Venované Ehudovi

SMUTNÁ KRAVA

A. mal opakujúci sa sen. Sníval sa mu takmer každú noc. Keď ho však ráno Goodman alebo iný vychovávateľ prebudil a spýtal sa, či sa pamätá, o čom sa mu snívalo, vždy rýchlo odpovedal záporne. Nie preto, že by ho sen vystrašil alebo privádzal do rozpakov. Bol to len taký hlúpy sen, v ktorom stál na vrchole trávnatého kopca pri maliarskom stojane a vodovými farbami maľoval obraz krajinky. Krajinka vo sne mu priam vyrážala dych, keďže sa však A. dostal do ústavu ako bábätko, musel byť kopec v skutočnosti iba výplodom jeho mysle alebo azda skutočným miestom, ktoré videl počas vyučovania na obraze alebo v nejakom krátkom filme. Sen bol veľmi príjemný, no dojem mu kazila ozrutná krava s ľudskými očami, ktorá sa pásla pri jeho stojane. Niečo na nej ho privádzalo do zúrivosti: slina, čo jej stekala z papule, smutný pohľad, ktorým sa dívala na A., alebo čierne škvrny na chrbte, ktoré ani nevyzerali ako škvrny, ale skôr ako mapa sveta. Zakaždým, keď sa mu sen vrátil, vyvolal v ňom rovnaké pocity: pokoj, ktorý sa premenil na sklamanie, to sa zmenilo na hnev, ktorý sa ihneď zmenil na súcit. Vo sne sa kravy nikdy nedotkol, nikdy, hoci po tom vždy túžil. Pamätal si, ako hľadal kameň alebo nejakú zbraň, pamätal si, ako chcel kravu zabiť, no nakoniec sa nad ňou vždy zľutoval. Obraz, ktorý vo sne maľoval, sa mu nikdy nepodarilo dokončiť. Vždy sa zobudil skôr, zadychčaný a spotený, a už sa mu nedarilo znovu zaspať.

Nikomu o sne nerozprával. Želal si, aby ostal jedinou vecou na svete, ktorá patrila iba jemu. So sliediacimi vychovávateľmi a kamerami v každom kúte ústavu bolo takmer nemožné, aby si siroty uchovali nejaké tajomstvo. Lúka so smutnou kravou, ktorá naňho zízala, bola pre A. najbližšie k takému tajomstvu. Rovnako dôležité preňho bolo, že z duše neznášal Goodmana a ukrývať pred ním existenciu čudného sna bolo síce drobným, ale primeraným aktom odplaty.

GOODMAN

Prečo A. zo všetkých ľudí na svete nenávidel najviac muža, ktorý mu v živote pomáhal viac ako ktokoľvek iný? Prečo A. želal iba zlé človeku, ktorý ho vzal pod ochranné krídla po tom, čo sa ho rodičia zriekli, a ktorý obetoval svoj život, aby pomáhal jemu a iným, ktorých postihol rovnaký osud? Odpoveď bola prostá: Človeka hnevá, keď od niekoho závisí, no zo všetkého najviac človeka hnevá, keď mu niekto neustále opakuje, že je od neho závislý. A Goodman bol presne taký – urážal ich, obmedzoval, komandoval. Každé jeho slovo, každé gesto nieslo jasné posolstvo: váš osud je v mojich rukách, bezo mňa by ste boli všetci dávno mŕtvi.

Siroty v ústave rozprávali rôznymi jazykmi a iba málo sa navzájom stýkali, no mali jednu spoločnú položku v životopise – všetkých sa rodičia zriekli ešte v pôrodnici, keď sa dozvedeli, že ich novorodenec trpí istou chorobou. Chorobou s dlhým latinským názvom. Volali ju jednoducho „syndróm staroby”, lebo spôsobovala, že bábätká starli desaťkrát rýchlejšie ako normálni ľudia. Choroba im zároveň napomáhala vyvíjať sa a učiť sa rýchlejšie ako normálni ľudia. A tak už vo veku dvoch rokov zvládol A. matematiku, dejepis a fyziku na stredoškolskej úrovni, spamäti vedel zahrať mnohé hudobné skladby a kreslil a maľoval tak zručne, že jeho obrazy by sa podľa Goodmana mohli vystavovať vo svetových galériách a múzeách. Ako to však pri chorobách býva, nevýhody prevažovali nad výhodami. Siroty vedeli, že väčšina z nich sa nedožije desiatich rokov, že umrú na nejakú chorobu, ktorá súvisí s vekom – na rakovinu, mozgovú príhodu alebo srdcové problémy –, že ich biologické hodiny budú tikať šialeným tempom, pokým im unavené srdcia neprestanú do tiel pumpovať krv. Po celé roky im vychovávatelia opakovali smutné príbehy ich detstva, príbehy, ktoré im vykladali rovnako ľahostajným hlasom, ako keď im pred spaním čítali rozprávky: ako sa ich matky pri pôrode dozvedeli, že sa ich deťom hrozná smrť ponáhľa v ústrety. A preto sa ich zriekli. Ktorý rodič by sa chcel pripútať k novorodencovi, čo na svet prišiel s takou krátkou trvanlivosťou ako škatuľa mlieka?

