Pri zbežnom listovaní v ranných novinách som na jednej strane v rohu zbadal takýto oznam: Slávne špicaté koláčiky. Súťaž o nový recept. Veľké informačné stretnutie. Nemal som ani potuchy o nejakých špicatých koláčikoch. Podľa oznamu som usudzoval, že to bude nejaký zákusok. Na zákusky som bol náročný a okrem toho som mal v tom čase voľno, a tak som sa rozhodol, že na to „veľké informačné stretnutie“ zájdem.

Podujatie sa konalo vo veľkej sále hotela, podávali tam čaj a zákusky. Samozrejme, „špicaté koláčiky“. Jeden som zjedol, ibaže jeho chuť ma nijako nenadchla. Bol priam lepivo sladký a na povrchu príliš tvrdý. Vôbec sa mi nezdalo, že by si dnešná mládež na niečom takom rada pochutnávala.

Na stretnutie však prišli samí mladí ľudia, buď rovnako starí ako ja, alebo dokonca mladší. Ušla sa mi tabuľka s poradovým číslom 952, po mne však ešte došlo aspoň sto ľudí, takže sa na ňom zúčastnilo určite vyše tisíc záujemcov. Také množstvo!

Vedľa mňa sedela asi dvadsaťročná dievčina so silnými dioptriami. Nebola to nijaká krásavica, ale vyzerala ako dobráčka od srdca.

„Prepáč, už si niekedy jedla špicaté koláčiky?“ spýtal som sa jej.

„Samozrejme!“ povedala. „Asi ako každý.“

„Zato tá chuť...“ začal som, no kopla ma do nohy. Ľudia naokolo sa na mňa pozreli. Nepríjemná situácia. Zatváril som sa nevinne ako Medvedík Pú, aby som z tej kaše vyviazol.

„Ty si ale hlupáčik,“ pošepla mi neskôr tá dievčina. Prídeš sem a začneš zhadzovať špicaté koláčiky. Dávaj si pozor, lebo ťa uchmatnú špicaté havrany a živý z toho nevyviazneš!“

„Špicaté havrany?“ začudoval som sa. „Veď špicaté havrany...“

„Pssst!“ zahriakla ma dievčina. Stretnutie sa začalo.

Zahájil ho riaditeľ „Špicatej pekárne“ a oboznámil nás s dejinami špicatých koláčikov – s pochybnou historkou o tom, že v období Heian ktosi upiekol niečo, čo neskôr vyhlásili za pôvodnú podobu špicatých koláčikov. Dokonca aj v Zbierke starých a súčasných básní waka sa údajne nachádza báseň o špicatých koláčikoch. Zdalo sa mi to komické, chcel som sa zasmiať, no všetci naokolo počúvali s vážnou tvárou a ja som sa bál špicatých havranov, preto som sa napokon ovládol.

Riaditeľov výklad trval celú hodinu. Strašná nuda!

Jediné, čo chcel povedať, bolo, že špicaté koláčiky majú dlhú tradíciu. Stačila by na to jedna veta.

Potom vystúpil námestník so zdôvodnením súťaže o nový recept.

Hovoril o tom, že celonárodne známe špicaté koláčiky, pýšiace sa dlhou tradíciou, sa musia dialekticky rozvíjať na základe nových podnetov vyjadrujúcich ducha danej doby. Vyznelo to pekne, ale tie slová znamenali asi len toľko, že chuť špicatých koláčikov je zastaraná, predaj klesá, a preto potrebujú nápady od mladých ľudí. Pokiaľ chcú toto, stačí jasne povedať, pomyslel som si. Pri odchode som si vzal letáčik s podmienkami súťaže. Písalo sa v ňom, že súťažiaci majú pripraviť pečivo podľa receptu na špicaté koláčiky a o mesiac im ho doručiť; výherca dostane dva milióny jenov. Keby som získal dva milióny, mohol by som sa oženiť s priateľkou a presťahovať sa do nového bytu. Preto som sa rozhodol upiecť nový špicatý koláčik.

Už som vravel, že na zákusky som náročný. Fazuľkovú plnku či krém alebo lístkové cesto viem pripraviť na hocijaký spôsob. Vymyslieť za mesiac nový moderný špicatý koláčik bude jednoduché. V deň uzávierky som napiekol dva tucty nových špicatých koláčikov a zaniesol som ich na prijímacie oddelenie vo firme Špicaté pečivo.

„Vyzerajú chutné,“ pochválila ich dievčina za prijímacím pultom.

„To aj sú,“ potvrdil som.

*

Po mesiaci mi z firmy Špicaté pečivo zavolali, aby som k nim na druhý deň prišiel. Uviazal som si kravatu a vybral som sa do pekárne špicatých koláčikov. V miestnosti pre hostí ma prijal námestník spoločnosti.

„Váš nový špicatý koláčik sa nám veľmi páči,“ povedal. „Pozdáva sa najmä... našim mladším kolegom.“

„Ďakujem!“

„Lenže, hmm... niektorí starší zamestnanci tvrdia, že váš zákusok nemá nič spoločné so špicatým koláčikom, preto sa nevieme rozhodnúť.“

„Aha,“ zamumlal som. Nechápal som, čo sa mi tým snaží povedať.

„Preto sme na schôdzi vedenia firmy rozhodli, že v tomto prípade požiadame o názor ich veličenstvá špicaté havrany.“

„Špicaté havrany?!“ žasol som. „A čo sú vlastne zač tie špicaté havrany?“

Námestník na mňa vyjavene pozrel.

