Ryba Biba s hadom Radom si po úspešnom love trošku pospali. Bruchá mali plné, náladu dobrú, ryba Biba prestala myslieť na svoje polámané zuby a had Rado na pokazené svetielko, ktoré každý hlbokomorský živočích k životu na morskom dne potrebuje. Našli si širokú dutinu v koralovom brale, do ktorej sa pohodlne obaja zmestili. Opreli sa o seba a počúvali, ako šumí voda, keď sa medzi steblami chalúh preháňajú morské vlky. Počúvali, ako vysoko nad nimi nariekajú medúzy, ktorým vodný vír posplietal motúzy a začuli aj cvakanie klepiet nejakého veľkého kôrovca. Všade naokolo bola tma, najčernejšia tma, aká je iba na dne hlbokomorskej priekopy. A tak len počúvali a driemali. S plným bruchom sa totiž drieme najlepšie.

‒ Ty, Rado! Povedz mi, kam máš vlastne namierené? ‒ spýtala sa zrazu v polospánku ryba Biba hada Rada, a aby ho prebrala z driemot, brnkla mu svojím lampášikom po papuľke.

‒ Ale, nechaj ma! To je teraz úplne jedno, ‒ odbil ju Rado, lebo bol taký najedený, že sa mu nechcelo ani rozprávať, ani rozmýšľať. S plným bruchom sa totiž dobre drieme, ale zle premýšľa.

‒ Nie, nie, povedz mi to, ‒ naliehala Biba. Už sa jej nechcelo vylihovať, rada by sa pohla ďalej. A had mal možno zamierené na nejaké zaujímavé miesto. Pravdaže, nebolo by nutné preháňať to s pohybom, stačilo by chytiť vhodný prúd so správnou rýchlosťou a teplotou.

‒ No? ‒ dobiedzala Biba.

‒ Ja si hľadám nový domov, ‒ povedal napokon had a lenivo sa prevrátil na druhý bok.

‒ Domov?

‒ Domov.

‒ A čo sa stalo s tvojím starým domovom? Prišiel si oň? Ukradli ti ho? Chudáčik! ‒ poľutovala Biba hada Rada, lebo si hneď predstavila, ako sa do hadovej diery medzi kameňmi nasťahovala hrôzostrašná muréna alebo dračia ryba, ktorá má zuby také obrovské, že nemôže ani ústa zatvoriť. Alebo jeho príbytok privalila vrtuľa stroskotanej lode, alebo balvan vyvrhnutý podmorskou sopkou. V mori sa môže stať všeličo a v predstavách ryby Biby úplne všetko.

‒ Ale nie, neprišiel. Vlastne sa nič nestalo, ja len... Bolo mi tam akosi tesno. A už som sa tam strašne nudil. Stále to isté, tá istá škára medzi sopečnými kameňmi, ten istý výhľad ‒ naľavo dva koraly, už dosť staré, šedivé a polámané. Napravo veľká ulita, nehybná a stále rovnako otočená. A priamo pred vchodom veľká piesková duna. Kopa piesku. Ale najviac mi vadil pustovník.

‒ Aký pustovník?

‒ Slepý rak pustovník, čo býval v tej ulite. Vieš, ako mi liezol na nervy? Stále snoril okolo mojej diery, štveral sa na moje kamene a bez prestávky klepkal klepetami. Strašná otrava! To si ani nevieš predstaviť! Klap, klap, klap, klap, klap. Nuž som sa rozhodol, že sa presťahujem a nájdem si niečo lepšie, ‒ povedal had a nespokojne sa zavlnil.

‒ Lenže v utorok, po dvoch dňoch cesty, sa mi zrazu pokazil lampášik. Z ničoho nič, ‒ dodal smutne.

Rybu Bibu hadovo rozprávanie zaujalo. Konečne sa na obzore črtal nejaký bod, niečo, čo by mohlo byť na konci jej bezcieľneho blúdenia hlbočinou. Už ju nebavilo túlať sa, plávať s prúdom a nevedieť kam a prečo.

‒ Rado! Tak vstávaj, Rado! Ideme! Musím ísť s tebou, aby som ti mohla svietiť na cestu, lebo sám potme nič nenájdeš! ‒ zvolala naradostene a vysúkala svoje tučné telo zo škáry von.

‒ Ideme, švihaj! ‒ volala na hada Rada, ktorému sa od samého vzrušenia urobil uzlík na chvoste. ‒Ponáhľaj sa, priateľ môj, už sa neviem dočkať... ‒ súrila ho.

‒ Dobre, dobre... ale kadiaľ? Ktorým smerom?

