Neviditeľní

Za jazerom

Pán Ingram so svojou Neviditeľnou dcérou slečnou Ingramovou bývajú neďaleko, tvrdí Martha, v nepraktickom honosnom sídle, aké boháči obľubujú. Okrem Neviditeľných, samozrejme. Je z opracovaného kameňa smotanovej farby, má šikmú strechu a sklenené výplne vo všetkých oknách.

Skutočne? pýtame sa.

Navštevuje ich mnoho Neviditeľných hostí, tvrdí Martha, prichádzajú sem z ostatných Neviditeľných sídel z celej krajiny.

To dáva zmysel, súhlasíme.

Chodievajú na jarmoky a trhoviská v okolí. Náš stredajší trh navštevujú pravidelne.

Predávajú či nakupujú?

Sú Neviditeľní!

Doteraz sme nemali najmenší dôvod pochybovať, že na uskutočnenie obchodu musia byť obe strany viditeľné.

Sídlo pána Ingrama, tvrdí Martha, stojí na úpätí hory za jazerom. Obzreli sme si to miesto, ktoré spomínala, a potvrdilo sa nám, že nie je ničím výnimočné. Úhory sa kĺžu pomedzi vodné rastliny a chuchvalce vodného machu. Útesovec a cezmína lipnú na vysušenej zemi. Iskerník a puškvorec si máčajú prsty vo vode a chvejú sa.

Niežeby sme potrebovali dôkazy. Keby sa za jazerom rozprestieralo nejaké sídlo, naše psy by zavýjali zakaždým, keď by pán Ingram prechádzal okolo. Naše dcéry by tam drhli hrnce a synovia by dreli v stajniach a na záhradách.

Podaktorí Marthu obviňujú z podvodu, hoci ťažko povedať, čo by ním dosiahla.

Iní zasa tvrdia, že prichádza o rozum. Vie sa o nej, že oblečenie nosí naruby a na kravu volá tak, ako sa volá na prasatá. Na niekoľko minút sa zastaví a sleduje havrany či cíbiky, akoby v zobákoch niesli ovsenú kašu a datle a odpovede na záhady života.

Ale väčšina bez váhania, takmer až odhodlane, dôveruje jej slovám. Chceme veriť, že Neviditeľní si z akéhosi dôvodu postavili svoje Neviditeľné domovy hneď vedľa našich. Teší nás predstava, ako svojimi čistými Neviditeľnými nechtami škrabkajú tučné chrbty nášho dobytka a prstami lúskajú naše zrná.

Povedz nám viac, žiadame, a Martha sa chichoce sťa dievčatko.

Je ich veľa, tvrdí. Niekedy je Neviditeľných viac ako ostatných návštevníkov.

Ale prečo chodia na jarmok?

Myslím, že z dlhej chvíle. Pre zábavu.

Prezeráme si jeden druhého od hlavy po päty a premýšľame, kto z nás je najzábavnejší.

Ingramovci v jeden večer poctili Marthinu chatrč návštevou, aby jej vyjadrili úctu.

Slečna Ingramová má také bledé ruky, vraví Martha. Akoby ich mala stále odložené v truhlici.

Akým jazykom hovoria?

Zdá sa mi, že je to angličtina. Myslím, že niečomu rozumiem. Ale rozprávajú zvláštne. Kým sa úplne nepriblížite, znejú ako šum listov a vody.

Nevieme pochopiť, prečo si z nás všetkých vybrali práve Marthu. Nie je najvzdelanejšia, ani najbystrejšia. Dokonca ani najdôverčivejšia.

Keď nabudúce prídu na návštevu, pozvi aj nás, hovorí Jacob. Aspoň všetko uvedieme na pravú mieru, oddelíme zrno od pliev.

To by nedovolili, vraví Martha.

Čoho sa bojíš? pýta sa Jacob. Vyriešme to raz a navždy.

No tak, Martha, naliehame. Ak sa, pravda, nemáš čoho báť.

Chcela by som vidieť šaty slečny Ingramovej, sníva Eliza. A jej šperky. Chcela by som vidieť jej účes.

To áno, pridávame sa. Chceli by sme vidieť jej šaty a jej účes a jej šperky.

To neprichádza do úvahy, opakuje Martha. S takým dačím by nikdy nesúhlasili.

Ale ak sme v niečom skutočne dobrí, tak je to vytrvalosť.

