Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno mesto zvané Kdebolotambolovo.

Kdebolotambolovčania boli ľudia veselej povahy, akurát robiť sa im veľmi nechcelo. Všetci mali vlasy po plecia, lebo kaderníčkam sa ich nechcelo strihať. Vždy, keď niekto prišiel do kaderníctva, kaderníčka mávla rukou a povedala: „Načo si ja budem tupiť nožnice na vašich vlasoch?“ A v ďalšom kaderníctve ich kaderníčka ani nevpustila dnu: „Také krásne vlasy si chcete dať ostrihať? Čo ste rozum potratili?! Viete, ako vám to pristane?!“ A holič mužov poťahal za bradu, obzrel si ju lupou a skonštatoval: „Ešte by som neholil, príďte o mesiac!“ O mesiac prečesal bradu hrebeňom, pomrvil pár chĺpkov medzi končekmi prstov a znalecky pokýval hlavou: „Ešte nie je pripravená, príďte o mesiac!“ A tak to išlo aj niekoľko rokov, kým si chlapi nezvykli na brady a už si ich nechceli dať oholiť. Spokojný holič sa vyhrieval pred svojím holičstvom, hladko oholený (ako jediný z celého Kdebolotambolova), a zdravil okoloidúcich pánov: „No vidíte, pán Zakomínomkocúrsky, ako vám tá brada pristane! Pochválen, pán Chlebasmaslomský, vidíte, aká je praktická tá dlhá brada, môžete si o ňu priviazať psa! Zdravíčko, velebný pán Bruchoplnémeduský, či vám nepadne vhod vždy, keď sa idete modliť, podložiť si pod kolená konček svojej hustej brady, aby vás tak pri kľačaní netlačilo?!“

Pekárom sa nechcelo piecť chlieb, predavačom sa ho nechcelo predávať. Nik aj tak nemal peniaze, aby si ho kúpil – lebo keď sa nikomu nechce pracovať, nezarába žiadne peniaze. Nešťastní bankári, ktorým sa tiež nechcelo pracovať, no museli, lebo všetky tie nevyzdvihnuté, nezarobené, neodoslané a ladom ležiace peniaze, ktoré sa im kopili v trezoroch a hromadili v sejfoch, už nemali kam dávať, a tak ich strkali do kvetináčov, zasúvali za obrazy na stenách, ukladali do dier v ementáloch a vydlabaných striedok chleba, museli robiť nadčasy, a preto sa v Kdebolotambolove po čase začalo namiesto „makať ako fretka“ či „drieť ako otrok“ posmešne hovoriť „robiť ako bankár“.

Treba ešte spomenúť, že celý, úplný a kompletný názov mestečka znel Kdebolotambolovo Zasiedmimihorami nad Váhom, ale keďže sa nechcelo pracovať ani pánovi, ktorý mal vyrobiť cedule na začiatku a na konci obce, napísal na ne len Kdebolotambolovo a zvyšok vynechal. „Veď hádam každý pozná Kdebolotambolovo Zasiedmimihorami nad Váhom a zvyšok mena si už domyslí, nie?“ hovoril si pán výrobca cedúľ a nechal to tak. Úradníkom na mestskom úrade sa tiež nechcelo pracovať, preto všade písali o svojom meste iba ako o Kdebolotambolove, a tak po niekoľkých generáciách už deti ani nevedeli, ako sa ich mesto celým názvom volá. Pubertiaci dokonca začali z čírej lenivosti skracovať už aj tak skrátený názov z Kdebolotambolova na Kdebolovo, z čoho je už len krôčik ku Debolovo a odtiaľ... veď si to viete domyslieť!

Jediný človek v celom Kdebolotambolove Zasiedmimihorami nad Váhom, ktorému sa chcelo pracovať, bol Minimaximilián Kdeničtunič prezývaný všetkými (nikto nevie prečo) Čumák. Asi preto, že mu práca nesmrdela, ktovie... Čumák mal však tú smolu, že hoci chcel veľmi chodiť do roboty – a bolo mu jedno do akej, len nech niečo robí – nebol (ako jediný obyvateľ Kdebolotambolova) nikde zamestnaný. Ako jediný nezamestnaný bol na úrade práce, čo spôsobovalo vrásky na tvárach úradníčok úradu práce, ktorým sa nechcelo pracovať snáď najviac zo všetkých občanov, no raz za mesiac museli úrad otvoriť a pozametať prach z lavičky v čakárni, kde Čumák potom celé dopoludnie čakal, kým príde na rad a zavolajú ho do kancelárie.

