1. kapitola

SNEH

Želal som si, aby bol pri mne starý otec. Vždy vedel, čo treba robiť. Hladný, unavený a špinavý od krvi som sa potkýnal nekonečnou planinou Melrakkaslétta a kládol si otázku, čo by urobil starý otec. Možnože by si napchal fajku a pokojne sa prizeral, ako kaluž krvi zapadá snehom, aby si bol istý, že ju nikto nenájde.

Starý otec si vždy, keď nastal problém, napchal fajku. A len čo nás omámil sladký dym, všetko sa zdalo byť lepšie. Je možné, že by sa rozhodol nikomu o tom nepovedať. Šiel by domov a už by o tom nepremýšľal. Lebo sneh je sneh a krv je krv. A keď niekto bez stopy zmizne, je to predo všetkým jeho problém. Pri vchode do nášho domčeka by si starý otec vyklepal fajku, uhlíky by vyhasli v snehu a celá vec by bola vybavená.

Tu hore som bol však celkom sám, starý otec bol odo mňa vzdialený tristotridsať kilometrov a po zasneženej Melrakkaslétte sa už dávno nemohol túlať. Dym z fajky tu nebol, a keďže snežilo, všetko – až na červenú kaluž krvi – bolo úplne biele a nebolo počuť vonkoncom nič. Cítil som sa ako posledný človek na svete. A keď je človek posledný človek na svete, je šťastný, keď to môže niekomu povedať. Preto som to predsa len povedal a vtedy sa začali problémy.

Starý otec bol poľovník a lovec žralokov. Teraz už nie je. Väčšinu času presedel na čalúnenej stoličke v ošetrovateľskom ústave v Húsavíku a celý deň civel z okna – ale nedíval sa von, lebo keď som sa ho opýtal, či vidí niečo konkrétne, väčšinou mi neodpovedal alebo len čosi za mrmlal a divne sa na mňa pozrel, akoby som ho pri niečom vyrušoval. Tvár mal väčšinu času namrzenú, kútiky úst smerovali nadol, pery zovreté, takže vôbec nebolo vidieť, že mu chýbajú štyri horné predné zuby. Už viac nemohol nikoho uhryznúť. Niekedy sa nevľúdne opýtal, čo tam hľadám, na čo som mu vysvetlil, že sa volám Kalmann a som jeho vnuk, prišiel som ho iba navštíviť, rovnako ako chodievam každý týždeň. Nie je teda dôvod na obavy. Starý otec sa na mňa ale nedôverčivo pozrel a namrzene hľadel opäť von oknom. Neveril mi. Potom som už nič viac nehovoril, lebo starý otec mal pohľad niekoho, komu vzali fajku, a preto bolo lepšie mlčať.

Ošetrovateľka mi poradila, aby som mal so starým otcom trpezlivosť – akoby bol malé urazené dieťa. Mám mu všetko dokola vysvetľovať, je to celkom normálne a taký je život, lebo niektorí, ktorí majú šťastie, že sa dožijú vysokého veku, sú istým spôsobom znovu ako malé deti, ktorým je potrebné pomáhať s jedením, obliekaním, zaväzovaním šnúrok a tak ďalej. Niektorí dokonca znovu potrebujú plienky! Všetko ide pospiatky. Ako bumerang. Viem, čo je bumerang. Drevená zbraň, ktorá sa oblúkom vráti späť a človeku odtne hlavu, ak si nedá pozor.

Chcel som vedieť, aké to bude, keď raz budem mať toľko rokov ako starý otec. Pretože ja som ešte nikdy nenapredoval. Domnievali sa, že kolieska v mojej hlave išli vždy pospiatky. To sa stáva. Alebo že som zastal na úrovni prváka. Mne je to ale jedno. Alebo že mám v hlave len rybaciu polievku. Alebo že mám hlavu dutú ako bójka. Alebo že to mám v hlave zle poprepájané. Alebo že mám iq ovce. Pri tom ovce vôbec nemôžu robiť iq testy! „Bež, Forrest, bež!“ kričali kedysi na mňa na telocviku a váľali sa od smiechu. To je z jedného filmu, v ktorom je hrdina postihnutý, ale dokáže rýchlo bežať a hrať dobre pingpong.

