čo vytŕčal spoza jedného z balvanov. Urobil pár krokov tým smerom a dospel k presvedčeniu, že za ním čupí Gloria.

Stále sa držal medzi stromom a jej úkrytom a pomaly sa k nemu blížil. Keď ju už videl celkom jasne a Gloria si nemohla ani namýšľať, že ju nevidí, vystrel k nej ruku a druhou si plesol po nohe, až to hlasno zazvonilo. Gloria namrzene vyliezla spoza balvana.

„Ty si sa pozeral!“ obvinila ho úplne nespravodlivo. „Okrem toho, schovka ma už nebaví. Chcem sa povoziť.“

Robbieho sa však dotklo jej nespravodlivé obvinenie, a tak sa len opatrne posadil a zanovito pokrútil hlavou.

Gloria okamžite zmenila tón. „No tak, Robbie!“ prosíkala. „Nemyslela som to naozaj. Povoz ma!“

Nedal sa len tak obmäkčiť. Tvrdohlavo hľadel kamsi nahor a ešte tvrdohlavejšie krútil hlavou.

„Prosím, Robbie! Povoz ma aspoň troška!“ Objala ho ružovými ramenami okolo krku a pevne sa k nemu privinula. Potom zmenila názor a zase sa odtiahla. „Ak nie, budem plakať,“ varovala ho a hneď aj bolestne skrivila tvár.

Robbie mal dosť tvrdé srdce, aby aj túto desivú možnosť jednoducho zanedbal, a aj tretí raz iba pokrútil hlavou. Gloria sa rozhodla, že musí vytiahnuť najsilnejší tromf.

„Ak ma nepovozíš,“ varovala ho oduševnene, „už ti nepoviem ani jednu rozprávku. Presne tak! Ani jednu...“

Okamžite sa vzdal. Kým stihla dopovedať svoje ultimátum, už prikyvoval tak rázne, až mu z toho bzučalo v krku. Opatrne zdvihol dievčatko zo zeme a vyložil si ho na široké, ploché plecia.

Slzy, ktorými mu hrozila, sa okamžite vyparili, a miesto nich len pišťala od nadšenia. Cievky s vysokým odporom zabezpečovali, že jeho kovový povrch je vždy zahriaty na príjemných dvadsať stupňov, a Gloriu fascinoval aj zvuk, ktorý vydáva jeho hruď, keď po nej bubnuje pätami.

„Si vzdušný klzák, Robbie. Si veľký strieborný klzák. Roztiahni ruky. Musíš, Robbie! Inak by si nebol klzák!“

Jej logika sa nedala vyvrátiť. Robbieho ruky boli krídla, čo zachytávajú vzdušné prúdy, a telo zase strieborný vetroň. Vykrútila mu hlavu a naklonila sa doprava. Robbie prudko odbočil. Pridala svojmu „klzáku“ motor, čo robí brmbrm, a po ňom aj zbrane, ktoré strieľajú pif, paf a puf. Prenasledovali ich piráti, takže sa museli ozvať palubné zbrane.

Piráti padali ako muchy.

„Dostala som ďalšieho! A ďalších dvoch!“ volala. Potom veliteľským tónom: „Rýchlejšie, chlapi! Dochádza nám strelivo!“ S neochvejnou odvahou mierila za svoj chrbát a z Robbieho bola vesmírna loď s tupou špičkou, čo naplno zrýchľuje v nekonečnej prázdnote vesmíru.

Utekal krížom cez pole k vysokej tráve na druhej strane, kde zastal tak prudko, až jeho rozpálená jazdkyňa hlasno zapišťala. Jemne ju zložil do mäkkého zeleného koberca.

Gloria lapala po dychu, fučala a občas, keď sa jej podarilo viac nadýchnuť, vykrikovala: „To bolo SUPER!“

Robbie počkal, kým celkom nechytí dych, a potom ju jemne poťahal za jednu z kaderí.

„Niečo chceš?“ vyzvedala Gloria s očami vyvalenými v neumelom úžase, ktorý nemal šancu oblafnúť jej „pestúnku“. Robbie potiahol trocha silnejšie.

„Jasné, jasné. Viem. Chceš rozprávku.“

Bleskovo prikývol.

„Ktorú?“

Vo vzduchu vykreslil prstom polkruh a uzavrel ho dlhšou rovnou čiarou.

Dievčatko namietlo: „Zase? Popolušku som ti hovorila miliónkrát! Nelezie ti už na nervy? Veď je pre malé deti!“ Zase len polkruh a dlhšia zvislá čiara.

„No dobre.“ Gloria sa vzpriamila, prebehla si v duchu detaily rozprávky (a vlastných obmien, ktorých mala v zásobe hneď niekoľko) a začala:

„Pripravený? Tak počúvaj: Kde bolo, tam bolo, bolo raz nádherné dievčatko menom Ella. Malo hnusnú zlú macochu a dve škaredé, odporné a zlé nevlastné sestry...“

Dospela k vrcholnej scéne svojho rozprávania – k odbíjaniu polnoci, keď sa všetko mení naspäť na pôvodnú mizériu – a Robbie ju napäto počúval s očami rozpálenými dočervena, keď ich zrazu niečo vyrušilo.

„Gloria!“

Bol to vysoký, podráždený hlas ženy, ktorá určite nevolala raz, ale musela pokrikovať už nejaký čas. Bolo v ňom cítiť nervózny podtón chvíle, keď sa rodičovská podráždenosťosť mení na obavy.

„Volá ma mama,“ vyhlásila Gloria nie veľmi nadšene. „Asi by si ma mal odniesť naspäť domov, Robbie.“

Robbie ju poslúchol s rýchlosťou, ktorá prezrádzala, že aj on chápe, ako pohotovo a bez váhania treba reagovať na príkazy pani Westonovej. Gloriin otec bol cez deň doma len veľmi zriedka – najčastejšie v nedeľu, tak ako dnes –, a keď sa tam ukázal, správal sa vľúdne a chápavo. Jej matka však pre Robbieho predstavovala zdroj večnej neistoty a vždy musel bojovať s nutkaním niekam sa pred ňou schovať.