Keď sa počas sviatočných obedov Goodman trochu pripil, rád sirotám vykladal o tom, ako po prvýkrát – ešte ako začínajúci pôrodník – narazil na matku, ktorá sa zriekla bábätka, postihnutého syndrómom staroby, ako si ho adoptoval a za tri roky ho naučil všetko, na čo iné deti potrebovali najmenej tucet rokov. Goodman pohnutým hlasom opisoval, ako sa mu dieťa priamo pred očami vyvíjalo šialenou rýchlosťou a pripomínalo zrýchlený film, ktorý zachytáva život rastliny: v priebehu sotva minúty vyraší, rozvinie sa, vykvitne, uvädne a odumrie. Goodman podotkol, že rovnakou rýchlosťou v ňom dozrel plán, ako všetkým opusteným odvrhnutým bábätkám pomôže prekonávať nesmierne výzvy, ktoré im choroba prináša. Ústav, ktorý založil vo Švajčiarsku, prijíma tieto choré, neželané deti, navrhuje pre ne individuálny študijný plán, ktorý ich má pripraviť, aby sa čo najskôr mohli vydať do sveta a samostatne v ňom prežiť svoje príšerne krátke životy. Vždy, keď tento príbeh rozprával, končil ho so slzami v očiach. Siroty vyskočili, tlieskali a volali mu na slávu; A. sa tiež postavil a tlieskal, z úst mu však nevyšiel ani hlások.

Skôr než sa siroty mohli vydať do sveta, vyžadoval Goodman, aby úspešne zložili skúšku zo životne dôležitých zručností. Skúška sa konala raz za mesiac a bola prispôsobená konkrétnemu študijnému plánu siroty. Tí, čo dosiahli výborný výsledok, postúpili na osobný pohovor. Tradovalo sa, že Goodman na pohovore kládol obzvlášť ťažké otázky, útočil na skúšaných, urážal ich a niekedy aj bil. Ak ste to však všetko zvládli, mohli ste z ústavu odísť vybavení občianskym preukazom, odporúčaním, ktoré podrobne opisovalo vaše zručnosti, tisíckou švajčiarskych frankov a lístkom na vlak do blízkeho mesta.

NADIA

A. si nič neželal viac, ako odísť z ústavu. Viac ako pobozkať ženu, vypočuť si božský koncert v anjelskom podaní alebo namaľovať nádherný obraz, viac túžil zložiť skúšku, uspieť v následnom pohovore a prežiť zvyšok krátkeho života na trávnatom kopci, pod modrou oblohou, medzi normálnymi ľuďmi, nielen medzi rýchlo starnúcimi deťmi a ich vychovávateľmi.

A. devätnásťkrát prepadol v mesačných skúškach zo životne dôležitých zručností. Za ten čas bol svedkom, ako ústav opustili mnohé siroty, niektoré mladšie a ani spolovice nie také šikovné a odhodlané, ako on. Sľúbil však N., že cez ďalšiu skúšku v apríli prejde. Aj N. študovala maľbu, vídali sa preto takmer každý deň. Hlavným jazykom A. bola však nemčina, pre N. francúzština, dorozumievať sa preto dokázali iba obmedzene. To nezabránilo A., aby jej dal každý deň drobný darček: origami čajku, ktorú pre ňu poskladal a pomaľoval, naozajstný kvet, ktorý potiahol z vázy v jedálni, kresbu okrídleného stvorenia, ktoré sa podobalo na N. a vznášalo sa nad vysokánskym plotom z ostnatého drôtu.