Hrášok

Farská správa nenachádza žiadne predpisy, ktoré by sa na takýto prípad vzťahovali. V minulosti by Marthu mohli upodozrievať zo spolčovania s démonmi, ale parlament v Londýne zrušil zákon namierený proti čarodejníctvu. Nevieme, či preto, lebo sme už poveru prekonali, alebo preto, lebo sme už všetky čarodejnice utopili.

Martha nebola nikdy považovaná ani za šialenú, ani za klamárku. Raz tvrdila, že videla žltú mačku veľkú ako jahňa rovno pred svojimi dverami, ale pravdepodobne ju vtedy skutočne videla, a ak aj nie, ktokoľvek by sa mohol takto pomýliť. Jacob sa sťažoval, že mu predala teľa, ktoré už bolo choré a nedožilo sa ďalšieho dňa, no ten spor si vyriešili medzi sebou. Žila rovnako ako my všetci, vyrovnane, poriadne, rešpektovala čas a ročné obdobia. Na majetku svojho zosnulého otca pestuje ovos, fazuľu a hrášok, chová včely a sliepky, vyháňa svoju kravu na pastvu. Nemá manžela ani deti, nikoho, kto by domov nosil zárobok z kameňolomu, ale na druhej strane nemá ani nikoho, komu by musela kupovať čaj či cukor. Pracuje tvrdo, hoci pomaly. Keď bola malá, jej matka Rebecca vraj zakopla a Martha jej spadla do ohniska. Kým rodičia zareagovali, plamene sa prehrýzli cez plienku a pooblizovali jemné detské končatinky. Rebeccu sme neskôr našli obesenú pri vstupe kostola. Martha odvtedy kríva a pri dýchaní sipí, ako keď padá horúci popol. Ale na nič sa nevyhovára. Sama si údi slaninu, sama sa stará o svoj pozemok. Vie sa, že veľa zavára. Zužitkuje tak väčšinu svojej úrody a čokoľvek ďalšie, čo nazbiera v lese. Čo má nazvyš, predáva lenivejším gazdinám. K zvieratám sa správa veľmi starostlivo, udržiava ich v čistote a suchu. Počas tuhých zím sa radšej uskromní, len aby ich nakŕmila.

Kyprí a fešní

Martha je presvedčená, že Neviditeľní nie sú Tylwyth Teg, o ktorých je známe, že sú drobní a nepekní.

Ingramovci sú rovnako vysokí ako my, podotýka. Dokonca vyšší. Sú kyprí a fešní.

Navyše, Tylwyth Teg sú zlomyseľní. Zášť si odovzdávajú z generácie na generáciu. Skrývajú si vajíčka červienok do topánok a drobia soví trus do múky.

Neviditeľní, tvrdí Martha, sa stále usmievajú, a ak sa práve neusmievajú, tak sa smejú. Sú šľachetní. Raz som videla slečnu Ingramovú, ako zodvihla zvieratko, ktoré vypadlo z hniezda, a položila ho naspäť.

Ale keď sa jej ďalej vypytujeme, priznáva, že takáto dobročinnosť je skôr výnimočná. Neviditeľní sa väčšinou držia v ústraní a rozprávajú sa len medzi sebou.

Ako sa obliekajú?

Myslím, že je to mestská móda, samé žiarivé farby a výšivky. Vždy majú všetko nové. Nie obnosené, dotrhané či nebodaj ufúľané. Akoby každý deň bola Veľkonočná nedeľa.

Ponáša sa niekto z nich na tvojho otca? chce vedieť kováč John Protheroe. Alebo Horlivca Pricea alebo matku Jenkinsovú?

Umlčíme ho. Nechceme ani len pomyslieť na to, že by sa obyvateľstvo nášho cintorína vyobliekalo do najlepších šiat, pobehovalo medzi nami a špiritizovalo.

Martha pokrúti hlavou. Nepodobajú sa na nikoho, koho som doteraz videla. Ani vzhľadom, ani správaním. Sú iní ako my všetci.

Jedináčik

Podľa krívania možno Marthu spoznať už z diaľky. Pre stuhnutú nohu sa kníše ako čln od boku napádaný vlnobitím. Pomáha si paličkou, pri chôdzi, nikdy nie pri bitke. Keď sa zviera vzpiera alebo zamotá, karhá ho ako milujúca babička, tónom, čo by ste si poľahky mohli zmýliť s pochvalou. Svojej krave Pluen vyčesáva bodliaky z chvosta. Pri dojení niekedy vyzerá, akoby zaspala s hlavou opretou o jej bok.

