V našej synagóge žije zviera veľké približne ako kuna. Často ho veľmi dobre vidieť, človek sa k nemu môže priblížiť na vzdialenosť asi dvoch metrov. Je svetlej modrozelenej farby. Srsti sa mu ešte nikto nedotkol, nevieme teda o nej povedať nič, ba pripúšťam, že nepoznáme ani jej skutočnú farbu. Viditeľné sfarbenie možno pochádza z prachu a malty, ktoré sa na srsti zachytili – farba sa ponáša na omietku stien synagógy, ibaže je o čosi svetlejšia. Okrem plachosti je to nesmierne pokojné, usadlé zvieratko. Keby ho tak často neplašili, asi by nemenilo priestor, kde sa zdržiava. Jeho obľúbeným miestom je mreža ženského oddelenia, kde sa zakaždým s očividnou záľubou pazúrikmi zachytí o jej oká, vystiera sa tam a díva sa nadol do modlitebne. Zdá sa, že táto odvážna poloha v ňom vyvoláva čosi ako radosť, ale chrámový sluha má príkaz zakaždým ho od mreže odohnať, aby si na to miesto neprivyklo, čo kvôli ženám, ktoré sa zvieratka boja, nemožno pripustiť. Prečo sa ho boja, nie je jasné. Na prvý pohľad vyzerá strašlivo: najmä dlhý krk, trojhranná tvár, horné zuby, ktoré vyčnievajú z papuľky takmer vodorovne, nad hornou perou rad dlhých, zrejme veľmi tvrdých svetlých štetín, to všetko vie sprvu človeka vystrašiť, ale vzápätí musí uznať, že celá tá zdanlivá hrôza nemá opodstatnenie. Zvieratko sa ľuďom vyhýba, je plachejšie než lesná zver, očividne nie je okrem budovy späté s ničím a jeho osobné nešťastie spočíva v tom, že tou budovou je práve synagóga, teda občas veľmi rušné miesto.

Keby sa s ním dalo dohovoriť, iste by sme ho vedeli utešiť tým, že náboženská obec nášho horského mestečka je z roka na rok menej početná a len horko-ťažko dokáže zozbierať peniaze na údržbu chrámu. Nie je vylúčené, že po istom čase sa zo synagógy stane sýpka alebo niečo podobné a že ten tvor bude mať konečne pokoj, ktorý mu teraz bolestne chýba.

Treba povedať, že zvieraťa sa boja iba ženy, kým muži majú k nemu oddávna ľahostajný vzťah. Jedna generácia ho ukazovala tej druhej, mladšej, podchvíľou ho pozorovali, no napokon si ho prestali všímať, a ani deti, ktoré ho zazrú po prvý raz, sa už nečudujú. Stalo sa z neho domáce zviera synagógy, veď prečo by chrám nemohol mať zvláštne domáce zviera, aké sa nikde inde nevyskytuje? Nebyť žien, sotva by sa o jeho existencii vedelo. Ale dokonca ani ženy sa ho neboja naozaj, bolo by aj čudné, keby mali z takého tvora deň čo deň, po celé roky a desaťročia strach. Bránia sa tým, že zviera sa v budove zdržiava väčšinou oveľa bližšie pri nich než pri mužoch – a to je pravda. Netrúfa si zísť dole k chlapom, nikto ho tam na dlažbe ešte nevidel. Ak ho nepustia k mreži ženského oddelenia, bude sa zdržiavať aspoň v rovnakej výške na protiľahlej stene. Tam je celkom úzky výčnelok múru, široký na necelé dva prsty, a ťahá sa okolo troch stien synagógy. Po tomto výčnelku sa zviera občas mihne tam a späť, poväčšine však pokojne čupí na určitom mieste rovno oproti ženám. Je takmer nepochopiteľné, ako sa dokáže po uzučkej cestičke tak šikovne pohybovať, a pozoruhodný je aj spôsob, ako sa tamhore, keď dobehne na koniec, zasa obráti. Hoci je to veľmi staré zviera, neváha urobiť veľmi odvážny prelet vzduchom, ktorý sa mu vždy vydarí, a keď sa vo vzduchu obráti, znova beží po svojej cestičke naspäť. Pravdaže, človek sa takej scény nasýti, keď ju niekoľkokrát vidí, potom sa už na to nemá prečo dívať. Ženy neudržiava v pohybe strach ani zvedavosť, a keby sa viac venovali modleniu, vedeli by na tvora úplne zabudnúť – a zbožným ženám by sa to aj podarilo, keby ich ostatné, čo tvoria väčšinu, nechali na pokoji, ibaže tie chcú jednostaj na seba upozorňovať a zviera im slúži ako vítaná zámienka. Keby chceli a keby sa opovážili, boli by ho prilákali bližšie k sebe, aby sa mohli ešte väčšmi vydesiť. Ale v skutočnosti sa k nim tvor vôbec nemá, ak ho nikto nevyháňa, zaujíma sa o ne rovnako málo ako o mužov, najradšej by zrejme ostal niekde v úkryte, kde sa zdržiava po celý čas okrem bohoslužieb, očividne v dákej diere v múre, ktorú sme ešte neobjavili. Zjaví sa až vtedy, keď sa ľudia začnú modliť, asi ho vystraší ten hluk. Chce azda vidieť, čo sa deje, chce ostať v strehu, chce byť voľný, pripravený na útek? Od strachu vybehne z úkrytu, od strachu stvára tie svoje kúsky a netrúfa si zaliezť do skrýše, až kým sa bohoslužby neskončia. Výške dáva prednosť, lebo sa tam cíti najbezpečnejšie, a mreža a výčnelok múru mu poskytujú najlepšie možnosti na útek. Nie vždy sa tam však nachádza, niekedy zíde dolu k mužom, zrejme ho láka ligotavá mosadzná tyč, ku ktorej je priviazaný záves archy zmluvy. Často sa zaň prešuchne, správa sa tam pokojne a dalo by sa povedať, že nevyrušuje ani tam, tesne pri svätostánku. Zdá sa, že lesklými očami bez viečok si prezerá komunitu modliacich sa, určite sa nedíva na jednotlivcov – registruje nebezpečenstvá, ktorými sa cíti ohrozené.

