Sonja bola ohybná. A nemyslím „ohybná ako prútik“, nie telesne. Sonja bola ohybná – v hlave. Ťažko sa to vysvetľuje. Azda – dovolila mi hocakú predstavu. Povoľovala mi každú možnú verziu svojej osoby, mohla byť neznámou ženou, drobnou múzou či pouličnou známosťou, na ktorú si človek aj po rokoch spomína s pocitom obrovskej straty. Smela byť hlúpa i šľachetná, cynická aj múdra. A tiež úžasná, krásna a v istých okamihoch sa zas stávala dievčaťom v hnedom kabáte, bledým a celkom bezvýznamným; podľa mňa bola ohybná, pretože v skutočnosti nebola nikým.

Sonju som stretol vo vlaku z Hamburgu do Berlína. Navštívil som Verenu a mieril som domov; strávil som tam s ňou osem dní a bol som do nej veľmi zamilovaný. Verena a jej čerešňové pery a havranie vlasy, ktoré som jej každé ráno zapletal do dvoch hrubých a ťažkých vrkočov, chodili sme na prechádzky do prístavu, obskakoval som ju, volal som jej meno, zaháňal holuby a pripadala mi nádherná. Fotografovala doky, nákladné člny a stánky s občerstvením, veľa rozprávala, stále sa zo mňa smiala a ja som spieval „Verena, Verena“, bozkával som jej čerešňové pery a pociťoval som veľkú chuť vyraziť domov a pracovať s vôňou jej vlasov na rukách.

Bol máj, vlak trielil po výrazne zelených lúkach s dlhými tieňmi skorého večera cez Brandenbursko. Vyšiel som z kupé zapáliť si a na chodbe stála Sonja. Fajčila a pravú nohu si opierala o popolník; keď som sa k nej priblížil, mimovoľne pohla plecia dopredu a niečo sa mi na nej nezdalo. Bežná situácia – úzka chodba vlaku ICE kdesi medzi Hamburgom a Berlínom, dvaja ľudia, ktorí náhodou zastali vedľa seba a obaja si chcú zafajčiť. Sonja však hľadela z okna neuveriteľne meravo, telo strnulé ako pri bombovom poplachu. Vôbec nebola pekná. V prvom okamihu mi pripadala všelijako, len nie pekná, stála v džínsoch a prikrátkej bielej košeli, hladké blond vlasy jej siahali po plecia a cudzia, staromódna, drobná, takmer končistá tvár pôsobila ako na obrázku Madony z pätnásteho storočia. Díval som sa na ňu zboku a necítil som sa dobre, šla na mňa mrzutosť, lebo spomienka na Vereninu zmyselnosť sa razom vytratila. Zapálil som si, prešiel som sa po chodbe a mal som sto chutí zašepkať jej do ucha niečo oplzlé. Keď som sa otočil k svojmu kupé, zadívala sa na mňa.

Hlavou mi preblesklo niečo ironické, že sa predsa len odvážila pozrieť na mňa, vlak rachotil a v ktoromsi kupé zakričalo dieťa. Jej oči mi nepripadali výnimočné, neveľké, asi zelené a tesne vedľa seba. Už som na nič nemyslel, len som sa na ňu pozeral a ona môj pohľad opätovala, bez erotiky a flirtu, bez akejkoľvek prímesi, ale tak vážne a priamo, že by som jej najradšej jednu vrazil. Podišiel som o dva kroky bližšie, pousmiala sa. Potom som sa vrátil do kupé a prudko, takmer bez dychu, som zavrel za sebou dvere.

Vlak zastal na stanici ZOO, keď už padla tma. Vystúpil som so zvláštnou úľavou a nahováral som si, že cítim vôňu mesta. Bolo teplo, nástupište sa zaplnilo ľuďmi a ja som sa po eskalátore zviezol dolu do metra, a hoci som ju nehľadal, okamžite som ju zbadal. Stála asi tri-štyri metre odo mňa a v pravej ruke držala červenú krabicu na klobúk; jej chrbát pôsobil ako výzva. Zaťal som zuby a ignoroval ju. Zastal som pri kiosku s kávou, kúpil som si tabak aj večerník, no potom zastala opäť pri mne a povedala: „Mám čakať.“

Nebola to otázka, jednoducho to vyslovila a dívala sa do zeme, ani jej hlas neznel rozpačito, skôr pevne a trocha drsne. Veľmi mladá, azda devätnásť- či dvadsaťročná, moja nevoľnosť ustúpila a vystriedal ju pocit prevahy. „Áno,“ odvrkol som a netušil som prečo, zaplatil som za fajčivo a noviny a potom sme sa spolu rozbehli k metru. Dorazil vlak, nastúpili sme; mlčala, hlúpu škatuľu položila a krátko predtým, ako sa situácia stala nepríjemnou, opýtala sa:

„Odkiaľ ideš?“ Tentoraz položila skutočnú otázku. Mohol som jej odpovedať, že som navštívil priateľku v Hamburgu, ale z neznámeho dôvodu som odvetil:

„Bol som s otcom na rybačke.“

Vytriešťala oči na moje ústa, nebol som si istý, či vôbec počúvala, ale náhle som si uvedomil, že sa rozhodla získať ma. Musela ma zbadať už skôr, azda v Hamburgu, alebo v Berlíne. Poznala ma, skôr ako som si ju všimol ja, a keď sa postavila vedľa mňa, aby si zapálila, pohla plecami, lebo vtedy zjavne začala konať. Situáciu si naplánovala, vedela, že nastane, a mňa sa z nej začal zmocňovať nepokoj. Vyložil som si batoh na chrbát a vyhlásil som: „Musím vystúpiť.“ Neskutočne rýchlo vybrala zo škatule pero, čosi naškriabala na kus papiera a strčila mi ho do dlane: „Môžeš mi zavolať.“

Neodpovedal som; vystúpil som bez rozlúčky, ale lístok som nevyhodil, vopchal som si ho do vrecka bundy.

