Dohodli sme sa, že vždy, keď pomyslíme na niečo zlé o abovi, zahodíme túto myšlienku do studne. S bratom sme si stanovili toto pravidlo, aby bol otec v bezpečí, dokým bojoval v Gaze. Pokým sme dodržiavali tento rituál, bol nažive. Studňu zakrýval zhrdzavený kus kovu. Aba nás k nej brával. Predstieral, že je príšera zo studne, stvorenie žijúce v tme, čakajúce na zvedavé deti, ktoré by do nej zlákalo. Ponoril sa pod vodu a čakal. Striedavo sme s bratom strkali hlavy do studne a kričali sme, hlasy sa k nám vracali v ozvenách. Potom z nej vyskočil a celý premočený nás naháňal.

Ejal mi povedal, že si predstavil abovu uniformu zapnutú až ku krku. Bolo to zlé znamenie. Len mŕtvi vojaci mali uniformy zapnuté až ku krku. Aby vyvážil zlú myšlienku, musel stráviť minútu v studni. Bola hlboká a úzka, ale dostatočne široká na to, aby sa do nej zmestil dospelý muž. Brat sa chytil okraja chudými zápästiami a visel na ňom ako ryba na háčiku. Pomaly sa ponoril do studenej vody, ohýbal chrbát, zavíjal a triasol sa, zmodrali mu pery. Keď vkĺzol dovnútra, prikryl som studňu kusom kovu, ktorý zarinčal. „Pusti ma von,“ prosil ma. „Prosím, bol to hlúpy nápad.“ „Nikdy,“ odvetil som a posadil sa na kov, zaťažoval som ho svojou váhou. Ucítil som jeho ruky na druhej strane kovu, snažil sa dostať von.

Moja zlá myšlienka stále pretrvávala. Nikdy úplne nezmizla, no Ejalovi som to nepovedal, pretože inak by ma v studni nechal naveky. Predstavoval som si, že abu zastrelili, zaškrtili, dobodali, rozpučili. Raz sa dokonca zadusil jedlom, ktoré im dávala armáda. Keď som mal ísť do studne ja, nedokázal som myslieť na to, ako sa aba topí. Zavrel som oči. Počul som, ako sa nado mnou zavrel kus kovu a spanikáril som. Búchal som do stien, kopal nohami, dokým sa nepošmykli na neupravenom okraji a nezačali krvácať. Ponáral som sa, do nosa mi vtekala voda, štípali ma z nej oči. Prstami som sa snažil o niečo zachytiť, zvieral som ryhy v kameňoch. Vždy, keď som sa pokúsil kričať, dostala sa mi do úst voda. Zrazu sa objavilo svetlo, schmatol som brata za ruku a vytiahol ma odtiaľ. Prskal som, naťahovalo ma a vracal som vodu, až som necítil, že mám prázdny žalúdok.

Doma sme si spočítali rany a modriny. Modro-žltá modrina nad kolenom. Malá rezná rana v tvare polmesiaca nad ľavým obočím. Suché popraskané hánky. Rozbitá pera. Prasknutá píšťala. Dva škrabance na ľavej lopatke. Nezáležalo na tom, čie to boli zranenia. Mohli byť moje alebo bratove. S Ejalom sme si boli veľmi podobní, boli sme dvojvaječné dvojčatá. Vyzerali sme takmer rovnako až na to, že on mal znamienko na brade, ja som mal oči ďalej od seba, on mal trochu tmavšie vlasy a ja zas z pádu nalomený jeden predný zub. Zavreli sme oči a predstavili si bolesť toho druhého. Bolo to súčasťou nášho rituálu, zmenšili sme tak abovu bolesť.

Žili sme v Zikime, v kibuci na Negeve, blízko hraníc s Gazou. V dedine sme pestovali mangá a avokáda. Na kopcoch rástli žlté lúčne kvety. S abom sme zbierali kvety, otierali si ich o telo, pobehovali sme po lúkach a mávali rukami a predstierali, že sme strnádky. Popri piesku vyrastali domy ako vyblednuté úlomky kostí. Zbierali sme šrapnely z padnutých rakiet Kassám. Aba vyvŕtal diery do kusov kovu, prevliekol cez ne nitky a vyrobil nám z nich náhrdelníky.