Pani Westonová ich zazrela, hneď ako sa zdvihli z vysokej trávy, čo ich maskovala. Zvrtla sa a šla naspäť do domu, aby na nich počkala vnútri.

„Idem si hrdlo vykričať, Gloria!“ oborila sa na malú, len čo prišla dnu. „Kde trčíš?“

„Bola som s Robbiem,“ hlesla Gloria. „Rozprávala som mu Popolušku a zabudla som, že treba ísť na obed.“

„Škoda, že na to zabudol aj on,“ vyhlásila mama. Potom, akoby si až teraz uvedomila, že je v dome aj robot, sa zlostne zvrtla a škaredo naňho zagánila. „Môžeš ísť, Robbie. Už ťa nepotrebujeme.“ Nakoniec zlostne dodala: „A nevracaj sa, kým ťa nezavolám.“

Robbie sa obrátil na odchod, potom však zaváhal, lebo Gloria na jeho obranu zavolala: „Mami, počkaj! Musíš ho tu nechať! Ešte som mu nedorozprávala Popolušku. Sľúbila som mu ju a ešte som neskončila.“

„Gloria!“

„Fakt, mami. Bude tak tíško, že aj zabudneš, že je s nami. Môžeme ho posadiť do kúta. Nepovie ani pol slova... Teda, ani nič nespraví. Nemám pravdu, Robbie?“

Robbie na jej otázku prikývol masívnou kovovou hlavou. „Ak ihneď neprestaneš, Gloria, neuvidíš ho celý týždeň!“ Dievča sklopilo zrak. „Ako chceš... Ale Popoluška je jeho obľúbená a ja som ju nedokončila... A jemu sa tak páči...“

Robot skľúčene odišiel a Gloria potlačila vzlyk.

George Weston sa cítil dobre. Mal vo zvyku cítiť sa v nedeľu popoludní len a len dobre. V bruchu ho hrial poriadny nedeľný obed, vyvaľoval sa na jemnom, pohodlnom, napoly rozpadnutom gauči s nedeľným vydaním Times, nohami v papučiach a s rozopnutou košeľou – ako inak sa môže cítiť človek v takejto situácii? Iba dobre.

Preto ho ani trocha nepotešilo, keď naňho zavolala manželka. Po desiatich rokoch manželstva bol stále dosť bláznivý, aby ju ešte miloval, a bol celkom jednoznačne rád, že ju vidí. Nedeľňajšie popoludnia však znamenali posvätný čas, keď ho všetci majú nechať dve či tri hodiny v príjemnom osamení. Preto len zanovito uprel zrak na najnovšie správy o Lefebrovej a Yoshitovej expedícii na Mars (keďže miesto Zeme vyrážala z mesačnej základne, mohla by na rozdiel od prechádzajúcich uspieť) a predstieral, že je tam sám.

Pani Wessonová trpezlivo počkala dve minúty, potom ďalšie dve a nakoniec predsa len narušila posvätné ticho.

„George!“

„Hm?“

„Hovorím s tebou, George! Odložíš už konečne tie hlúpe nooviny a pozrieš sa na mňa?“

Noviny so šuchotom klesli a Weston sa otrávene pozrel na manželku. „Čo je, drahá?“

„Ty dobre vieš, čo je, George. Ide o Gloriu a ten hrozný stroj!“

„O aký hrozný stroj?“

„Netvár sa, že nechápeš! O toho robota, ktorému malá hovorí Robbie. Ani na sekundu ju nenechá samu.“

„A prečo by mal? To nie je jeho úloha. No a celkom určite to nie je žiadny hrozný stroj. Je to najlepší robot, aký sa dá kúpiť. Minuli sme zaňho viac, ako zarobím za pol roka. Ale stojí za to – je nepomerne bystrejší ako polovica našichu úradníkov.“

Opäť siahol po novinách, manželka ho však predbehla.

Uchmatla mu ich spod ruky.

„Počúvaj ma, George! Nezverím naše dieťa nejakému stroju – a je mi jedno, aký je bystrý. Nemá dušu a nik nevie, čo si myslí. Dieťa by skrátka nemala strážiť kopa plechu.“

Weston sa zamračil. „A na to si kedy prišla? Už je s Gloriou dva roky a nezdá sa mi, že by som ťa kvôli tomu videl bohvieako ustaranú.“

„Spočiatku to bolo iné. Bol nový, poriadne mi uľahčil život a... a bolo v móde mať doma robota. Dnes... Neviem. Susedia...“

„Čo s tým majú susedia? Pozri sa, robotovi sa dá veriť nepomerne viac ako živej opatrovateľke. Robbieho vyrobili špeciálne a výlučne nato, aby strážil malé deti. Celá jeho ,mentalita‘ stojí na tomto účele. Robbie jednoducho musí byť verný a láskavý. Je to stroj a takého ho vyrobili. To sa o ľuďoch povedať nedá.“

„Ale niečo by sa mohlo pokaziť. Niečo... Niečo...“ Pani Westonová nemala práve najlepšiu predstavu, ako to asi vyzerá vnútri robota. „Mohla by sa v ňom uvoľniť nejaká drobná súčiastka, ktorá spôsobí, že sa načisto zblázni a... A...“ Logický záver tej myšlienky nemohla ani vysloviť.

„Nezmysel,“ oponoval jej manžel, aj keď ho mimovoľne striaslo. „To je skrátka hlúposť. Keď sme Robbieho kupovali, dopodrobna sme preberali prvý zákon robotiky. Sama vieš, že pre robota je nemožné ublížiť človeku. Pred tým, ako by mohol porušiť prvý zákon, by sa včas sám úplne vyradil z prevádzky. Je to matematicky dokázané. Okrem toho k nám dvakrát ročne chodí špecialista z U. S. Robots na celkovú údržbu nášho robotického pomocníka. Šanca, že sa odrazu zblázni, je nižšia, ako že sa medzičasom zbláznim ja alebo ty. Oveľa nižšia. Okrem toho, ako by si ho chcela Glorii zobrať?“

Znova sa márne načiahol za novinami. Manželka to už nevydržala a zlostne ich hodila do druhej izby.