Vojde Čumák do kancelárie, pozdraví sa, úradníčka si ho premeria očami, potom si ho premeria ušami a napokon si ho premeria krajčírskym metrom, či z neho neubudlo – pretože Čumák stále niečo robí, hoci nie je zamestnaný, stále niečo opravuje, okopáva záhradku, kosí trávnik, vynáša smeti, triedi odpad, vyvára, šije, maľuje a všetkým hovorí, že „prácou ešte z nikoho neubudlo“, a preto sa len tak, pre istotu, chcú úradníčky na úrade práce presvedčiť, či predsa len, náhodou, naozaj...

Keď je Čumák premeraný, posadí sa na stoličku a pani úradníčka si odpije z kávy (je záhadou, kto ju urobil – nikomu sa nechce variť kávu!) a začne sa vypytovať.

„Meno?“ opýta sa úradníčka – hoci je Čumák jediný evidovaný nezamestnaný v celom meste.

„Kdeničtunič, Minimaximilián,“ odpovie Maximilián Kdeničtunič prezývaný Čumák.

Úradníčka chvíľu ťuká do počítača, kliká myškou, listuje v nejakých papieroch a potom si dlho a takmer zúfalo vzdychne: „Nemám vás tu... ako to bolo?“

„Kdeničtunič, Minimaximilián,“ zopakuje jej o trochu pomalšie Čumák.

„S ypsilonom alebo s mäkkým i?“ pýta sa úradníčka.

„Všetky mäkké,“ povie trpezlivo Čumák.

„Aha, áno, tu ste!“ víťazoslávne sa usmeje úradníčka. Tento výjav sa opakuje každý mesiac.

„No, tak takto, pán Tunič...“

„Kdeničtunič.“

„Presne tak. Nič tu pre vás nemáme. Vy ste dokonca študovali, ako tak pozerám...“ pozerá prekvapene úradníčka na obrazovku.

„Áno, študoval...“

Úradníčka pokýve hlavou, ako keby dávala najavo, že práve narazili na kameň úrazu. A hneď aj doloží, keby to nebolo z jej gesta jasné: „Narazili sme na kameň úrazu.“

„A-ha... a myslíte si, že sa ten kameň dá... odvaliť?“

„Neviem, to mi povedzte vy, mladý pán, vy ste študovaný – dá sa odštudovať sa?“

Čumák sa zamyslí, hoci je mu jasné, že odštudovať sa je asi nemožné, že to je zrejme ešte nemožnejšie než odnaučiť sa nejaký zlozvyk.

„Neviem...“ odpovie úprimne Čumák.

„Tak vidíte. Načo vám bolo to študovanie, keď neviete takú jednoduchú vec?“

Potom sa Čumák snaží zistiť, či sa nenájde hocičo, že to nemusí byť v odbore, ktorý študoval, pôjde hoci aj kanály kopať, čo pani úradníčku pobaví natoľko, že sa hlasno rozosmeje.

A smeje sa a smeje, až kým zrazu nezvážnie a nepozrie na hodinky, ktoré ukazujú 14.55, a povie, že sa jej končí pracovný čas a nech pán Tunič príde o mesiac.

Aby sme boli fér, treba podotknúť, že práca úradníčky je pomerne náročná, hlavne na psychiku.