‒ Ktorým smerom? ‒ premýšľala ryba, ‒ no opačným, ako si priplával. Odkiaľ si vlastne priplával? ‒ spýtala sa a zasvietila diaľkovým svetlom postupne na všetky strany. Všade naokolo boli však iba hŕby piesku, kamene, prázdne ulity a koraly. V diaľke sa vznášala medúza, ktorá vyzerala ako veľký plávajúci lampión a kŕdeľ priehľadných rebroviek.

‒ No to práve neviem, ‒ povedal had, keď sa poobzeral naokolo.

Biba s Radom zostali bezradne stáť a boli by tam stáli doteraz, keby ich nebol spolu s medúzou a úbohými drobnými rebrovkami zrazu schytil silný prúd. Prúd bol taký mohutný, že nebolo možné vystúpiť, spomaliť či zmeniť smer. Rado sa zauzlil Bibe medzi zuby, aby sa nestratil. Biba zavrela od hrôzy oči, pritiahla plutvy k telu a takto zviazaní sa nechali obaja uniesť na neznáme miesto na úbočí akéhosi podmorského kopca. Prúd ustal tak náhle, ako ich bol schytil.

‒ Óooo, ‒ vydýchla nadšene ryba Biba, keď sa konečne odvážila otvoriť oči, uvoľniť stisnuté zuby a zasvietiť svetlo. Pred dvojicou sa dvíhala kolmá skalná stena s množstvom dier a štrbín, týčila sa nad nimi vysoko, vysoko, vyššie, než dosiahlo Bibino svetlo.

‒ Ó, tak tu by sa to aj mne pozdávalo! Čo povieš, Rado? Toľko úkrytov! Môžeš si vybrať, aký sa ti páči. Zvláštne, že tu nikoho nevidím, ‒ divila sa Biba a strkala svoj lampášik do štrbín v skalách. ‒ No pozri sem! Aká útulná štrbinka. Presne pre teba. Dobrý výhľad, tretie poschodie s balkónom. Studené prúdy tu necítiť, neprechladneš. A ani stopy po pustovníkovi.

Rado teda natešene vliezol do úkrytu, ktorý mu ukázala Biba, no vzápätí aj odtiaľ vyliezol a za ním malinký krab s poriadne ostrými nabrúsenými klepietkami.

‒ Čo mi lezieš do domčeka? ‒ rozčuľoval sa krab a cvakal klepietkami. Rado teda vliezol do ďalšej štrbiny, z ktorej ho ale vyhnal ďalší malý krab. Tretí krab hada Rada aj uštipol a štvrtý kričal:

‒ Tu je všetko obsadené, sem sa už nikto nezmestí! ‒ a kričal tak hlasno a tak dlho, až kým sa z každej, aj tej najmenšej dierky, nevystrčili po dve krabie klepietka.

‒ Uf, samé klepeto! Tu by to klepkalo bez prestávky, tu by si sa zbláznil, Rado. No nič, plávajme ďalej, oceán je obrovský, voľačo už pre teba nájdeme, ‒ povedala Biba a zasvietila diaľkové svetlo.

Diaľkové svetlo pomaly hopsalo po osamelých kameňoch a piesočných dunách, až kým sa nezastavilo na okraji voľajakého lesa. Bol to les plný dlhonohých sasaniek a vyzeral celkom ako les tu hore, na zemi. Sasanky mali tenké ohybné nožičky a na konci korunu naježených strapatých chápadiel. Lenivo sa knísali zo strany na stranu, všetky v jednom rytme nakláňali hlávky rovnakým smerom. V ich korunách sa nepreháňal vietor, ale morské prúdy a neschovávali sa tam vtáky, ale drobné krevetky a garnáty.

Had Rado sa prenáramne potešil. Páčili sa mu tenké ohybné nožičky sasaniek, lebo vyzerali ako hadíky. Páčili sa mu aj ich naježené neposedné chápadlá. Vo svojom krátkom živote zahliadol niekoľko sasaniek, no tieto boli jemné ako víly, najkrajšie, aké kedy videl, a bol ich plný les. Bez váhania vyrazil dopredu, ani nepočkal na Bibu a jej lampáš.

‒ Tak tu sa mi to pozdáva, Biba! Tu by som chcel bývať! V sasankovom lese, ‒ volal natešene na svoju kamarátku. ‒ Budem sa tu môcť schovať pred veľkozubcom aj pred dračou rybou. A keď mi bude smutno, sasanky ma budú hladkať a kolísať.

