Myslel som si, že sa k tomu hriechu z detstva nikdy nepriznám. Stalo sa to takto: požičal som babičke a diabol si takmer kúpil moju dušu za dvanásť rubľov.

No poďme pekne po poriadku.

Mal som jedenásť rokov, všetko bolo, ako má byť, z peňazí som mal najradšej červené desaťrubľovky, hoci do školy mi dávali maximálne žltkasté jednorubľovky. Kopejky som za peniaze ani nepovažoval. Všetko sa zmenilo, keď som dostal pokladničku. Keď som do prasiatka hodil prvú mincu, úplne som prišiel o rozum. Objavila sa u mňa patologická chamtivosť a zlepšil sa mi sluch. Z princípu som prestal míňať a štrngot medenáka, ktorý vypadol z cudzieho vrecka, som počul na kilometre. Pachtil som za peniazmi, chcel som čo najskôr zaplniť ten prasaťu podobný súdok a spočítať poklady. Dokonca som pokladničku začal vážiť, čo celkom miatlo mojich rodičov – nechápali, ako možno gravitačnú silu previesť do peňazí. Keď bol môj porcelánový trezor takmer plný, presťahoval som ho k sebe do postele. Zaspával a prebúdzal som sa v objatí s ním. Bál som sa, že sa vrátia príšery, ktoré už pred pár rokmi odišli spod postele, a ukradnú mi všetko, čo som našetril.

Nadišiel „deň M“. Slávnostne som roztĺkol pokladničku, vysypal na seba mince, každú z nich pobozkal, niekoľkokrát ich prepočítal, usporiadal podľa hodnoty a dosiahol nirvánu. Na chvíľu som sa vrátil do ozajstného sveta a začal som premýšľať. Ako mám všetky tie mince vymeniť za papierové peniaze? Mladý držgroš sa musel obrátiť na svoju babičku. Dojato súhlasila a nasledujúci večer mi oznámila, že peniaze vymenila, ale požiadala ma, aby som jej ich na pár dní požičal. Bol som na seba pyšný, veď som zafinancoval v podstate hlavu rodiny! Nevypýtal som si ani úroky. Hneď na ďalší deň som náhodou započul rozhovor rodičov a dozvedel som sa, že babičku museli zobrať do nemocnice.

Myslím si, že nie som najhorší človek a určite som bol dobré dieťa. V rodine ma milovali, aj ja som ich miloval, staral sa o nich, kreslil im pohľadnice, stával na taburetke a recitoval im, písal o nich na nástenku, bol som na všetkých hrdý a vážil som si ich. No v momente, keď som sa dopočul o babičkinom nešťastí, temné sily zotreli všetky zárodky cností z povrchu mojej duše.

„A čo sa stane s mojimi peniazmi, ak babička...“ – prebehlo mi mysľou. Zahnal som tú myšlienku do najvzdialenejšieho kútika hlavy. Ani tam mi nedala pokoj, iskrila na fialovo. Veľmi som sa hanbil, bol som zo seba znechutený. Ach, tie muky čestného človeka, čo mu bránia v pokojnom páchaní nečestnej činnosti!

Našťastie pre mňa i ostatných, čoskoro sa ukázalo, že babička nie je v ohrození života, a ja som sa opäť začať cítiť ako dôstojný syn svojich rodičov, až kým som nezapočul, že po tom, čo sa stalo, môže mať babička problémy s pamäťou. Kým ma trápila otázka „život alebo smrť“, svetlo víťazilo a o peniaze som sa nestaral, ak nerátame prvé záblesky pochybností. No teraz sa do mňa pustil diabol so všetkou serióznosťou.

Živo som si predstavil, ako sa babička vracia domov zdravá ako ryba. Všetci sú šťastní. A, samozrejme, pamätá si všetko okrem svojho dlhu. Moja bujará predstavivosť mi vykreslila presne taký obraz čiastočnej straty pamäte. „Keby radšej zabudla na niečo iné, napríklad na rozbitú vázu alebo trojky na vysvedčení... No na peniaze si isto nespomenie, cítim to!“ Niekoľko dní som strávil podrobným štúdiom amnézie v medicínskej literatúre, ktorú som doma ponachádzal. Získané vedomosti ma nepotešili. Išlo ma roztrhnúť.

Zdalo sa mi, že už dlhšie nevydržím čakať, tak som si vyprosil návštevu nemocnice. Pravdaže som nemal v pláne priznať sa k svojim obavám, ale nejako som potreboval zistiť, ako je na tom babičkina pamäť.

Cestou som urobil prieskum.

– Oci, myslíš si, že babička by na mňa mohla úplne zabudnúť? – opýtal som sa tragickým hlasom svojho otca, lekára.

– Prečo? Vyviedol si niečo? – odvetil otec, ktorému bolo jasné, s kým má do činenia, a ani náhodou mi na sentimentálnosť neskočil.

– Nič, to sa len tak pýtam. – Očividne sa mi nepodarilo predstierať ani vedecký záujem.

