Krížovky

Venované pamiatke mojich priateľov:

inžiniera Dawúda – 2003,

básnika a lekára Kúroša – 2006,

sochára a fotografa Bássima – 2007.

Zobudí sa.

To je ale ráno!

Počuje ho, ako hovorí. „Ach bože, umieram od smädu!“

Posadí sa na okraj postele. Cíti, že mu stŕpli končatiny. Naleje si pohár vody. Neprítomným pohľadom skúma oddelenie. Nejaký vták práve narazil do okenného skla. Korpulentná zdravotná sestra pichá injekciu mužovi s amputovanou rukou.

„Studená voda. Ďakujem ti. Je osviežujúca!“ povie si policajt sám pre seba.

Marwán je od nepamäti mojím priateľom. „Vodorovne – Ľudstvo. Zdola nahor – More.

Najvyšší vrchol na svete. Slovo na tri písmená.

Neznáma skutočnosť.“

Na stránkach časopisov sa objavil jeho usmiaty portrét.

Tá fotka mohla byť spred dvoch rokov. Pochádzala z udeľovania cien za najlepšieho autora krížoviek. Financoval ju zazobaný poslanec, ktorý sa po zmene režimu vrátil späť do vlasti. Počas exilu sa vraj nadchol pre krížovky, a preto sa rozhodol sponzorovať ocenenie vo výške desaťtisíc dolárov. U niektorých novinárov a spisovateľov, ktorí cenu dlhodobo a intenzívne kritizovali, vyvolala vlnu závisti. Marwán si ju však zaslúžil. Podľa mňa by ho mohli vyhlásiť za krížovkárskeho barda.

Na farme som medzi jeho starými krížovkami natrafil na výrazy ako polmesiac, bájne zviera, vertikálny tunel, jedovatá tráva, polopravda.

Kedysi dávno, keď naše oči fungovali ako zväčšovacie sklá a mesiac sa ako obor týčil nad strechami domov, sme ho chceli trafiť kameňom a rozbiť na márne kusy. S Marwánom sme boli nerozluční. V jeden jesenný večer sme podpálili smetný kôš a odprisahali si priateľstvo na celý život. Veľa sme sa hrávali a vymýšľali rôzne tajomstvá. Stvorili sme alternatívny svet ako odpoveď na naše odcudzenie v tom skutočnom. Pozerali sme sa na vojny dospelých a v televízii hľadeli na fronty požierajúce našich otcov. Matky piekli chlieb v hlinených pieckach a pri západe slnka prelievali slzy. My deti sme v obchodoch kradli sladkosti, liezli na stromy a neustále mali zlomené ruky či nohy. Život aj smrť boli hrou, behom, lezením, skákaním, sledovaním, tajnými škaredými slovami, spánkom a nočnou morou.

Spolu s Marwánom sme utekali za rakvami. Vyčkávali sme, kým sa neobjavia na odbočke z hlavnej cesty. Vojna zúrila už štvrtý rok. Truhly boli zabalené do zástav a pevne uložené na strechách áut vracajúcich sa z frontu. Chceli sme byť ako dospelí. Keď okolo nich prešlo auto s rakvou, vstali a so smutným a s vážnym výrazom v tvári mu zamávali. Aj my sme sa snažili uctiť si a pozdraviť padlých. Keď auto so smrťou na streche zabočilo za roh, bežali sme za ním cez rozbahnené uličky. Šofér pribrzdil, aby rakva nespadla. Auto následne zamierilo k domu, ktorého obyvatelia ešte spali. Zastalo. Z domu vyšli kvíliace ženy a hádzali sa do blata, ktoré im postriekalo vlasy. My sme trielili ako šípy k našim mamám povedať im, pri ktorej bráne dnes zastalo auto smrti. Moja matka vždy odvrkla: „Choď a umy si tvár!“ alebo „Choď k našej susedke Umm Alí a spýtaj sa, či nemá trochu korenia.“ A večer sa v dome zosnulého pridala k trúchliacim a plačúcim ženám.