Prišiel teplý a slnečný máj. Vstával som skoro, veľa som pracoval v ateliéri a písal som Verene nespočetné listy. Odpovedala mi zriedkavo, len občas zatelefonovala a rozprávala mi kadejaké svoje zážitky a ja som sa radoval z jej hlasu a bezstarostnosti. V zadnom dvore rozkvitli lipy, hrával som tam futbal s tureckými chalanmi a túžil som po Verene, no nemučil som sa pre ňu. Keď sa zotmelo, vyrážal som von, mesto žilo ako v opojení, chodil som piť a tancovať, stretol som aj rôzne ženy, ktoré sa mi páčili, ale vždy som si spomenul na Verenu a vracal som sa domov sám.

O dva týždne som vo vrecku bundy našiel Sonjin odkaz. Veľkými okrúhlymi ciframi mi napísala svoje číslo a meno, ktoré som potichu vyslovil: „Sonja“. Zavolal som jej. Zaraz zdvihla slúchadlo, akoby dva týždne sedela a nerobila nič iné, len čakala na telefonát. Nemusel som sa ani predstaviť, hneď vedela, kto som, a dohodli sme sa, že večer sa stretneme v kaviarni na nábreží.

Ukončil som telefonát, nič som neoľutoval, zavolal som Verene a dobre naladený som do slúchadla skríkol, že ju budem milovať až do zbláznenia. Zachichotala sa a odvetila, že o tri týždne príde do Berlína; znova som sa pustil do roboty, popiskoval som si melódiu Wild Thing a večer som zas s rukami vo vreckách spokojne vyrazil von.

Sonja dorazila s polhodinovým meškaním. Keď vošla do kaviarne, sedel som pri bare a objednával som si druhý pohár vína. Obliekla si nemožne staromódne červené zamatové šaty a nahnevane som zaregistroval, že vzbudila rozruch. Napochodovala ku mne na privysokých podpätkoch, pozdravila a povedala „prepáč“, pričom chvíľku som zvažoval, či priznať, že mi svojím výzorom, meškaním a vôbec celou svojou osobnosťou pripadá nemožná. Potom sa však uškrnula, vyštverala sa na barovú stoličku, prehrabávala sa v batôžku a hľadala cigy, pobavilo ma to, môj hnev sa ihneď rozplynul. Pil som víno, ušúľal som si cigaretu, škeril som sa a začal som hovoriť.

Porozprával som jej o svojej tvorbe, rodičoch, láske k rybám, o priateľovi Mickovi a Amerike. Spomenul som aj divákov, ktorí v kine šuštia a rozbaľujú cukríky, Francisa Bacona a Pollocka a Anselma Kiefera. Porozprával som aj o Dánsku a tureckých chalanoch na svojom dvore a o milencovi, ktorého si moja mama našla pred desiatimi rokmi, o príprave jahňaťa a králika, o futbale i Grécku. Opísal som Kos a Atény, ničivé vlny pred mestom Husum a mŕtve lososy v lete v Nórsku. Dokázal by som Sonju utárať na smrť a nebránila by sa. Proste sedela, opierala si hlavu o dlane, dívala sa na mňa, fajčila jednu od druhej a popíjala jediný pohár vína. Počúvala ma nekonečné štyri hodiny. Som presvedčený, že celý čas ani nemukla. Keď som skončil, zaplatil som za nás oboch, zaželal som jej dobrú noc, nastúpil do taxíka a osem hodín som spal tvrdým bezsenným spánkom.

Na Sonju som okamžite zabudol. Pripravoval som svoju výstavu, blížil sa jún a Verena dorazila do Berlína. Postarala sa o moje vratné fľaše, nakúpila haldu potravín, kuchyňu vyzdobila kyticami orgovánu a kedykoľvek so mnou ochotne šla do postele. Keď som pracoval, v byte si pospevovala, umyla okná, dlhé hodiny telefonovala s hamburskými priateľmi a ustavične ma navštevovala v ateliéri, kde mi tiež stále niečo rozprávala. Česal som jej vlasy, fotografoval som ju zo všetkých uhlov a otvoril som tému detí a svadby. Bola riadne vysoká, muži sa za ňou na ulici obracali, nádherne voňala a ja som to s ňou myslel vážne.

Koncom mesiaca som sprístupnil výstavu. Verena zašla na stanicu vyzdvihnúť priateľov a ja som nepokojne pobehoval hore-dolu po galérii, posledný obraz som nakoniec prevesil na iné miesto a prepadla ma nervozita. Verena sa na vernisáž vrátila okolo siedmej, zaháňala kamarátov od malieb a ja som vyšiel von, potreboval som byť aspoň päť minút sám. Prešiel som na opačnú stranu ulice a tam, vo vchode do domu, stála Sonja. Dodnes neviem, či šla náhodou okolo alebo sa o výstave dáko dozvedela, hoci poznala iba moje krstné meno a o galérii som sa jej slovkom nezmienil. Postávala a vyzerala neuveriteľne naštvaná, priam oduto zúrivá, a povedala: „Chcel si sa ozvať. Neozval si sa. Rada by som vedela prečo, lebo sa mi to vôbec nepáči.“

Takou opovážlivosťou ma vyviedla z miery, nahneval som sa a zároveň zneistel, vyhŕkol som: „Je tu moja priateľka. Nemôžem sa deliť. Ani nechcem.“

Stáli sme oproti sebe a civeli na seba. Pripadala mi netaktná. Rozochveli sa jej kútiky úst a mňa prenikol pocit, že dačo sa pobabralo. „Môžem napriek tomu vojsť?“ opýtala sa a ja som odvetil „áno“, obrátil som sa a vrátil do galérie.