Neviem rýchlo bežať a ani hrať pingpong a kedysi som ani nevedel, čo je iq. Starý otec to síce vedel, ale povedal, že je to len číslo, aby ľudí rozdelili na takých a takých, meracia metóda ako čas alebo peniaze, vynález kapitalistov, pritom sme si všetci rovní. A potom som už aj tak nič nechápal a starý otec mi vysvetľoval, že sa ráta len dnešok, tu a teraz, ja a on. Hotovo. Tomu som rozumel. Opýtal sa ma, čo by som robil, keby som bol vonku na mori a blížili by sa búrkové mračná. Odpoveď bola jednoduchá. Čo najrýchlejšie sa treba vrátiť do prístavu. Opýtal sa ma, čo by som si obliekol, keby vonku pršalo. To je hračka. Oblečenie do dažďa. Keby niekto spadol z koňa a nehýbal sa. Otázka ako pre malé decká. Utekal by som po pomoc. Starý otec bol s odpoveďami spokojný a povedal, že duševne som úplne kompletný.
To som pripustil.

No niekedy som nechápal, čo mali ľudia na mysli. Potom som radšej nehovoril nič. Jednoducho to nefungovalo. Lebo nikto nevedel veci vysvetliť tak dobre ako starý otec.

Našťastie som potom dostal počítač s internetovým pripojením a vďaka tomu som vedel odrazu oveľa viac ako kedysi. Lebo internet vie všetko. Vie, kedy máš narodeniny a či si nezabudol na mamine narodeniny. Dokonca vie, kedy si bol posledný raz na záchode alebo si si honil. To prinajmenšom hovoril Nói, môj najlepší kamarát, keď sa udiala tá vec s Kráľom. Ale nikto mi nedokázal vysvetliť, čo presne sa dialo v mojej hlave. Doktorská fušerina, povedala raz mama, keď ešte žila v Raufarhöfne, a vykĺzlo jej to, pravdepodobne, keď som Elínborg odstrelil a rozporcioval mačku, lebo som sa od starého otca naučil, ako sa to robí, a chcel si to precvičiť. Mama vtedy strašne zúrila, lebo Elínborg sa sťažovala a hrozila, že pôjde na políciu, a mama, keď sa rozzúrila, menej hovorila, ale o to viac konala. Napríklad išla vyniesť smeti. Otvorila veko na smetiaku, tresla smeti dnu a zabuchla veko – a zase otvorila a zase buchla. Bum!

Kto si ale teraz myslí, že som mal ťažké detstvo, lebo mám v hlave rybaciu polievku, je na omyle. Starý otec myslel za mňa. Dával na mňa pozor. Ale to bolo kedysi.

Teraz sa starý otec na mňa díval bezfarebnými vodnatými očami a na nič si nepamätal. Keď tu už starého otca nebude, možno zmiznem aj ja, pochovajú ma s ním ako najlepšieho koňa vikingského náčelníka. To sa totiž kedysi tak robievalo; s náčelníkom pochovali aj koňa. Jednoducho patrili k sebe. Tak môže vikingský náčelník cválať na koni cez Bifröst až do Valhally. To už bol potom iný dojem.

Táto myšlienka ma ale znervózňovala. Myslím – byť pochovaný. Prikrytý pod vekom rakvy. Človek dostane klaustrofóbiu a potom je lepšie, keď je mŕtvy. Preto v ošetrovateľskom ústave zväčša dlho nepobudnem.