Je jedináčik jedináčikov, a keďže jej otec Enoch umrel, nemá už vôbec žiadnu rodinu. Môže raňajkovať o polnoci, ak sa jej zažiada, nemusí si robiť starosti s prípravou večere. Za posledné roky trochu pribrala. Ak by prišla búrka, o akej hovorievali naši predkovia, dosť silná, aby stŕhala strechy domov a vyhnala dobytok z maštalí, Marthu by mohla odfúknuť, ostala by po nej iba šatka zachytená na trnke.

Enoch si želal, aby sa Martha vydala za Abela Pritcharda. Dohodli sa na tom, potriasli si rukami a Pritchard celé mesiace Enocha pozýval na fajku tabaku či partičku šachu. V nedeľu Pritchard chodieval s Marthou do kostola, tvorili komický pár, Martha sa kymácala v závetrí jeho ťarbavej chôdze. Napokon si však našiel mladšie dievča, rýchlejšie, s venom hodným manželstva. Nevraživosť medzi Enochom a Pritchardom pretrvala až do smrti starého pána. Nevedno, čo si myslela Martha.

Reverendi

Reverend doktor Clough-Vaughan-Bowen prišiel Marthu navštíviť až zo susedného panstva. Ubytuje sa s reverendom Rice-Mansel-Evansom a na druhý deň skoro ráno sa títo dvaja muži za osviežujúceho mrholenia vydali do Marthinej chatrče. Doktor Clough-Vaughan-Bowen je sčítaný muž z dobrej rodiny. Pokiaľ vieme, napísal niekoľko vedeckých prác na rôzne témy týkajúce sa duchovenstva, o krste dospelých či nosení ornátu. Hovorí sa, že mal manželku, ktorá umrela pri pôrode ich umierajúceho dieťaťa. Nie je to však isté. Keď naši susedia a rodiny utrpia takú stratu, až k dverám im prinesieme yzop či med a kvílime s nimi nad novými hrobmi. Je ťažké uveriť, že muž ako doktor Clough-Vaughan-Bowen má rovnako ostré a hlboké pocity ako my. Pamätáme si, že Mwynig a Brithen prerevali celú noc, keď prišli o teľatá, ale hneď na druhý deň sa ďalej napchávali repou.

Reverend doktor neprišiel, aby Marthu karhal ani aby ju vypočúval. Svojou študovanou univerzitnou angličtinou, z ktorej ona rozumie nanajvýš tretine, rozpráva o rôznych neviditeľných veciach. O nádeji, snoch a spomienkach. Inteligencii koní. Dušiach mŕtvych. Predstavivosti. Budúcnosti. O lastovičkách, ktoré bezstarostne odpočívajú na dne jazera.

Hovorí o viditeľných stopách, ktoré zanecháva. Prameň, čo vytryskol na mieste, kde svätec priložil prst na zem. Skala prerazená obrovskou kopijou. Odtlačok laby loveckého psa kráľa Artuša, ktorý zanechal v masíve, keď v horách lapal Twrch Trwyth.

Rozumieš, o čom hovorím? pýta sa Marthy.

Martha sa usmieva a prikyvuje vo chvíľach, keď sa jej to zdá vhodné.

Mrholenie ustupuje lúčom dúhy rozdeľujúcej vodnatú oblohu. Reverendi sa vydajú na cestu späť a doktor Clough-Vaughan-Bowen odchádza značne spokojný.

Francúzska omáčka

Martha pritisla nos na okno sídla pána Ingrama. Neviditeľní večerajú neskoro, tvrdí, ale nikdy nezažínajú sviečky či lampy. Dokonca ani len oheň nezapália, zdá sa však, že v tej ich bavlne a hodvábe im je dosť teplo. Dámy majú obnažené šije a zápästia. Zo strieborných čaší pijú víno červené farby šípok. Porcelán majú modrý a biely, tenučký ako čepeľ, a stôl sa prehýba pod váhou pokrmov. Jedia pečené mäso s francúzskou omáčkou, filé, líčka a sviečkovicu, teľacie frikasé, teľacie ragú, močiarnice, jarabice, skaliariky, škovránčie pečienky dusené na klinčekoch, blanšírovaný šalát, biely mliečny chlieb, knedle a kapustu, muškátové lievance, plné misky egrešov, moruše a duly, pralinky zafarbené špenátom a repou a jemne vytvarované do nespočetného množstva tvarov.

Ale kto ich obsluhuje? Chceme vedieť. Kto im nosí jedlo? Kto ho varí?

Martha nevidela žiadnych Neviditeľných sluhov, ktorí by stáli nablízku, ani mäsiarov alebo vinárov pri kuchynských dverách. Neviditeľní, trvá na svojom, sú bohatí. Neexistujú Neviditeľné slúžky, stolári ani obchodníci. Neviditeľní nepracujú.

