Poviedka mesiaca august: Amy Hempel - Na cintoríne, kde je pochovaný Al Jolson
Pred rokom sme vám v auguste ponúkli poviedku Jonasa H. Khemiriho. Ten neskôr v rozhovore prezradil, že ho fascinujú poviedky americkej autorky a žurnalistky Amy Hempel. Jej úplne prvá poviedka, akú kedy napísala s názvom Na cintoríne, kde je pochovaný Al Jolson sa stala jednou z najčastejšie publikovaných amerických poviedok v antológiách, no jej texty doteraz neboli dostupné ani pre slovenských ani pre českých čitateľov. Pre vás ju preložila prekladateľke Kristína Svrčková a vy si ju môžete prečítať ako augustovú poviedku mesiaca na medziknihami.sk.
„Hovor mi o veciach, ktoré mi nebude ľúto zabudnúť,“ povedala. „Urob z nich maličkosti alebo ich vynechaj.“
Začala som. Povedala som jej, že hmyz lieta pomedzi dážď, vyhýba sa každej kvapke a nikdy nezmokne. Povedala som jej, že v Amerike nikto nevlastnil magnetofón prv ako Bing Crosby. Povedala som jej, že mesiac je ako banán – vyzerá ako celý, no vidíte jeho koniec.
Pred kamerou som zneistela a zmĺkla. Mierila na nás zo stropu – rovnako ako kamera na snímanie lupičov. Prehrávalo sa to sestričkám na oddelení intenzívnej starostlivosti.
„Len pokračuj,“ povzbudzovala ma. „Na to si zvykneš.“
Mala som publikum. Rozprávala som teda ďalej. Vedela, že Tammy Wynettová zmenila názor? Naozaj. Že teraz spieva „Stoj pri svojich priateľoch“? A že Paul Anka urobil to isté? Teraz spieva „Čakáš naše dieťa“. Mal už plné zuby horekovania feministiek.
„Čo ďalej?“ spýtala sa. „Máš ešte niečo?“
No samozrejme.
Pre ňu vždy.
„Vedela si, že keď učili prvého šimpanza, teda šimpanzicu hovoriť, klamala? Keď sa jej opýtali, kto to na stole urobil, označila vrátnika. A keď potom na ňu naliehali, ospravedlnila sa, vraj to bol vlastne projektový riaditeľ. Bola matkou, asi mala svoje dôvody.
„Zaujímavé,“ povedala. „Aká parabola.“
„Mám o nej ešte niečo,“ poznamenala som. „Obávam sa však, že ti to zlomí srdce.“
„Ďakujem, neprosím,“ odvetila a poškrabala sa cez rúško.
Vyzerali sme ako mierumilovní zločinci. Mierumilovní či zlí, ešte som si na to rúško nezvykla. Stále som sa dotýkala teplého miesta, odkiaľ, vďakabohu, môj dych ešte vychádzal. Ona si na svoje už zvykla. Zaväzuje si len vrchné šnúrky. Tie spodné necháva voľne visieť ako profíčka.
Toto miesto voláme nemocnica Marcusa Welbyho. Je to tá biela nemocnica s palmami, ktorá sa zjavuje pod úvodnými titulkami všetkých šou. Je to hollywoodská nemocnica, hoci od Hollywoodu je v skutočnosti vzdialená niekoľko kilometrov na západ. Mimo záber sa na druhej strane cez ulicu nachádza pláž.
Sestričke povedala, že som „tá najlepšia priateľka.“ Ukazovacie zámeno vyjadruje istú dôvernosť. A to značí, že ony sú si blízke, sestrička a moja priateľka.
„Spomínala som jej, že sme spolu píjavali zázvorové pivo Canada Dry a predstavovali si pri tom, že sme v Kanade.“
„Áno, také hlúpe sme boli,“ odpovedám.
„Mohli by ste byť sestry,“ poznamenala sestrička.
Stavím sa, že premýšľajú, ako je potom možné, že mi dlho trvalo, kým som prišla na také úchvatné miesto. Spýtajú sa ma?
Nespýtajú.
Dva mesiace, a koľko trvá cesta?
Najlepšie to vysvetlím takto: mám kamaráta, čo jedno leto pracoval v márnici. Zvykol mi rozprávať príbehy. Najviac ma neoslovil ten najpríšernejší, ale ten, čo sa skutočne stal. Muž nabúral autom na stojednotke, smerom na juh. Nestratil vedomie. Ruku mal rozpitvanú až na kosť. Keď to zbadal, na smrť sa vystrašil.