O dvadsať minút vkročila dnu. Priestor sa medzičasom zaplnil, takže vôbec nepôsobila nápadne, no zbadal som ju ihneď. Vošla s veľmi napätým výrazom a silene hrdo. Videla sa mi mimoriadne nízka a zraniteľná. Vyhľadala ma, zadíval som sa na ňu aj na Verenu stojacu pri bare. Sonja sledovala môj pohľad a okamžite pochopila. Nebál som sa výstupu, na škandál nebol najmenší dôvod. Napriek tomu som si uvedomoval, že k nejakej scéne dôjsť môže, i keď mi bolo takisto jasné, že sa nič nestane. Pozoroval som Sonju, ako si prezerá obrazy a prechádza popred ne tam a späť; prezrádzalo ju jedine to, že pred každou maľbou stála pol hodiny. Sedel som na svojej stoličke, díval som sa na ňu a vypil veľa vína, Verena sa pri mne pristavila a vyznala sa, že je na mňa hrdá. Cítil som sa spokojne, ale pod povrchom som vnímal istý neznámy nepokoj. Sonja sa na mňa pozrela ešte raz. Pred posledným obrazom sa zdržala pätnásť minút, potom rázne zamierila k dverám a odišla.

V júli sa Verena vrátila do Hamburgu. Nezunovala sa mi, bol som si istý, že by som s ňou dokázal prežiť celý život, no keď odišla, orgovány v kuchyni zoschli, znova sa mi nahromadili vratné fľaše a po ateliéri poletoval prach, vôbec mi nechýbala. Mesto sa na niekoľko týždňov ponorilo do žltého svetla, vo veľkej horúčave som väčšinu hodín strávil poležiačky nahý na parketách v izbe a civel som do stropu. Nebol som ani nepokojný, ani rozrušený, len unavený, dostal som sa do zvláštneho stavu celkom bez emócií. Azda preto som Sonji zavolal ešte raz, i keď mi to celé pripadalo beznádejné, ale, božemôj, leto vrcholilo, vo dvore posedávali Turkyne a ošklbávali husi, biele perie poletovalo až k môjmu oknu; vytočil som Sonjino číslo a nechal zvoniť desať- či dvadsaťkrát. Nebola doma. Alebo nezdvihla. Skúšal som to znova a znova, ovládla ma obludná chuť trýzniť a potrápiť ju. Sonja unikala.

Zmizla skoro na štyri mesiace. Až v novembri mi od nej do galérie prišla pohľadnica, čiernobiela fotka ako z dákej Čechovovej hry a na opačnej strane pozvánka na oslavu.

Očistil som si topánky, dlho som sa nevedel rozhodnúť, či si obliecť koženú bundu alebo kabát, nakoniec som si natiahol bundu a okolo polnoci som vyrazil; nervózne som si uvedomoval, že na žúre budú samí neznámi. Dlho som blúdil po priemyselnej štvrti, v ktorej vtedy Sonja bývala. Jej sivý, starý nájomný dom stál medzi šrotovňou áut a továrňou rovno pri Spréve a až na vysvietené okno na treťom poschodí bol zvonka úplne tmavý. Vyterigal som sa po schodoch; svetlo na chodbe nefungovalo. Zmietal som sa medzi hlúpym výsmechom a hnevom; odrazu mi to celé pripadalo ako bezočivosť. Dostal som sa hore, vchodové dvere som našiel otvorené, ktosi ma vtiahol dnu a tam stála Sonja. Opierala sa o stenu, zdala sa mi mierne pripitá, triumfálne sa na mňa usmievala a prvýkrát sa mi zapáčila. Vedľa nej stála drobná žena v dlhých šatách chaluhovej farby s neuveriteľne hustými ohnivými vlasmi, Sonja ukázala na mňa a povedala: „To je on.“

Pozvala asi päťdesiat ľudí, no mne sa videlo, že sa kamaráti len s hŕstkou z nich. Zostavou hostí, tvárami a charaktermi akoby sa starý nájomný dom pri Spréve v istej chvíli ocitol mimo reality. Takéto vnemy sú mi bežne cudzie, ale niekedy – veľmi zriedkavo – sa vydarí oslava, na ktorú sa nezabúda, a tá Sonjina bola práve taká. V troch či štyroch takmer prázdnych miestnostiach sliepňali sviečky, kdesi spieval Tom Waits, nebol som opitý a napriek tomu všetko okolo mňa plávalo. Zamieril som po pohár vína do kuchyne, prešiel som Sonjinu izbu a viedol nespočetné podivné rozhovory so zástupom čudných osôb. Sonja akoby sa nachádzala všade. Kamkoľvek som zašiel, zbadal som ju na náprotivnej strane izby, alebo som sa ja ocital vždy tam, kde práve aj ona. Pozvala veľa svojich obdivovateľov, lebo ju neustále obklopovali skupiny mladíkov a temer neustále pri nej postávala aj červenovláska. Sonja do seba hádzala plné poháre vodky a v ruke jednostaj držala cigaretu; s kýmsi sme sa zhovárali a pozerali sme na seba naprieč miestnosťou. Podľa mňa sme spolu neprehovorili. Nebolo to nutné, zdalo sa, že ju moja prítomnosť teší, a ja som si užíval chodenie po jej byte a jej pohľad.

V istom okamihu som ju uvidel stáť pri vchodových dverách s vysokánskym, nápadne nemotorným mužom, pritúlila sa k nemu, na okamih sa mi stiahol žalúdok a o polhodinu bola zrazu preč. Jednoducho zmizla.

