Úplne vážne. Nič by som nemenil, pretože naša láska bolo to najkrajšie, čo som zažil a nie je nič, naozaj nič, čo by som ľutoval. Počuješ to? Sľubujem a prisahám, všetko bolo dokonalé. My spolu, to bolo ako tá láska, ktorú všetci hľadajú, na ktorú všetci čakajú. Veď vieš, tá láska, ktorá je vo všetkých filmoch a knihách a nedá sa dosiahnuť.

Ak by som bol nútený? Ak by mi niekto priložil zbraň k hlave a naozaj ma nútil niečo dodatočne zmeniť, tak by som zmenil možno naše prvé stretnutie. Teda, nie že by na ňom bolo niečo zlé, ale úprimne, pripadá ti romantické stretnúť sa v čakárni nejakej nemocnice?

Alebo dobre, nemocnica je celkom okej. Je to tak trochu dramatické. Nemocnicu môžeme nechať. Ale ak by som bol nútený niečo zmeniť, tak by som nás posadil do inej čakárne. Namiesto oddelenia pohlavných chorôb by sa naše pohľady mohli stretnúť napríklad na... no, ja neviem... onkológii. Je niečo také v Söderskej nemocnici? To si ešte overíme. Sedíme teda na onkológii a naše pohľady sa stretnú a čas sa zastaví a ty si tak neskutočne krásna, až sa nemôžem sústrediť na moje noviny. Spomínaš si na to? Len som tam tak sedel a predstieral pár minút, že čítam bulvár, pretože som sa neodvážil stretnúť tvoj pohľad.

A keď už sme s tým predsa len začali, vymenil by som noviny za niečo, čo je trochu viac ja. Dajme tomu, že sedím v čakárni a čítam Annu Kareninu. A miesto, aby si sa nahla a povedala to, čo si povedala (Bože, aký fajn pocit, že nie som sama, čo má teraz stresy z prázdninových šukačiek), nahneš sa a povieš niečo o Tolstojovom chápavom spôsobe zobrazenia, napríklad, ženy alebo zvieraťa alebo triednej spoločnosti. To by mohlo byť naše prvé stretnutie. A miesto toho, aby sme na seba znovu narazili vonku na zastávke a začali sa baviť o tom, aký je to divný pocit, cikať do tých plastových pohárikov a aké je ťažké zastaviť sa uprostred cikania, mohli by sme na seba naraziť na zastávke a začať sa baviť o tom, aké je ťažké mať blízkeho príbuzného s rakovinou. To znie dobre, nie?

A teraz stojíme tu na zastávke a ty ma požiadaš o cigaretu a ja obdivujem tvoje tetovanie a ty rozprávaš tu zábavnú historku, ako si sa preň rozhodla v Thajsku, keď si bola spitá ako doga a potom si sa prebudila a obchádzala si to tam pár týždňov a dúfala si a dúfala, že to bola len henna. To môžeme nechať – presne tak, ako to bolo. Ale vynechajme, prosím, moju nasledujúcu absolútne idiotskú otázku? (A bola to nakoniec henna?) Za to sa hanbím dodnes. Okrem toho nie je nič, čo by som chcel zmeniť.

Nič.

Okej, možno ešte počasie.

Zabudnime na ten prudký jesenný dážď a nahraďme ho slnečnými lúčmi. Alebo ešte lepšie. Povedzme, že prvý krát sa stretneme práve, keď sa jar začína prebúdzať k životu. Vône napĺňajú mesto a všetci sú príjemne nepripravení na teplo a menia sa na zlaté rybky a súhlasia, že tak teplo ešte nikdy nebolo. Takže také slnko by na nás mohlo svietiť, keď tam tak stojíme na zastávke a miesto autobusu sa vydáme pozdĺž Okružnej cesty. Stromy žiaria zeleňou a naše topánky sa lepia na letný teplý asfalt a - kašlať na to, už dávno nie je jar - zrazu sa z toho stalo najkrajšie leto na svete. Vzdialené zvuky basketbalového ihriska a horúce slnečné lúče a my sa tu len prechádzame a vychutnávame a hovoríme presne o tých istých veciach, o ktorých sme sa bavili v ten upršaný jesenný deň v autobuse.

Spomínaš si?

Zas sme začali s tým tetovaním a ja som ti rozprával o tom chalanovi u nás v práci, ktorý je potetovaný komplet od pása nahor a zdôvodnil to tým, že jeden jeho kamoš kedysi tetoval a dal mu mrte dobrú zľavu. Teraz má vytetované všetky motívy, ktoré chcel, ale ak by si mal nechať ešte niečo vytetovať, tak určite nejakú klasiku, niečo, čo fakt stojí za to.