Raz sme s Marwánom opäť čakali na auto smrti a zabíjali čas lúskaním slnečnicových semienok. Trvalo to celú večnosť. Už sme strácali nádej a so sklamaním sa pomaly zberali domov, no na obzore sa zrazu vynorilo auto smrti. Rozbehli sme sa za ním ako nejaké šťastné psy. Súťažili sme, kto ho prvý predbehne. Auto napokon zastalo pred Marwánovým domom. Vyšla z neho jeho matka. Hystericky nariekala. Rozdriapala si šaty a vrhla sa do mláky. Bássim tam stál ako prikovaný. Všimol si to jeho starší brat a odviedol ho dnu. Ja som sa rozbehol domov a so srdcervúcim plačom vtrhol do maminho náručia. „Mama, Marwánov otec je mŕtvy.“ No ona len odsekla: „Choď si umyť tvár a prines z obchodu pol kila cibule.“

Počul som, čo si včera napísal: Výbuch najskôr roztrhal Marwánovu tvár. Okno sa rozletelo na tisíc kúskov a spadla na neho skriňa. Ústa mu zaliala krv. Vypľul zuby a začul výkriky svojej kolegyne – redaktorky rubriky Nová žena. Mizla pod mračnami prachu. Plazila sa po troskách kričiac „Umriem, umriem!“ Potom náhle zmĺkla. Naveky. Marwán potom ešte dlho krvácal, kým sa neprebral v nemocnici.

Dobre.

Keď bol Marwán ešte dieťa, hýril zaujímavými a milými nápadmi. Raz ma napríklad poprosil, či by som mu nepomohol zbierať čas. Vybrali sme sa do neďalekého údolia, ľahli si na brucho a viac než hodinu nehybne pozorovali burinu. Mlčali sme ako také kamenné sochy. Marwán si totiž myslel, že ak budeme v prírode viac než hodinu čokoľvek uprene pozorovať, takto strávený čas sa nám navždy vryje do pamäti. Kým iní ľudia čas strácali, my sme ho zbierali.

Ozvali sa dva výbuchy. Najskôr vyletel do vzduchu taxík pred bránou vydavateľstva. Nebyť betónových zátarás, explózia by určite zdemolovala aj budovu. Druhé auto, obrovská dodávka s trhavinami, viezlo melóny. Na miesto prvého výbuchu dorazila hliadka s troma policajtmi. Teroristi vyčkali, kým sa na mieste zhromaždí dav ľudí, a potom odpálili aj dodávku s výbušninami. O život prišlo dvadsaťpäť osôb. Dvaja policajti zomreli na mieste, tretí sa premenil na živú fakľu. V plameňoch pobiehal na všetky strany, až kým sa nedotackal do budovy vydavateľstva, kde jeho bezvládne telo kleslo na zem.

Uvádzaš vo svojom starom texte.

Zmes krvi a hovien.

Beštia.

(S)Prznená planéta.

Božský had.

Premárnený čas v onom čase.

Na základnej škole sme spávali s prostitútkou, ktorá nám dávala topánky svojich klientov. Prechovávala voči nám materinskú lásku. Hahahaha. Kupovala nám čokolády, a keď sme s ňou spávali, smiala sa. Marwán doma kradol lyžičky a nože, aby jej ich daroval. Milovala malé nožíky a bola závislá od krížoviek. Volali sme ju Opitá loď, podľa Rimbaudovej básne. Pred koncom školského roka sme sa vydali na školský výlet do hôr. Marwán sa snažil, aby Opitá loď mohla ísť s nami, ale riaditeľ mu pohrozil, že nás vyhodí zo školy. S pohľadom upretým do údolia sme si sadli na skalu, pripomínajúcu hlavu rozzúreného býka. Začítali sme sa do novín. Ostatní išli objavovať prehistorickú jaskyňu. Bola malá ako zvieracia nora, plná pavučín. Kým som si čítal noviny, Marwán fajčil. Potom sme sa vymenili. Bol to patetický plátok naklonený vládnemu režimu. Prvá strana patrila novinkám z politiky, posledná príbehom zo záhrobia. Akoby nestačilo, že náš reálny svet bol nepochopiteľný a ledva držal pohromade. Na tej skale v tvare býčej hlavy Marwán objavil svoje nadanie. Cítil sa vyvolený. Doslova za okamih vylúštil všetky krížovky v novinách. Potom vytiahol z tašky zošit a pero a pustil sa do vymýšľania vlastnej krížovky. Kým vyfajčil šesť cigariet, dokončil prvý hlavolam. Tvorili ho synonymá na tému prírody. Hľadiac na vrcholky stromov, vyhlásil: „Vymyslieť krížovku je oveľa ľahšie ako ju rozlúštiť!“