V Húsavíku dostanem aspoň niečo poriadne, čím sa naládujem. V bufete na pumpe u Sölviho totiž robili tie najlepšie hamburgery za tisícosemstopäťdesiatštyri korún. Sumu som mal vždy pripravenú úplne presne, to vedel aj Sölvi, ktorý si už mince ani neprepočítaval. No niekedy som si na hamburgeri nepochutil, lebo som bol smutný, pretože starý otec si už nepamätal, kto som. A keď to nevedel on, ako som to, prosím pekne, mal vedieť ja?

Starému otcovi ďakujem za všetko. Za svoj život. Keby neexistoval, mama by ma strčila do domova pre postihnutých, kde by ma zneužívali a znásilňovali. Teraz by som bol v Reykjavíku, osamelý a spustnutý. V Reykjavíku vládne dopravný chaos, vzduch je špinavý a ľudia sú vystresovaní. Fuj, to nie je nič pre mňa. Starému otcovi ďakujem za to, aký som, tu, v Raufarhöfne. Všetko mi ukázal a naučil ma to, čo človek potrebuje, aby prežil. Vzal ma na poľovačku a na more, hoci spočiatku som mu vôbec nepomáhal. Predovšetkým na poľovačke som sa ako posledný truľo potkýnal a fučal a starý otec mi povedal, že sa potkýnam o vlastné nohy. Ak je terén nerovný, musím ich dvíhať. To som potom aj robil, dvíhal som nohy, keď bol terén nerovný, dvíhal som ich poriadne vysoko, ale vždy len nie koľko krokov, potom som na to zase zabudol a potkol sa na najbližšom trávou zarastenom kopčeku. Niekedy som sa natiahol v celej dĺžke, a pretože som bol tučný, robil som pri tom taký rachot, že snehule odtiaľ naplašene odleteli a polárne líšky stihli ujsť, kým sme ich vôbec vysliedili. Kto si teraz ale myslí, že starý otec sa kvôli tomu hneval, totálne sa mýli. Lebo starý otec sa nehneval. Naopak. Len sa smial a pomohol mi postaviť sa, oprášil mi šaty a povzbudzoval ma. „Len odvahu, súdruh!“ hovoril. Čoskoro som si na nerovný terén zvykol a neskôr som už nebol taký tučný. Dokázal som potom stáť vzpriamený aj v malej rybárskej loďke bez toho, aby som padol, aj keď sa hojdala. Odrazu ma bavilo mať pokrčené kolená a odrážať vlny a potom som sa už viac nemusel sústrediť, robil som to automaticky, rytmus vĺn som si naprogramoval do kolien, na poľovačke som dvíhal nohy a korisť už neodplašil, takže sme niekedy pochodovali späť do dediny s dvomi snehuľami alebo jednou norkou na opasku. Niekedy s polárnou líškou. Bol som taký hrdý! A aby si nás naisto všetci všimli, zakaždým sme urobili niekoľko obchôdzok po celom Raufarhöfne. Čestné kolá. A ľudia nám mávali a chválili nás. Na to sa dá zvyknúť. Na chválu.

Je to ako droga, povedal Nói, môj najlepší kamarát, keď bol ešte môj najlepší kamarát. Mal som s chválou zaobchádzať opatrne a nezvykať si na ňu. Nói bol počítačový génius, ale problémy mu robilo telo. Hovoril, že je môj opak, môj náprotivok, môj protihráč, a ja som netušil, čo tým myslí. Povedal, že keby sme my dvaja boli jedna osoba, boli by sme neporaziteľní. Škoda, že býval v Reykjavíku.

Ale potom sa stala tá vec s Róbertom McKenziem, ktorý bol u nás podielovým kráľom, a to bol začiatok konca. A nikto nemá rád, keď sa niečo končí. Preto chce človek radšej myslieť na minulosť, kde sa niečo začalo a koniec bol v nedohľadne.

