Zväčšenina

Slnko zapadá. More sa sfarbí do ružovej, červenej, purpurovej, fialovej. Frank stojí na útese a sleduje tú premenu. Občas sa nakloní k fotoaparátu a skontroluje nastavenie. S prichádzajúcou tmou opatrne predlžuje expozíciu, bojí sa, aby neprepálil svetlá a nestratil v nich kresbu. Dostal sa už na desatinu sekundy. Vie, že more na fotografiách sa zmení. Obrysy vĺn už zmäkli, ale s predlžujúcim sa časom expozície sa detaily stratia úplne. Zmizne biela pena na hrebeni, vrcholy a údolia jednotlivých vĺn sa rozpustia a zostanú iba siločiary, tmavé a svetlé pásy, ktoré križujú hladinu a tvoria očami nevidenú štruktúru oceánu. Svetlo zmäklo a oteplelo. Frank vie, že teraz prichádza tá najdôležitejšia časť dňa. Vďaka predlžujúcej sa expozícii, ktorá zmaže jednotlivosti, on ako fotograf odhaľuje metafyzickú podstatu vodného živlu. Dokáže zachytiť jeho skutočnú podobu, ukrytú cez deň pred očami ľudí hrou vynárajúcich sa a hneď nato zanikajúcich vĺn.

Zodvihne sa vietor. Položí zľahka ruku na statív, aby sa uistil, že sa nechveje. Overí si to aj pohľadom, a až potom si s uspokojivým zašomraním pretiahne cez hlavu kapucňu. Skontroluje displej na hornej časti fotoaparátu, má tam ešte miesto na štyri zábery. Fotí na digitál, ale zámerne so sebou nosí len jednu starú pamäťovú kartu, na ktorú sa zmestí presne dvadsaťštyri obrázkov. Je to jeho značka, tak trochu marketing, snaha odlíšiť sa od turistov s kamerami na krku, ktorí nasekajú stovky fotografií za deň. Dobrovoľný asketizmus funguje ako reklama, možno aj vďaka tomu sa stal známym už pred vydaním prvej knihy, ale jemu to naozaj vyhovuje; baví ho to obmedzenie, ktoré dáva rámec a zmysel niečomu takému abstraktnému, ako je fotenie krajiny.

Slnko zapadlo už pred pol hodinou. Nebo za jeho chrbtom stmavlo a začali sa na ňom ukazovať prvé hviezdy. Urobí dve fotografie sýtofialového mora, pre istotu sekundovú aj dvojsekundovú expozíciu. Chce ešte počkať na desať- a dvadsaťsekundový záber, ktorý dokáže premeniť morskú hladinu na oblačnú pokrývku nežne sa prevaľujúcu v údolí. Ak by sa podarili, možno by potešili aj Alexandra, jeho vydavateľa. Pripravujú knihu a kalendár; pracovný názov je Metamorfózy mora. Dúfa, že ešte prídu na niečo lepšie. Stále je dosť času, fotením, pre ktoré pricestoval na pobrežie, plánuje stráviť ešte nasledujúcich päť týždňov a kniha má ísť do výroby až o pol roka, tak, aby stihli predvianočný trh.

Frank fotí už dlho. Prešiel rôznymi fázami, skúšal rôzne cesty a až posledné roky sa mu podarilo nájsť rovnováhu medzi peniazmi a slobodou. Toto bude jeho štvrtá kniha. Uvedomuje si, aké nepravdepodobné je to, že uspel, že sa mu to podarilo, že môže robiť to, čo robí, a aký veľký podiel na tom, že to dokázal, má jeho vydavateľ. Bez jeho podpory, bez viery, ktorú do neho vložil, by nemohol byť tým, kým je dnes.