Svetlo za oknami zosivelo, pobehoval som po izbách a márne ju hľadal. Drobná červenovláska podišla ku mne, zasmiala sa rovnako triumfálne ako pred pár hodinami Sonja a vyhlásila:

„Je preč. Na záver vždy odíde.“ Dopil som víno, obliekol som si bundu a odpratal som sa. Zrejme som dúfal, že ma počká dolu, v chlade si ukryje dlane do vreciek zimníka, ale, pochopiteľne, nečakala. Spréva vyzerala v rannom svetle ako z ocele, potkýnal som sa na chodníku; riadne sa ochladilo a spomínam si, že som zúril.

Odvtedy som Sonju vídal takmer každú noc. Znova som začal vstávať zavčasu, vypil som dve šálky kávy, vysprchoval som sa v studenej vode a pustil som sa do práce. Okolo obeda som si hodinu pospal, vypil ďalšiu kávu, prečítal noviny a pokračoval v robote. Dostal som sa do divokého a zároveň chladného ošiaľu obrazov a farieb; prenikol ma pocit, že ešte nikdy som nevnímal s takou čistou hlavou. Sonja prichádzala neskoro večer; niekedy bývala taká unavená, že zaspala pri kuchynskom stole, ale vracala sa a zakaždým vyzerala nebojácne. Varil som pre nás oboch, stiahli sme spolu fľašu vína, upratal som ateliér a ona okolo mňa tíško pobehovala v pančuchách.

Neuvedomoval som si, že Sonja považovala za dar, že som ju vpustil do bytu aj ateliéru, dovolil som jej sedieť na svojom kuchynskom stole a medzi skicami, pred jej zrakom som vyvolával fotky a kreslil drobné formáty. Svojím spôsobom ma brala veľmi vážne. Do štúdia vstupovala takmer posvätne, zbožne, pred obrazmi postávala s bázňou návštevníčky múzea a ku kuchynskému stolu si sadala ako pri audiencii. Nevyrušovala ma, lebo to všetko som si vtedy vôbec neuvedomoval. Nešla mi na nervy, bola príliš svojhlavá a vytrvalá. Ani som nezaregistroval, ako sa Sonji podarilo zakliesniť sa mi do života. Počas tých nocí som ju vnímal ako drobnú, unavenú a čímsi posadnutú osobu, ako svojráznu spoločníčku; sedela pri mne, počúvala ma a prepožičiavala mi márnivý pocit dôležitosti.

Sonja nikdy nerozprávala. Dodnes neviem nič o jej rodine, detstve, rodnom meste ani o jej priateľoch. Nemám šajnu, z čoho žila, či vôbec zarábala alebo ju niekto vydržiaval, či snívala o kariére, kam sa túžila dostať, čo chcela robiť. Jediná bytosť, o ktorej občas niečo povedala, bola červenovláska, ktorú som spoznal na žúre; inak sa o nikom ani slovkom nezmienila, a už vôbec nie o mužoch, hoci som si bol istý, že nadviazala veľa vzťahov.

Počas nocí som hovoril ja. Rozprával som sa akoby sám so sebou a Sonja počúvala, často sme však mlčali, čo mi takisto vyhovovalo. Páčilo sa mi jej nadšenie pre isté veci, pre prvý sneh, ktorý ju dokázal rozohniť ako dieťa, pre Bachov organový koncert, ktorý si stále dokola púšťala na mojom gramofóne, pre tureckú kávu po jedle, jazdu metrom ráno o šiestej alebo pozorovanie nočných scén za rozsvietenými oknami v mojom zadnom dvore. Z kuchyne mi kradla drobnosti ako vlašské orechy, kriedy a vlastnoručne šúľané cigarety a uchovávala ich vo vreckách zimníka ako relikvie. Skoro každý večer prinášala dáke knihy, ktoré kládla na stôl, a naliehavo ma prosila, aby som si ich prečítal, čo som nikdy neurobil a odmietal som reagovať na jej výzvy, aby sme sa o nich porozprávali. Keď posediačky zaspala, zanechal som ju štvrťhodinku tak, a potom som ju zdržanlivo ako učiteľ zobudil. Prezliekol som sa a vyrazili sme von, Sonja zavesená na mojom ramene, fascinovaná našimi šľapajami, prvými na čerstvo napadanom snehu na dvore.

Putovali sme z jedného nočného baru do druhého, pili sme whisky aj vodku a Sonja sa odo mňa občas odpojila, sadla si pri bare inam a tvárila sa, že ma vôbec nepozná, až kým som ju so smiechom neprivolal naspäť. Neustále ju niekto oslovoval, no ona sa vždy odtiahla a s hrdým výrazom na tvári si znova prisadla ku mne. Bolo mi to jedno. Jej nezvyčajná príťažlivosť mi lichotila, pozoroval som ju priam s vedeckým záujmom. Občas, marí sa mi, by som si aj želal, aby zmizla s niektorým zo svojich obdivovateľov. No zostávala v mojej blízkosti až do brieždenia, z baru sme odišli spolu a vonku nás od sivých lúčov ranného svetla štípali oči. Odprevadil som ju na autobusovú zastávku a počkal na spoj. Nastúpila rozochvená a smutná, krátko som jej zamával a vyrazil som, v myšlienkach znova ponorený do malieb.

Dnes som presvedčený, že som sa počas tých nocí cítil naozaj šťastný. Viem, že minulosť sa vždy rozjasňuje a spomienka zážitky oslabuje. Možno tie noci boli jednoducho chladné a cynicky zábavné. Dnes sa mi však zdajú také dôležité a také stratené, až to bolí.