„A dosť, George! Nechce sa hrať s nikým iným. Mohla by sa skamarátiť s kopou detí, ale ona nie! Ani sa k nim nepriblíži, ak ju tam nepritiahnem nasilu. Takto predsa nemôže vyrastať malé dievčatko! Chceš, aby bola normálna, nie? Chceš, aby sa stala plnohodnotnou súčasťou našej spoločnosti.“

„Ľakáš sa vlastného tieňa, Grace. Predstav si ho ako psa. Videl som stovky detí, ktoré by dali prednosť svojmu psovi aj pred vlastným otcom.“

„So psom je to iné, George. Toho hrozného stroja sa jednoducho musíme zbaviť. Mohol by si ho predať, kde si ho kúpil. Pýtala som sa. Majú program spätného odkúpenia svojich strojov.“

„Takže si sa už aj pýtala? Pozri sa, Grace, neunáhlime sa, dobre? Toho robota si necháme, kým Gloria nepodrastie. Už o tom nechcem viac počuť.“ Sťažka sa zdvihol a namrzene odišiel.

O dva dni neskôr ho pani Westonová čakala už vo dverách. „Toto si musíš vypočuť, George. V dedine je zlá atmosféra.“ „Prečo?“ spýtal sa jej. Pritom však vošiel do kúpeľne a prípadnú odpoveď prehlušil špľachotom vody.

Pani Westonová počkala, kým voda stíchne, a povedala:

„Pre Robbieho.“

Vyšiel s uterákom v ruke a tvárou červenou od zlosti.

„O čom to hovoríš?“

„Stále sa to len stupňuje a stupňuje. Snažila som sa pred tým privierať oči, ale už nebudem. Väčšina ľudí z dediny vraví, že Robbie je skrátka nebezpečný. Deti sa po zotmení nesmú približovať k nášmu domu.“

„Naše dieťa je s ním v jednom kuse.“

„Ale ľudia sa k takýmto veciam nestavajú racionálne.“ „Tak nech si hoci aj trhnú nohou.“

„Rečami ten problém nevyriešiš. Ja tam musím chodiť – ak pre nič iné, tak na nákupy. Musím sa s nimi stretávať deň čo deň. V meste je to s robotmi ešte horšie. New York práve vydal vyhlášku, podľa ktorej sa nesmú po zotmení pohybovať po uliciach.“

„Dobre, ale to nám nijako nebráni nechať si ho doma. Pozri sa, Grace, toto je zase len jedna z tých tvojich kampaní. Poznám ťa, vieš? Odpoveď je stále nie. Robbieho sa nezbavíme.“

Svoju ženu však miloval, a čo je horšie, ona to vedela. Koniec koncov, George Wesson bol len muž, chudáčik. Jeho manželka proti nemu použila každý z trikov, ktorých sa nemotornejšie a prudérnejšie pohlavie naučilo celkom oprávnene desiť.

Počas nasledujúceho týždňa desaťkrát zvolal: „Robbie ostane a to je definitívne!“ Zakaždým to však bolo o niečo slabšie a sprevádzal to čoraz hlbší vzdych.

Až nakoniec prišiel deň, keď sa previnilo vybral za dcérou a navrhol jej „nádherný“ vizivox dolu v dedine.

Gloria nadšene zatlieskala. „Môžem zobrať aj Robbieho?“

„Nie, zlatko,“ odvetil a až mimovoľne vystrúhal grimasu nad vlastným hlasom. „Na vizivoxoch nie sú roboty dovolené. Porozprávaš mu o tom, keď sa vrátime domov.“ Posledné slová sa mu zasekávali v hrdle. Radšej sa od nej odvrátil.

Gloria sa vrátila plná nadšenia, lebo tento vizivox sa skutočne vydaril.

Počkala, kým otec zaparkuje prúdové auto do podzemnej garáže, a vyhlásila: „Len počkaj, ako to poviem Robbiemu, ocko! Hrozne by sa mu to páčilo. Najmä to, ako Francis Fran tak ticho, tichučko cúval, až narazil rovno do leopardieho muža a musel ujsť.“ Šťastne sa rozosmiala. „Ocko, naozaj sú na Mesiaci leopardí ľudia?“

„Asi nie,“ odvetil Weston neprítomne. „Bude to len zábavný výmysel.“ Už to nemohol ďalej naťahovať, lebo auto mal bezpečne zaparkované. Musel sa tomu postaviť zoči-voči.

Gloria sa rozbehla po trávniku k domu. „Robbie! Robbie!“

Odrazu prudko zastala, lebo pred sebou uvidela nádhernú kóliu. Sedela na verande predo dvermi, pozerala sa na dievča vážnymi očami a nadšene vrtela chvostom.

„Aký krásny psík!“ Vybehla po schodoch, opatrne k nemu pristúpila a pohladila ho. „Pre mňa, ocko?“

Medzičasom za nimi vyšla aj mama. „Áno, Gloria, pre teba. Nie je nádherný? Jemný, huňatý... Veľmi kamarátsky. Miluje dievčatá.“

„Vie sa aj hrať?“

„Samozrejme. Ovláda kopu zábavných kúskov. Chceš nejaké vidieť?“

„Hneď, ale najprv zavolám Robbieho. Chcem, aby ho videl aj on. Robbie!“ Zarazila sa, zneistela a na tvári sa jej objavil zamračený výraz. „Určite sa schoval vo svojej izbe, lebo sa hnevá, že som ho nevzala na vizivox. Musíš mu to vysvetliť ty, ocko. Mne neuverí, ale vie, že keď to vravíš ty, je to pravda.“

Weston pevnejšie stisol pery. Pozrel sa na manželku, nedokázal však zachytiť jej pohľad.