Alexander je vysoký zavalitý muž, ktorý vždy chodí oblečený v obleku s vestou. Prvá kniha, ktorú spolu urobili, bola venovaná osamelým stromom. Bude to už desať rokov, čo Frank rozposlal koncept knihy desiatke vydavateľov, ich adresár našiel v jednom čísle časopisu pre fotografov. Alexander nebol jediný, kto mu odpísal, ale iba on prejavil záujem a chcel sa stretnúť. Keď Frank vstúpil do drevom obloženej kancelárie, zarazilo ho šero a dym z cigary. Okná boli zatemnené žalúziami a svetlo vysokej lampy vykrojilo zo šera kancelárie pracovný stôl, za ktorým sedel gigantický muž. Pery mal zovreté a chvíľu si Franka premeriaval, kým kývol rukou a ponúkol mu sadnúť si. Nevstal, nepodal Frankovi ruku, nepredstavoval sa. Rovno sa opýtal: „Skôr ako začneme, povedzte mi jedno – pre koho by mala byť určená táto kniha?“

Frank zistil, že Alexander má dobré oko a hlavne čuch na to, ako veci poskladať dokopy tak, aby boli úspešné. Metamorfózy mora budú ich štvrtá kniha. Osamelé Stromy boli ich najúspešnejší projekt a Frank veľmi chcel, aby ten úspech znovu zopakovali alebo dokonca prekonali. Ostatná kniha bola prepadák. Prázdne Mesto, ulice bez ľudí fotené skoro ráno počas najdlhších dní roka. Tak zle sa predávala, Frank sa veľmi bál, že bude posledná.

Na karte mu zostáva miesto už iba na jednu fotografiu. Chvíľu váha, ale potom otočí fotoaparát smerom od mora a nastaví ho tak, aby zaberal cestu vinúcu sa po pobreží. Na horizonte bliká maják, vedľa neho cerí štrbavé zuby zrúcanina kláštora. Frank nakloní špeciálny objektív tak, aby zväčšil hĺbku ostrosti; potrebuje, aby boli dobre vykreslené žlté kvety meter od neho aj maják a zrúcanina na horizonte. Nastaví veľkú clonu, čas teraz musí iba odhadnúť. Nakoniec sa rozhodne pre pätnásť minút. Ak bude treba, vytiahne tiene pri úprave fotografie. Má nastavenú nízku citlivosť, a tak má rezervu, nemusí sa báť vysokého šumu.

Stlačí drôtenú spúšť a zaaretuje ju, v tej chvíli sa na chodníku objavia ľudia. Franka to prekvapí, takto neskoro večer už zvyčajne tu pri mori nebýva nikto. Prišli spoza jeho chrbta; pozdravia sa a opýtajú, či môžu prejsť, či mu nepokazia záber. Frank iba kývne rukou, pri dlhej expozícii by po nich nemala zostať žiadna stopa. Zastavia sa na polceste k majáku na vyhliadke so zábradlím, oprú sa oň a zostanú nepohnuto hľadieť na more. Perfektne zapadli do kompozície, Frankovi sa až zatají dych. Takmer na nich zakričí, vydržte, zostaňte tak, prosím, ale potom sa rozhodne nezasahovať, nechať tomu voľný priebeh. Ak všetko bude, ako má, postavy pri zábradlí budú na fotografii polopriesvitné, ako dvaja duchovia, jediní ľudia v knihe venovanej moru. Mohlo by sa to podariť, ale Frank to nechce aranžovať, nechce do toho zasahovať. V tomto mal jasno. Jeho úloha je iba zaznamenať to, čo je, a ak by do toho vstúpil a začal to organizovať, bol by to podvod. Jeho prácou je pozorovať, nie vytvárať alebo ničiť.

Keď uvoľní spúšť a skončí dlhú expozíciu, je na pobreží opäť sám. Kým si pobalí veci, dá si čelovku, ale keď si nasadí batoh a chytí do ruky statív, vypne ju. Kým vykročí, chvíľu stojí, aby si oči zvykli na tmu. Obloha je už úplne tmavá. Hviezdy nad morom presvitajú cez jemný závoj vysokých oblakov. Zajtra bude pršať, napadne Frankovi. Mal by sa vybrať na to miesto pobrežia pokryté gigantickými balvanmi. Mokrá skala sa fotí najlepšie a mäkké svetlo zamračeného dňa bude presne to, čo potrebuje. Dážď mu neprekáža. Fotoaparát je vodotesný a on sám má veľké červené pončo, ktoré cez seba pretiahne a vydrží v ňom trebárs aj celý deň.