A čo? Pýtaš sa a pýtaš sa presne tak, ako si sa to spýtala v autobuse, pretože nikto, nikto by nevedel byť úprimnejšie zvedavý.

Poznáš Prasiatko z Macka Pú? Chce si nechať vytetovať zboku na rameno brutálne veľké Prasiatko s kovbojským klobúkom, pištoľami a šerifskou hviezdou na hrudi. A vtedy si sa začala smiať presne tak nekontrolovane ako to len ty vieš a funela si a chrčala a búchala si dlaňami do autobusovej tyče a staré nasrdené babky s dáždnikmi si odkašliavali a tety vraštili pery a vymieňali si napomínajúce pohľady, ale ty si na ne srala a nechala si svoj vulkanický smiech vypáliť dieru do strechy autobusu a ja si spomínam, ako som práve tam v tom daždivom autobuse na slnečnej pešej promenáde myslel, že ta ľúbim. To sme boli ty a ja navždy. To je naozaj to posledné, čo by som chcel zmeniť.

Ináč bolo všetko dokonalé.

Ako sme sa stretli druhý krát na tej deke a len sme sa rozprávali, rozprávali a rozprávali, až kým nám naše jablkové ohryzky nezhnedli a z popoludnia sa nestalo večerné šero. Ako som prišiel večer domov a mal som v tele toľko života, že som nemohol zaspať skôr, než bol čas vstávať. Ako sme sa stretli tretí krát v tom bare a štvrtý krát u teba doma a ako sme nikdy nemali čas povedať si všetko, čo sme si chceli povedať, skôr než bol čas povedať tak ahoj. Ako sme sa pobozkali v predsieni. Naše pery boli ako z rovnakej hmoty. Ako naše jazyky. Ako naše zápästia. Ako naše farby. Ako naša novoobjavená blízkosť spôsobila, že som mal chuť objímať sa s celým svetom a ako sa ten potetovaný chalan u nás v práci vykrúcal, keď som sa ho nasledujúci deň pokúšal objať. Ako všetko v našich rozhovoroch do seba zapadalo. Ako všetky filmy, ktoré sme spolu videli. Už na začiatku sa stali len bezduchými titulmi a spomienkami na blízkosť tvojho dychu, teplo našich spotených rúk a špičky našich jazykov putujúcich po zuboch. Ako sa mnohé z týchto filmov predsa zdali byť s odstupom času našimi obľúbenými. Ako všetko v nás bolo tak prepojené. Ako som po prvý krát v živote prestal pozerať po druhých. Ako som sa mohol v noci prebúdzať a ležať v tme vedľa teba, privoniavať k tvojej kľúčnej kosti a počúvať tvoj dych a myslel som si, že naša plachta sme boli my a všetky zvuky sme boli my a všetky slová sme boli my a všetko na celom svete bolo tak veľmi nami, že ma niekedy prepadla panika a premýšľal som, kým vlastne som.

Čo myslíš tým vzdaj to? Myslím to vážne. Presne tak to bolo. Ako nájsť po prvý krát svoj zrkadlový odraz, ktorý sa jedinečným spôsobom hodí ku všetkému, čím sme.

Čo?

No, preto že.

Niektoré veci sa pominuli.

Veci sa menia.

Ale ja.

Neľutujem nič.

V každom prípade nie spôsobom, akým ja zvyknem.

Niektoré maličkosti možno.

Napríklad by som si dal pozor, aby som Sophie Calle nenazval Fridou Kahlo, vtedy keď sme ležali na deke a preberali umenie. A tiež ľutujem, že som si pomýlil faire la cuisine s faire l’amour, keď som chcel povedať tvojmu príbuznému z Francúzska, že si strašne šikovná a usilovná kuchárka. To bolo tak trochu trápne.

U teba?

Nie.

Absolútne nič.

Možno nejaké maličkosti.

Tvoje vyjadrovanie a tak.

Ako si stále nariekala, že tvoj účet za telefón je gastronomicky vysoký, pamätáš?

To mi fakt prekážalo.

Ale nič iné.

A do určitej miery si stále potrebovala byť stredobodom pozornosti.

A bola si tak chorobne zvedavá na všetko a na všetkých a len si sa pýtala a pýtala, aj keď sa ťa to vôbec netýkalo. A tiež by som občas stlmil hlasitosť tvojho smiechu, pretože samozrejme, že je krásny a vulkanický, ale občas si to sakra prehnala, ľudia na ulici sa zastavovali a ukazovali na nás, keď sme boli v Grécku, spomínaš si na to?