S Gazou sme sa delili o pláž. Pred odchodom nám aba povedal, že ak s ním budeme chcieť hovoriť, máme požiadať medúzy, aby mu odovzdali odkaz. Vypočúvali sme ich palicami, žiadali sme odpovede, štuchali sme im do mäkkých brúch. „Povedzte nám, kde je náš aba!“ Nevedeli sme, kde majú medúzy slabiny, keďže boli celé mäkké. Možno nič necítili. Niekedy boli našimi nepriateľmi, inokedy zas priateľmi. Posúvali sme ich palicami ako bábkari. Nútili sme ich pochodovať po piesku, kĺzať sa vzduchom, plávať v mori. Boli sme neľútostní. Šepkali sme im tajomstvá a nakláňali sa k nim, aby sme počuli ich odpoveď. Vedeli sme, že nevedia hovoriť, ale dúfali sme, že nám aj tak niečo povedia.

Keď sa rozozvučali sirény oznamujúce červený kód, vedeli sme, že na nás vypálili rakety. Šli sme sa skryť do bombového krytu. Počuli sme, ako systém protivzdušnej obrany Železná kupola zadržal paľbu rakiet. Niektoré rakety padli do mora alebo zničili polia a domy. Zostali sme v kryte, pretože rakety prichádzali a zaplnili vzduch výbuchmi dymu a plameňmi. Keď dozneli sirény, bolo opäť bezpečné vyjsť von. Vyšli sme na pláž a stáli sme vedľa ostnatého drôtu oddeľujúceho naše pobrežie od Gazy. Z piesku vytŕčali ovisnuté kríky zanoväte. Pri vode sa týčili dve palmy. Pozerali sme na hranicu, začuli sme, ako bojové stíhačky svišťali oblohou, a potom už len výbuchy. Na obzore sme videli vinúce sa tmavé stĺpy dymu. V Gaze nemali sirény oznamujúce nálety alebo bombové kryty.

Vydali sme sa do opustenej arabskej vily, ktorá stála osamotene na kopci pri vstupe do kibucu. Obrastali ju kaktusy, strapaté trsy trávy a zopár červených makov. Vila bola z bieleho kameňa. Strechu podopierali stĺpy a oblúky, miestami boli rozbité a vytŕčali z nich zhrdzavené kovové tyče. Na stenách boli vytesané mená padlých a dátumy ich úmrtia. Maľované dlaždice dávno rozkradli. Vošli sme dnu a po špičkách sme prešli troskami. V našej obľúbenej miestnosti bývali steny modré. Sadli sme si na zaprášenú zem a pozreli na strop. Abu sme videli v popraskanej modrej farbe, v mokrých tmavých škvrnách a v prasklinách.

Väčšinu našich rituáloch sme robili v záhrade, kde sme s abom stanovali. Po tom, ako odišiel, sme odmietali spať v našich posteliach. Postavili sme si na záhrade stan. Rukami a baterkou sme vytvárali tieňové tvary. Zajace utekali tak rýchlo, že z nich boli len machule, vtáky odlietali do noci, slimáky sa pomaly, ale isto plazili naokolo, labuť dvíhala dlhý krk. Otvorili sme si plechovky s tuniakom, akoby sme stanovali na púšti. Do plechovky sme strčili kúsok toaletného papiera, zapálili ho a sledovali sme, ako horí, dokým sa nevypálil všetok olej. Spali sme tesne vedľa seba, akoby sme boli jeden.

Nosili sme náhrdelníky zo šrapnelov a jedli slané keksy, dokým nám nevyschlo v ústach a nepraskali nám pery. Boli sme vyprahnutí, ale piť vodu by znamenalo, že sme prijali porážku. Trhali sme trávu a naplnili ňou maskáčové tričká, zavesili ich na konáre a sledovali sme, ako sa vzdúvajú vo vetre a pripomínajú lovcov. O kmeň sme opreli pár vojenských čižiem a vytvorili sme tak kópie abu, drevených vojakov stojacich v rade. O strom sme hádzali granátové jablká a sledovali sme, ako oň vybuchujú ako granáty. Namočili sme si prsty do ich šťavy a maľovali sme tričká vojakov načerveno. Prsty sme mali sladké a lepkavé. Oblízali sme ich. Aj napriek tomu sa však nevrátil.

Večer predtým, ako odišiel, sme všetci štyria sedeli na posteli. Ima objímala Ejala. Fúkala mu do ucha a snažila sa ho rozveseliť. Opieral som si hlavu o abovo plece. Naša izba bola malá, bolo v nej akurát miesto na stôl, na ktorom stál darček k posledným narodeninám – mravčia farma. Bola to priehľadná sklenená krabica naplnená zeminou a pilinami, v ktorej boli tunely a chodbičky – cestičky, ktoré si vybudovali mravce.