Bol rád, že dnes večer už nemusí šoférovať. Ubytovaný je v malom osamelom hoteli kúsok od parkoviska, ukrytom za majákom. Nebol najlacnejší, ale za tú možnosť vyhnúť sa večernému šoférovaniu mu to stálo. Veci si zložil na izbu hneď, ako tesne poobede dorazil. V diári mal plán cesty po pobreží s adresami hotelov a telefónnymi číslami, aby si vedel prehodiť rezervácie, keď sa niekde zdržal alebo keď ho odniekiaľ vyhnalo zlé počasie. Cesta k moru mu zabrala takmer dva dni. Skúsil šetriť a vyspal sa v aute odparkovanom pri diaľnici. Nebol to dobrý nápad. Auto malo veľký kufor, ale aj keď sklopil sedadlá, nedokázal sa tam úplne natiahnuť. Hučiace autá prechádzajúce pár metrov od neho ho rušili celú noc. Párkrát prespal v aute na pobreží, ak bol na mieste, kde nebol hotel, alebo tam, kde potreboval byť skoro ráno, aby mohol pracovať pri vychádzajúcom slnku. To bolo lepšie, ale ráno po takejto noci bol vždy dolámaný; na toto som už pristarý, hovoril si. Potrebuje sprchu a posteľ.

Keď príde do hotela, čas večere sa už skončil, a tak si rozloží jedlo na izbe, keď si sadne k počítaču. Zasunie doň pamäťovú kartu, a kým sa stiahnu fotografie, prečíta si poštu. E-mail z vydavateľstva ho prekvapí. Neposlal ho Alexander, ale jeho sekretárka. Poznali sa z videnia, to ona ho vždy uviedla do Alexandrovej kancelárie a potom mu priniesla kávu alebo zmluvu pripravenú na podpis.

Milý Frank,

mám pre Vás smutnú správu. Alexander zomrel. Dnes v noci, nemohla som tomu uveriť, keď mi to ráno povedali. Tak náhle, bez príčiny. Vraj to bolo v spánku, tak snáď aspoň netrpel, chvalabohu. Príšerné, takto náhle. Taký dobrý človek. Aký to má všetko zmysel. Viem, že ste ho mal rád, tak Vám píšem. By ste vedel ale nie len preto. Bol tu jeho právnik, správca pozostalosti. Nikto z nás to nečakal. Vydavateľstvo končí, všetky projekty sa zastavujú. Máme iba dokončiť, čo už je zadané v tlačiarni, všetko ostatné sa ruší. Každému nám sľúbil odstupné, ale takto narýchlo, je to strašné. Dostanete ešte oficiálny list, ale chcela som, aby ste to vedeli čo najskôr, nech sa môžete zariadiť. Pomodlite sa prosím za Alexandra. Vždy sa tešil na vaše stretnutia. Asi vás mal rád, tým jeho spôsobom.

Opatrujte sa a nech sa vám darí vo vašej práci.

Tatiana

Frank zaklapne počítač. Sedí za stolom so sklonenou hlavou a odrazu nevie, čo má urobiť. Potrebuje sa napiť. V batohu má fľašku, ale nechce piť sám. Rýchlo si oblečie košeľu, namiesto teplákov natiahne nohavice a zbehne na recepciu. Dole v hale bolo zopár stolíkov; keď sa poobede zapisoval, všimol si, že tam sedelo pár ľudí, pili kávu alebo čaj. Keď tam zíde, je tam šero a ani za pultom recepcie nikto nie je. Posadí sa k jednému z prázdnych stolíkov.

Uvedomí si, že nechal telefón hore. Už bolo aj tak neskoro, aby volal žene a povedal jej tú správu, zbytočne by ju zobudil. Zajtra jej zavolá. Teraz sa musí rozhodnúť, ako ďalej. Podľa plánu mal zostať pri mori ešte niekoľko týždňov, ale teraz, keď sa budúcnosť knihy rozplynula, aký zmysel má pokračovať? Metamorfózy mora skončili. Dym vo vetre, viac z toho nezostalo. Zaiste, môže tu zostať a fotiť, s tým, že potom skúsi nájsť iného vydavateľa, ale aká je šanca? Čím dlhšie tu zostane, tým väčšie bude riziko. Má nejakú rezervu, ale bez honorára za knihu ju za pár mesiacov vyčerpá. Žena chcela kúpiť novú umývačku do kuchyne, tá stará sa pokazila. Jasné, hovoril jej. Vrátim sa od mora, odovzdám materiál a vyplatia mi preddavok. Za tento rok dostane ešte peniaze za Stromy, tie sa stále pomaly predávajú, ale to nebude veľa. Môže skúsiť predávať autorské zväčšeniny na internete, keby si spravil internetový obchod a robil na tom, začal sa tomu naplno venovať. Bude sa to musieť naučiť, doteraz sa mu o propagáciu staralo vydavateľstvo. Občas predal nejakú fotku, ale to bolo párkrát do roka a skôr to išlo dole.