N. trvala na tom, že A. bude volať menom, ktoré preňho vymyslela - Antoine, a on ju volal Nadia, po šikovnej smutnej rumunskej gymnastke, ktorú kedysi videl v čiernobielom šote. Podľa pravidiel ústavu dostávali siroty plné meno spolu s dokladmi až v deň, keď opúšťali ústav. Dovtedy bolo prísne zakázané nazývať ich iným menom, alebo prezývkou, okrem písmena, ktoré im bolo pridelené, keď do ústavu prišli. A. vedel, že im pridelia iné mená, keď budú s Nadiou odchádzať z ústavu, a celý svet ich bude volať novými menami. Preňho však zostane navždy Nadia.

UTAJENÝ DARCA

Dohoda medzi A. a N. bola prostá. A skôr ako dohoda to bolo želanie – sľúbili si, že urobia všetko preto, aby úspešne zložili skúšku a pohovor, a keď vyjdú do sveta, prežijú zvyšok života spolu.

Ústav bol financovaný výlučne z darov a každá sirota mala vlastného utajeného darcu. Práve tento darca určoval písmeno, ktorým bola sirota označená, jej budúce meno, študijný plán a miesto určenia, ktoré bude vyznačené na vlakovom lístku v deň odchodu z ústavu. Keďže Nadia rozprávala po francúzsky a A. po nemecky, predpokladali, že ich pošlú do rôznych miest Švajčiarska; preto sa dohodli takto: Prvý z nich, kto dorazí na železničnú stanicu, vyryje meno mesta, kam pocestuje, na najsevernejšiu lavičku na stanici. Potom, keď docestuje do tohto mesta, bude chodiť každé ráno o siedmej k hlavnému vchodu centrálnej železničnej stanice až dovtedy, pokým sa tam nestretnú. V prvom rade však museli zložiť skúšky; Nadiin utajený darca z nej chcel mať lekárku; to bezpochyby vyplývalo z jej osobného študijného plánu. Naposledy pri skúške prepadla z anatómie, teraz však A. sľúbila, že sa riadne pripraví.

Budúcnosť A., ktorú preňho určil jeho darca, bola trochu menej jasná. Jeho osobný študijný plán popri hodinách umenia kládol zvláštny dôraz na sociálne a verbálne schopnosti. Medziiným sa učil diskutovať a písať dôkladne vyargumentované eseje. Chcel jeho darca, aby sa A. stal vo svojom odbore významným umelcom? Učiteľom na umeleckej škole? Alebo bude písať eseje? Možno. V každom prípade zrejme očakával, že si A. vypestuje hustú, strapatú bohémsku bradu, lebo na rozdiel od ostatných sirôt mu nikdy nedali holiaci strojček. Keď sa raz pokúsil nadhodiť túto tému v rozhovore s Goodmanom, ten ho stroho zahriakol odporúčaním, aby sa A. sústredil na blížiacu sa skúšku a „nemárnil čas hlúposťami”.

A. si v duchu pomyslel, že darca chce, aby si vypestoval bradu, lebo ju má aj on sám. Raz zazrel cez okno telocvične Goodmana, ako sa zhovára so starcom s dlhou bielou bradou. A. behal dookola telocvične a jasne videl, ako naňho Goodman ukázal, starec si ho pozorne prezeral a prikyvoval. Čo prinútilo starca, aby investoval nemálo vlastných peňazí do výchovy odvrhnutého dieťaťa? Láskavosť? Štedrosť? Snaha odčiniť hrozné veci, ktoré v živote spáchal? A prečo podporil radšej geneticky postihnuté dieťa namiesto, povedzme, nejakého zázračného dieťaťa, aby rozvinulo svoj mimoriadny talent na prospech celého ľudstva? A. zvažoval, či by bol schopný niečo podobné urobiť pre choré dieťa, ak by bol sám zdravý a bohatý. Ktovie. Možno existuje alternatívny vesmír, v ktorom práve A. stojí pri Goodmanovi, ukazuje prstom na dieťa, možno dokonca na Nadiu, a rozpráva sa s ním o jej rozvoji, záľubách, vyhliadkach na úspešne zloženú skúšku a ona prežije zvyšok života bez ochrany v divokom svete, ktorý ich obklopuje.