Ale toto všetko sú prirodzene len maličkosti a samozrejme to nemá nič spoločne so samotnou príčinou, prečo to skončilo.

Myslím tým.

Bola to samozrejme chyba nás oboch.

Nie len tvoja.

Aj keď.

Áno.

Aj keď.

Niekedy si myslím.

Nie, nezačínajme s tým znova.

Ak by som bol nútený zmeniť niečo na konci?

Hej.

Sú tu isté veci, ktoré by som vylepšil.

Teda.

Asi nemuselo byť pre teba príjemné, čítať tú správu, čo ja chápem, že nemuselo.

Chápem, že sa to dalo možno.

Chybne vyložiť.

Ale to všetko bola samozrejme len taká sranda, veď vieš.

Mali sme čosi, ako taký žargón, ktorý bol tak trochu.

Ak som dostal správu, v ktorej stálo „chýbaš mojej posteli“ alebo „zobuď ma drahý, dajme reč nahí“ tak to nemuselo nutne znamenať, že som bol.

Teda.

No, rozumieš.

A ty si bola občas aj tak trochu paranoidná.

Okrem toho nemáš právo čítať moje správy.

Takže.

Tak to bolo to.

Potom sa stali isté veci, ktoré sa vôbec nestali mojou vinou a to je pre mňa ťažké zmeniť.

To len tak dodatočne.

Ale je jasné, že som si nikdy neželal, aby si sa.

Pokúsila.

Ale my sme ťa našli včas a to je prirodzene.

Napriek okolnostiam.

Šťastie.

Spomínaš si na niečo z tej noci?

Bol to ten najkrajší letný večer na svete s pármi, ktoré sa prechádzali ruka v ruke nocou a ja si spomínam, ako som sedel tam vzadu v sanitke a siréna húkala a farbila činžiaky na modro. Držal som tvoju kŕčovito zovretú ruku a myslel na to, že to zase raz nebolo správne počasie. V takýto večer by predsa mala byť búrka a krupobitie a nie prekrásny západ slnka a vzduch nasýtený kyslíkom. A tiež som myslel, že sanitka by mala ísť do Söderskej nemocnice, miesto do nemocnice svätého Görana, pretože ...

Čo?

Nie!

Upokoj sa!

Odlož ten svietnik!

Upokoj sa!

Teda nie tak.

Ja som len myslel.

Vtedy.

By náš príbeh skončil tak pekne, pretože.

Bolo by to ako taký uzavretý kruh, veď vieš.

A.

Je divné povedať takú vec?

Čo tým myslíš?

Ja nie som chladný.

To len, že.

Ja neviem, ako sa.

Bolo by to také dokonalé, keby sme sa stretli prvý krát v Söderskej nemocnici v spaľujúcich slnečných lúčoch a dali si posledné zbohom v Söderskej nemocnici v búrlivom krupobití a je jasné, že ľutujem veľa vecí. Ľutujem a chcem zmeniť oveľa viac, než môžem priznať a želám si len, aby si raz mohla odpustiť, že nič, nič z toho nebolo ako my.

Jonas Hassen Khemiri

Nemenne nekonečný

preklad: Drahomíra Uhríková

Jonas Hassen Khemiri (1978) vyrastal v Štokholme, kde študoval ekonómiu a literatúru. Romány Ett öga rött (Jedno oko červené), Montecore, Jag ringer mina bröder (Zavolám svojim bratom) a Allt jag inte minns (Všetko čo si nepamätám) boli preložené do desiatok jazykov a jeho divadelné hry zinscenovalo vyše sto divadiel po celom svete. Úspech tohto autora tkvie v aktuálnosti tém a v jeho osobitom jazyku. Staromódne výrazy a idiómy sa miešajú s jazykom mladých a imigrantským dialektom. Poviedka Oändrat Oändlig (Nemenne Nekonečný) vyhrala v roku 2008 poviedkovú súťaž Sveriges Radios Novellpris. Do tejto súťaže vyberá kultúrna redakcia päticu najlepších poviedok, ktoré sa načítajú a poslucháči následne hlasujú za víťaza. Poviedka bola v roku 2009 vydaná aj ako súčasť knihy Invasion!(Invázia!). Táto zbierka obsahuje Khemiriho rovnomennú divadelnú hru, ale aj ďalšie poviedky a kratšie texty.

Zobraziť diskusiu (0)