Ale ako môžu žiť bez chudobných, ktorí by im slúžili? pýtame sa.

A čo mäsové pudingy? Zaujíma sa Eliza. Robia ich korenené? A kypré? Jedia ich teplé alebo studené?

Majú pečené a varené pudingy a takisto lojové pudingy, vysvetľuje Martha. Prekrásne tvarované ako paláce. Poriadne husté s kandizovanými čerešňami a lístkami angeliky, žltou farbou pripomínajú kvety iskerníka.

Pri stole presedia hodiny, tvrdí, ale viac sa rozprávajú než jedia. Nehltajú jedlo, nepchajú si ho do úst prstami a nezhŕňajú všetky popadané omrvinky.

Hovor ešte o tom mäse, žiadame. Hovor o smotane. Hovor o marhuliach a hurmách, o pečených labutiach a divine. Hovor!

Englyn

V istom zmysle zažívame slávu. V ostatných krajoch sa o Marthe rozšírili zvesti. Ingramovcov spomínali vo viacerých kázňach. Opozičníci zasa využívajú príležitosť tárať pri pive o desiatkoch. Udatný Owen už o Neviditeľných zložil englyn, možno nedosahuje úroveň jeho ranej a najlepšej tvorby, napriek tomu obdivujeme jeho múdrosť a jednu mimoriadne melodickú aliteráciu. Niektorí sa ho učia naspamäť, aby sme ho mohli predniesť svojim rodinám na posiedkach pri kozube.

Na jarmoky prichádza navidomoči viac ľudí a sprvu nás to teší. Ale mnohí prišelci sa chcú len vypytovať, hádať sa, očierňovať, sliediť spoza múrov a nakukovať popod prahy, do chlievov a prasačincov.

Keď sa niekto opýta, čím sme takí zaujímaví, nemáme odpoveď. Nevieme si vysvetliť záujem Neviditeľných. Podaktorí sa nazdávajú, že dôvodom môže byť pohodlnosť, dobrá lokalita. Iní pochybujú, či je pozornosť Neviditeľných vždy dobre mienená. Vraštia nosy, keď idú okolo nás? Mávajú vreckovkami, aby vyčistili vzduch? Prevracajú oči nad našimi nepodarenými telami a strhanými tvárami?

Pán Ingram má zlaté vreckové hodinky. Kontroluje ich častejšie, než je vhodné vzhľadom na niekoho, kto nemá žiadne schôdzky, na ktoré by sa musel dostaviť včas.

Stužky

Naša mládež, Naomi Price, Megan Prosser a ich chichotavé priateľky a ešte jeden či dvaja mladíci, ktorí ich obletujú, a Mot – Priceovej strakatý austrálsky dobytkársky pes – sa po Neviditeľných začali opičiť. Trénujú chôdzu nevedno kam a dvíhanie obočia, kým ostatní pracujú. Predstierajú údiv nad kosákmi a stohmi slamy, nad bylinkami a prasatami. Dievčatá si obstarali hodvábne stužky, ktoré si požičiavajú, aby ich každý deň jedna z nich, obvykle Naomi, mohla nosiť vo vlasoch. Sukne si podvihujú presne tak, ako to robí slečna Ingramová, aby sa im podolky nezašpinili od blata, a ovievajú sa vetvičkami hlohu.

Odrazu ich začalo lákať poznanie, sužovali Marthu otázkami. Ona im dopraje odpovede, až kým nie je úplne vyčerpaná alebo kým sa jej neminú postrehy, potom ich odoženie ako kŕdeľ piniek. Na druhý deň sa opäť zlietnu, postrkujú sa a chichocú, ani čo by boli prvý deň v jednotriedke. Martha s radosťou zopakuje včerajšiu prednášku.

Podľa nás je to neškodné, pokiaľ nezanedbávajú svoju prácu. Trikrát sa stalo, že John Protheroe musel svojho syna odvliecť späť do vyhne. Narobili veľa kriku a zničili radličku. Megan si o sebe myslí, že je príliš dobrá na to, aby polievala záhradu, a Naomi protestuje, že jej zo šitia a pradenia zdrsnejú ruky. Priceovci sú zvyknutí na dcérine výstrelky, ale už skazila aj kedysi verného Mota, teraz pri každej príležitosti uteká pred povinnosťami, aby mohol zložiť hlavu Naomi na kolená a odfukovať, kým sa mu hrá s ušami.