‒ Počkaj, počkaj, Rado! ‒ volala ryba Biba, zúrivo plieskala plutvičkami, ale nemohla hada dohoniť. Nečakal, nepočúval, chcel sa čo najrýchlejšie dostať ku krásnym sasankám a nájsť si medzi nimi svoje miesto.

Celkom zabudol, že sasanky pŕhlia a popŕhlia bez rozdielu každého, kto sa k nim priblíži.

‒ Jajajáááj! ‒ A je to tu. Rado sa zvŕta medzi sasankami a sasanky sa nakláňajú, ako môžu, do všetkých strán, len aby úbohému malému hadíkovi neublížili. No vždy nejaké chápadielko zablúdi až k nemu a poriadne ho popŕhli. Ryba Biba z bezpečnej vzdialenosti presvetľuje svojím lampášikom hustý les, aby Rado našiel cestu von. Ale Rado sa z toho zmätku nevie vymotať, len jajká a ochká, zvŕta sa, krúti uboleným telom, zamotáva sa stále viac do jemných nití.

‒ Plávaj preč, živočích! ‒ šepkajú sasanky a odkláňajú svoje strapaté hlávky. ‒ Plávaj preč, tu sa nemôžeš schovať, tu pre teba nie je bezpečné miesto, ‒ odháňajú ho.

‒ Nehýb sa, kamarát! ‒ volá naňho Biba, ‒ prestaň sa vrtieť, nechcú ti ublížiť, nehýb sa! Čím viac sa budeš vykrúcať, tým viac ublížiš sebe aj sasankám.

Rado poslúchne, upokojí sa, prestane sa vrtieť a vtedy sasanky rozmotajú zauzlené chápadlá a nechajú ho odplávať preč.

‒ Chudáčik, kamarát môj, ‒ ľutuje ho ryba Biba, ‒ neboj sa, nevzdávaj sa! Ešte stále sme prehľadali len malý kúsok sveta, ešte nič nie je stratené, ‒ utešuje ho.

Had Rado pláva ďalej mlčky, štyri plutvy za rybou Bibou. Bolí ho celé telo, svetlo vlečie po dne, zanecháva za sebou kľukatú čiaru. Už nemá chuť hľadať žiadny nový domov.

V tej chvíli Bibine svetielko osvetlí veľkú piesočnú dunu. Obaja na chvíľu zastanú a pozerajú pred seba.

‒ Aj tu je celkom pekne, čo povieš? ‒ vraví Biba. ‒ Pozri, tam je voľajaká ulita a celkom zaujímavé koraly. A tam zase kamene a medzi kameňmi škára. Taká akurátna, pre dvoch. Poď, nazrieme tam.

Had Rado sa ‒ tentokrát opatrne ‒ priblíži k diere a nakukne. Z diery sa vystrčí najskôr jedno klepietko, potom druhé a nakoniec aj hlava starého pustovníka.

‒ Tak aj tu je už obsadené, ‒ vzdychne sklamane.

‒ Ale nie, nie, priateľ môj, ‒ povie na to pustovník. ‒ V tejto diere ja nebývam, ja bývam tam napravo, v ulite, ‒ dodá a ukáže klepietkom na starú popraskanú ulitu. ‒ Túto dieru strážim, aby ju nikto neobsadil skôr, ako sa vráti had, ktorý v nej ešte prednedávnom býval. Odišiel, nepovedal ani kam ide, ani kedy príde späť, a tak mu tu trochu každý deň poupratujem. Už tu bolo niekoľko záujemcov, no nepustil som ich dnu. Každý potrebuje mať na morskom dne miesto, kam sa môže vrátiť.

‒ A ako vyzeral ten had, prosím vás? ‒ spýtala sa ryba Biba.

‒ Milá moja, to ti neviem povedať. Nikdy som ho nevidel. Som slepý rak pustovník.

‒ Biba! ‒ zvolá zrazu naradostene Rado. ‒ Veď to som ja! Veď to o mne hovorí. Hneď sa mi toto miesto zdalo byť akési povedomé, akoby som tu už voľakedy bol. Také... blízke. Ako doma.

Had Rado sa teda vrátil tam, odkiaľ prišiel. K svojej dune, do svojej škáry medzi kameňmi. Teraz sa mu však škára zdala byť taká akurátna, koraly zaujímavé a piesočná duna priam prekrásna. Pustovníkovi bol vďačný, že sa mu postaral o príbytok. Už sa viac nesťažoval, že lozí po kameňoch a klepká klepietkami. Vedel, že dobrý pustovník zbiera smietky, ktoré priviali morské prúdy. Had Rado bol šťastný. Bol zasa naspäť, doma. A už nebol sám, priviedol so sebou aj kamarátku.