„Vy ste sa prihlásili do súťaže, a vôbec nepoznáte ich veličenstvá špicaté havrany?“

„Prepáčte, nemám prehľad o svete...“

„To je zle,“ námestník krútil hlavou, „že nepoznáte ich veličenstvá špicaté havrany. Nuž ale dobre... Poďte za mnou!“

Šiel som za ním. Vyšli sme z miestnosti, prešli sme po chodbe k výťahu a vyviezli sme sa na piate poschodie, potom sme znova kráčali po chodbe. Na konci som uvidel veľké železné dvere. Po stlačení zvončeka z nich vyšiel ochrankár zavalitej postavy, skontroloval identitu námestníka a odomkol dvere. Poriadne prísna ochrana, vravel som si.

„Vnútri sa nachádzajú ich veličenstvá špicaté havrany,“ oznámil námestník. „Špicaté havrany sú zvláštny havraní druh, od dávnych vekov sa živia len špicatými koláčikmi...“

Viac mi nebolo treba. V miestnosti sedelo vyše sto vtákov. Naprieč skladovým priestorom asi päťmetrovej výšky bolo upevnených viacero tyčí a na nich sedeli v rade špicaté havrany. Boli oveľa väčšie než obyčajné havrany; tie najväčšie mali asi meter a tie najmenšie minimálne šesťdesiat centimetrov. Keď som sa im lepšie prizrel, zistil som, že nemajú oči. Tam, kde na ich hlavách mali byť oči, som uvidel hrče bieleho tuku. Navyše, ich spuchnuté telá akoby mali už-už prasknúť.

Keď začuli, že vchádzame dovnútra, začali naraz trepotať krídlami a škriekať. Spočiatku mi to pripadalo len ako obyčajný škrekot, keď som si naň však zvykol, porozumel som, že opakujú niečo ako „špicaté koláčiky, špicaté koláčiky“. Už napohľad vyzerali desivo. Námestník nabral zo škatule, ktorú priniesol so sebou, špicaté koláčiky a rozsypal ich po dlážke. Asi sto špicatých havranov sa na ne hneď vrhlo. V snahe uchmatnúť si koláčik si navzájom kľuvali zobákmi po nohách a vyďobávali si oči. Aha, takto teda prichádzajú o oči...

Nato námestník vybral z inej škatule iné pečivo pripomínajúce špicaté koláčiky a tiež ho rozsypal po dlážke. „Nech sa páči, toto sú koláčiky, ktoré v súťaži nevyhrali.“

Havrany sa vrhli aj na tú pochúťku, keď však zistili, že to nie sú špicaté koláčiky, vydávili ich a začali zlostne a zborovo škriekať.

„Špicaté koláčiky!“

„Špicaté koláčiky!“

„Špicaté koláčiky!“

Škriekali hromovým hlasom, ktorý sa odrážal od stropu a bolestivo mi trhal ušné bubienky.

„Vidíte, žerú iba naozajstné špicaté koláčiky,“ poznamenal spokojne námestník. „Falošných sa ani nedotknú.“

„Špicaté koláčiky!“

„Špicaté koláčiky!“

„Špicaté koláčiky!“

„No a teraz im nasypme vaše nové koláčiky. Ak ich zožerú, vyhrali ste, ak nie, tak ste prehrali.“

Prepadol ma strach, ako to dopadne. Ovládla ma hrozivá predtucha. Nie je predsa normálne, aby sa o výhre či prehre rozhodovalo tak, že koláče ponúknu týmto čudným tvorom. Námestník si však moje obavy vôbec nevšímal a štedro rozhadzoval po dlážke moje „nové špicaté koláčiky“. Vtáky sa na ne opäť vrhli. Potom zavládol zmätok. Niektoré ich spokojne pozobali, niektoré ich vyvrhli a škriekali: „Špicaté koláčiky!“ Potom tie, ktorým sa koláčov nedostalo, začali ďobať do krku tie, ktoré ich zjedli. Striekala krv. Jeden havran sa vrhol na koláčik, ktorý vyvrátil jeho druh, no uchmatol mu ho ďalší, obrovský, škriekajúci „špicaté koláčiky“, a roztrhol mu brucho. Vypukol urputný boj. Krv sa zmývala krvou, nenávisť rozpútavala ďalšiu nenávisť. A to všetko pre akési koláčiky! Tie však boli pre tie havrany naozaj všetkým. Špicaté koláčiky pokladali za vec života a smrti.

„Vidíte?“ oboril som sa na námestníka. „Nahádzali ste im naraz príliš veľké množstvo a spôsobili ste im šok!“

Potom som odišiel z miestnosti, zviezol som sa výťahom dolu a opustil som budovu firmy Špicaté pečivo. Tých dvoch miliónov pre víťaza mi bolo ľúto, ale nemal som najmenšiu chuť až do konca svojho dlhého života ostať závislý od takýchto havranov. Upečiem si to, na čo mám chuť, a sám si to aj zjem. Havrany nech sa navzájom uďobú hoci aj na smrť.

Haruki Murakami: Slepá vŕba a spiaca žena (edícia MM)

Slovart, 2023

Ilustrácia na obálke: Han Donau

Ukážku z knihy poskytlo Vydavateľstvo Slovart.

Autorkou úvodnej fotografie je Han Donau.

Fotografia autora použitá z voľnej databázy Wikipédie.