„Dáte si niečo?“ vyruší ho zo zamyslenia ženský hlas. Zodvihne hlavu. Je to tá istá žena, ktorá mu poobede dala kľúče od izby. Vtedy si ju príliš nevšimol. Ponáhľal sa, chcel si iba zložiť veci a čo najskôr sa dostať k foteniu. Svetlo odfarbené vlasy má stočené do dvoch copov. Vyzerá mlado, ale keď sa pozrie lepšie, uvidí okolo jej očí vrásky.

„Vlastne neviem. Írsku whisky, asi. Mal rád írsku whisky.“ Frank si spomenie na vôňu nápoja, ktorú mu Alexander ponúkol potom, ako podpísali prvú zmluvu. Nalial mu ju z vybrúsenej karafy ukrytej v skrinke. Žlté šero, dym z cigary a vôňa whisky.

Žena sa na okamih zamyslí, kým pokračuje:

„Máme tu jednu špeciálnu, volá sa Spisovateľove slzy.“

Frank cíti guču v krku, musí si odkašľať:

„Spisovateľove slzy. To by pasovalo, veď bol vydavateľ. Môj vydavateľ.“

„Čože?“

„Môj vydavateľ. Alexander. Zomrel. Práve som si prečítal správu. Som fotograf, nie spisovateľ, ale ten názov, to by sa mu páčilo.“

Žena prikývne a otočí sa, ale Frank ju zastaví:

„Nedáte si pohárik so mnou? Teda viem, asi to nie je vhodné, ale je to zlý večer.“

Usmeje sa na neho:

„Neviem, keď pracujem, nemala by som.“ Na chvíľu ešte zaváha, akoby počúvala hlas v svojej hlave: „Vlastne dnešnú noc ste tu jediný hosť. Tak asi môžem.“

Odíde. Frank sa zavrtí na stoličke a uvedomí si prázdno vo svojom vrecku. Telefón nechal na izbe. Urobil to úmyselne? Alebo je iba taký rozhodený? Cítil sa, akoby sa bez telefónu stal niekým iným. Celý dnešný večer je taký. Akoby sa vytrhol zo súvislostí. Stratil ukotvenie. Ako balón, keď sa uvoľní lano, ktoré ho pútalo k zemi. Teraz už ide iba o to, odkiaľ zafúka vietor. Aká krehká je definícia toho, kým sme, napadne Frankovi. Ako rýchlo sa dokážeme rozpadnúť. Tá predstava, že by som sa stal niekým iným. Začal robiť niečo iné. Nie je to o výbere. Možno budem musieť.

Sedia oproti sebe. Každý má pred sebou nedopitý pohár, v strede stola stojí poloprázdna fľaša. Medzi nimi horí sviečka; Júlia ju zapálila, keď jej povedal, kto bol Alexander, kým bol a čo pre neho znamenal.

„Niekedy sa to zlomí.“ Vtiahla jednu nohu pod seba, vyložila si ju na sedadlo. Pridržiava si ju rukou, tou druhou sa hrá s pohárom. Pozerá sa do stola, ťažké vrkoče sa jej kníšu pri ušiach.

„Keď odo mňa odišiel... môj muž, tušila som, že niekoho má, ale bolo to náhle, zmizol, jedného dňa odrazu nebol. Ale musím priznať, hnevala som sa na neho hlavne preto, že mi nechal na krku celý hotel. Zobrali sme si naň hypotéku, dreli sme, päť rokov sme nemali dovolenku a odrazu to zostalo všetko na mne.“

Frank prikývne:

„Muselo to byť ťažké, byť tu na všetko sama.“

„Bolo. Je.“

„Aj by som povedal, pripime si na tých, čo odišli, ale asi by si nechcela.“

„Hm, prečo nie. Ktohovie, ako sa majú. Ako sa má môj bývalý. A ako sa má Alexander, tam, kde teraz je.“

„Neviem. Asi verím tomu, že sa to jednoducho skončilo.“

Pozrie sa na neho.