Dni so starým otcom na mori a na Melrakkaslétte boli najkrajšie v mojom živote. Starý otec mi niekedy dovolil strieľať z pušky, ktorá teraz patrí mne. Ukázal mi, ako sa z človeka stane dobrý strelec, ako zacieliť, ako pomaly potiahnuť spúšťa ani sa pri tom nezachvieť. Keď som po čas cvičenia na sucho zamieril na cieľ, položil mi hore na hlaveň kameň a musel som potiahnuť spúšť bez toho, aby kameň z hlavne spadol. Je to totiž ťažšie, ako by si človek myslel, pretože spúšť sa musí ťahať, nie stláčať! Strieľať som mohol až vtedy, keď sa mi to podarilo. Mama o tom ale nesmela ani za nič vedieť, tak sme sa dohodli, ja a starý otec, lebo mama si myslela, že strelné zbrane sú pre mňa nebezpečné. Potom sa jej to ale i tak dostalo do uší, vtedy, keď som zastrelil Elínborg mačku, priamo za domom. Bolo to odo mňa hlúpe. Niekto strelu počul a mame to v mraziarni prezradil. Dobehla rovno z práce a bola nahnevaná, hoci ju mačka, ktorá nám párkrát nakadila do hriadky so zemiakmi, rozčuľovala. Bola dokonca poriadne nazúrená a možnože aj urazená, lebo povedala, že nastal čas jasne sa so mnou porozprávať, čo potom aj urobila. Som iný ako ostatní a poklopkala si na spánky. Som tu hore pomalší, a preto nechce, aby som uprostred Raufarhöfnu pobehoval so zbraňou a odstreľoval zvieratá, v dedine z toho bude problém – čo potom naozaj aj bol, lebo s Elínborg nebolo radno žartovať, hneď upovedomila aj políciu.

Mama to takto nemala povedať. Pretože keď na mňa niekto kričí, aj keď je ten niekto moja vlastná mama, neviem sa ovládať. Potom mi hlava vypne. A keď som sa prestal ovládať, lietali päste. Moje päste. Väčšinou proti sebe samému. Vtedy to nebolo také zlé. Niekedy aj proti iným, ak boli v blízkosti. Potom sa päste ušli aj im. To bolo horšie, ale nerobil som to náročky a následne som si to takmer vôbec nepamätal. Akoby ihla na platni poskočila dopredu. Preto sa ma mama pokúšala upokojiť, uistiť ma, že mi úplne dôveruje, že so zbraňou viem zaobchádzať, že som určite dobrý strelec, čo mimochodom mohol potvrdiť aj starý otec, ktorý nad celou hádkou len krútil hlavou a policajtov poslal preč. Vôbec nezúril, že som Elínborg odstrelil mačku. Myslel si, že mama preháňa, lebo taký príšerne iný zasa nie som, vlastne to takmer nestojí za zmienku, tam vonku sú široko-ďaleko väčší idioti než ja, nie je to o výkonoch v škole, ale o tom, ako sa človek správa voči druhým, čo je za človeka a tak ďalej. A uviedol príklad, to vedel ozaj dobre, lebo je dôležité uvádzať príklady, aby všetci pochopili, čo sa tým myslí. Rozprával nám o tom športovcovi, ktorý žil v Amerike a dobre vyzeral a bol milý a dokonca sa stal hercom, potom ale zabil manželku, lebo žiarlil. Hotovo. Žiarlivosť. Bum! Koniec príbehu. Preto som ja lepší človek ako ten slávny športovec. Ale mama povedala, že si svojho športovca môže strčiť, lebo Elínborginej mačke je to pravdepodobne fuk, no Elínborg to, že som jej odstrelil mačku, fuk nie je a polícii tiež nie a ani školskému úradu. Že je to tak, ako to je, určité správanie, istý výkon sa od nás očakáva a starý otec by mal konečne existovať v dvadsiatom storočí, prv než sa skončí, a má sa prestať do nás dvoch miešať, napokon ona je moja matka, a pokiaľ ide o moju výchovu, má posledné slovo. Starý otec v tomto ale nepopustil. Aj on sa totiž vedel poriadne nahnevať, keď chcel, a potom jej hlasito pripomínal, že on je jej otec, že bývame v jeho dome, medzi jeho štyrmi stenami, jeho policami, a preto má, dopekla, ešte raz, posledné slovo on. Navyše so mnou trávi viac času než ona, na čo sa mame slová zasekli v krku. Vyrútila sa potom von, aby niečo urobila. Vyniesla odpadky alebo niečo také. A ja som potom tiež niečo pokazil, nespomínam si však celkom presne, čo to bolo. Niečo sa ale celkom určite rozbilo. Mám pred sebou celkom jasný obraz, útržok spomienky, ako starý otec s červenou tvárou sedí obkročmo na mne, ruky mi pritláča na zem, zúfalo kričí na mamu a mne do tváre, že sa mám, dopekla, upokojiť.