Chcem povedať – zomrel.
Preto som sa neodvážila pozrieť zblízka. Až teraz, a dúfam, že prežijem.
Striasla zo seba ľahkú letnú prikrývku a odhalila nohu. Nechceli by ste ju vidieť. S výnimkou, ak sa na ňu pozeráte a rozumiete zákonu, ktorý vyžaduje, aby pri tele boli vždy dvaja ľudia.
„Nad niečím som premýšľala,“ hovorí. „Dumala som nad tým minulú noc. Myslím, že tu skutočne stále niekoho potrebujem. Chápeš, niekoho, kto to za teba urobí, keď to ty nedokážeš. Zavoláš ho, vždy keď potrebuješ – vtedy, keď ide do tuhého.“
Z nočného stolíka schmatla telefón a šnúru si omotala okolo krku.
„Haló, tu koniec linky.“
Pokračovala, z niečoho celá bez seba. Neviem z čoho.
„Nemôžem si spomenúť,“ hovorí. „Čo vravela Kübler-Rossová, že príde po popieraní?“
Zdá sa mi, že hnev. Potom vyjednávanie, depresia, a tak ďalej. Svoje domnienky si však nechávam pre seba.
„Jedno ma zaujíma,“ pokračovala, „kde je vzkriesenie? Boh vie, že to chcem urobiť všetko poporiadku. A vzkriesenie autorka vynechala.“
Smeje sa a ja sa toho zvuku držím ako visiaci nad priepasťou, ktorý rýchlo lapá hodené lano.
„Hovor mi o tom šimpanzovi, čo rozprával rukami. Čo urobia, keď sa všetko skončí a povie, že sa nechce vrátiť do zoo?“
Keď neodpovedám, pokračuje: „Tak mi porozprávaj iný príbeh o zvieratách. Mám rada príbehy o zvieratách. Ale nie o chorobe – nechcem počúvať, ako všetky psy pre nevidiacich slepnú.“
Nie, nebude o chorobe.
„A čo tak o psoch pre nepočujúcich?“ nadhodila som. „Nehluchnú, no stávajú sa kritickejšími. V New Jersey napríklad existuje zlatý retriever, ktorý budí hluchú matku a ťahá ju do dcérinej izby, keď si dieťa s baterkou číta pod perinou.“
„Och, tak to ma dostalo. Úplne si ma dostala.“
„Hovorí sa, že múdre psy poslúchajú, no múdrejšie vedia, kedy neposlúchnuť.“
„Presne,“ odpovedala, „múdrejšie vždy vedia, kedy neposlúchnuť. Napríklad teraz.“
Flirtuje s dobrým doktorom. Zlý doktor najskôr skontroluje infúziu a potom pozdraví, dobrý doktor napríklad hovorí, že Boh nebol k epileptikom férový. Dobrý doktor si dáva body za kriplov, ktorých mohol zraziť na parkovisku. A keďže dobrý doktor je do nej tak trochu zaľúbený, dáva jej ešte asi rok. Pritiahne si k jej posteli stoličku a navrhne mi, či nechcem ísť na hodinku na pláž.
„Prines mi niečo,“ povie ona. „Hocičo z pláže. Alebo z darčekového obchodu. Je mi jedno čo.“
Doktor okolo jej postele zatiahne záves.
„Počkaj!“ zakričí.
Obzriem sa.
„Hocičo okrem časopisu.“
Doktor sa odvráti.
Sledujem, ako sa jej pery smejú.
To, čo vyzerá nebezpečne, často nebezpečným nebýva – ako napríklad čierne hady či turbulencie v jasnom ovzduší. No veci, čo sa tu len tak povaľujú ako táto pláž, sú plné hrozieb. Žltý prach, čo sa dvíha zo zeme, a teplo, z ktorého za noc dozrievajú melóny, sú predzvesťou zemetrasenia. Môžete tu sedieť a splietať strapce na osuške a zrazu sa piesok z ničoho nič prepadne ako v presýpacích hodinách. Vzduch hučí. V lacných bytoch na pobreží sa vane napĺňajú a záhrady vydúvajú a neskôr sa prevalia ako zelené vlny. Ak tomu nič nezabráni, prach sa roznesie a teplota stúpa dovtedy, kým sa strach nepremení na túžbu. Takéto nervy vykúpi jedine pohroma.