– Neboj sa. Ak zabudne, pripomeniem ťa. – Po takom vyjadrení som mlčal, až kým sme neprišli do nemocničnej izby.

– Načo ste malého ťahali do nemocnice? – Babička vyzerala dostatočne čulo.

– Sám sa pýtal, – povedal oco.

– Ďakujem, Sašuľka, to ma teší. Ako sa máš?

Zato ja som potešený nebol. Znova som sa hanbil ako pes.

„Opýtaj sa jej, len sa jej opýtaj na dni pred nemocnicou,“ šepkal mi do ucha môj vnútorný démon. V rukách držal korčule, na ktoré som šetril.

– Dobre, – vykoktal som.

– Veľmi ho zaujímala tvoja pamäť, – povedal smejúci sa otec. Schytal som to ja aj démon. V momente som sa začervenal.

– Moja pamäť? – začudovala sa babička.

Nenávidel som seba, celý svet, peniaze, korčule, pokladničky a hlavne otca.

– Áno, asi očakáva, že na niečo zabudneš. Keď sa vypytoval, znel príliš ustráchane. – Otec si ten moment vychutnával a ani netušil, ako bol ďaleko od pravdy.

– Počuj, možno mám naozaj problém s pamäťou. Saša, pripomeň mi, čo by som mala zabudnúť? Nebudem ťa karhať, len si akosi v poslednom čase nepamätám žiadne tvoje prehrešky.

Keby som bol vtedy vedel, čo je surrealizmus, určite by som ním opísal túto situáciu. Už som skoro plakal:

– Nič nemáš zabudnúť! Len som sa tak opýtal, keď som sa dozvedel, že si ochorela! Všetko si predsa študujem! – Bola to pravda. Keď som sa dozvedel niečo nové, v podstate som sa presťahoval do Veľkej sovietskej encyklopédie.

– No len no, upokoj sa, keď som zabudla, tak som zabudla. Ber to tak, že sa ti pošťastilo, –„chlácholila“ ma babička s úsmevom na tvári. Tu sa môj vnútorný démon začal smiať. Takmer som explodoval. „Pošťastilo?!“

– Idem na záchod, – objasnil som svoj odchod hlasom chvejúcim sa od krivdy a rozčarovania.

„Peniaze sú zlo. Topím sa v klamstvách. Už nikdy, nikdy nebudem...“ Celú cestu domov z nemocnice som mal hlavu plnú takých myšlienok. Zaprisahal som sa, že nebudem požičiavať viac, než som ochotný stratiť.

Večer mi dal oco drobné, tak ako vždy počas uplynulého mesiaca, a opýtal sa:

– Kedy rozbiješ prasiatko?

Prišlo mi úplne zle. Na mojom „nikdy viac“ zozname bola lož na prvom mieste, ale priznať sa otcovi by bola pri týchto okolnostiach úplná katastrofa. Bola to absolútne bezvýchodisková situácia. Stŕpnutými perami som zo seba dostal:

– Už som ho rozbil. Drobné už nepotrebujem. Ďakujem.

– A koľko si našetril? – opýtal sa otec, ani pritom neodtrhol oči od knižky.

Jeho ľahostajnosť bola v úplnom protiklade s búrkou, ktorá sa vo mne odohrávala. Mal som dojem, že to musí byť viditeľné voľným okom, ako Stierlitzov padák v známej anekdote.

– Dvanásť rubľov, – každé slovo znelo previnilo.

– Čo si s nimi urobil?

V tom čase som čítal poviedku Jama a kyvadlo od Edgara Allana Poea. Inkvizítori v nej vytvorili miestnosť, ktorá sa postupne zmenšuje a zaháňa obeť do bezodnej jamy.

– Požičal som, – vyliezlo zo mňa.

„Bože, ak sa neopýta komu, sľubujem že... Sľubujem, čo len chceš!!!“ prebleslo mi hlavou.

– Komu? – opýtal sa otec s nepredstieranou zvedavosťou. Dokonca prestal čítať.

Boh neexistuje. Oukej. Sklopil som oči, celý som sa scvrkol a ochabol a začal som sa priznávať:

– Bab...

V tom zazvonil telefón. Vrhol som sa k nemu.

– Saša, tu je babička. Ocino je doma? A ozaj, nezabudni si zobrať tých dvanásť rubľov, keď ku mne nabudúce prídeš.

– Veď to nehorí. – V tej chvíli by sa od mojich líc dala odpáliť aj cigareta. – Oco, volá ti babička.

Kým sa rozprávali, rýchlo som si umyl zuby, prezliekol sa a ľahol si do postele. Bolo mi jasné, že nezaspím, tak som aspoň trénoval predstieranie. Oco ma ani neskontroloval. Vžil som sa do roly a tvrdo som zaspal.

Epilóg

O dva dni som šiel k babičke, zobral som si peniaze a schoval ich do palčiaka, ktorý som následne zabudol v električke. Ani to so mnou nepohlo. V stĺpci „príučky“ sa objavil nápis „uhradené“.

Ukážku preložila Zuzana Bujačková.

Fotografia autora: zdroj – privátny účet Instagramu autora