Gloria sa rázne zvrtla a utekala dolu do suterénu. Pritom stále kričala: „Robbie! Poď sa pozrieť, čo mi naši priniesli! Máme psa, Robbie!“

O chvíľu sa vrátila celá vyplašená. „Mami, Robbie nie je vo svojej izbe. Kde je?“ Odpovede sa nedočkala. George Weston zakašlal a odrazu ho zo všetkého najviac zaujímal akýsi mrak na oblohe. Glorii sa triasol hlas. Bolo vidieť, že má slzy na krajíčku. „Kde je Robbie, mami?“

Pani Westonová si sadla a pritiahla dcéru k sebe. „Netráp sa tým, Gloria. Myslím, že Robbie odišiel.“

„Odišiel? Kam? Kam odišiel, mami?“

„Nikto nevie, zlatko. Jednoducho sa zdvihol a odkráčal. Hľadali sme ho všade možne, ale nikde sme ho nenašli.“

„Myslíš, že sa už ani nevráti?“ Dievčatko malo oči vyvalené od hrôzy.

„Možno ho čoskoro nájdeme. Budeme po ňom ďalej pátrať. Zatiaľ sa hraj so svojím novým psíkom. Len sa naňho pozri! Volá sa Blesk a vie...“

Glorii však z oči vytryskli slzy. „Nechcem žiadneho hnusného psa! Chcem svojho Robbieho! Nájdite mi ho!“ Potom jej pocity presiahli možnosti obyčajných slov a len prenikavo kvílila.

Pani Westonová hľadala pomoc u manžela, ten však len nespokojne prešľapoval z nohy na nohu a neodtrhával zrak z oblohy. Na chlácholenie rozrevaného decka ostala celkom sama. „Prečo plačeš, Gloria? Robbie bol len stroj. Len obyčajný hlúpy stroj! Nebol živý ani nič také.“

„Ty mi nechápeš!“ zavyla Gloria gramaticky nesprávne, no o to precítenejšie. „Robbie nie je nijaký stroj! Je taký ako my a je to môj kamarát! Chcem ho naspäť! Mami, mami, ja chcem Robbieho!“

Matka len porazenecky zastonala a nechala ju utápať sa v žiali.

„Nech sa z toho vyplače,“ povedala manželovi. „Detské trápenia nikdy dlho nevydržia. O pár dní zabudne, že ten prekliaty robot vôbec existoval.“

Čas však ukázal, že sa nepekne mýlila. Pravda, Gloria prestala nariekať, no prestala sa aj usmievať a s každým ďalším dňom bola mĺkvejšia a ponurejšia. Jej pasívny, nešťastný postoj trápil aj pani Westonovú. Už trvala na svojom len preto, aby nemusela pred manželom priznať, že jednoducho prehrala.

Potom sa raz večer nahrnula do obývačky, sadla si, založila si ruky a zúrivo sa naňho pozrela.

Jej manžel natiahol krk, aby na ňu videl ponad noviny. „Čo zase, Grace?“

„Ide o naše dieťa, George. Dnes som musela vrátiť toho psa. Gloria sa naňho nemôže ani pozerať, alebo to aspoň tvrdí. Doháňa ma do zúfalstva.“

Weston zložil noviny a do očí sa mu vkradol nádejný pohľad. „Možno... Možno by sme mali zobrať naspäť Robbieho. Dá sa to vybaviť, vieš? Mohol by som sa spojiť s...“

„Nie!“ zavrhla to rázne. „O tom už nechcem ani počuť! Tak ľahko sa predsa nevzdáme! Nedopustím, aby moje dieťa vychovával nejaký robot – aj keby som to z nej musela lámať celé roky!“

Weston sklamane siahol za novinami. „Ešte rok a predčasne z vás dvoch ošediviem.“

„A ty mi vôbec nepomáhaš, George!“ obvinila ho mrazivo. „Gloria potrebuje zmeniť prostredie. Samozrejme, že tu nevie na Robbieho zabudnúť. Ako by aj mohla, keď jej ho pripomína každý balvan a strom? O takej hlúpej situácii som azda ešte ani nepočula. Len si predstav – dieťa chradne zo straty hlúpeho robota!“

„Neodbočuj, drahá. Akú zmenu prostredia máš vlastne na mysli?“

„Vezmeme ju do New Yorku.“

„Do mesta? V auguste?! Povedz, máš ty vôbec predstavu, ako sa tam v auguste žije? Je to neznesiteľné!“

„Milióny ľudí to znesú rok čo rok.“

„Nemajú takéto hniezdočka, kam by sa mohli utiahnuť. Keby nemuseli, v New Yorku by neostali.“

„Ale my tam skrátka musíme ísť! Navrhujem, aby sme sa presťahovali hneď – alebo tak skoro, ako sa to dá vybaviť. Gloria si v meste nájde dosť iných záujmov a atrakcií, aby zabudla na tú hlúpu mašinu.“

„Bože,“ vzdychla si jej horšia polovička. „Na chodníkoch by sa tam dali smažiť volské oká...“

„Musíme,“ trvala na svojom pani domu. „Za posledný mesiac Gloria schudla skoro o tri kilá a zdravie dieťaťa je pre mňa dôležitejšie ako tvoje pohodlie.“

„Škoda, že si na jej zdravie nemyslela, keď si jej brala milovaného robota,“ zamrmlal, no len tak, aby to nepočula.

Gloriin stav sa viditeľne zlepšil už vo chvíli, keď sa dopočula o sťahovaní do mesta. Veľa o tom nehovorila, no keď sa predsa len odhodlala, bola plná nadšeného očakávania. Už sa aj znova usmievala a jedla takmer rovnako dobre ako predtým.

Pani Westonová si to naplno vychutnávala a nevynechala žiadnu príležitosť vytiahnuť svoj triumf pred ešte stále skeptickým manželom.