„Nič sa nedeje v momente, keď na to myslíš,“ odpozorovala kedysi. „Zemetrasenie, zemetrasenie, zemetrasenie.“
„Zemetrasenie, zemetrasenie, zemetrasenie,“ opakovala som.
Ako ten, čo sa bojí lietania, drží lietadlo vo vzduchu svojimi modlitbami, tak my zemetrasenie zdržujeme, až kým z trasu nepraskne strop.
Toto sa stalo po silnom zemetrasení v sedemdesiatom druhom. Boli sme v škole. Náš internát sa nachádzal osem kilometrov od epicentra. Keď ten ošiaľ ustal a môj pulzujúci tep sa spomalil, zmiešala šampanské s pomarančovým džúsom v pomere päť ku jednej a vtipkovala o živote v Ocean View v Kansase. Ponúkla som sa, že ju zaveziem na Havaj, do nového sveta, čo sa podľa jasnovidcov zjaví najbližšie alebo až na ten ďalší raz.
Nemohla som teraz povedať – ďalší.
Mohla by sa opýtať: aký ďalší?
Bola som jediná, kto si všimol, že znalci prestali spomínať či a začali hovoriť kedy? Samozrejme, že nie. Tých, čo sa báli, boli tisícky. Pozorovali sme, či sa chrústovce japonské neodchýlia od svojej trasy. Mohlo by to znamenať väčšiu prírodnú katastrofu.
Chcela som, aby sa bála so mnou. No ona povedala: „Ja neviem. Proste nemám strach.“
Nebála sa ničoho, dokonca ani lietania.
Tento sen mám tesne pred letom. Pripútame sa a lietadlo sa rozbieha na dráhe. Vzlietame pri rýchlosti päťdesiatpäť kilometrov za hodinu, vznesieme sa do vzduchu a vrcholky stromov tesne míňame. Do New Yorku prichádzame aj tak včas.
Je to príjemné.
Kedysi som tak letela do Moskvy.
Raz so mnou letela. Vtedy krídla nadskakovali a ona jedla makadamové orechy. Vie, že krídla sa môžu nakloniť deväť metrov nahor a deväť metrov nadol bez toho, aby lietadlo spadlo. Verí tomu. Verí zákonu aerodynamiky. Moja myseľ sa plaší. Už celkom dokážem akceptovať, že bojová loď sa vznáša na hladine, i keď každý vie, že oceľ ide ku dnu.
Teraz vidím, že má strach a nechystám sa jej to vyhovoriť. Má právo sa báť.
Správy o šiestej vysielajú po otrase ukážku z filmu o prváčikoch, ktorí na zemetrasením zničenom ihrisku volajú podľa pokynov učiteľa.
„Zlá zem!“ kričia, lebo hnev je silnejší ako strach.
Pláž dnes ostáva bez pohybu. Všetci sú pokojní, ochromení alebo ospalí. Mladé dievčatá jedna druhej kokosovým olejom natierajú miesta, kde si samy nedočiahnu. Voňajú ako makrónky. Sliedia po otvorených pudrenkách so zrkadielkom, ktoré pripomínajú lastúry. Zrkadlá zachytávajú slnko a odrážajú zväzok bielych lúčov na vyleštených pleciach. Do mokrých vlasov si dievčatá vkladajú hodvábne kvety, tak ako to odkukali z filmu Seventeen. Pózujú.
Skupina šoférov lowriderov sa s kartónom šiestich pív prichádza poobzerať. Upozornia na seba, keď si dievčatá premeriavajú ich nepravidelné opálenie. Len čo sa pivo minie, vytratia sa aj so svojimi autami.
Oproti zdravej omladenej pláži sa vynímajú plameniakovo ružové kované terasy Palm Royale. Vždy keď sa zmenia obliečky, niekto tu zomrie. Na príjazdovej ceste stojí sanitka, a tak zostávajúci obyvatelia okupujú balkóny a mlčia.
Oceán, na ktorý hľadia, je nebezpečný, a nielen jeho spodné prúdy. Možno tam rozpoznať žraloky pieskové, ako ich plieskajúce chvosty nechávajú plávajúce telá nažive.
Ak by sa pozrela z okna, videla by toto, alebo aspoň niečo z toho. Prvá by mohla povedať, ako málo stačí, aby sme niečo pokazili.