„To isté platí aj v živote,“ dumal som, poťahujúc z cigarety s výrazom mladého rojka.

„Aký je z neho filozof!“ uťahoval si zo mňa Marwán. Potom zo seba vyrazil absurdný, no extatický výkrik.

V tú noc ti prezradil, že Opitá loď bola jeho príbuzná. Prečo to celé tie roky tajil?

Na univerzite sa naše cesty rozišli. Marwánova rodina sa presťahovala na opačný koniec mesta. Vybral si štúdium poľnohospodárstva. Veril, že raz bude vlastniť kúsok pôdy, kde posadí granátové jablká. Ja som sa zapísal na fakultu masmédií. Často sme sa navštevovali. Vymieňali sme si nápady, smiali sa, veľa pili a fajčili. Takisto sme zdieľali novinky o Opitej lodi. Dozvedeli sme sa, že jej pasák odrezal ucho, pretože klientovi, príslušníkovi štátnej bezpečnosti, ukradla prsteň. Neprešli ani tri dni a pomstila sa mu. Zatiaľ čo spal na bruchu, do zadku mu vrazila dlhý vykosťovací nôž. Skončila vo väzení.

Počas prvého roka na univerzite sa Marwán oženil. Bola to láska na prvý pohľad. So Salwou splodili dve deti. Obe počas štúdií. Salwá s nimi zostala po škole doma. Marwán si začal hľadať prácu. No ako čerstvý absolvent poľnohospodárskej fakulty to mal ťažké. Mne pre zmenu začali vychádzať ironické články o paradoxoch histórie. Písal som ich už počas štúdií. Po skončení školy som sa zamestnal v časopise Boutique. Svoje rebelantstvo sme si zvykli vybíjať v článkoch na politické a spoločenské témy. Zavolal som kolegovi z populárneho časopisu Krížovky a odporučil mu Marwána. Vychválil som jeho talent na vymýšľanie krížoviek a horoskopov. Kvôli tým horoskopom sa na mňa Marwán hneval. No nemal na výber. Ak chcel pracovať, časopis bola jeho jediná možnosť. A tak vymýšľal krížovky a ako inšpiráciu kdesi dokonca našiel knihy o horoskopoch.

Poslal ti nasledovnú textovú správu: Ohnivé znamenie – si kompatibilný so všetkými znameniami. Tvoju krvnú skupinu charakterizuje sklamanie a šťastie. Pripomínaš vojakov s nedbalo nasadenou prilbou. Strkáš jazyk do ženských úst, aby si sa schladil. Tá hmla, ktorá horí na strope miestnosti, je tvoj odparený pot. V obchodoch kupuješ sponky a farebné fotografie, ktoré si pripínaš na telo, keď príde návšteva. Drevo ti pomáha prečkať noc plnú prízrakov. Keď sa zobudíš, v plameňoch sa umyješ, naješ a prečítaš noviny. Horiac si zapáliš cigaretu a v šálke kávy natrafíš na správy o požiari. V ohni sa zasmeješ. V nemocnici analyzujú tvoje pľúca a odhalia struny omylov, ktoré vyzerajú ako tumor. Skutočne smutný snívaš. Zhasínaš.

V hračkárstve som kúpil vlneného škorpióna a vybral sa navštíviť Marwána do nemocnice. Lekár nám oznámil, že jeho zranenia nie sú život ohrozujúce. Z hlavy mu vyoperovali úlomky skla. Čoskoro bude v poriadku. Marwánova manželka Salwá sa však obávala o jeho psychický stav. Lekára som sa ešte raz opýtal, prečo je môj priateľ taký zachmúrený.