Verena v tom období odcestovala do Grécka, Španielska a Maroka, posielala pohľadnice s palmovými plážami, s Arabmi na ťavách a občas mi zatelefonovala. Ak bola Sonja práve u mňa, hneď vstala a vyšla z miestnosti; vrátila sa, až keď som jej hrmotom a presúvaním stoličiek dal najavo, že rozhovor sa skončil. Verena kričala do slúchadla, spojenie bolo väčšinou mizerné, znelo ako šum mora a vetra, no mňa to zachraňovalo, keď mi znenazdajky dochádzali slová. Na Verenu som nezabudol. Myslel som na ňu a posielal som jej do hamburského bytu listy a fotografie. Keď zavolala, zaradoval som sa. So Sonjou to vôbec nesúviselo, a keby sa ma niekto spýtal, či som do nej zaľúbený, zarazene a zaručene by som odvetil, že nie. Verene napriek tomu neušlo, že medzi nami sa niečo zmenilo, kričala do telefónu, že jej už zjavne nemám čo povedať, a žiadala ma, aby som sa priznal, či som ju podviedol s inou. Musel som sa zasmiať a ona zložila.

V januári som dostal pozdrav z Agadiru, v ktorom mi prezradila, že sa plánuje vrátiť koncom marca – Prídem na jar, napísala, a potom dlho ostanem doma. Položil som pohľadnicu na kuchynský stôl a čakal som, kým ju Sonja nájde. Vedel som, že si zvykla – a vonkoncom nie z nehanebnej zvedavosti – prezerať a listovať poznámky a papiere na mojom písacom stole. Večer som ju pozoroval z dverí, ako stojí pri stole, díva sa na fotografiu, maľuje mojimi kriedami, šúľa si cigaretu – vtedy zbadala pohľadnicu s ohňostrojom na prednej strane. Prečítala si ju a držala ju v ruke; ticho stála, otočila sa ku mne, akoby vedela, že ju postojačky sledujem.

„Nuž,“ povedal som. Neodpovedala. Len na mňa civela a ja som takmer dostal strach. Spoločne sme vyrazili von a všetko sa dobabralo, cítil som sa vinný, zúril som, prenikol ma pocit, že jej musím dačo vysvetľovať, no netušil som čo. V tú noc u mňa prvýkrát prespala. Nikdy predtým som ju nepobozkal, ani som sa jej nedotkol, akurát mi zavesená na ramene kráčala po uliciach a to bolo všetko. Kým som trčal v kúpeľni, obliekla si jednu z mojich košieľ, a keď som sa vrátil do izby, čupela na mojej posteli a zuby jej drkotali. Bolo neuveriteľne chladno, ľahol som si k nej, ležali sme chrbtami od seba a v skutočnosti sa dotýkali iba studené chodidlá našich nôh. Sonja mi svojím mäkkým hláskom zaželala „dobrú noc“, prenikol ma opatrovateľský pocit a akési neskutočné dojatie. Vonkoncom som nebol vzrušený, ani by mi nenapadlo sa s ňou v tej chvíli vyspať, ale napriek tomu ma urazilo, keď som podľa jej pokojného a pravidelného dychu pochopil, že ihneď zaspala. Ešte dlho som bdelý ležal, pod perinou sa rozšírilo teplo, a tak som si jemne trel nohy o jej. Uvedomoval som si, že by mi pripadalo priam incestné, keby som sa s ňou miloval, hladil jej prsia, zvažoval som, aké by to bolo Sonju bozkávať, a napokon som upadol do spánku.

Ráno bola preč, na kuchynskom stole ležal drobný odtrhnutý lístok s pozdravom, preto som sa vrátil do postele a obliekol som si košeľu, ktorú si natiahla na noc.

Znova zmizla. Neprišla budúci večer ani nasledujúci. Čakal som na ňu tri večery a potom som jej opäť začal vyvolávať. Nebrala, alebo nebola doma. Odvtedy som blúdil po meste, márne som vysedával v kaviarňach, o ktorých mi občas rozprávala, celé hodiny som postával pred nájomným domom pri Spréve; zostávala nezvestná. V jej oknách sa nikdy nesvietilo, ale na dverách som naďalej videl jej menovku a papierik, ktorý som kontrolne párkrát umiestnil pod dvere, sa zakaždým posunul. Typickým spôsobom sa jej podarilo uniknúť, v marci ma pátranie prestalo baviť a začal som sa pripravovať na Verenin návrat.

Upratal som byt a usiloval som sa zahladiť stopy Sonjiných návštev. Vlastne som nijaké stopy nenašiel. Tri mesiace s prekliatou a večne unavenou Sonjičkou mi nezanechali nič; hľadal som márne a hneval som sa na seba. Prvý raz po nesmierne dlhom čase som zatelefonoval kamarátovi Mickovi, šli sme si zahrať biliard a na pivo, zatancovali sme si s dákymi ženskými a celý týždeň sme sa motali asi po všetkých baroch v meste. Sporadicky som sa pokúsil porozprávať mu dačo o Sonji, ale vždy som sa zarazil – čo som mu mal vlastne povedať, sám som nevedel vôbec nič.