Keď som sa vrátila, v izbe bola druhá posteľ!
Najprv som to nechápala. Potom mi to docvaklo ako otvorenej truhle.
Chce každú minútu, myslela som si. Chce môj život.
„Minula si sa s Gussie,“ povedala.
Gussie je stotridsatpäťkilová slúžka jej rodičov, narkoleptička. Záchvaty dostáva najčastejšie pri žehlení. Obliečky na vankúše sú v tejto rodine všetky na krajoch obhorené.
„To je pre ňu náročná výprava,“ poznamenala som. „Ako sa má?“
„Nuž, nezaspala, ak sa na to pýtaš. Gussie je super – vieš, čo povedala? Povedala ,zlatko, prestaň sa znepokojovať. Ďalej sa modli na kolenách‘. Ja, čo ani neviem zliezť z postele.“
Pokrčila plecami. „O čo prichádzam?“
„Počasie je ako pred zemetrasením,“ odvetila som.
„Najlepšia ochrana pred zemetrasením je nežiť v Kalifornii.“
„To je fakt,“ podotkla som. „Znieš ako reverend Ike: ,Najlepšie, čo môžeš urobiť pre chudobných, je nebyť jedným z nich.‘“
Do reverenda Ikeho sme obidve zbláznené.
Všimla som si, že má opuchnutú tvár.
„Vieš,“ povedala, „cítim sa mizerne. Prestáva ma to baviť.“
„U starovekých národov kolovalo príslovie: ,Sú časy, keď vlky mlčia, a sú časy, keď vyje mesiac.‘“
„Kto to hovorí? Kmeň Navahov?“
„Grafity vo vstupnej hale Palm Royale,“ odpovedala som. „Kúpila som si tam noviny. Prečítam ti niečo.“
„Aj keď ma to nezaujíma?“
Prevrátila som na stranu so stĺpčekom „Vedeli ste, že?“. Spýtala som sa: „Vedela si, že čím viac garnátov plameniaky zjedia, tým ružovejšie je ich perie? A vedela si, že Eskimáci potrebujú chladničky? Vieš prečo Eskimáci potrebujú chladničky? Vedela si, že Eskimáci potrebujú chladničky na to, aby im nezamrzlo jedlo?“
Otočila som na stranu tri, na správy Informačnej agentúry USA z Mexico City. Čítam: MUŽ S KURČAŤOM VYLÚPIL BANKU. Správa hovorí o mužovi, ktorý si kúpil grilované kura v stánku neďaleko banky. Keď potom okolo banky prechádzal, dostal nápad. Vošiel dnu a pristúpil k pokladníčke. Nastrčil pred ňu hnedú papierovú tašku a ona mu odovzdala celodennú tržbu. K jeho dolapeniu napokon dopomohla vôňa omáčky na grilovanie, ktorú po sebe zanechával.
Povedala, že z príbehu vyhladla, a tak som výťahom zišla o šesť poschodí nižšie do kaviarne a priniesla jej všetky nanuky, čo si želala. Ležali sme vedľa seba na polohovateľných posteliach, zdvihnutých pre optimálne pozeranie telky, špinili sme plachty obalmi z nanukov Good Humor a z gázy vyberali opekané mandle. Boli sme ako Lucy a Ethel, Mary a Rhoda. Žalúzie boli zastreté, aby sme lepšie videli na obrazovku.
Sledovali sme film, kde hrali muži, s ktorými sme kedysi túžili spávať. Ten jej bol drsný poliš, ktorý sa snažil zastaviť toho môjho, násilného lovca žien, čo šiel po čašníčke v bare.
„Toto je super film,“ povedala, keď ich ostreľovači oboch zrazili na zem.
Už teraz mi chýbala.
Sestrička, Filipínka, vošla po špičkách do izby a pichla jej injekciu. Z nočného stolíka odniesla hŕbu paličiek z nanukov – bolo ich dosť na to, aby stačili na zafixovanie zlomenín malého zvieraťa.
Injekcia nás obe oťapila. Zaspali sme.
Snívalo sa mi, že bola dekoratérkou interiérov a prišla mi zariadiť dom. Pracovala tajne a pospevovala si pri tom. Keď skončila, hrdo ma zaviedla k dverám. „Ako sa ti to páči?“ spýtala sa, popchýnajúc ma dovnútra.