„Prečo musíš odísť?“ spýtal sa Ejal.

„Vidíš mravčiu farmu?“ Aba na ňu ukázal. „Preto.“

Vysvetlil nám, že Hamas postavil tunely z Gazy až do Izraela. Niektoré podzemné priechody viedli ľuďom priamo do obývačiek. „Jedného dňa by sme si v kuchyni,“ povedal aba, „varili vajíčka na raňajky, a zrazu,“ tleskol rukami, „je po nás!“

Tú noc sa mi snívalo o tisíckach mravcov, ktoré nám liezli do kuchyne z tajného tunela. Postupne ich pribúdalo, až z nich vznikla obrovská kopa, ktorá odniesla všetko, čo sme vlastnili, vrátane našich častí tela. Odniesli abovo ucho a imin nos. Dvojica robotníc odniesla môj palec a takmer neuniesla jeho váhu. Ukradli naše telá a postupne rástli, až nenarástli do normálnej veľkosti a prechádzali sa medzi ľuďmi ako ktokoľvek iný.

Tráva z tepla zožltla a zničené granátové jablká hnili v záhrade. Rozhodli sme sa pochovať zvyšky ovocia. Vykopali sme do zeme jamy. Najskôr kopu malých, vyzeralo to, akoby tam prišiel veľký ďateľ a bez rozmyslu ďobal všade naokolo. Nakoniec sme pospájali jamy a vytvorili z nich jednu veľkú, jeden hrob. Hádzali sme doň šupky z granátových jabĺk, jednu po druhej – mizli v nej ako hviezdy v čiernej diere. Ejal sa so mnou stavil, že do nej nevleziem a neľahnem si na ne.

Vliezol som do jamy. Nad hlavou sa mi vznášal malý modrý obdĺžnik a pohltila ma tmavá vlhká zem.

„Dokým zostaneš tam dole,“ povedal Ejal, „abu nepochovajú zaživa.“

Zo stanovačky na záhrade sme sa vrátili mĺkvi a hladní. Ima sedela pred televízorom. Práve dávali správy. Gaza bola zelenšia, ako sme čakali. Mali tam lúky a olivovníky. Videli sme kravy a kačky, rady niekoľkoposchodových domov a bielizeň na šnúrach. V okamihu sa krajina zmenila. Videli sme vojakov búrajúcich steny a obrnené buldozéry ničiace domy. Všade bol rozbitý betón, prekopané sady, tanky zaparkované v záhradách. Zbúrané chatrče, vykorenené stromy. Vodné nádrže na strechách boli posiate dierami od guliek. Balkóny sa rozpadávali, minarety boli zvalené. Všetko bolo zrovnané so zemou – oblasť pripomínala obrovské pieskovisko. Hľadali sme na obrazovke abu, ale nikde sme ho nevideli.

Z lietadiel vyhodili stovky tisíc odkazov a z oblohy padali malé biele papierové lietadielka. Na okamih sa Gaza premenila na snežidlo. Letáky sa krútili na modrej oblohe, unášal ich vietor, padali na utečenecké tábory Bajt Lahíja, Džabalíja a al-Šati, spustošené nemocnice, priemyselné oblasti, ihriská a na drobné pieskom ošľahané rybárske lode na pobreží, zatiaľ čo tisícky Palestínčanov utekali zo zničených štvrtí a domov na terénnych autách, fúrikoch ťahaných somármi alebo kráčali zaprášenými cestami posiatymi troskami. Matky niesli na rukách deti, chlapci a dievčatá niesli matrace a majetok v plastových taškách a šli sa ukryť do útočísk v školách zriadených Úradom OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom východe.

„Sú to varovania,“ odvetila ima, „aby odišli, aby evakuovali domy. Po odkazoch prídu výbuchy.“

Objavili sa svetlooranžové sopečné výbuchy a obrovské valiace sa oblaky hustého čierneho dymu. Budovy sa rozpadli. Tie, čo ešte stáli, pripomínali odpad z vrakoviska prederavený raketami. Zem bola posiata popadaným troskami, pokrúteným kovom, veľkými plochami kráterov. Keď sa zodvihol prach, na mieste zostali len sutiny a popol. V televízii ukázali starca s bielou bradou, ktorý liezol po troskách a potom zastal na kope zaprášených bledých tehlách. Mesto naokolo neho bolo zničené a obloha tlela. Srdce mi bilo opreteky. Cítil som, ako mi stiahlo hrdlo. Opäť som bol v studni a topil sa.