Ingramovci by mohli robiť aj niečo užitočnejšie než podporovať takéto záhaľky, vravíme Marthe. A ty takisto.

A keď ktosi podotkne, že v tomto mládež len zriedka potrebuje podporovanie, nikto nepočúva.

Musíme ich držať doma, navrhujeme.

Psa možno priviazať, ale pre deti musíme nájsť iné riešenie. Pridelíme im viac domácich prác, viac zodpovednosti, aby boli na všetky tie lotroviny príliš unavené.

Nejaký čas sa zdá, že sa veci vrátili do normálu. Ale mladý Protheroe je pri robote odutý, mladý Preece sa zasnene opiera o rýľ hneď vedľa líp, ktoré by mal sadiť. Naomi vyhlásila, že sa nikdy nevydá. Radšej vraj bude starou dievkou než stučnetou, červenolícou, rozkysnutou ženskou s chlapom, ktorého obľúbenou témou sú prasatá a navyše po nich aj páchne. Možno ju zahliadnuť, ako sa pripravuje na svoju vysnívanú budúcnosť, keď sa sama prechádza mramorovými sálami alebo lipovými alejami, s nosom hore a nasledovaná vejúcou zlatou stužkou.

Nesplavné

Je júl a nepršalo už päť týždňov. Letné pasienky sa najprv sfarbili dožlta a potom sčerneli, akoby zhoreli zvnútra, stáda sme priviedli dolu pomerne skoro. Jazero zoschlo. Hmyz sa zhlukuje a zdochýna na jeho vyprahnutých okrajoch. Pramene, na ktoré sa dosiaľ dalo spoľahnúť, sú fuč. Keď sa kravy sťažujú na svojich niekoľko prázdnych žalúdkov, môžeme im ponúknuť lístie a vetvičky. Úroda je v celom kraji slabá.

Neviditeľní si užívajú slnko, tvrdí Martha. Vychádzajú von na pravé poludnie a obdivujú nezdolateľné výšky a hrozivé priepasti. Majú široké klobúky. Kým sa usadia, na zem rozprestrú kusy látky. Na pikniku si pochutnávajú na rozmanitých druhoch mäsa, pečive a aspiku. Predvádzajú akýsi tanec, ich postavy sú nejasné a nerozoznateľné.

Akú hudbu počúvajú? Chceme vedieť. Kto hrá?

Martha pokrúti hlavou. Nemajú hudobníkov. Hudba je asi vo vzduchu. Odnesú si ju so sebou.

V septembri každý deň prší. Kvapky sa zhromaždia a visia medzi steblami trávy až kým sa zem nebelie ako podlaha v strihárni oviec. Zem, popletená rozháranými ročnými obdobiami, plytvá energiou na zelené výhonky, ktoré zimu aj tak neprežijú.

Znovu je horúco. Haf bach Mihangel. Západy slnka sú bronzové, svitania majú farbu nezrelých jahôd. V novom lome znížili ceny. Došlo k nešťastiu, pri ktorom umreli dvaja muži a jeden prišiel o ruky.

Neviditeľní sa venujú svojim športom a záľubám. Nielen hádzaniu, chytaniu či naháňaniu koženej lopty. Hrajú hry so záhadnými pravidlami a priebehom. Pán Ingram si zakryje oči a ostatní krúžia okolo neho, kričia a ukazujú. Slečna Ingramová predstiera, že je vtáča alebo stará žena – a všetci sa smejú. Nakláňajú sa a balansujú a točia sa a skáču a padajú. Nikto z nich nie je víťaz. Alebo sú víťazmi všetci. Ťažko povedať.

November. Na naše steny neustále búši búrka, vyčítavo kvíli. Keď vietor zoslabne, mráz preniká až do kostí. Počítame zaváraniny, rátame, čo zostalo v sudoch a vo vreciach. Každé zavŕzganie je cudzinec s nečistými úmyslami, ktorý sa plíži v tme. December. Poriadne sa babušíme, dlane si zohrievame pod pazuchami. V noci sa tisneme k manželom a deťom, aby sme si ukradli štipku z ich tepla. Jeme sušené mäso, sušené ovocie a zavárané uhorky sa už minuli. Vývar varíme z kože. Január. Február. Tí, čo majú kravu, pijú mlieko a modlia sa, aby bol dostatok sena. Tí, čo kravu nemajú, žijú z pliev a zo vzduchu. Prosserovci predali posteľnú bielizeň a ich deti pred smrťou chráni iba deka, ktorú im daroval reverend.