APRÍLOVÁ SKÚŠKA

Čas vyhradený na písomný test bol štyri hodiny. Pri predošlých skúškach dokončil A. test v najposlednejšej minúte a dvakrát ho musel odovzdať skôr, ako stihol zodpovedať všetky otázky. Tentoraz skončil 25 minút pred termínom. Keď odložil pero, vychovávateľ sa ho spýtal, či chce test odovzdať, no A. odmietol. V stávke bolo priveľa. S námahou si znovu prečítal odpovede, opravil pár interpunkčných znamienok a prepísal slová, pri ktorých sa obával, že nie sú napísané dosť čitateľne. Keď čas uplynul, bol si istý, že odovzdáva dokonalý test. To sa potvrdilo, keď zo siedmich sirôt, ktoré skladali skúšku v apríli, iba on a Nadia postúpili na pohovor.

Zazrel ju, ako vychádza z pohovoru s Goodmanom. Nesmela sa mu prihovoriť, lebo jej osobný vychovávateľ stál pri nej, no jej rozžiarená tvár mu prezradila všetko. Teraz už iba ostávalo, aby A. obstál pri pohovore s Goodmanom, a dostanú sa odtiaľto von. Kto z nich dorazí na železničnú stanicu ako prvý? Kto z nich vyryje do lavičky svoje miesto určenia? A bude tam vôbec nejaká lavička? A. zrazu zachvátil nepokoj. Jeho snom nebolo len opustiť ústav, ale odísť z neho a žiť s Nadiou. Čo keď, kvôli nejakej chybičke v ich pláne, sa ich cesty minú? Veď im navzájom nebudú známe ani ich nové mená; ak sa žiadnemu z nich nepodarí zanechať na dohodnutom mieste správu o názve mesta, do ktorého odcestuje, nemusia sa už nikdy stretnúť.

„O čom premýšľaš?” spýtal sa ho Goodman.

„O svojom živote. O budúcnosti, ktorá ma vonku očakáva,” zašepkal A. a vzápätí podliezavo dodal, „a o tom, ako som vďačný ústavu a hlavne vám, že som dospel k tomuto okamihu.”

„Znie to, ako by si tu už všetko dokončil a mával mi z obloka vlaku vreckovkou na rozlúčku,” povedal Goodman a tvár sa mu skrivila do zlomyseľného úškľabku. „To je trochu arogantné od niekoho, kto prepadol pri devätnástich skúškach, nezdá sa ti?”

„Tentokrát som prešiel,” vyjachtal A. „Som si tým istý.”

„Ty si si istý,” prerušil ho Goodman, „ale ja, žiaľ, nie.”

„Tentokrát som všetky otázky zodpovedal správne,” nástojil A.

„Pch,” odfrkol Goodman, „o tom nepochybujem ani ja. Skúška sa však neposudzuje iba podľa správnych odpovedí na papieri. Za konkrétnymi odpoveďami sa ukrývajú úmysly a povaha a v tomto ohľade, obávam sa, ťa čaká ešte veľa práce.”

A. ostal stáť ako omráčený. Horúčkovito hľadal v mozgu nevyvrátiteľný argument, ktorým by presvedčil Goodmana, aby zmenil názor, no z úst mu vyšlo iba jediné: „Nenávidím vás.”

„To je v poriadku,” odpovedal prikyvujúc Goodman a stisol tlačidlo na vysielačke, aby po A. prišiel osobný vychovávateľ a odviedol ho naspäť do jeho izby. „Je dobré, že ma nenávidíš. Patrí to k tvojej výchove. Čo robím, nerobím preto, aby ma milovali.”

„Nenávidím vás,” zopakoval A. a cítil, ako v ňom stúpa zúrivosť, „možno si myslíte, že ste dobrý človek, ale ste arogantný a zlý. Každú noc, skôr než zaspím, zatvorím oči a predstavujem si, ako sa ráno zobudím a zistím, že ste mŕtvy.”

„To je úplne v poriadku,” odvetil Goodman. „Tresty, ktoré ti dávam, nenávisť, ktorú voči mne chováš, to všetko je súčasťou procesu, ktorý ťa má pripraviť na významnejšiu úlohu. Náklonnosť ku mne ani vďačnosť k tej úlohe nepatria.”

ÚTEK

Štyria dozorcovia museli odtrhnúť A. od Goodmana. Z krátkeho zúrivého zápasu s nimi vyviazol A. s monoklom, s veľkou modrinou na čele a dvoma zlomenými prstami ľavej ruky. No nielen to. Vyviazol z nej aj s identifikačným štítkom jedného dozorcu, ktorý sa mu podarilo počas bitky odtrhnúť a ukryť do vrecka bez toho, aby si to niekto všimol.