„Vidíš, George? Pomáha mi s balením ako malý anjelik a šteboce, akoby ju nič na svete netrápilo. Je to presne, ako som vravela – stačí jej nájsť nové záujmy.“

„Hm...“ znela jeho skeptická reakcia. „Dúfam.“

Prípravy zbehli rýchlo a hladko. Dali si prichystať svoj mestský byt a na starostlivosť o vidiecke sídlo si zohnali manželský pár z dediny. Keď nadišiel čas odchodu, Gloria bola celkom ako kedysi a Robbieho už vôbec nespomínala.

Rodina si spokojne zobrala gyrotaxík na letisko (Weston by radšej šiel vlastným gyrom, to však bolo len dvojmiestne a nezmestila sa doň skoro žiadna batožina) a nastúpila do pristaveného spoja.

„Poď, Gloria!“ volala pani Westonová. „Rezervovala som ti miesto pri okne, aby si sa mala na čo pozerať!“

Gloria šťastne pricupitala po chodbičke, pritisla nos na hrubé oválne okienko a zahľadela sa naň so zaujatím, ktoré silnelo spolu s hukotom motora. Bola primalá na to, aby sa bála, keď sa pod nimi náhle stratila zem, akoby prepadla cez padacie dvere, a sama bola odrazu dvakrát ťažšia, nie však zase taká malá, aby ju to nezaujímalo. Od skla sa odtrhla až po tom, ako sa polia pod nimi zmenili na drobné záplaty na tvári krajiny. Až potom sa obrátila naspäť k matke.

„Kedy už budeme v meste, mami?“ spýtala sa s rukou na premrznutom nose. Pritom po očku sledovala, ako zo skla pomaly mizne hmla, ktorú naň nadýchala.

„Asi o pol hodiny, zlatko.“ Potom, s nepatrným náznakom úzkosti: „Nie si rada, že tam ideme? Myslím, že v meste budeš šťastná. Je tam kopa domov a ľudí, a vecí, ktoré sa oplatí vidieť, vieš? Každý deň môžeme chodiť na vizivox a do cirkusu, a na pláž, a...“

„Áno, mami,“ prisvedčila dcéra bez nadšenia. Ich spoj práve letel ponad mraky, takže ju na moment zaujal nezvyčajný pohľad, keď ich vidieť zhora. Potom sa obloha znova rozjasnila a ona sa odvrátila od okna s výrazom niekoho, kto pozná veľké tajomstvo.

„Ja viem, prečo ideme do mesta, mami.“

„Naozaj?“ Pani Westonová vyzerala zaskočene. „Prečo, zlatko?“

„Nepovedala si mi to, lebo to malo byť prekvapenie, ale ja viem.“ Na moment sa celkom stratila v obdive nad tým, ako vie odhaliť aj najväčšie tajomstvá, a potom sa šťastne zasmiala. „Ideme do New Yorku, aby sme našli Robbieho, však? Sú tam detektívi!“

Georgea Westona tie slová zastihli práve vo chvíli, keď pil. Malo to priam katastrofické následky. Pridusene zachrčal, vyvalil oči a kompletne sa oprskal vodou. Keď bolo po všetkom, bol celý červený, mokrý a rozčúlený.

Pani Westonová to prijala lepšie, no keď Gloria zopakovala otázku oveľa úzkostnejším tónom, aj ona mala problém udržať si chladnú hlavu.

„Možno,“ odsekla stroho. „A teraz sa už nevrť, prepána!“

New York je hotový raj pre turistov a v roku 1998 to platilo viac ako kedykoľvek predtým. Gloriini rodičia si to uvedomovali a naplno to využili.

George Weston na priamy príkaz svojej ženy zariadil, aby to v práci nejaký ten mesiac zvládli aj bez neho, a všetko úsilie venoval tomu, aby „rozptýlil Gloriu na hranice bezvedomia“, ako tomu sám hovoril. Ako všetko v živote, aj toto robil efektívne, dôsledne a premyslene. Kým prešiel mesiac, nevynechali nič, čo by mohli spraviť na dosiahnutie cieľa.

Zobrali ju na vrchol osemstometrovej Rooseveltovej budovy, odkiaľ vidno zubatú panorámu striech až po vzdialené polia Long Islandu a planiny New Jersey. Navštívili niekoľko zoologických záhrad, kde s príjemnou hrôzou zízala na „ozajstného živého leva“ a bola len trocha sklamaná, keď ho kŕmili surovým mäsom, a nie živými ľuďmi, ako očakávala. Keď skončili, pre istotu vyjadrila silnú túžbu vidieť aj veľrybu.

Nasledovali rôzne múzeá so svojou dávkou zaujímavostí, spolu s parkmi, plážami a verejným akváriom.

Na plavbu po rieke Hudson ju vzali na retro parník v štýle divokých dvadsiatych rokov. Letela do stratosféry, kde sa nebo farbí do fialova, objavujú sa hviezdy a Zem vyzerá ako obrovská vypuklá misa. Potápala sa v sklenej ponorke do zálivu pri Long Islande, kde sa zo zeleného podmorského sveta vynárali kadejaké potvory, aby na ňu hľadeli veľkými očiskami, a potom rovnako rýchlo zmizli v hlbinách.

Na prozaickejšej úrovni ju pani Westonová brala do obchodných domov, kde mohla obdivovať celkom iné fantastické veci a vecičky.

Kým ten mesiac uplynul, dospeli k presvedčeniu, že spravili všetko, aby dieťa raz a navždy zabudlo na strateného Robbieho – istí si však neboli.

Ostávalo totiž pravdou, že nech išli s Gloriou kamkoľvek, najviac a najživšie sa zaujímala o robotov, čo by sa tam mohli nachádzať. Nech mala pred sebou akýkoľvek fascinujúci výjav, okamžite oň stratila záujem, ak sa niekde čo i len mihlo niečo kovové.

Pani Westonová si dala nesmierne záležať, aby ju držala od robotov čo najďalej.

Celé to vyvrcholilo epizódou v Múzeu vedy a techniky. Mali tam špeciálny program pre deti, v ktorom sa ukážky vedeckej mágie zjednodušujú na detskú úroveň. Westonovci ho celkom logicky zaradili medzi veci, ktoré jednoducho musia vidieť.