Príde Čumák domov, kde sa na gauči povaľuje jeho otec a v posteli vylihuje jeho mama – obaja učitelia na základnej škole. Matka zíva. Otec drieme. Čumák má ešte dvoch starších bratov – Severína a Kazimíra. Kazimír je šofér sanitky, sedí rozvalený v kresle a znudene listuje krížovkárskym magazínom plným nevylúštených krížoviek. Nelúšti ich, len otáča stránky a tupo pozerá na prázdne štvorčeky. Severín, prvorodený, je z nich všetkých najlenivejší. Pracuje ako smetiar. Človek by si pomyslel, že mestečko sa topí v odpadkoch, ktoré sa povaľujú po uliciach, presýpajú sa z mesiace nevybraných smetných košov a pretekajúcich kontajnerov, no opak je pravdou. Obyvatelia mesta sú takí leniví a voči práci nepriateľsky naladení, že neznášajú ani domáce práce. Nikto teda nevynáša smeti a smetné koše na uliciach a verejných priestranstvách sú prázdne. Kde sú potom všetky tie odpadky, pýtate sa? Nuž, neviem – zrejme ich má každý doma. Ale mestečko je v tom prípade čisté. Len sa tam choďte pozrieť, ak mi neveríte...

Jedného dňa (všimnite si, že v rozprávkach sa vždy všetko zásadné deje jedného dňa), jedného pondelkového pondelka, najpondelkovejšieho za posledný rok, niekto zaklopal na dvere bytu rodiny Kdeničtuničovcov. Neznelo to ako bežné klopanie, klop, klop, ale temnejšie, cudzo a trochu hrozivo, klob, klob, či dokonca až výhražne, glob, glob! Samozrejme, že koncept klopania bol v Kdebolotambolove známy, no nikto ho nepraktizoval, považovali to za zbytočné ničenie hánok, plytvanie energie, navyše – nikomu by sa aj tak nechcelo otvoriť. Preto boli všetci členovia Kdeničtuničovej rodiny prekvapení. „To bolo klopanie?“ „Niekto klope!?“ „Kto to môže byť?“ „To určite nebude nikto tunajší...“ Kým sa ostatní takto dohadovali, Čumák nelenil (ako bolo jeho dobrým zvykom) a otvoril. Za dverami stál človek, ktorý by mohol pochádzať pokojne aj z Kdebolotambolova, pretože Kdebolotambolovčania vyzerali ako hocikto iný, nebyť toho, že pochádzal zo Širokoďaleka, susedného mestečka, široko-ďaleko jediného susedného mesta Kdebolotambolova.

„Vraj hľadáš prácu,“ povedal Kiežbyján Kiežby, keď sa predstavil, prijal Čumákovo pozvanie a odchlipol si z kávy, ktorú mu Čumák uvaril.

„Veľmi!“ vyhŕkol Čumák, hoci to, prísne vzaté, štylisticky a syntakticky nedávalo zmysel.

„Vedel by som o niečom,“ záhadne sa pousmial Kiežbyján Kiežby, knieža zo Širokoďaleka.

„Beriem to, prijímam, kedy môžem začať?!“ jachtal nadšením celý bez seba Čumák.

„Začať môžeš hneď!“ veselo si podupkával kopýtkom knieža Kiežby a briadku havranovočiernej farby si hladil dlhými pazúrmi. „Zbaľ si ľahké, letné oblečenie, opaľovací krém, občiansky preukaz a môžeme vyraziť.“

Za mestom polihujúci kdebolotambolovskí roľníci obrastajúci burinou a ďatelinou vraj videli, ako Minimaximilián Kdeničtunič zvaný Čumák v sprievode trochu exoticky vyzerajúceho muža v čiernom plášti a vo vysokom cylindri vošiel do pukliny v zemi – aspoň tak to tvrdili, no keďže ležali na zemi a burina, ďatelina a bodľačie okolo bolo vysoké, pretože kosci vylihovali o čosi ďalej pod stromom a nemali sa ku koseniu lúky, je možné, že to nevideli celkom dobre, a tak si ten výjav čiastočne domysleli – veď kto to kedy videl, aby niekto vchádzal do pukliny v zemi!?

V každom prípade – Čumáka odvtedy nikto nevidel. A nikomu sa po ňom nechcelo pátrať. Či poslal rodine lístok alebo aspoň nejakú pohľadnicu? To sa tiež nevie. Poštárom v Kdebolotambolove sa nechce roznášať poštu. „Veď keby to bolo niečo dôležité, nech si po to ľudia prídu osobne na poštu,“ hovoria, kým im mucha lenivo lezie po čele.

KONIEC