V ten večer A. predstieral spánok a o jednej po polnoci sa tíško vykradol z postele. Vedel, že pomocou identifikačného štítka sa mu podarí vykĺznuť z krídla budovy, kde boli umiestnené siroty. Na západ od neho sa nachádzalo hosťovské krídlo, kam mali siroty zakázaný vstup. Za ním bol východ. A. ním ešte nikdy neprešiel, ale bol si istý, že dozorcov štítok mu ho otvorí. A ak nie, tak bránu prelezie alebo podkope, alebo vyrazí – urobí čokoľvek, len aby sa odtiaľ dostal.

A. postupoval po chodbe, ktorá viedla k hosťovskému krídlu a pomocou identifikačného štítka odomkol ťažké železné dvere. V tomto krídle bývali utajení darcovia, ktorí pravidelne navštevovali ústav, aby sa presvedčili o pokroku svojich chránencov. A. si ho vždy predstavoval ako nejaký päťhviezdičkový hotel, s obrovskou jedálňou, s visiacimi lustrami, ale vyzeralo to tu úplne ináč. Hlavná chodba pripomínala chodbu nejakej úradnej budovy a každé dvere pozdĺž nej viedli do miestnosti, ktorá vyzerala ako divadelná scéna: jedna ako vojenský bunker, ďalšia ako trieda v základnej škole a v tretej bol zvláštny bazén a uprostred sa vznášalo nahé mŕtve telo. A. si svietil na cestu starou baterkou, ktorú našiel v bunkri a jej svetlo teraz zamieril na tvár mŕtvoly. Vyzerala ako kašovitá kopa mäsa a krvi, no A. ju ihneď spoznal: Skočil do vody a objal Nadiino nahé telo. Bol zdrvený. Zlomený. Totálne zničený.

Tento útek ho mal priviesť ku krajšiemu životu, po ktorom nevýslovne túžil, teraz v ňom však tá túžba v jedinom okamihu vyhasla. Bez Nadie po svojom boku netúžil vonkoncom po ničom. Začul, ako niekto v záchode spláchol, a zodvihol hlavu. Nízky, štíhly ryšavý muž v plavkách vyšiel z prezliekárne. Zbadal A. a vzápätí začal vrieskať po francúzsky. V priebehu sekundy miestnosť zaplnili dozorcovia. Ryšavec im chrapľavým hlasom čosi povedal a ukázal na A. a na mŕtvolu. Dozorcovia naskákali do vody a chceli A. odtrhnúť od Nadie, no A. ju odmietal pustiť. Posledné, na čo si neskôr spomenul, bol silný zápach chlóru a krvi v Nadiiných vlasoch; potom zavládla tma.

ZLOSŤ A PREDNOSTI

A. sa prebral priviazaný k stoličke. Nachádzal sa v prvej miestnosti, na ktorú narazil v hosťovskom krídle, v zaprášenom vojenskom bunkri, kde našiel baterku. Goodman stál pri ňom.

„Niekto zabil N.,” povedal priškrteným hlasom.

„Viem,” prikývol Goodman.

„Podľa mňa to urobil ryšavý chlap, taký nižší...” zastenal A.

„To je v poriadku,” odvetil Goodman. „Bola jeho.”

„Ako môžete povedať, že je to v poriadku?” bedákal A. „Zavraždil ju šialený sadista! Musíte zavolať políciu!”

„Ak má byť niekto zavraždený, musí byť najprv človekom,” odpovedal Goodman poučným tónom, „a N. nebola človek.”

„Ako to len môžete povedať? N. bola nádherný človek, dobrá žena.”

„N. bola klon. Bola klonom Natalie Loreauxovej, manželky muža, ktorý si klon objednal – Philippa, toho nízkeho muža, s ktorým si sa stretol.” A. otvoril ústa, aby niečo povedal, ale nedokázal sa nadýchnuť. Miestnosť sa s ním krútila a keby nebol priviazaný, určite by spadol.

„Nemusíš si robiť starosti,” povedal Goodman a položil mu ruku na plece. „Skutočná Natalie Loreauxová žije a netrpezlivo čaká, kedy sa jej manžel Philippe vráti z krátkej obchodnej cesty do Švajčiarska. Po tom, čo si Philippe vylial zlosť na jej klone, privíta Natalie pokojnejšieho manžela a jej muž ju bude milovať väčšmi ako doteraz. Predpokladám, že keď sa Philippe vráti domov, lepšie ocení Nataliine prednosti. Obaja vieme, že ich nemá málo.”

„Ale on ju zabil,” zamrmlal A.

