Vo svete sa robia veľké veci. Nemusíme byť ani v New Yorku, aby sme pochopili mohutnosť, nemusíme byť v Tokiu, aby sme pochopili diskrétnosť krásy, a nemusíme ani dôjsť na Tahiti, aby nás obklopilo volanie slávneho života.

Kaviareň „City“ je svet mravcov. Mizerný a ťažký dej, ktorý z nás tvorí ľudí s uličníckou hlavou a tackavým, krásou opitým krokom, vykvitne i v zime ružami za stolčekmi z imitovaného mramoru. Ten konglomerát leží nám pred očami a na ňom je rozostretá žiara, voňavá žiara kávových plantáží brazílskych, a ešte je to pohárik vody, v ktorom sa bolestne lámu žiarovky v spektrálnych farbách radosti i odpúšťania. Ľudia sa prišli vyrozprávať, ľudia sa prišli zabaviť; pretože každá molekula života musí mať vlastnosti tých udalostí, z ktorých ju tká 24 denných hodín.

Dômysel ľudský vyvrcholil v časovom rozdelení dňa a každá tá časová jednotka musí mať svoju osobitnú vôňu, nuansu a dynamiku. V najrannejšom čase sú to vozíky predavačov, čo predávajú najkrajšiu modifikáciu augustového slnka v usmievajúcich sa jabĺčkach. Ale ostatne to ráno je sivý popol večer vyhasnutých kachieľ so závojom hmiel, čo ostali z nočných bakchanálií rozvešané po fasádach meštiackych domov a drôtených linkách, po ktorých tečie prúdiaca pieseň XX. storočia.

– – – – –

Neskôr už sú to červené, volajúce hlavy slúžok, čo ešte dnes okolo pása pociťujú kliešte vojenských rúk a kamenné slová o radosti života, sú to tučné paničky, zo záhybov ich šiat páchne hnilobou morálka manželskej spálne, a sú to úradníci so zohýbaným chrbtom a študenti, v ktorých straší nesmrteľnosť a vzorec škrobovej hydrolýzy. Ulica sa už usmieva do zachmúrených oblokov kaviarne a sľubuje miešanie základných farieb.

Obed – ten nemá farby žiadnej. Poludnie je hlad dravých zubov a nedočkavého pažeráka, ktorý je najodpornejšou, pretože najskutočnejšou skutočnosťou ľudskej spoločnosti. My, básnici, čo sa kamarátime s ulicou a dievčatami a kávou za 2 Kč raz do týždňa, sme ranení touto skutočnosťou, pretože nám hatí sny o poetizme životného dejstva a je Carpentierom, čo dáva ranu medzi oči v nádhernom ringu boxmatcha. Chceli sme dôverné farbičky, delikátne pastely života prehniesť svojimi širokými očami, a nesmieme, pretože pažerák je najskutočnejšia skutočnosť a zažije jed i krásu. Musíme sa podrobiť životu vecí, čo nami prestupujú, ktoré nás inkrustujú ako kremičitany v pŕhľavách, máme žily naplnené všetkými bolesťami i radosťami, ktoré stúpajú do hláv ako ťažká vôňa intímneho rokoka. Ale poludnie so zástupmi ľudí rozstriekne sa na všetky strany ako kvapka dažďa, čo padá na zem. Automobilové výkriky rozmrvia čiernu a ťažkú smolu, čo tečie ulicami. –

Nastáva hodina odpoludňajšej siesty.

Fabriky zachrchlú tuberkulózou robotníkov a riaditelia bankových domov sa spoľahnú na dobrotivú nosnosť perzských otomanov. Ich matematicko-konštruktívny mozog prejaví svoju živočíšnosť chrápaním ružových snov, v ktorých sú dva kvety rozličnej farby: „má dať“ a „dal“ v zvrátenom pomere potenciálnom. Drahý porcelán zvoní pod rukami slúžok ako hudba tramvají a žalúdok mesta spracuje všetko, čo spadá do jeho vznešenej kompetencie.

V mesiaci decembri severná pologuľa zeme je najviac odklonená od slnka, a preto odpoludňajšia siesta otvorí očí zlatým blysknutím nárožnej žiarovky.

Večernica mesta vzišla.

Večer hučí vďakou za šťastlivý deň. Elektrické vozidlá naplnia svoj kubický obsah unaveným mäsom, čo sa z roboty vracia. Promenáda vonia púdrom a konským trusom, lebo moc a rešpekt otcov mesta nevedel dosiaľ zakázať zvieratám prejav fyziologických procesov. Ale je to krásne aj tak, lebo oči sa väčšinou dívajú ku hviezdam...

Šiel ulicou a do studne jeho očí padol Veľký voz. Mohla to byť aj Kasiopea. Za ním idúca slúžka sa ku hviez­dam nedívala. Našla ich v jeho očiach. A keďže Kasiopea je súhvezdie prekrásne, mali z toho obaja radosť. Zavesila sa doňho a išla s ním.

– Takéhoto pekného chlapca by som chcela mať!

Ale ona bohužiaľ miesto pekného milenca mala dva zuby vybité a bezkrvné pery. Ľudia ich niesli hlučnou ulicou a tá im určovala smer.

– Dívaš sa mi do huby? To mi frajer vybil. Nemal peňazí. Nemala som peňazí. Nemali sme peňazí. To je pekné, pravda? Znamená to zlosť, päsť a dva zuby.

– A ty sa naň hneváš? Je lepšie byť bez zubov a milovať. Láska je chlebom srdca. A srdce je celý človek.

– Už sa mi nevrátil. Mám rada te­ba. Máš hviezdy v očiach a tančíš shimmy. Poznám to po kroku. Zaplať mi kávu. Lebo už musím ísť domov. Poriadne dievča nesmie sa túlať.

– Nerob zo seba sväticu. Príď von. Spočítame hviezdy na nebi. Tých je moc. Budeme mať času sa umilovať.

– Si pekný chlapec. Nesmiem sa túlať.

– Stačí, keď si ľahneš.

– Myslíš si o mne, že som voľajaká šlajfa?

– Ľahneš si a bude sa ti snívať o všetkých krásach sveta. Sen je niekedy krásny, keď má voľakto tvrdé ruky. Máš tvrdé ruky.

– Ešte majú cit. Daj mi šesták. Pocítim.

– Čo budeš robiť so šestákom? Nekúpiš zaň ani kus radosti.

– Kúpim zaň kus čokolády. Znám cukráreň, čo v nej predávajú také malilinké kúštičky pre radosť chudobných ľudí. Pravda – ty si tiež chudobný?

– Nie, bohatý som. Básnici bývajú bohatí. Len peňazí nemávajú.

– Škoda, že som nie krásna. Napísal by si o mne báseň.

– Si krásna.

– Dáš mi ten šesták?

– Si krásna.

– Dáš mi ten šesták?

– Dám ti kúštiček radosti, prichystanej v cukrárňach pre najchudobnejších ľudí. Pretože dnes hviezdy svietia. Pretože večer má takú dobrú pohodu. Srdcia ľudí sú kvety, čo v noci sa otvárajú a voňajú. Zavoňala si, bazička. Pripomínaš mi muškát, čo moja mamka za oblokom zalieva. A túlaj sa v noci, bo tak to káže zákon milovania.

Večer je ultrafialový a v tej faustovskej nálade stvárajú sa veľké udalosti.

Ľudské srdcia sa otvárajú.

Ľudské srdcia sa otvárajú.

Michal Habaj (ed.): DAV. Próza slovenskej ľavicovej avantgardy

OZ KPTL, 2023