„Ak by ste prežili teroristický útok, bolo by vám do smiechu?“ spýtal sa lekár.

„Prečo nie,“ odsekol som, hľadiac na jeho špicatý nos.

Pohŕdavo si ma premeral a naklonil sa k Marwánovej manželke, aby sa s ňou porozprával.

Doktor sa mýlil. Marwán neutrpel šok. Vstúpil do neho ten upálený policajt a zmocnil sa jeho duše. Marwán tvrdil, že jasne počuje jeho hlas.

„Hahaha. Zarámuj si jeho posmešky a zaves ich na stenu v obývačke.“

Vojna.

Mier.

Božská zadnica.

Po prepustení z nemocnice sa Marwán zavrel doma a nechcel nikoho vidieť. Raz mi zavolal, že by ma chcel navštíviť. Kúpili sme fľašu whisky a zamierili k môjmu bytu. Zveril sa mi, že premýšľa o návšteve bytu toho policajta. Aby zistil, kto to vlastne bol.

Vypil toho priveľa. Rozkričal sa a nadával do prázdna.

„Hovno zjedz! Sklapni! Kretén!“

Potom roztvoril oči ako sova. Vyhrážal sa mi, že ak mu neuverím, nebude už môj priateľ. Vzal som si adresu toho policajta a odviezol ho domov. Salwá nás už skľúčene vyzerala. Marwán jej nepovedal, čo sa mu stalo. Ponorený vo svojom smútku balansoval na hranici šialenstva.

Zaklopal som na dvere. Otvorila mi atraktívna mladá žena v čiernom, s opuchnutými očami. Kým som stál na prahu, všimol som si decko, ako sa hrá so zajacom veľkým ako ono samo. Predstavil som sa ako novinár z časopisu Krížovky píšuci reportáž o obetiach výbuchu. Žena odsekla, že jej muž zahynul kvôli nedbanlivosti, ktorá vládne v tomto prehnitom štáte. Vyštekla, že sa nemieni s nikým rozprávať, a zabuchla dvere. Diskrétne som sa na ňu povypytoval v neďalekom obchode. Majiteľ mi ochotne porozprával o jej dobrosrdečnom manželovi, ktorý neskonale miloval svoju rodinu. Policajt zvykol hovoriť: „Boh ma obdaril troma najkrajšími ženami na svete – matkou, dcérou a manželkou. Som vďačný za život v tejto krajine, nech by bol akýkoľvek krutý.“

Počas troch dní, ktoré som strávil s Marwánom v nemocnici, mu policajt vysvetlil, čo sa stalo: „Počas služby sme s ďalšími dvoma kolegami práve vtipkovali, keď vtom sa ozval výbuch. Okamžite sme vyrazili k budove redakcie časopisu Krížovky. Kolegom sa podarilo dostať ľudí preč, kým ja som sa snažil uhasiť horiace auto, v ktorom uviazla žena s dieťaťom. Vzápätí nastala ďalšia explózia.

Cítil som, ako mi plamene oblizujú telo. Bežal som, kričal pri tom od bolesti, ale na recepcii som klesol na zem. Keď som sa prebral, zistil som, že sedím kúsok od svojho horiaceho tela. Boli sme dvaja. Moja obhorená mŕtvola a niekto ďalší, trasúci sa od zimy. Opäť som sa rozbehol po chodbe. Zbadal som nejakú ženu, ako kričí a plazí sa po bruchu. Zomrela skôr, než som stihol niečo urobiť. Potom som pod troskami uvidel teba. Keď som vstúpil do tvojho tela, znovu som pocítil teplo. A tak teraz cítim to, čo aj ty. Ochutnávame rovnaké veci, počujeme rovnaké zvuky. Cez teba sa do mňa vrátil život. No nevidím. Som ponorený do absolútnej tmy. Počuješ ma?“

„Áno, počujem,“ odpovedal Marwán.