Ingramovci sa iste pozerajú cez jazero, vidia naše slabo osvetlené chatrče, niektoré dokonca bez dymu. Predstavujú si, ako sa so skrehnutými prstami krčíme vnútri, otupení od zimy?

V druhej polovici marca je niekoľko jasných rán za sebou. Kvitne milfyw a dobytok sme vyviedli na pastvu. Poskakuje sem a ta ako milované deti zlobra Ogreho a zabára hlavy do záhonov lastovičníka, aby okúsil ich štetinaté brady. Jemný vánok nám strapatí vlasy a tváre nastavujeme slnku. Žaby kvákajú celú noc. Vrabce šantia na našich strechách a my v posteliach.

Jedného večera sa však na nebi zjavia cíbiky, kulíky a drozdy. Krúžia nad nami, bijú na poplach a odrazu sa objaví sneh, ktorého boli predzvesťou. Najhustejšie sneženie za posledných desať rokov, tlačí sa k múrom a zapiera dvere. Do rána sú zem aj vzduch také biele, že sa zdá, že pol míle od nás vzniklo nové pobrežie podivného nesplavného mora. Až o niekoľko dní môžeme dobytok znovu vyviesť na pašu, a keď to urobíme, zem je pokrytá mŕtvolkami vtákov, je ich priveľa aj pre líšky, a tráva je nahnitá.

Keď sa k nám dokymáca Martha, zabudneme sa spýtať, ako to zvláda, namiesto toho sa vypytujeme na Neviditeľných. Ako sa im páči zima? Naľakajú sa, keď im v komíne kvíli vietor? Zvládajú ich škridly odmäk?

Hrajú karty, vraví Martha. Pochutnávajú si na plnenom zajacovi, hrášku na masle a na koláčikoch s cukrovou polevou.

Dívame sa na seba. Mračíme sa.

Viacerí navrhujú ísť k Ingramovcom a žobrať o prácu alebo aspoň o zvyšky kostí zo včerajšej večere, či meričku jačmeňa. Možno by sme mali ustanoviť výbor, aby sme Ingramovcom pripomenuli, že voči svojim susedom majú určité povinnosti. Ktosi dokonca šomre, že by sme na to mali ísť silou. Oblečieme si šaty a kapucne, tváre si namaľujeme na bielo, zapálime pochodne.

Iní však namietajú. Nepotrebujeme násilie. Martha nám pomôže. Dovoľ nám ostať, keď prídu na návštevu, ako sme naznačili už aj predtým. Dovoľ nám porozprávať sa s nimi.

Povedzte mi svoje požiadavky, vraví. Budem vás zastupovať.

Lenže to nestačí. Chceme si to vyriešiť sami. Chceme počuť, čo odpovedia. Mnohí z nás sú bystrejší než Martha. Mnohí z nás vedia lepšie po anglicky. Neodmietnu nás.

Ingramovcom sa hnusia otázky, vraví. Alebo naliehanie.

Budeme ticho. Budeme rozprávať, len ak nás vyzvú.

Neznesú iné svetlo než svetlo slnka alebo mesiaca.

Sme zvyknutí na tmu, vravíme.

Obrysy a krivky

V šere vypožičanom z jasnej nočnej oblohy spoznávame hlavy a plecia našich susedov, ich obrysy a krivky, ktoré poznáme z obradov a bohoslužieb. To je vdova Johnsová, tam je Eliza, tam je mladý Jenkin Jenkins, ktorý využil situáciu, aby sa dostal bližšie k Mary Probertovej. To sú myši, ktoré utekajú do svojich skrýš. Na druhom konci miestnosti je Pluen nespokojná s prázdnym válovom alebo pavúkmi v sene. Zívame a vzdycháme, vrtíme sa a naťahujeme sa. Počúvame.

A konečne niečo začujeme. Myslíme si, že niečo počujeme. Približujúce sa cupitanie je jemnejšie než mačacie labky, ktoré vôbec nezanechávajú stopy na zemi. Šum lístia alebo vody postupne silnie.

Zjaví sa pred nami postava. Aj v tomto šere celkom zreteľne rozpoznáme Jacoba so šatkou prehodenou cez hlavu. Začne rozprávať, či skôr vypiskovať veľmi vysokým hlasom, vyslovené slová nie sú slovami žiadneho z jazykov, ktorý poznáme. Nevieme, čo máme robiť. Jeho trilkovanie vyvoláva zmätok a nespokojnosť.

Poďme preč, to už stačilo, povie starý pán Jenkins.