Na všetkých trámoch, podobločniciach, poličkách a kľučkách viseli zástavky a vyleštené zrkadlá ovíjali pásiky z pastelového krepového papiera.
„Musím ísť domov,“ zahlásila som, keď sa prebudila.
Myslela si, že myslím domov do jej domu v Canyone, a tak som musela povedať ‚nie, domov domov‘. Preložila som si ruky, ako to robia ľudia, keď majú bolesti. Očakávalo sa, že niečo ponúknem. Priateľstvo. Ale nemohla som ani prisľúbiť, že sa vrátim.
Cítila som sa slabá, malá a skrachovaná.
No tiež nadšená.
Na parkovisku ma čakal kabriolet. Keď odtiaľto vypadnem, dupnem na plyn a rozbehnem to diaľnicou pozdĺž pobrežia, cez krabmi zaváňajúci vzduch. A v Malibu sa zastavím na pohár sangrie. Hudba bude zvodná a riadne nahlas. Bude sa podávať papájová, garnátová a melónová zmrzlina. Po večeri sa budem chvieť žiadostivosťou, vzrušovať horúčavou a životom. Celú noc ostanem hore.
Bez slova si strhla rúško a hodila ho na zem. Odkopla prikrývku a prešla k dverám. Určite ju hnevalo, že sa musela zastaviť, aby sa nadýchla a získala rovnováhu, pred tým, ako zatresla dvere za izolačkou a tou druhou izbou, kde sa drhnú a priväzujú rúška.
Nejaký hlas v panike vykríkol jej meno a ľudia sa rozbehli po chodbe. Služobným telefónom privolali dobrého doktora. Otvorila som dvere a sestričky v ambulancii na mňa škaredo zazerali, akoby celý ten únik bol môj nápad.
„Kam šla?“ spýtala som sa a ony kývli smerom k skladu.
Nazrela som dnu. Dve sestričky kľačali vedľa nej na zemi a ticho sa jej prihovárali. Jedna jej na nose a ústach pridržiavala rúško, druhá ju jemne škrabkala na chrbte. Obe ku mne zdvihli zrak v nádeji, či neprišiel doktor, no potom pokračovali v tom, čo predtým.
„Sme tu, tu, srdiečko,“ chlácholili ju.
Ráno ju preniesli na cintorín, kde je pochovaný aj Al Jolson, a ja som sa zapísala na kurz „Strach z lietania“. „Čoho sa najviac bojíte?“ spýtal sa ma inštruktor a ja som odpovedala, že toho, že dokončím tento kurz a stále budem žiť v strachu.
Spávam s pohárom vody na nočnom stolíku, aby som podľa hladiny videla, či sa hýbe pobrežie, alebo sa to stále trasiem ja.
Čo si pamätám?
Pamätám si len nepotrebné veci – že matka Boba Dylana vynašla bielidlo Wite-Out, že v miestnosti musí byť dvadsaťtri ľudí na to, aby bola päťdesiatpercentná šanca, že dvaja budú mať naraz narodeniny. Koho zaujíma, či je to pravda, alebo nie? V mojej hlave sa tieto veci zavinujú do uterákov. Nič viac sa z toho nedostáva von.
Znova si premietam skutočnosti, ktoré sa objavia v ďalšom rozprávaní: pusa cez chirurgický obväz, bledá ruka naprávajúca parochňu. Zapísala som tieto gestá v poradí, ako sa stali, nie v retrospektíve, hoci neviem, prečo by nám pozeranie sa späť malo ukázať viac ako pozeranie sa na.
Ak to bude možné, poviem, že som zostala na noc.
A kto môže povedať, že nie?
Premýšľam nad tým šimpanzom, čo rozprával rukami.
Šimpanzica počas experimentu porodila mláďa. Predstavte si, ako sa jej cvičitelia museli triasť, keď matka bez vyzvania začala novorodencovi ukazovať:
Malé, napi sa mlieka.
Malé, hraj sa s loptou.
A keď mláďa zomrelo, matka sa postavila nad telo a jej zvráskavené ruky naďalej so zvieracím pôvabom ukazovali slová: Poď ku mne, moje malé, a objím ma. Poď ku mne, moje malé, a objím ma. Tentoraz už plynulo jazykom žiaľu.
Pre Jessicu Wolfsonovú
Amy Hempel
Na cintoríne, kde je pochovaný Al Jolson
preklad: Kristína Svrčková