No a kým tam fascinovane pozorovali schopnosti silného elektrického magnetu, pani Westonová si odrazu uvedomila, že už pri sebe Gloriu nemá. Prvotný nával paniky sa rýchlo zmenil na chladné rozhodnutie a s pomocou troch sprievodcov sa rozbehlo systematické pátranie.

Gloria však nepatrila k deťom, ktoré sa len tak zatúlajú. Na svoj vek bola pozoruhodne cieľavedomá a vytrvalá – v tomto ohľade sa u nej naplno prejavili matkine gény. Na druhom poschodí si všimla veľký nápis HOVORIACI ROBOT. Prečítala si ho potichu, a keď sa rodičia vybrali úplne iným smerom, zachovala sa celkom logicky. Počkala si, kým ju na chvíľu stratia z očí, pokojne sa od nich odpojila a išla za nápisom.

Hovoriaci robot bol iba atrakcia. Totálne nepraktický a určený len na vystavovanie. Raz za hodinu sa pred neho postavila skupina so sprievodcom a kládla inžinierovi robotiky tiché otázky. Tie, ktoré uznal za vhodné pre robotické okruhy, potom položil hovoriacemu robotovi.

Nebolo to bohvieako zaujímavé. Je fajn zistiť, že štrnásť na druhú je stodeväťdesiatšesť, že aktuálna teplota vzduchu je dvadsaťdva stupňov, tlak sa drží na úrovni tisícdvadsaťpäť hektopascalov a atómová hmotnosť sodíka je dvadsaťtri – na to však nepotrebujete robota. Najmä nie takého, ktorý vyzerá ako neforemná a úplne nepohyblivá spleť káblov a cievok pokrývajúcich vyše dvadsať štvorcových metrov.

Len málokto sa vrátil aj na druhé kolo, jedna asi pätnásťročná slečna tam však ticho čakala na tretie. Keď tam prišla Gloria, okrem nej tam nikto nebol.

Ani sa na ňu nepozrela. Ďalší človek bol pre ňu v tejto chvíli absolútne nepodstatný. Všetku pozornosť si šetrila na tú veľkú neforemnú vec s kopou prevodov. Na moment pred ňou zaskočene postávala. Toto nevyzeralo ako žiadny robot, ktorého kedy videla.

Opatrne, pochybovačne zdvihla detský hlások. „Prosím vás, pán Robot, vy ste ten hovoriaci robot?“ nebola si istá, no mala pocit, že hovoriaci robot si zaslúži extrémnu zdvorilosť.

(Na tvári slečny na lavici sa objavil výraz ohromného sústredenia. Otvorila si v lone malý notes a začala si doň usilovne robiť poznámky.)

Nasledovalo hladké vrčanie prevodov a ozval sa mechanický hlas bez prízvuku a intonácie. „Ja-som-ten-robot-čo-hovorí.“

Gloria sa naňho skľúčene zahľadela. Naozaj hovoril, ale ten zvuk vychádzal odkiaľsi z jeho útrob. Nemal tvár, ktorú by mohla osloviť. „Mohli by ste mi pomôcť, pán Robot?“

Hovoriaci robot bol navrhnutý tak, aby odpovedal na otázky, a vždy mu kládli také, na ktoré poznal odpoveď. Preto si bol celkom istý svojimi schopnosťami, čo sa prejavilo aj v jeho odpovedi. „Môžem-ti-pomôcť.“

„Ďakujem, pán Robot. Nevideli ste Robbieho?“

„Kto-je-Robbie?“

„Je to robot, pán Robot.“ Postavila sa na špičky. „Asi takýto vysoký, pán Robot, ibaže trocha vyšší, a veľmi dobrý. Má aj hlavu, viete? Vy ju nemáte, ale on ju má, pán Robot.“

Hovoriaceho robota to zaskočilo. „On-je... robot?“

„Áno, pán Robot. Je to robot ako vy, ibaže nevie hovoriť a... a vyzerá ako človek.“

„Robot-ako-ja?“

„Áno, pán Robot.“

Na toto už dokázal reagovať len nepravidelným prskaním a útržkami nezrozumiteľných zvukov. Takéto radikálne zovšeobecnenie – skutočnosť, že neexistuje len ako jedinečný objekt, ale ako súčasť širšej skupiny – bolo naňho priveľa. Poctivo sa tú predstavu snažil pochopiť, dosiahol však len to, že sa mu vypálilo pol tucta cievok a začali v ňom bzučať varovné kontrolky.

(V tomto bode slečna vstala z lavice a odišla. Už mala dosť na svoj projekt zo základnov fyziky s názvom Praktické aspekty robotiky. Bola to prvá z dlhého radu prác Susan Calvinovej na túto tému.)

Gloria potláčala netrpezlivosť a čakala na odpoveď, miesto nej sa dočkala len výkriku: „Tu je!“ Hneď spoznala, že to kričí mama.

„Čo to stváraš, dievčisko nezbedné?“ oborila sa na ňu pani Westonová, v ktorej sa strach ihneď premenil na zlosť. „Nechápeš, ako hrozne si vystrašila mamu aj ocka? Prečo si ušla?“

Do miestnosti vbehol aj inžinier robotiky. Trhal si vlasy a zúrivo sa vypytoval, kto z rastúceho davu pokazil robota. „Neviete čítať alebo čo?!“ vrieskal. „Sem sa nesmie bez kvalifikovaného sprievodcu!“

Gloria zdvihla hlas, aby ju vo všetkej tej vrave bolo vôbec počuť. „Len som išla za hovoriacim robotom, mami. Možno by mi vedel povedať, kde je Robbie, lebo obaja sú roboti.“ No a potom, akoby sa jej myšlienka na Robbieho vrátila prirýchlo a prisilno, jej z očí vyhŕkli slzy. „Musím ho nájsť, mami. Musím nájsť Robbieho.“

Pani Westonová potlačila zlostný výkrik a povedala: „Ale, dočerta! Poďme domov, George. Viac už asi neznesiem.“

V ten večer sa George Weston kamsi vybral. Strávil tam niekoľko hodín a na druhý deň ráno sa obrátil na manželku s výrazom, ktorý sa podozrivo ponášal na nadutú spokojnosť.