Prvú polárnu líšku som skolil v jedenástich. Líšky sú pliaga, aj keď tu boli ešte predtým, než prišli Vikingovia. Polárne líšky sa môžu strieľať. Išlo to vlastne pomerne rýchlo a bol som taký prekvapený, že som vôbec nemal čas rozrušiť sa. Prechádzali sme krížom cez polia, keď sa pred nami odrazu jedna vynorila, vystrčila hlavu spoza kopčeka, to znamená, že si nás teda všimla, ale nevedela, kam sa má rýchlo skryť. Starý otec mi strčil do ruky pušku, nič nepovedal, iba sa prižmúrenými očami pozrel na líšku, ktorá sa na neho vydesene dívala, a ja som pochopil. Priložil som si zbraň k lícu, líška chcela zmiznúť, ale sledoval som ju hlavňou, špička prsta na spúšti, púšťal som ju pomaly, až kým to nebuchlo. Ranu od pažby som si ani len nevšimol. Srdce mi bilo silnejšie. Líška spadla nabok, dokonca sa prekopŕcla a šklbala nohami, ako keby odtiaľ ešte stále chcela ujsť. No už nemohla.

Cítil som sa čudne. Starý otec ešte stále nič nepovedal, spokojne mi ale poklopkal po pleci a potom sme sa dívali, ako umiera. Pomaly totiž prestala šklbať nohami a ležala srsťou v hustej krvi, ktorá sa jej rinula z papule. Spočiatku sa jej hrudný kôš prudko dvíhal a klesal, ale dych bol čoraz pomalší, trhavejší, kým líška napokon neležala úplne meravá. Bolo mi jej vlastne ľúto, ale keď som si na obecnom úrade prevzal päťtisíc korún, vedel som, že je to moje poslanie. Poslanie je, keď je človek na niečo povolaný.

Starému otcovi už veľa života nezostávalo. Zakaždým, keď som sa s ním lúčil, videl som ho možno posledný raz. To mi povedala ošetrovateľka. A povedala tiež, že potom budem veľmi smutný, ale že to je úplne normálne, aj keď budem plakať, že si preto nemám robiť starosti. Nói mi raz vysvetlil, že starý otec prevzal rolu otca, s čím by mama určite nesúhlasila. Ale Nói mal pravdu, napokon volám sa Kalmann Óðinsson po starom otcovi, ktorý sa volal Óðinn, a nie po mojom skutočnom otcovi, ktorého mama niekedy nazýva darcom spermií.

Quentin Boatwright. Tak sa darca spermií volal. A keby som sa volal po ňom, volal by som sa Kalmann Quentinsson. To ale nešlo, lebo toto meno a písmeno Q na Islande neexistuje. Tak ako môj otec. Ten tu tiež nebol. Keby som žil v Amerike, volal by som sa Kalmann Boatwright. S menami je to tam opačne.