Koncom marca sa na strechách roztopil posledný sneh a vrátili sa dážďovníky. Daroval som tureckým chalanom novú futbalovú loptu a dal som sa ostrihať. Na čosi som čakal, ale keď raz večer zastala vo dverách Verena, už som nemusel. Dorazil som do cieľa. Večer som pri Verene zaspával, ráno som sa pri nej budil, spletal som jej vlasy do vrkočov a daroval som jej kávovar na espresso. Zdalo sa, že naozaj mieni zostať dlhšie, nepýtal som sa ako dlho. Pracoval som a ona sa prechádzala po meste; po večeroch sme chodievali do kina a sedeli v kaviarničkách na nábreží. Verena si povešala šaty do mojej skrine a našla si prácu v bare na rohu; keď zazvonil telefón, zdvíhala slúchadlo. Mick vyhlásil, že je to najkrajšia žena, akú kedy videl, a ja som mu pritakal. Dni dostali svojrázny, pravidelný rytmus. Cítil som sa spokojný, azda aj šťastný, najmä však veľmi pokojný. Vo dvore rozkvitli lipy, nad mestom sa vyzúrili prvé letné búrky a nastali horúčavy. Občas som mal na ulici pocit, že ma niekto prenasleduje; no keď som sa otočil, nikto tam nebol, ale ešte dlho som bol podráždený. V istých okamihoch som po čomsi zatúžil, ale netušil som po čom, možno po nejakej udalosti, alebo dákej senzácii, zmene, no túžba sa zakaždým rovnako rýchlo vyparila.

V jedno júnové dopoludnie sme na bicykloch vyrazili na kúpalisko na Spréve, Verena zaplatila vstupné za nás oboch a vyhlásila, že šalie za vodou, bosá bežala predo mnou po lúke a hľadala voľné miesto. V drobnom tieni brezy triumfálne zastala, natiahla uterák a sadla si. Rovno vedľa nej sedela Sonja. Absurdne dlho mi prudko tĺklo srdce a na okamih mi napadlo, že závratný tep prinesie vytúženú zmenu, narušenie rytmu. Meravo som stál a zízal z Vereny na Sonju, Sonja zdvihla zrak od knihy, ktorú čítala, a pozrela sa na Verenu.

Povedal som: „Verena, tu ležať nemienim,“ a zadíval som sa Sonji do tváre, ktorá akoby sa roztrhla. Nechala si narásť dlhšie vlasy, na opálenom tele sa vynímali modré plavky a veľmi schudla. Bolo mi to všetko hrozne ľúto; z diaľky znel Verenin hlas – „Toto je najlepšie miesto na celom kúpalisku!“ Zjavne si nič nevšimla a ja som si uvedomoval, ako sa mi rozochvela hlava. Sonja pomaličky vstala, námesačne si natiahla červené šaty a zamierila k východu. Verena dačo rozprávala, vôbec som jej nerozumel. V jej hlase som však nezachytil nič nedôveryhodné, tak som proste nechal svoju tašku spadnúť na zem a rozbehol som sa za Sonjou. Dobehol som ju pri východe z areálu. Kráčala rýchlo, priamo a zozadu vyzerala ako malá červená tyč. Utekal som, konečne som ju dobehol a prudko som ju chytil za ruku. Pleť jej od slnka žiarila, otočila ku mne šialene vážnu tvár a povedala: „Chceme sa ešte vidieť, alebo nie.“

Tón jej hlasu znel rovnako ako kedysi na stanici, keď povedala: „Mám čakať,“ pripadal som si ako idiot, bol som vyvedený z miery a odvetil som: „Áno,“ a ona odpovedala: „Tak teda,“ a dala sa na odchod, takže som prebehol cez východ na ulicu. Díval som sa za ňou, kým sa nestratila z dohľadu, a potom som sa vrátil k Verene, ktorá sa horeznačky opaľovala a nič nepochopila. Na mieste, kde ležala Sonja, zostala dokrkvaná tráva; civel som aj na dva-tri špaky, ktoré po nej zostali, a bojoval som s presvedčením, že nad sebou celkom strácam kontrolu.

Nemusel som Verenu poslať preč – ani by som to neurobil, so Sonjou by som sa stretával tajne –, odišla sama. Vyhlásila, že ma nechce rušiť v mojej pracovnej fáze, nech už je akákoľvek; zbalila si veci, v bare dala výpoveď a odcestovala naspäť do Hamburgu. Myslím si, že sa ma už nabažila. Chcela sa uistiť, či ju naozaj milujem, uistenie dostala, preto mohla odcestovať. Odprevadil som ju na stanicu, cítil som sa mizerne a doľahla na mňa sentimentálnosť, čo sa mi stáva zriedkavo; povedal som: „Verena, tak zas niekedy,“ a ona sa usmiala a odvetila: „Áno.“

Toto bolo Sonjino leto. Chodievali sme sa člnkovať na jazerá za mestom, vesloval som, až ma ruky boleli, a čln sa plavil po tmavozelenej vode jasnej ako zrkadlo. Večerali sme v malých dedinských hostincoch – šunkový tanier s pivom –, Sonji očerveneli líca a vlasy jej od slnka zbeleli. Vlakom sme sa odviezli zasa domov, v rukách kytice lúčnych kvetov, ktoré Sonja všetky zobrala k sebe domov. Pracoval som málo, namiesto toho som študoval mapy okolia a túžil som si zaplávať v každom jazere. Sonja so sebou všade vláčila batoh plný kníh, čítala mi nahlas a recitovala jednu báseň za druhou. Počas teplých večerov sme počítali štípance od komárov a ja som ju naučil pískať na steble trávy. Leto ako reťaz jasných modrých dní, do ktorej som sa vnoril a ničomu som sa už nečudoval. Noci sme trávili v Sonjinom byte, odkiaľ sa cez veľké a široké okná otváral výhľad na Sprévu, nespávali sme spolu, nebozkávali sme sa, sotva, vlastne nikdy sme sa nedotýkali. „Tvoja posteľ je loď,“ povedal som a Sonja, ako vždy, nič nepovedala, no celé leto vyzerala ako malá víťazka.