„Mám nápad, Grace.“

„Čoho sa týka?“ spýtala sa zamračene a bez záujmu. „Glorie.“

„Nechceš vari znova začínať s tým, že by sme mali toho robota vziať späť? Však nie?“

„Samozrejme, že nie.“

„Tak von s tým. V tom prípade si ťa môžem aspoň vypočuť. Nič z toho, s čím som prišla ja, akosi nezaberá.“ „Dobre. Poviem ti, na čo som prišiel. Celý problém s Gloriou je v tom, že na Robbieho myslí ako na človeka, a nie stroj. Potom je celkom prirodzené, že naňho nevie len tak zabudnúť. Keby sa nám však podarilo presvedčiť ju, že Robbie nie je nič viac ako spleť ocele a medi v podobe káblov a platničiek, že jeho životnou energiou je obyčajná elektrina, ako dlho by za ním vydržala trúchliť? Treba na to ísť psychologicky, chápeš?“

„Čo presne máš na mysli?“

„Je to vlastne jednoduché. Čo myslíš, kam som šiel včera večer? Presvedčil som Robertsona z U. S. Robots, aby nám nadnes zariadil exkurziu po ich firme. Pôjdeme tam všetci traja, a kým sa to skončí, Gloria jasne pochopí, že robot nie je živý.“

Pani Westonová pomaly vyvalila oči s náznakom čohosi, čo by azda mohol byť aj obdiv. „Ale to je fakt dobrý nápad, George!“

George Weston pyšne vydul hruď. „Iné ani nemám,“ vyhlásil.

Pán Struthers bol svedomitý generálny riaditeľ a mal sklon priveľa hovoriť. Výsledkom bola exkurzia s podrobným výkladom na každom kroku. Niektoré opisoval možno až priveľmi detailne, no pán a pani Westonovci sa rozhodne nenudili. Práve naopak – niekoľkokrát ho zastavili s prosbou, aby to povedal jednoduchším jazykom, ktorému by rozumela aj Gloria. Pod vplyvom toľkého uznania jeho rečníckych schopností sa rozhovoril s ešte väčším gustom a – ak je to vôbec možné – vysvetľoval ešte viac ako dovtedy.

Na Georgeovi Westonovi sa však začínala prejavovať netrpezlivosť.

„Prepáčte, pán Struthers,“ prerušil ho uprostred lekcie o fotoelektrickej bunke, „ale nemáte tu aj sekciu, v ktorej pracujú len samí roboti?“

„Hm? Ach, áno! Áno, máme!“ Usmial sa na pani Westonovú. „Svojím spôsobom je to začarovaný kruh, v ktorom roboti vyrábajú zase ďalších robotov. Samozrejme, nesnažíme sa z toho robiť bežnú prax. Ak pre nič iné, tak by nám to nikdy nedovolili odbory. Pár robotov však smieme vyrobiť aj s využitím čisto robotickej práce v rámci, povedzme, vedeckého experimentu. Viete,“ poklopal si po dlani cvikrom, akoby od návštevníkov čakal nesúhlasný postoj, „odbory si neuvedomujú jednu vec, a to hovorím ako človek, ktorý vždy sympatizoval s odborárskym hnutím. Neuvedomujú si, že nástup robotov síce spočiatku znamená uvoľnenie časti pracovných síl, ale neskôr neodvratne vyvolá aj...“

„Áno, pán Struthers,“ zastavil ho Weston. „Ale čo tá časť fabriky, o ktorej sme hovorili? Mohli by sme sa do nej pozrieť? Určite to bude veľmi zaujímavé.“

„Áno! Áno, samozrejme!“ Riaditeľ si rázne nasadil cviker a rozpačito zakašlal. „Poďte za mnou, prosím.“

Relatívne ticho ich viedol po dlhej chodbe a dolu schodmi. Keď sa potom ocitli v kvalitne osvetlenej hale plnej robotickej aktivity, stavidlá jeho reči sa otvorili naplno a návštevníkov zavalili ďalšie podrobné opisy a vysvetlenia.

„Tu ich máme,“ vyhlásil pyšne. „Samí roboti. Dozerá na nich len päť ľudí a tí ani nie sú priamo v hale. Za päť rokov trvania projektu sme tu nemali jedinú nehodu. Samozrejme, títo roboti sú relatívne jednoduchí, ale...“

V Gloriiných ušiach jeho hlas už dávno prešiel do chlácholivého, no nezrozumiteľného mrmlania. Celá exkurzia jej pripadala dosť nudná a nezáživná, aj keď pri nej videla mnoho kadejakých robotov. Ani jeden sa však nepodobal na Robbieho, a tak na nich hľadela s neskrývaným pohŕdaním.

V tejto hale však vôbec neboli ľudia. Chvíľu si ju užasnuto obzerala a potom sa pristavila pohľadom pri okrúhlom stole v jej strede. Nebol dosť blízko, aby si mohla byť istá, ale jeden z robotov vyzeral ako... Vyzeral ako... Bol to on!

„Robbie!“ Jej ostrý výkrik prenikol do kovových zvukov v hale a jeden z robotov pri stole sa mykol, až mu vypadol z ruky nástroj. Gloria sa šla zblázniť od radosti. Prešmykla sa cez zábradlie, zoskočila na podlahu kúsok pod ním, a kým sa rodičia zmohli na akúkoľvek reakciu, už trielila k svojmu priateľovi, až jej viali vlasy a trepotali sa ruky.

Trojica dospelých si zhrozene všimla aj to, čo dievčatko vôbec neregistrovalo – ozrutný rozbehnutý ťahač, čo sa slepo rúti po vyhradenej trase.