Zvieratko v tomto ohľade očividne až donedávna nebolo rozumnejšie než naše ženy. Akých nebezpečenstiev sa vlastne obáva? Kto má v úmysle mu ublížiť? Nežije tu vari dlhé roky úplne ponechané na seba? Mužov jeho prítomnosť nezaujíma, zatiaľ čo väčšina žien by bola zrejme nešťastná, keby zmizlo. A keďže je v budove jediným zvieratkom, nemá nepriateľa. To si ľudia za tie roky iste všimli. Bohoslužba vie svojím hlukom takého tvora riadne vystrašiť, ale ak sa v menšom rozsahu opakuje každý deň a počas sviatkov je o čosi hlučnejšia, ak sa koná vždy pravidelne a bez prerušenia, potom si na to zvykne aj to najbojazlivejšie zviera, najmä keď vidí, že hluk nespôsobujú jeho prenasledovatelia, ale že je to hluk, ktorý sa jeho vôbec netýka. A predsa sa bojí. Je to spomienka na časy dávno minulé alebo predtucha čias, čo ešte len prídu? Vie azda toto prastaré zviera viac ako tri generácie, čo sa zakaždým v synagóge zhromaždia?

Pred mnohými rokmi sa vraj naozaj pokúsili zvieratko vyhnať. Možno je to, čo sa hovorí, pravda, no pravdepodobnejšie sa zdá, že sú to iba výmysly. Preukázať sa dá len to, že vtedy z hľadiska náboženských zákonov preskúmali otázku, či také zviera vôbec možno strpieť v Božom dome. Vypýtali si posudky od rozličných slávnych rabínov, ktorých názory sa rozchádzali, no väčšina sa prihovárala za vyhnanie zvieraťa a za nové vysvätenie synagógy. Ľahko z diaľky čosi nariadiť, skutočnosť však bola taká, že zviera sa nedalo chytiť, a preto ho nemohli ani vyhnať.

Pretože iba vtedy, keby ho chytili a odviezli niekam ďaleko, iba vtedy by bola určitá istota, že sa ho zbavili. Povráva sa, že pred mnohými rokmi sa zvieratko pokúsili vyhnať ešte raz. Chrámový sluha si spomína, že jeho starý otec, ktorý bol tiež chrámovým sluhom, o tom s veľkou chuťou rozprával. Ten vraj ešte ako malý chlapec neraz počul, že zbaviť sa toho zvieraťa je nemožné, a tak, keďže vedel výborne loziť po skalách, mu vraj ctižiadosť nedala pokoj a jedného jasného dopoludnia, keď bola celá synagóga so všetkými zákutiami a úkrytmi zaliata slnečným svetlom, sa potajme všuchol dnu, vystrojený lanom, prakom a krivou palicou.

Franz Kafka: Premena a iné poviedky

Preklad: Milan Richter

Lindeni, 2023