Opätuje jej pohľad:

„Si, a potom nie si. To je všetko.“

Zavrtí hlavou:

„To nemôže byť tak. Nemôže to byť všetko až také smutné. Poďme si zatancovať.“

Vstane, rukou sa pridržiava stola. Natiahne sa nad pult recepcie, bruchom sa položí na pult a jednu nohu zodvihne do vzduchu. Vytiahne odtiaľ pásku, zasunie ju do rádia. Zaznie pieseň. Franka prekvapí. Pozná kapelu, ale nevie si spomenúť, ako sa tá pieseň volá. Ona sa otočí k nemu a vykročí. Zodvihne pri tom ruky, pomaly, pomaly sa začne kývať v tempe melódie. Natiahne jednu ruku k nemu. Chytí ju, a keď sa postaví, objíme ju okolo pása. Hlavu mu zloží na plece, jej vlasy ho šteklia na nose. Kývajú sa spolu do rytmu piesne, stále pomaly, na každú druhú dobu.

„Môj domček z karát sa rozpadol. Dnes večer. Po tej správe.“

„Budeš si musieť postaviť nový.“

„Budem, ale teraz, práve teraz žiaden nepotrebujem,“ trochu sa odtiahne a pozrie sa na ňu: „Stačí mi, že tu nie som sám.“

Pieseň sa skončí.

Odstúpi od neho. Ruky si priloží k bokom, chvíľu stojí so sklonenou hlavou, akoby musela chytiť dych.

„Dnes už nikto nepríde,“ povie.

Prejde k vchodovým dverám a zamkne ich. Zväzok kľúčov vyloží na recepčný pult.

„Poďme ku mne.“

Izba je veľká a jednu jej stranu tvorí presklené okno. Kým zasvietila malú lampu, stihne si všimnúť blikajúce svetlo majáka.

Posadia sa na gauč. Otočí sa k nej. Natiahne ruku na operadlo gauča, ona si o ňu oprie hlavu.

„Chcel by si byť môj priateľ, alebo iba môj milenec?“

Skúsi sa usmiať.

„Keby sme dokázali nemyslieť na zajtrajšok, byť iba teraz a tu. Ale to sa nedá.“

„Môžeme sa rozprávať. Tým nikomu neublížime. Či nie?“

„Neviem. Niekedy sa mi zdá, že keď sa s niekým rozprávam a rozumiem mu, či jej, rozumieme si, je to také dôverné. Keď sa ľudia zbavia svojej masky, jednu za druhou dajú dole ako kusy oblečenia, ktoré potom ráno zbierajú z dlážky, aby si ich znovu natiahli, než sa vyberú von do sveta.“

„Vieš, najsmiešnejšie na tom je, že ja som nikdy nechcela mať hotel. Rada som maľovala, ale na školu ma nezobrali, nestačilo to. Hotel som vyženila. Teda, nie, ako sa to hovorí, keď žena niečo získa sobášom. Žena sa nežení, žena sa vydáva. Tuším na to nie je slovo. Akoby žena nemohla svadbou nič získať.“

„Nadobudnúť. No vidíš. A ty máš hotel.“

„Hotel a dlhy. A absolútne žiaden čas na to, aby som bola tým, kým by som chcela byť. Mala byť. Aby som bola.“

„Čím by si chcela byť?“

„Neviem. Možno to je ono. To, čo potrebujem, je nájsť, kým by som vlastne chcela byť. Nájsť niečo, čo by som robila s láskou a naplno, nie ako trest a povinnosť. Ty si to dokázal, nie? S fotením? Koľko ľudí má také šťastie?“

„Hej. Hej, bolo to šťastie. Keby som nestretol Alexandra, nešlo by to. Možno sa tu už skončilo. Práve dnes.“

„Keby sme sa v takejto chvíli dokázali tešiť. Nech bude o rok hocičo, určite to bude úplne iné, ako je dnes. To by mala byť skvelá správa, nie? Keď si teraz predstavím, že by som predala hotel, nebolo by to zajtra, ale za pár týždňov, mesiacov, podpísala by som zmluvu a mohla by som sa vybrať, kamkoľvek chcem. Byť kýmkoľvek. Hocikým, hocičím, na čo by mi stačila odvaha. A peniaze.“

Zasmeje sa.