Jacob ďalej bľaboce a štebotá. Potáca sa do kruhu a máva rukami ako šialený. Takmer spadne na Marthu, tá sa postaví, aby zasiahla, vystiera sa, znovu sa potáca a zvalí ju na zem.

Potom všetci vstaneme, rozprávame naraz, vykrikujeme, bučíme a hučíme ako dav na poprave. Niektorí pomáhajú Marthe, iní ťahajú šatku z Jacobovej hlavy. Smeje sa. O chvíľu sa rozhorí fakľa. Naše tváre žiaria načerveno, oranžovo, pobúrením, pobavením, znechutením, sklamaním.

Tu to máte, Neviditeľní! rehoce sa Jacob. Niektorí z nás sa chechocú s ním. Tu máte tie lži a nezmysly! Tu to máte, všetci, čo si myslíte, že ste lepší ako my.

Martha skrýva tvár v dlaniach a Eliza ju upokojuje. Podchvíľou sa otočí k Jacobovi a vynadá mu. Pozri, čo si napáchal, hovorí Eliza. A niektorí z nás sa len pridajú. Pozri, čo si napáchal! Teraz už nikdy neprídu.

Kurča

Hrešíme Jacoba, kým nesľúbi, že sa ospravedlní. Objaví sa pri Marthinej chatrči so strakatým kurčaťom v ruke. Martha im zabuchne dvere pred nosom.

Hoci v súvislosti s Jacobovým správaním súcitíme s Marthou, nie všetci tento incident zavrhujú. Pripúšťame, že jeho spôsob bol krutý, ale vyjadril všetky naše pochybnosti.

Iní sú zasa presvedčení, že Jacobov výstrelok iba oddialil naše stretnutie s Neviditeľnými. Nabudúce, zastrájame sa, budú naše pozvania adresnejšie.

Samotná Martha vyzerá, akoby za noc zostarla o niekoľko rokov, čo sa starším ľuďom niekedy stáva, keď vedia, že sa blíži ich koniec. O zbabranej návšteve vôbec nehovorí a ani nám neprezradí žiadne novinky. Povedz, čo robia Ingramovci, pýtame sa. Usporiadali hostinu alebo nejaký výlet? Možno maškarný ples? Ona však nič nepovie.

Na istý čas si vystačíme s inými témami. Cena žltého hrachu sa vyšplhala na dvojnásobok ceny pšenice. Ošípané idú po pätnásť šilingov za kus. John Johns a Ruth Prosserová oznámili zásnuby a o mesiac ich zrušili. Rachel Protheroe porodila dvojičky. Seno napadla pleseň. Rozchýrilo sa, že vo vedľajšej farnosti jednu kravu trafil blesk a jej teľa úplne obelelo, neostal na ňom ani fliačik farby. To je niečo, čo by sa podľa nás slečne Ingramovej páčilo. Ibaže keď to povieme Marthe, odvráti sa.

Podaktorí si myslia, že Marthino mlčanie je dôkazom, že podvádzala. Iní sa jej zastávajú.

Tvrdíme, že je hanebné nepreukázať starej žene aspoň zamak úcty.

Úcta musí byť obojstranná, odpovedáme.

Radšej budeme počúvať Marthu ako nejakých darebákov, vyhlasujeme.

Hlupáci sú najlepšími poslucháčmi hlúpostí, odsekneme.

Nevraživosť a zloba sa medzi nás vkrádajú ako blchy. Priateľstvá sa rozpadajú. Rodiny sa takmer rozhádali. Niektorí vyhlasujú, že toho celého už majú dosť a budú súhlasiť s kýmkoľvek, kto nás nechá na pokoji.

Začíname zbierať drevo na ďalšiu zimu. Tento rok ho nazbierame veľa, naukladáme ho a postavíme stenu, cez ktorú nebude vidno. Keď sa blíži žatva, sledujeme svojich susedov pri práci a neponúkneme im pomoc. Keď príde rad na nás, odplatia sa nám rovnako.

Z Marthy je čoraz väčšia samotárka. Získala si povesť grobianky. Reverendovej manželke vraví, nech si svoje pečivo strčí za klobúk. Na dvoch najmladších Prosserovcov kričí, kým s plačom neutečú domov. Na trhu sa takmer neukazuje. Keď ju zbadáme, všimneme si, že kríva omnoho výraznejšie. Často zastavuje, aby si odpočinula.