Potom som uprostred zničených budov a domov vo štvrti Šujaia zahliadol otca, ktorý kúpal svoje dve dcéry. Vaňa bola úplne nedotknutá, bombardovanie ju vôbec nepoznačilo. Dom sa rozpadol, zo stien a strechy nezostalo nič, len sutiny. Dievčatá sa kúpali v oválnej vani na pozadí pozostatkov zničeného mesta. Šaty sa im lepili na telá, vlasy mali namydlené šampónom, smiali sa a otec nad nimi stál so zelenou hadicou a polieval ich vodou.

Vystrihli sme papierové konfety a obhadzovali sa nimi. V záhrade sme pálili obetu – zväzok lúčnych kvetov a suchých tŕňov, bugenvílií, lupeňov ibišteka a cibuľovej trávy. Do zväzku sme vložili naše varovanie. Na žlté lepiace papieriky sme napísali veci, na ktoré si má aba dávať pozor: guľky, veľké a malé nože, mužov v dlhých kabátoch, pod ktorými skrývajú bomby, bane, problémy s trávením, tunely a medúzy. Zapálili sme varovanie, pozorovali sme, ako sa dym krúti, stúpa k oblohe, a dúfali sme, že sa uberá jeho smerom. Keď popol vychladol, rozotreli sme si ho na tvár ako bojové líčenie. Nad obočie, pery a na líca sme si namaľovali čiary.

Skryli sme sa v abovej skrini, pritisli sme si nosy k jeho kabátom, nohaviciam, čižmám, sandálom a spleti kravát, ktoré viseli v skrini ako jazyky. V skrini bol všade s nami. Keď sme za sebou zavreli dvere a nastala tma, cítili sme ho v šuchote látok. Našli sme jeho čierny lak na topánky, namaľovali si ním nechty, potom sme si priložili prsty k nozdrám a cítili sme abu. Doma sme sa s ním hrávali na skrývačku. Obaja sme sa skryli do skrine a vždy sa tváril, že nás nedokáže nájsť. Keď nás našiel, posadil sa k nám medzi kabáty a povedal nám príbeh.

Dokola nám rozprával jednu historku o tom, ako sme sa narodili. „Keď ste boli obaja ešte bábätká v bruchu,“ hovoril, „vedeli ste všetko. Oplývali ste všetkou znalosťou sveta. Sedeli ste v iminom bruchu a dňom aj nocou ste študovali Tóru.“

„Nebola tam priveľká tma na štúdium?“ spýtal sa Ejal.

„Ako sa Tóra vošla do jej brucha?“ opýtal som sa.

„Mali ste baterku,“ odpovedal aba. „A mala veľké brucho. Tak či onak, na svet ste prišli so všetkou múdrosťou sveta. No, pred tým, ako ste sa naučili rozprávať, z neba zostúpil anjel a dotkol sa vás tu.“ Položil prst nad Ejalove pery a potom nad moje, presne na jamku, ktorá spája pery s nosom. „A všetko ste zabudli.“

Keď sa aba vrátil po mesiaci z Gazy, vyzeral rovnako, no správal sa inak. Mal tie isté smutné skleslé oči ako buldog. Mal rovnaký špicatý nos ako útes, ktorý sa mu ohýbal smerom k perám. Vyšiel zo sprchy s uterákom okolo pása a všimli sme si rovnaké znamienko nad pupkom v tvare oka. Mal rovnaký o polovicu kratší prst, o ktorý prišiel pri nehode v kibuci. Dokonca ráno, keď nás budil, mal rovnaký dych pripomínajúci zhorenú gumu.