Frank sa postaví, roztiahne ruky, zatlačí ich dozadu, koľko vládze.

„Prepáč, chrbát.“

„Nechceš sa natiahnuť? Vedľa je posteľ.“

Ležia vedľa seba na chrbte a pozerajú sa do stropu. Ich ruky sú tesne vedľa seba, ledva sa dotýkajú.

„Samota mi nevadí. Dni sú plné tých drobných vecí, nič z toho si nezapamätám. Od rána, ako vstanem, sa niečo deje, niečo robím, chvíľu to, chvíľu to. Ubehne to strašne rýchlo, každý deň je ako jedno cvaknutie fotoaparátu, večer si idem ľahnúť, a ak by si sa ma opýtal, o čom ten deň bol, nevedela by som ti to povedať. Som ako infúzia pre tento hotel, udržiavam ho pri živote, rozpúšťam sa v ňom po kvapkách.“

Frank sa otočí nabok, oprie si ruku o lakeť a podoprie si hlavu tak, aby na ňu lepšie videl.

„Bol taký film, o aute, ktoré za jazdy vysávalo krv z nohy jazdca, z tej, ktorou stláčal plynový pedál. Bolo rýchle, nesmierne rýchle, ale ak by si na ňom jazdila, nakoniec by ťa to stálo život.“

„Mohli by urobiť film o hoteli upírovi. Hostia tam záhadne miznú, ale správca hotela prežije. Toho si to monštrum šetrí, udržiava ho pri živote. Obete cítia v momente smrti rozkoš, to vysávanie krvi je pre ne opojné. Aj správcovi to dá okúsiť, je to tá najväčšia odmena, zo steny vystúpi tvár s ostrými zubami v ústach, natiahne sa k správcovi ležiacemu v posteli a zahryzne sa. Správca je šťastný, dych sa mu zrýchľuje, slastne vzdychá, ale vždy sa to skončí tesne pred koncom, práve vo chvíli, keď je to najlepšie.“

„Keď fotím, niekedy sa to stane, všetko sa to spojí dokopy a ja viem, toto bude výnimočná fotka, už v tej chvíli, ako tú fotku robím, tých pár sekúnd, kým sa urobí záber, už vtedy viem a je to, akoby som objavil niečo podstatné. Vtedy to má zmysel a viem, nato som tu, toto viem, a keď nie ja, nikto iný to neurobí. Ale to je len niekedy, párkrát za rok, nie viac.“

„Občas mi napadne, keď sa tu ubytuje osamelý muž, aké by to bolo prísť za ním večer na izbu. Asi by bol prekvapený, ale neodmietol by ma. Ráno by som odišla skôr, ako by sa zobudil, a potom po raňajkách, keď by sa odhlasoval, dotkla by som sa na okamih jeho ruky, keď budem brať od neho kľúč od izby, na okamih sa ho dotknem, na chvíľu prestanem dýchať, otočím sa a zavesím kľúč na klinec, a keď sa obrátim späť, bude už odchádzať, tmavá silueta vstupuje do svetla ohraničeného rámom dverí, vyjde von, dvere sa zatvoria a nezostane po ňom nič.“

„Keď rozmýšľam o tom, čo vlastne robím, som ako inverzný maliar, maliar naruby. Maliar vytvára vzorce a kompozície, formuje svet okolo nás do tvaru, ktorý zodpovedá pravidlám toho, čo vnímame ako krásne, a popri tom vytvára tie pravidlá, definuje ich. A ja potom zoberiem tie pravidlá, ktoré niekto iný vymyslel, a snažím sa ich nájsť v krajine. Hľadám svetlo, uhol pohľadu tak, aby bol výsledný obraz perfektný, ale aby som pritom nemusel pohnúť ani vetvičkou. To je zásada. Nesmiem nič meniť, musím veci zachytiť tak, ako sú. Nič nesmiem aranžovať, upravovať, zlepšovať, lebo potom to prestane byť skutočné, bude to podvod.“

„Keď ma nezobrali na akadémiu, mala som z toho vážnu depresiu. Začala som chodiť po baroch, bolo to divoké a potom som stretla svojho muža. Odviezol ma sem, odišla som z mesta. Okrem striedajúcich sa tvárí turistov tu bol iba on. Jediný pevný bod, okolo ktorého sa krútilo všetko dianie. Akoby som nebola mimo neho, nerobila som nič, čo by sa ho nejako netýkalo. A keď potom odrazu odišiel, nevedela som, kto vlastne som.“