Westonovi trvalo zlomok sekundy, kým sa spamätal. Ten zlomok sekundy bol však rozhodujúci, lebo potom už nemal dcéru ako zastaviť. Aj keď sa hodil cez zábradlie, jeho pokus bol vopred odsúdený na neúspech. Pán Struthers divo mával na dozor, aby vypol stroje, no boli v ňom len ľudia a tí na reakciu vždy potrebujú istý čas.

Jediný, kto zareagoval okamžite a s dokonalou presnosťou, bol Robbie.

Kovové nohy ho bleskovo niesli k malej kamarátke, čo k nemu utekala z druhej strany. Potom sa dialo všetko naraz. Jednou rukou zachytil Gloriu bez toho, aby spomalil, takže jej celkom vyrazil dych. Weston, ktorý stále celkom nechápal, čo sa to deje, skôr cítil, ako videl, že robot beží s dieťaťom okolo neho a zastavuje, až keď sú v bezpečí. Ťahač preťal Gloriinu dráhu sekundu po Robbiem, ešte tri metre brzdil a napokon so škripotom zastal.

Gloria chytila dych, nechala sa vášnivo objať obomi rodičmi a dychtivo sa obrátila k Robbiemu. Z jej pohľadu sa nestalo nič okrem toho, že konečne našla strateného kamaráta.

Na tvári pani Westonovej sa však miesto úľavy pomaly rozhostil oveľa temnejší a podozrievavejší výraz. Obrátila sa k manželovi a napriek tomu, že bola nedôstojne strapatá a vyvedená z miery, sa jej darilo pôsobiť impozantne. „To si zariadil vopred, však?“

George Weston si pretrel rozpálené čelo vreckovkou. Triasli sa mu ruky a zmohol sa len na veľmi neistý úsmev.

Pani Westonová sa však nikdy nenechala len tak odbiť. „Robbie nie je stavaný na strojárske ani konštrukčné práce. Nemohol tu byť nič platný. Dal si ho sem umiestniť celkom úmyselne, aby naňho Gloria akoby náhodou narazila! Viem to!“

„No... áno,“ pripustil. „Ako som však mal vedieť, že to ich stretnutie bude také dramatické, Grace? Okrem toho, Robbie jej zachránil život. To musíš uznať aj ty. Teraz ho už nemôžeš znova poslať preč.“

Grace Westonová sa nad tým zamyslela. Pozrela sa na dcéru s robotom a chvíľu ich zamyslene pozorovala. Gloria stískala Robbiemu krk tak, že by to zadusilo každého tvora, ktorý nie je z kovu, a freneticky, takmer až v hystérii, čosi bľabotala. Robbieho ruky z chrómovej ocele (schopné zapletať hrubé oceľové tyče do praclíka) sa nežne a láskyplne ovíjali okolo dievčatka a oči mu žiarili hlbokou, prehlbokou červeňou.

„Nuž,“ vyhlásila napokon pani Westonová, „asi už u nás ostane, kým nezhrdzavie.“

Susan Calvinová pokrčila plecami. „Samozrejme, tak dlho u nich neostal. Odohralo sa to v deväťdesiatom ôsmom. Do dvetisíceho druhého sme už mali pohyblivého robota s darom reči, popri ktorom všetky nehovoriace modely okamžite zastarali a ktorý sa stal poslednou kvapkou do pohára antirobotickým silám v spoločnosti. Medzi rokmi dvetisícdva a dvetisícsedem sa vo väčšine štátov zakázalo ich používanie na Zemi s výnimkou vedeckých pokusov.“

„Takže sa Gloria napokon predsa len musela vzdať Robbieho?“

„Bohužiaľ, áno. Viem si však predstaviť, že ako pätnásťročnej jej to šlo oveľa ľahšie než v čase, keď mala ešte len osem. Aj tak to bol zo strany ľudstva hlúpy a úplne zbytočný postoj. Akcie U. S. Robots sa prepadli práve v čase, keď som sem v dvetisícom siedmom nastupovala. Spočiatku sa zdalo, že o pár mesiacov o túto prácu zase prídem, ale potom sme jednoducho rozvinuli mimozemské trhy.“

„A vy ste to už mali dokonale isté, však?“

„Nie celkom. Začali sme úpravami modelov, ktoré sme už mali k dispozícii. Napríklad prvých hovoriacich robotov. Mali asi štyri metre, boli veľmi neohrabaní a málo využiteľní. Poslali sme ich na Merkúr, aby tam pomohli s výstavbou ťažobnej stanice, to však nevyšlo.“

Prekvapene som sa na ňu pozrel. „Ako to? Veď bane na Merkúre sú dnes multimiliardová záležitosť, nie?“

„Dnes už áno, ale uspeli sme až na druhý pokus. Ak o tom chcete vedieť viac, mladý muž, mali by ste sa skontaktovať s Gregorym Powellom. V desiatych a dvadsiatych rokoch spolu s Michaelom Donovanom riešil naše najproblematickejšie prípady. O Donovanovi som už roky nepočula, ale Powell žije priamo tu, v New Yorku. Dnes je z neho dedko, čo sa mi predstavuje len veľmi ťažko, lebo si ho pamätám ako mladíka. Na druhej strane, aj ja som vtedy bola mladšia.“

Snažil som sa nechať ju hovoriť. „Keby ste mi to porozprávali aspoň v hrubých obrysoch, pani doktorka, Powell by mi potom mohol doplniť detaily.“ (Neskôr som za ním aj naozaj zašiel.)

Roztiahla chudé ruky nad stôl a pozrela sa na ne. „O dvoch či troch zaujímavých prípadoch by som naozaj mohla hovoriť,“ pripustila.

„Začnite s Merkúrom,“ prosil som ju.

„Myslím, že to bolo v roku dvetisícpätnásť, keď sme vyslali na Merkúr druhú expedíciu. Bola viac-menej prieskumná a financovala ju naša firma v spojení so Solar Minerals. Figuroval v nej robot nového typu. Stále bol ešte len v experimentálnom štádiu. Gregory Powell a Michael Donovan...“

Ja, robot

Isaac Asimov

Lindeni, 2021

Preklad: Patrick Frank

Ukážku poskytlo vydavateľstvo Lideni.