Koncom júla sme sedeli na maličkej prázdnej vlakovej stanici v Ribbecku a čakali sme na večerný vlak do mesta, keď Sonja znenazdajky otvorila ústa a vyhlásila:

„Raz sa so mnou oženíš.“

Zízal som na ňu a prizabil som komára na zápästí; obloha sčervenala a nad lesom ležal modrastý opar, odvetil som: „Prosím?“ a Sonja povedala:

„Áno, oženíš. Potom budeme mať deti a všetko bude v poriadku.“

Pripadalo mi to neuveriteľne hlúpe. Videla sa mi smiešna a trafená a nič sa mi nezdalo absurdnejšie ako predstava, že si za ženu vezmem Sonju a splodím s ňou deti, preto som odvetil:

„Sonja, to je smiešne. Práve ty by si to mala vedieť. Ako by sme my dvaja mohli mať deti? Ani spolu nespávame.“

Sonja vstala, zapálila si cigaretu, kopala do kamienkov a skrížila ruky na hrudi: „No tak kvôli tomu to budeme robiť. Iba kvôli tomu. Podarí sa nám to, viem to.“

Takisto som vstal, hlboko presvedčený, že nerozumné dieťa musím priviesť k rozumu. „Preskočilo ti, Sonja. Čo trepeš, že všetko bude v poriadku? Čo to má znamenať? Všetko je v poriadku a brať sa určite nebudeme.“

Koľajnice sa rozkmitali; vo vzduchu zaznel hvizd a veľmi ďaleko sa zjavil vlak. Sonja ľavým chodidlom šliapala zem, odhodila cigaretu a zmätená kráčala k trati. Zoskočila z nástupišťa, potkla sa na štrku a napokon sa s rozkročenými nohami postavila na koľaje. Vlak sa približoval, znova som si sadol. Sonja zúrivo zakričala: „Vezmeš si ma, alebo nie?“ Musel som sa zasmiať a zavolal som na ňu: „Najdrahšia Sonja! Áno! Vezmem si ťa za ženu, kedykoľvek budeš chcieť!“ a Sonja sa tiež zasmiala, vlak trielil, vo vzduchu sa šírila kovová vôňa. Celkom potichu som vyslovil jej meno, vydesený, vyskočila z dráhy späť na nástupište, vlak prefrčal okolo a Sonja povedala:

„No nie ešte teraz, vieš. Neskôr. Neskôr ťa budem chcieť.“

Na jeseň sme sa vídali zriedkavejšie a potom sa na istý čas znova stratila. Raz ráno stála v zimníku pred mojimi dverami a vyhlásila: „Drahý, musím odcestovať a rada by som si pred odchodom vypila šálku čaju.“

Vpustil som ju dnu, uvaril vodu, pobehovala po byte a zdala sa nepokojná. Opýtal som sa, kam sa chystá. Odvetila, že musí pracovať, celý mesiac a potom sa vráti; zjavne jej ako vždy nebolo do reči. Mlčky sme vypili čaj, Sonja vstala, rukami ma nadvihla a objala ma.

Pevne som ju držal, nedokázal som sa plne ubrániť jej vážnosti, a povedala: „Dávaj na seba pozor.“ Odišla.

Všetko, čo sa udialo neskôr, spôsobil strach. Myslím si, že som sa Sonje bál, zľakol som sa náhlej ľahko dosiahnuteľnej možnosti života s nezvyčajnou drobnou osobou, ktorá nerozprávala, nespávala so mnou, väčšinou na mňa iba veľkými očami civela, temer nič som o nej nevedel, ale do ktorej som sa napokon predsa zamiloval.

Ovládlo ma presvedčenie, že bez Sonje už nechcem byť. Prekvapivo sa mi videla potrebná, chýbala mi. Obával som sa, že sa nevráti, a zároveň som si neželal nič viac, než aby navždy zostala preč.

Uplynul mesiac, zbalil som si malý kufor a odcestoval do Hamburgu. Verenu som zaskočil ponukou na sobáš, ktorú som vyslovil bez dychu, a povedala áno. Zostal som u nej tri týždne, zašli sme spolu k mojim rodičom a oznámili sme termín svadby v marci budúceho roka. Verena nám rezervovala svadobnú cestu do Santa Fé, predstavila ma svojej neznesiteľnej matke a oznámila mi, že nechce moje priezvisko. Bolo mi všetko jedno. Cítil som sa ako utopenec a zároveň sa mi bezhranične uľavilo. Cítil som, akoby som v poslednej chvíli unikol obrovskému nebezpečenstvu, považoval som sa za zachráneného, dostal som sa do bezpečia. Trocha sme sa hádali o budúcom bydlisku, lebo Verena si želala, by som sa prisťahoval k nej do Hamburgu, no ja som odvetil, že pre mňa za mňa by sme aj ako manželia naďalej mohli fungovať tak ako doposiaľ, a potom som sa vrátil do Berlína.

V schránke som nenašiel poštu, na podlahe ateliéru sa kúdolil prach a na oknách pribúdali pavučiny. Od Sonje ani slovo. Stal som sa pánom situácie, zabránil som najhoršiemu a teraz som túžil byť dobrotivý a urovnávať spory. Zašiel som na bicykli k jej domu, prudko som šliapal do pedálov, vyletel hore po schodoch, dychčal som. Našiel som ju doma, otvorila dvere, rozrušená, lebo zjavne čakala niekoho iného, no potom sa usmiala a povedala: „Máš sa dobre, áno?“

Usadili sme sa vo veľkej, takmer prázdnej izbe, Sonja k písaciemu stolu, ja do kresla pri okne, Spréva vonku sa zdala hnedá, nad šrotoviskom plachtili čajky. Sonja sa nespýtala, kde som celý čas trčal. Neporozprávala mi nič o svojej ceste, sedela vystretá a pri stole pôsobila trošku vystrašene, priam posadnuto fajčila jednu od druhej.