Aj Júlia sa otočí na bok, zrkadlovo zopakuje Frankovu polohu: „Nehovoríš o svojej žene.“

Frank sa natiahne na chrbát, založí si ruky na prsiach. Chvíľu len ticho hľadí do stropu, potom prehovorí: „Nemôžem s tebou o nej hovoriť. Akoby sa to nepatrilo. Bolo to neslušné. Sme spolu už tak dlho. Som trochu ako námorník, často som z domu, a keď sa vrátim, hovoríme hlavne o praktických veciach, toto treba urobiť a zariadiť, vybav, prosím, toto a tamto treba opraviť alebo nájsť niekoho, kto to opraví. Tá každodennosť ma vždy šokuje a preto je ten návrat vždy ťažký. Nie je to ňou, ale je s tým spojená, je toho súčasťou.“

„Máte deti?“

„Dvoch synov. Ten starší je už na strednej škole, o rok pôjde na univerzitu. Je dobré byť s nimi, samozrejme, ale akoby som to nebol ja. Snažím sa byť manželom a otcom, ale je to, akoby som hral v divadle, zaskakoval za niekoho, kto vypadol, a ja som musel vybehnúť na pľac, tú hru som už videl, ale nepoznám text naspamäť, a tak stále iba hádam, čo príde, čo by som mal teraz povedať.“

„Ja nemôžem mať deti. Možno preto odo mňa odišiel. Vlastne mu rozumiem. Som pokazená. Neúplná.“

Natiahol ruku a napravil jej prameň vlasov, ktorý jej padal do tváre. Naklonila hlavu a oprela si líce o jeho dlaň. Pohladil ju a ľahol si späť na chrbát.

„Keď som začínal s fotením, veľmi som chcel ľuďom dať niečo z tej krásy, ktorú som videl tam vonku okolo seba. Pohľad na krajinu nám dokáže priniesť mier a pokoj. Sme zavretí v mestách, naším horizontom sú domy stojace na druhej strane ulice.“

„Sa ti to podarilo, nie? Veď vydávaš knihy, ľudia ťa poznajú, asi si slávny.“

„Hej. Vlastne nie. Celé to bolo iba šťastie. Spoznal som Alexandra a iba vďaka nemu to šlo. Mám svoju značku, svoj štýl, ale nie je to to, čo som hľadal. Nie je to naozaj dobré. Uvedomil som si to nedávno. Boli sme v kine na tom filme o nomádoch, ktorí žijú v karavanoch. To, ako tam ukázali krajinu, to, čo pre nás znamená, ako jednoducho a pravdivo to urobili, akoby len tak mimochodom, popri niečom inom,“ na chvíľu sa odmlčal, roztiahol ruky a založil si ich za hlavu: „Také dobré fotky som nikdy neurobil.“

„Ešte vždy môžeš, či nie? Urobiť ich.“

„Možno ak by som to prestal brať vážne. Nie, to som zle povedal. Keby som sa tým prestal živiť. Keby som začal robiť niečo iné a fotky by zostali, ale len tak pomimo, akoby mimochodom. Aby som prestal cestovať a hľadať a začal fotiť iba to, čo sa vyskytne, ako súčasť niečoho iného.“

Posunie sa dozadu, posadí sa a oprie sa chrbtom o peľasť postele.

„Čoho?“

„Neviem. To ešte neviem. Asi je to jedno. Ak by ma to úplne neuzatvorilo, nepohltilo, bolo by to jedno, čo by som robil. A budem fotiť už iba na telefón, žiadna postprodukcia, žiadne editovanie, iba záznam urobený tým, čím dnes fotí každý.“

„Keď idem po pobreží a uvidím tam niekoho, ako fotí zo statívu, poviem si, toto je naozaj fotograf.“

„No práve. Ja ním už nebudem. A čo ty, čo budeš robiť ty?“

Posadí sa vedľa neho. Sleduje, ako sa hrá s končekmi rozpustených vlasov, natočí si ich na prst a ten potom priloží k tvári.