Ak by som raz mal deti, bol by som tu pre ne. Chcel som byť taký, aký bol starý otec ku mne, a rozprával by som im, čo rozprával starý otec mne. Ukázal by som im, ako sa poľuje, ako sa číha na polárne líšky, ako sa v snehu rozoznávajú snehule alebo lovia grónske žraloky. Ako sa o seba postarať. Je mi úplne jedno, či by som mal chlapcov alebo dievčatá. Ale ak chce mať človek deti, potrebuje ženu. Inak to nejde. To je príroda.

Mal som už tridsaťtri rokov, do tridsiatych štvrtých narodenín ostávalo už len niekoľko týždňov. Nutne som potreboval ženu. Ale mohol som si to tak strčiť za kovbojský klobúk, lebo tu v Raufarhöfne neboli žiadne ženy, ktoré by chceli niekoho, ako som ja. Výber žien tu vyzeral tak trochu ako debna so zeleninou v dedinskom obchode. Až na mrkvy, zemiaky, dve zošúverené papriky a hnedý šalát tam nebolo nič. A že by moja budúca žena zablúdila do Raufarhöfnu, šesťstodeväť kilometrov od Reykjavíku, bolo nepravdepodobné.

Mama vždy hovorievala: „Na konci sveta odbočiť doľava!“ Mne sa to zdalo smiešne, no ona sa nikdy nesmiala. Ani nikdy nevtipkovala, väčšinou bola unavená z dlhej práce v mraziarňach. Hovorila, že nesmiem jesť každý deň kakaové guličky, lebo budem ešte tučnejší a nikdy v živote si ženu nenájdem. Mama tu ale teraz nebola ani starý otec, mohol som celý deň jesť čokoládové guličky, kedykoľvek sa mi zachcelo, a nikto sa nesťažoval. Ale čokoládové guličky som jedol iba na raňajky a niekedy aj na večeru, keď som pozeral The Bachelor. Ale nikdy nie aj na raňajky a aj na večeru. To bolo moje pravidlo.

Človek v živote potrebuje pravidlá, je to dôležité, inak by sme mali anarchiu. A anarchia je, keď nie je polícia a neplatia žiadne zákony a všetci si robia, čo chcú. Napríklad zapália dom. Jednoducho iba tak, bezdôvodne. Nikto viac nepracuje, nikto neopravuje pokazené stroje, napríklad pračky, lodné motory, satelitné antény a mikrovlnky. Človek potom sedí s prázdnym tanierom pred čiernou obrazovkou v zhorenom dome a ľudia sa kvôli kuracím krídelkám a čokoládovým guličkám navzájom zabíjajú. Ale ja by som niečo také prežil, lebo by som sa vedel brániť. Žraloky by som vedel spracovať tak, že by sa mäso dalo jesť. A mohol by som ošklbať snehulu. Dom starého otca bol dostatočne veľký a možno by potom chcela u mňa bývať aj nejaká žena, lebo tu v Raufarhöfne by anarchia nebola taká zlá, lebo sme jednoducho priďaleko. Moja žena by musela byť odo mňa mladšia, lebo by sme museli mať veľa detí, aby sme zaistili existenciu ľudstva. Sex by sme mali prakticky každý večer. Možno dokonca aj dvakrát za deň! O pouličných bitkách v Reykjavíku by sa k nám nič nedostalo, lebo televízor by nefungoval. Okrem toho – od čias finančnej krízy v Raufarhöfne nie je žiadna polícia, a preto sme anarchiu videli už teraz. Len si to ľudia jednoducho nevšimli.

Copyright © 2020 by Diogenes Verlag AG, Zürich. All rights reserved.
Translation © Paulína Čuhová 2021

Slovenský preklad románu Kalmann vychádza 9. decembra vo vydavateľstve Literárna bašta

With the support of the Swiss Arts Council Pro Helvetia.

Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.