Nenútene som konverzoval o počasí, o svojich plánoch na zimu a novej výstave v Národnej galérii; nadobudol som sebaistotu. Sonja sa zmienila, že v novembri by rada zopakovala svoju oslavu. Rád prídem, odvetil som a ona sa meravo usmiala. „Odcestuješ na jar so mnou?“ spýtala sa bezprostredne a ja som konečne mohol vysloviť vetu, ktorú som si celý čas priam v radostnom očakávaní pripravoval, vyslovil som ju nahlas, zreteľne, dôrazne a predovšetkým slušne: „Nie, to nepôjde. Beriem si Verenu, v marci.“

Vyhodila ma z bytu. Vstala, ukázala mi dvere a povedala: „Vypadni!“

Jachtal som: „Sonja, čo to má... prečo,“ ale ona zopakovala: „Vypadni“ a ani okom nemihla. Rozosmial som sa, nechápal som, či to myslí vážne, no vzápätí zrevala: „Vypadni!“ takým hlasom, aký som nikdy predtým nepočul. Neisto som ešte postával, už som vôbec nevedel, čo som si vlastne predstavoval. Ani zamak sa mi nechcelo odísť, pôvodne som túžil Sonju vyviesť z rovnováhy, želal som si, aby sa rozrevala, aby nariekala a azda ma aj udrela, čo ja viem.

Sonja sa však znova posadila, otočila sa mi chrbtom a zotrvala v tichosti. Prestupoval som z nohy na nohu, nič nenarušilo ticho a rieka vyzerala neznesiteľne hnedá. Dýchal som, nič sa nedialo, odišiel som, zabuchol som za sebou dvere a počúval – nič. Nijaký výbuch ani potláčaný plač, Sonja na mňa nezavolala.

Bicykloval som späť domov, veľmi pomaly; nevychádzal som z údivu. Predpokladal som, že to nejako bude pokračovať, dajako, ale predsa.

Sonja sa neozvala, no s tým som rátal. Bola to hra, už som poznal jej pravidlá. Počkal som týždeň a potom som jej zavolal, ale, pochopiteľne, nebrala telefón. Napísal som jej list, potom druhý, tretí; samé stručné nezmyselné táraniny a bezmocné ospravedlnenia. Samozrejme, neodpovedala mi. Zostával som pokojný, už som ju poznal, hovoril som si: poskytni jej čas.

Pravidelne som jej volával trikrát týždenne, telefón desaťkrát zazvonil, potom som zložil. Pracoval som, telefonovával som s Verenou, chodieval som s Mickom von, vytáčal Sonjino číslo, tak ako si človek čistí zuby alebo každé ráno nazrie do poštovej schránky. Sonja ma bavila a napĺňala hrdosťou, obdivoval som vytrvalosť, s akou sa ma stránila; pripadalo mi však, že už pomaly nastal čas, aby ju to prešlo. Mal som chuť stretnúť sa s ňou, ochladzovalo sa, napadal prvý sneh. Myslel som na minulú zimu, na noci, keď vysedávala u mňa, a chcel som to zažiť znova.

Pomyslel som si: „No tak, Sonja, zdvihni slúchadlo, poďme sa spolu prejsť, zohrejem ti dlane a všetko bude znova ako predtým.“

Lenže začiatkom decembra som v schránke našiel posledný list, ktorý som Sonji poslal. Zmätene som zízal na vlastné písmo a sprvu som celkom nechápal, čo to má znamenať, no potom som na zadnej strane zbadal pečiatku Adresát nezastihnutý. Nechápavo som stál v studenej chodbe a mrzol som. Položil som list späť do schránky a zamieril som na rozkymácanom bicykli po snehu, popri rieke do priemyselnej štvrte; šiel som pomaly, šliapal som do pedálov opatrne a usiloval som sa na nič nemyslieť. Pred Sonjiným domom som bicykel zamkol o stĺp pouličného osvetlenia a pozrel som sa na slepé tmavé okná hore. Ani žalúzie, ani svetlo, ale to nemuselo nič znamenať. Vchodové dvere pri otváraní zavŕzgali; v chodbe ma ovanul pach vlhkosti a uhoľného prachu. Vždy ma prenikal pocit, že Sonja tu žije osamelá, a tušil som, že teraz dom zostal úplne prázdny. Napriek tomu som stúpal po schodisku nahor, na druhom poschodí sa zábradlie zlomilo a schody povážlivo praskali. Spomenul som si na žúr, na virvar hlasov, na hudbu, na Sonju vedľa drobnej červenovlásky v tmavozelených šatách. Menovku na dverách ktosi strhol. Zazvonil som; ticho. Nazrel som cez kľúčovú dierku do dlhej, bielej a prázdnej chodby v byte a vedel som, že zmizla.

Som si istý, že dom čoskoro zbúrajú. Je február, vytrvalo prikladám uhlie do kachlí, ale na ozajstné teplo to stále nestačí. Sonju som už nikdy nevidel ani som od nej jakživ nedostal ďalšiu správu. Lipy na dvore klopú holými konármi na moje okno, nastal čas kúpiť Turkom novú futbalku. Čakám na okamih, keď raz azda znova stretnem ženu s červenými vlasmi a opýtam sa jej, kde teraz Sonja žije a ako sa má. Sporadicky ma na ulici zarazí pocit, že ktosi kráča tesne za mnou, obrátim sa, ale nik tam nie je, no pocit podráždenia zostáva.

Judith Hermann: Letný dom, neskôr

Preklad: Michal Hvorecký

Artforum, 2023