„Mohla by som predať hotel. Splatila by som dlhy a niečo by mi zostalo. Presťahujem sa do nejakého malého mesta, niekde pri mori, more tam musí byť. Nájdem si prácu, budem robiť v knižnici, veď mám na to školu, každý deň sa budem voziť z domu na pobreží do práce na bicykli, pár rokov a splyniem, nájdem si priateľov, priateľku, a keď budem mať voľno, budem chodiť k moru. More je to najlepšie, čo som tu našla, to najlepšie, čo mi môj muž dal, než odišiel, ukázal mi, aké je to žiť pri mori a už nechcem byť bez neho.“

Frank sa skloní k hľadáčiku fotoaparátu. Je vlhký od dažďa; siahne pod červené nepremokavé pončo a z vrecka nohavíc vytiahne kúsok jelenice. Utrie ňou mokré sklo. Nie je to stopercentné, jelenica je vlhká, používa ju už od rána. Skontroluje kompozíciu a rozhodne sa, že to skúsi radšej z druhej strany. Opatrne kráča po mokrých skalách. Dáva pozor, aby objektív so slnečnou clonou bol stále sklonený k zemi, nech naň nenaprší. Napriek tomu, že je pravé poludnie, svetla je málo, a tak môže fotiť na dlhé časy aj bez stmavujúceho filtra. Mokrá skala je plná farieb, voda zvýrazňuje jej štruktúru aj farby jednotlivých vrstiev.

Dnes skončí skôr ako zvyčajne. Nemá cenu, aby tu čakal na večerné svetlo, príde iba ešte väčšie šero a potom temná noc. Stále nevie, či sa potom vráti za Júliou do hotela, alebo pôjde ďalej. Ráno vykĺzol, kým spala. Na izbe si nič nenechal, nebol rozhodnutý, že sa už nevráti, ale chcel si nechať tú možnosť. Zmiznúť bez lúčenia. Vytratiť sa.

Celý deň je roztržitý, dnešné fotky nebudú stáť za veľa. Tuší, že dnes sa rozhodne o tom, ako bude vyzerať zvyšok jeho života. Stojí na križovatke a musí si vybrať.

Nevie, podľa čoho sa má rozhodnúť. Čie dobro by mal sledovať a vlastne ani to, čo by bolo dobro a čo zlo. Synovia sú veľkí a žena ho už nemiluje. Prečo by sa mal na nich viazať? Nebolo by pokračovanie toho, čo bolo, iba zbabelosťou?

Ak by ich opustil, bola by to zrada, ale čo by vlastne zradil? Predstavu, ilúziu šťastnej rodiny vytvorenú spoločnou pretvárkou. Všetko, čím sme, je iba ilúzia, hra, tak potom prečo si slobodne nevybrať hru, ktorá ma baví a na ktorú by som sa tešil? V ktorej by som mohol byť naozaj dobrý a hrať ju naplno?

Frank si uvedomí, že už niekoľko minút stojí a hľadí na kamienky pri nohách statívu. Zodvihne hlavu a obzrie sa po pobreží. Farby sú iba na skalách okolo neho, v diaľke je všetko sivé, vlastne modrosivé. Horizont, línia, kde more prechádza do oblohy, je rozmazaná dažďom; široký pás, z ktorého nahor stúpajú ťažkou rukou načrtnuté tmavé oblaky.

Zazrie ich už z diaľky. Nemôže uveriť tomu, čo vidí. Skupina kajakov plávajúcich popri pobreží: modrý, zelený, červený, žltý. Jasné farby svietia zo šera, pomaly sa posúvajú pozdĺž pobrežia, nečakane veselo poskakujú na vlnách. Teraz už rozpozná aj postavy, zopár rúk sa zdvihne a pozdraví ho. Okolo pása majú gumené zástery pripnuté k člnom, aby im do nich nenašpliechala voda, a tak im do nich asi neprší. Sú dobre vystrojení, rukávy sú priliehavé, aby do nich nezatekalo, a na rukách majú rukavice. K Frankovi doľahne zopár nezreteľných útržkov, závan ich smiechu.

Sleduje ich, ako sa vzďaľujú. Prvý sa vytratí zvuk, potom prestane rozoznávať postavy, už len drobné farebné bodky a nakoniec sa aj tie stratia. V očiach mu zostane iba sivé šero nekonečna.