„O. K. To sú slová, ktoré si si zapísal. Povedz mi, ako si na ne zareagoval?“

Marwána rozhnevalo, keď som mu odporučil navštíviť nejakého náboženského učenca. Jeho slová ma zarazili. Zareagoval som ako hlupák. Povedal, že mi preskočilo. Vraj si ešte stále namýšľam, že sme na tom ako v detstve. Dve spriaznené duše. Doslova povedal: „Ty hlupák. Bola to len taká triviálna detská hra.“ S pokojom šialenca začal vysvetľovať. „Marwán... pochop ma... O. K. Môže so mnou zdieľať posteľ, hrob, okno, sedadlo v autobuse, ale nie telo. Veď je to číre bláznovstvo! Mrnčí, narieka a obviňuje ma, akoby som to bol ja, kto jemu ukradol život ako nejaký zlodej. A nie naopak.“ Marwán sa zabalil do ľahkej deky a zaspal. Policajt ho však budil uprostred noci. „Je mi zima, pán Marwán, prosím.“

Ak si Marwán uhol z whisky, ten druhý zasa mrnčal:

„Pán Marwán, prosím vás, alkohol je hriech. Ten jed mi otravuje dušu. Nepite už!“

Alebo: „Prečo nejdete na toaletu, pán Marwán? Plyny vo vašom bruchu sa nedajú vydržať.“

Nemohol to byť práve ten policajt, kto Marwána presvedčil, aby prehltol žiletku?

Od toľkého pitia a nedostatku spánku Marwánovi sčerveneli oči. Ostatní si pomaly zvykli na jeho zvláštne spôsoby. Vnímali ho ako obeť toho výbuchu. Ďalšieho chudáka, ktorý sa pomiatol. Aj maličkosť ho dokázala vyviesť z rovnováhy. Kolegovia z práce ho však neopúšťali. Stále mohol vymýšľať krížovky. Ale prestal s písaním horoskopov. Upozornili ho, že krížovky začínajú byť príliš zložité. Vyberal si slová z encyklopédie, prípadne písal veci ako: „Sedem vodorovne fialový škorpión. Päť zvislo, naopak – poškodená maternica.“

Toto mäso je slané. Čo je to za príšerný smrad? Nečítaš Korán? Prečo sa nemodlíš? V sprche tečie horúca voda. Marwán sa policajtovi začal mstiť. Vychutnával si, keď ho mučil. Jedol, pil a konal to, čo sa policajtovi nepáčilo. Chľastal napríklad hektolitre whisky, ktorú neznášal.

Marwán ti povedal, čo mu najviac prekáža. K tvojej žene sa ani nepriblížil, ale asi pred tromi mesiacmi sa to zmenilo. Zdalo sa mu, že spolu s ním s ňou spal aj iný muž. Policajt vzdychal a mraučal ako nejaká besná mačka.

Nechcel sa však len tak vzdať. Dobre vedel, akú má moc. V Marwánovej hlave z času na čas blúznil a bľabotal, takže mu išla prasknúť. Naposledy ho Marwán predo mnou spomenul, keď uzavreli prímerie.

Policajt chcel, aby navštívil jeho rodinu. Opísal mu niekoľko intímnych detailov zo svojho života, nech pred nimi vyzerá ako jeho blízky priateľ. Áno, áno, áno. Takéto detaily sú mi ukradnuté. Keď píšeš, môžeš povedať: hranice sú našou nevedomosťou.

Marwán si sadol na gauč a čakal, kým mu policajtova žena prinesie čaj. Jej matka si zatiaľ okrajom hidžábu utierala slzy. Marwán objal policajtovu dcéru, akoby bola dcérou drahého zosnulého priateľa.

Keď k nim prišiel na návštevu, zakaždým videl ten istý obraz. Podľa policajtových pokynov začal rodine kupovať darčeky. Dokonca s nimi išiel k jeho hrobu. Keď nad ním policajt počul nariekať manželku i matku, odmlčal sa. Celé dni neprehovoril ani slovo. Marwánovi sa uľavilo. Zmizol, pomyslel si.

Dal ti ranu do nosa, keď ste jazdili autom. Viem... dobre... detaily... všetko v tomto príbehu je nudné a nechutné.