„Nie,” poopravil ho Goodman. „Iba zničil klon.”

„Ona bola človek,” nástojil A.

„Vyzerala ako človek,” opäť ho poopravil Goodman, „rovnako ako ty vyzeráš ako človek.”

„Ja som človek,” vykríkol A., „narodil som sa so syndrómom staroby a zriekli sa ma moji...”

Pohŕdavý pohľad v Goodmanových očiach mu zabránil dokončiť vetu. „Aj ja som iba klon?” spýtal sa A. so slzami v očiach. „Objednal si ma niekto blízky, kto ma nenávidí?”

„Nie,” s úsmevom odpovedal Goodman, „s tebou je to trochu zložitejšie.”

„Zložitejšie?” zamrmlal A.

Goodman vytiahol z vrecka zrkadielko a podržal mu ho pred tvárou. V zrkadle A. uvidel, okrem monokla a trochy zaschnutej krvi pod ľavým obočím, že mu hustú bradu úplne oholili, ponechali iba drobné fúziky pod nosom a vlasy mu zvláštne a nepekne sčesali nabok. Až teraz, keď sa díval do zrkadla, si A. po prvýkrát uvedomil, že má na sebe hnedú vojenskú uniformu. „Tvoje meno, milý A., je Adolf,” povedal Goodman, „a tvoj vlastník tu bude každú chvíľu.”

TABULA RASA

Bradatý starec skúmavo pozrel na A. „Môžete sa k nemu pokojne priblížiť, pán Klein,” povedal Goodman. „Je priviazaný, neublíži vám.”

„Musím uznať, že sa mu naozaj podobá,” zašepkal starec trasúcim sa hlasom.

„Nepodobá sa naňho,” poopravil ho Goodman. „Je to on. Stopercentný Afolf Hitler. Nielen telo, ale aj myseľ: rovnaké vedomosti, rovnaký temperament, rovnaké danosti. Niečo vám ukážem.” Goodman vytiahol z aktovky malý tablet a položil ho pred starca. A. nedovidel na obrazovku, ale začul vlastný hlas, ktorý vychádzal z počítača. Počul, ako vrieska na Goodmana, že ho nenávidí a želá si jeho smrť.

„Videli ste?” povedal hrdo Goodman. „Videli ste jeho pohyby rúk? A teraz si pozrite toto.” A. zrazu počul, ako jeho vlastný hlas hovorí čosi, čo nikdy nepovedal, niečo o neporaziteľnom Nemecku, ktoré pred nikým nebude kľačať. Goodman zastavil film. „Vidíte?” povedal starcovi. „Sú navlas rovnakí. Vzali sme jeho myseľ, tabulu rasu, a všetko to do nej vložili. Pripravovali sme ho pre tento deň od chvíle, keď sa po prvýkrát nadýchol.”

Goodman vybral z aktovky pištoľ a nôž a obe zbrane ponúkol starcovi. „Nevedel som, čo si vyberiete,” povedal a pokrčil plecami. „Urobte si s ním, čo chcete. Počkám vás vonku.”

KONEČNÉ RIEŠENIE

Starec zamieril pištoľou na čelo A. „Na túto chvíľu som čakal celý život,” povedal.

„Strieľajte,” poháňal ho A., „skoncujte to. Obom nám tým urobíte láskavosť.”

„Takto to ale nemalo byť,” odvetil starec nahnevane. Bol zmätený. Ruka sa mu roztriasla. „Mal si sa ma spýtať, prečo ťa nenávidím, mal si sa rozplakať, prosiť ma o odpustenie a až potom by som ťa... Ty si naozaj Hitler, prefíkaný diabol, ešte aj teraz, vo svojej poslednej chvíľke, sa ma snažíš oklamať.”

„Som Antoine,” zašepkal A. a zatvoril oči. Predstavil si Nadiu a seba na vrchole trávnatého kopca, ako stoja plece pri pleci za rovnakými stojanmi a maľujú západ slnka. Kovový zvuk naťahovania kohútika pištole teraz počul z nesmiernej diaľky.

(Poviedka vyšla v časopise Wired v januári 2017. Z hebrejčiny do angličtiny preložila Sondra Silverston, z angličtiny preložil Štefan Olejník.)

Etgara Kereta môžete stretnúť na festivale Pohoda 2017 v debate s Mirkom Tódom v piatok 8.7. o 18:00 v Literárnom stane Martinus.

foto: Moshe Shai

Zobraziť diskusiu (0)