Eliza nám prináša správy. Marthu trápi silný neustupujúci kašeľ. Niekoľko dní je pripútaná k posteli. Nosíme jej dobroty, ktoré vraj chorí obľubujú, borákový čaj a teľacie kopytá. Nemá chuť do jedla. Udržiavame jej oheň, dojíme Pluen, kŕmime sliepky. Neumieram, však? pýta sa, len čo sa prebúdza z plytkého spánku. Keď umrie, budeme to musieť oznámiť iba včelám.

Tieň

V Londýne je nový premiér. Zákony sa rušia a prijímajú. Z novej dane zo sviečok možno budú mať úžitok nočné mory a z opravenej cesty zasa lupiči. Nás sa na názor nikto nepýta. Máme mimo pozornosti prekvitať ako tráva pod nohami.

Pozorujeme cestu a most. Obzvlášť podozrievavo sa dívame na návštevníkov jarmoku. Keď nastupuje zima a padá ľahký sneh, prechádzame sa okolo jazera. Vidíme stopy líšok, tchorov a jazvecov. Nič viac. Keď sa vraciame domov, prašan pod nohami vŕzga.

Keby sme boli bohatí ako Ingramovci, hovoríme, postavili by sme si kamennú fontánku s pitnou vodou a dali by sme na ňu vytesať svoje meno, aby si ho každý mohol prečítať. Postavili by sme vežu s hodinami, chudobince a školy. Všetky by boli pomenované po nás.

Znovu sa ocitáme v spároch zimy. Nemáme chuť na sezónne slávnosti. Oriešky necháme v kríkoch, imelo na stromoch a kobyliu lebku v stajni. Pomaly spaľujeme svoje hradby z dreva.

Čo nikoho neprekvapilo, Prosserovci prišli o kravu. Vrtkavosť, šepkáme. Mali by sme im odniesť trochu nášho vlastného mlieka a aj trochu ovsa. Možno zajtra, povieme si a posunieme nohy bližšie k ohňu.

Nadíde jar a stále sme nažive. Deň sa začína trblietavou lepkavou hmlou. Kopeme a okopávame, sadíme hrach a skorú kapustu, ničíme si ruky a ohýbame chrbát. Kontrolujeme steny a jarky, ktoré sme opravovali minulý rok. Podaktorí sem-tam zaplátajú dieru, ostatní pokrčia plecami a hľadia do diaľky. Slnko padá cez opar ako šarlátové bremeno.

Chlapec Protheroevcov a Naomi Priceová ušli do noci. Zistili sme, že odišli cez Liverpool skúšať šťastie v Amerike. Johna Preecea vzali do služby v Bristole. Raz bude pánom, chvastá sa, pánom ostatných. Bude radcom alebo starostom so zlatou retiazkou na krku v dome so sklenenými výplňami vo všetkých oknách.

Prasatám dávame viac jačmeňa. Tento rok ich vykŕmime tak, že nebudú vládať chodiť. K poslednému jedlu si budú musieť sadnúť ako džentlmeni. Zabijeme ich skoro a usporiadame hostinu, aby nás spomienka na ňu hriala počas dlhých zimných mesiacov. Kotlety a rebrá a bôčik a pliecka, pečeň a pľúcka a krvavničky. Budeme jesť od jedného rána do ďalšieho, a ak si budeme potrebovať odpočinúť, zložíme hlavy rovno na stôl.

Občas na náš deň padne tieň. Drozd bezdôvodne bije na poplach. Občas sa nám zazdá, že na kamennom moste vidíme postavy. Nemajú čo robiť, len sa nakláňajú a vznášajú. Nakláňajú sa tak, ako by to žiadny z našich viditeľných susedov nedokázal. Pozerajú sa na nás. Takmer cítime ich pohľad. Sklopíme zrak a odkráčame inou cestou.

V noci však nemôžeme spať, pretože na ne myslíme, za jazerom, vznášajú sa nad svojimi lôžkami z páperu a peria a my premýšľame, či niekedy snívajú aj o nás, alebo len o ráne, keď vykročia z kríkov s vreckovými hodinkami v bledých rukách a budú nami prechádzať ako vánok lístím či vlny vodou.

Poznámky

Tylwyth Teg – waleské mytologické postavy, nespravodliví neľudia

Twrch Trwyth – vo waleskej mytológii kráľ, ktorý sa za svoje hriechy premenil na obrovského diviaka

Englyn – krátky jednoduchý verš

Haf bach Mihangel – babie leto

Milfyw – krtičník, rastlina, ktorú Carl Linné pomenoval Luzula campestris. V období, keď začne rásť, kravám čítame básne

Preklad z angličtiny: Veronika Goldiňáková

obraz: Jean-Baptiste-Camille Corot, 1839, (Getty's open content program)