Jedného dňa som ho navštívil v redakcii. Popíjal z fľaše araku, ktorú schovával v zásuvke písacieho stola. Fajčil jednu cigaretu za druhou. Rozprával som o problémoch v časopise Boutique a o podmienkach, ktoré vládnu v našej krajine. Chcel som ho nejako utešiť. Kým som rozprával, prestal písať.

Keď som skončil, vstal a poprosil ma, či by sme nezašli do väzenia navštíviť Opitú loď.

Nebol som si istý, či vôbec žije. Z jeho kancelárie som zavolal vedeniu ženského oddelenia väznice. Dozvedel som sa, že leží v hlavnej mestskej nemocnici. Kým sme tam prišli, narastali vo mne obavy. Marwán neustále fajčil, od nervozity sa mu triasli nohy. S chvejúcim hlasom ma zaprisahával, aby som sa postaral o jeho rodinu.

„Čo sú to za reči?“ spýtal som sa. „Prečo by si mal umrieť, Marwán? Hahaha. Veď máš toľko životov ako mačka.“

Vrazil mi jednu do nosa. Potom si horiacou cigaretou zapálil ďalšiu a strčil mi ju do úst. Sedel som za volantom, ale najradšej by som zastavil a Marwána nakopal.

Opitá loď ležala na jednotke intenzívnej starostlivosti. Zostala z nej kosť a koža. Už pätnásť dní bola v bezvedomí. Sadli sme si na okraj jej postele. Marwán vytiahol z vrecka malý nožík v tvare rybičky a položil jej ho k vankúšu.

Chytil ju za ruky a so slzami v očiach povedal:

„Konečne ste ma prišli navštíviť!“

Kúpili sme si jednohubky, dve fľaše araku a dvadsať plechoviek piva. Potom sme sa vybrali na tvoju farmu.

Akú mám radosť! Ach ako rýchlo uteká čas! Spomínali sme na naše stredoškolské časy. Pod citrónovník sme postavili stôl a pustili sa do jedla. Zdalo sa, že Marwán má radosť. Pôsobil bezstarostne. Smial sa, vtipkoval a s chuťou pil. V spomienkach sme sa vrátili k tomu chlapcovi, ktorého v škole prezývali Génius. Bol to zvláštny študent. V prvom ročníku vedel naspamäť všetky školské učebnice. Učitelia boli presvedčení, že je geniálny. O to väčšie bolo ich sklamanie, keď videli jeho úbohé výsledky na skúškach. Predurčovali ho ledva na štúdium na ropnom inštitúte. Keď bol prvák, tajne sa vkradol do auly. Podpálil ju a potom sa zastrelil. Aká smiešna tragédia!

Do najmenších detailov si nám opísal dni, keď si sa odrezal od sveta na farme, pretože si chcel napísať knihu o stínaní hláv v Mezopotámii.

Náš rozhovor postupne utíchol a prešiel do nezrozumiteľného bľabotu. Boli sme opití a Marwán sa znovu ponoril do vlastného sveta. Vošli sme do domu. Poprosil som ťa, či by si nezarecitoval niečo od Pessou, tvojho najobľúbenejšieho autora.

„Nie som nič, nikdy nebudem nič, nemôžem chcieť byť nič, okrem toho mám v sebe všetky sny sveta.“

Bola to úžasná noc. Ležal som na tráve, pozoroval jasnú oblohu a predstavoval si Boha ako skupinu tieňov. Zo záchoda sa ozval Marwánov krik. Už sa nám ho nepodarilo zachrániť. Zomrel v kaluži krvi, ktorú vyvracal.

Po týždni si mi zavolal a mojím autom sme sa odviezli na výstavu výtvarného umenia. Viezli sme sa v rýchlom pruhu, keď nám skrížil cestu kamión plný kameňov.

Stačilo! Boh ťa opatruj!

„Máš už dosť?“

Chcem si trochu pospať.

O. K.

Dúfam, že keď sa zobudím, nebudem počuť tvoj hlas a nadobro zmizneš z môjho života.

Aj ja, ty kretén!

Hassan Blásim: Iracký mesiáš

Preklad: Marek Brieška

Brak, 2024