Navonok bol rovnaký. No, bol iný. Rozmýšľali sme, či k nemu nezostúpil anjel a nezabudol. Skúšali sme jeho pamäť a pýtali sa ho na veci, na ktoré vedel odpovedať len on. Ejal povedal, že možno aba zomrel a znovu sa narodil. Ak sa znovu narodil a vedel všetko, musel prísť anjel a donútiť ho na všetko zabudnúť. Keď nás viezol do národného parku Aškelon, aby sme videli najstarší psí cintorín na svete, vypytovali sme sa ho na všetko možné, aby sme ho vyskúšali. Opýtali sme sa ho, či si pamätá, akú oslavu tretích narodenín sme mali. Neodpovedal. Správna odpoveď bola, že nakreslil na steny obrovské tigre, slony, hady a zebry. O mesiac sme mali prerábať dom, a tak presvedčil imu, aby sme ho premenili na maľovanú džungľu. Spýtali sme sa ho, koľko mravcov bolo v našom narodeninovom darčeku. Pri kúpe nám napísali ich počet. Povedal, že nevie. Ani my sme si to nepamätali, ale to, že aj on zabudol, nebolo dobré znamenie. Spýtali sme sa ho, či sú naozaj v Gaze medúzy. Začal sa potiť, bubnovať o volant a očervenel. Zastavil na kraji cesty, sťažka dýchal a rukami zvieral volant. Bez slova sa k nám otočil.

V ten večer sme ho pozorovali, ako spí, pretože sme vedeli, že ľudia v spánku hovoria veci, ktoré by inak nepovedali. Sedeli sme na zemi a čakali pri dverách do rodičovskej spálne. Počuli sme len šum točiaceho sa stropného ventilátora a alarm auta na ulici. Potom začal aba kričať a triasť sa, perinu mal vytiahnutú až k nosu a ima ho zovrela v náručí. Bol silnejší ako ona, no neustále okolo neho ovíjala ruky a utierala mu slzy. Nikdy sme ho takto nevideli plakať, dokonca ani keď mu na palec na nohe spadla chladnička a poriadne mu napuchol.

„Čo ak to nie je on?“ spýtal som sa. „Z tunela mohol prísť niekto iný. Možno sa zaňho zamaskoval.“

Predstavil som si, ako si aba zlúpne tvár a odhalí tak muža s úplne inými črtami. Muž, ktorý sa ukrýval v abovi, bol chudší a mal kruté a nedôverčivé oči. Vystúpil z abovho tela a oprášil sa. Šúchal si zápästia na mieste, kde mal pevne pripevnené preoblečenie, párkrát sa natiahol a popraskal si chrbát a krk. Pod kľúčnou kosťou mal vytetovanú veľkú matriošku, v ktorej bola ďalšia a ďalšia a ďalšia, postupne sa zmenšovali, až dokým z nich nebola len atramentová bodka alebo peha.

Raz sme sa abovi vyšplhali do lona, ťahali ho za nozdry, naťahovali mu kožu na lícach, aby sme zistili, či nemá masku. Štípali sme ho do stehien, šteklili mu nohy, aby sme videli, či ešte niečo cíti. Sedel na gauči, ignoroval naše pokusy, pozeral televíziu a jedol slnečné semienka. Lúskal ich zubami a škrupiny vypľúval do bielej misky. Hľadali sme trhliny v preoblečení alebo okaté výrobné chyby ako napríklad tri uši. Keď sme mu začali šklbať chlpy na chodidle, aby sme zistili, či sú skutočné, povedal nám, aby sme ho nechali na pokoji. Sadli sme si mu k nohám. Hľadali sme stopy v zničených škrupinách, ktoré aba zanechal v bielej miske. Vložil som si jednu z nich do úst, prevracal jej ostré hrany na jazyku a dúfal som, že v nej objavím skrytú správu od abu.

„Musíme nájsť tunel,“ odvetil Ejal.

Preskúmali sme dom a hľadali sme skryté vchody, chodbičky a padacie dvierka. Otvorili sme skrinky a zásuvky, pozreli sme sa pod umývadlo a pod postele. Rukami sme prechádzali po podlahe, aby sme sa uistili, že neskrýva žiadne prekvapenia. Dokonca sme nazreli aj do záchoda, keďže aj ním sa dalo prejsť. Nebolo doň poriadne vidieť, a tak sme dovnútra strčili paličku, aby sme zistili, či sa potrubie rozširuje, no podarilo sa nám len to, že voda pretiekla cez okraj misy a obliala nám nohy. Mravčiu farmu sme vyniesli von, zodvihli uvoľnený štrk, rozbili sklo a sledovali sme, ako sa hmyz rozutekal všetkými smermi. Zničili sme ju len pre istotu, ak by náhodou tunely, o ktorých hovoril aba, boli v mravčej farme.

Nemalo to zmysel, nikdy nenájdeme tunely. „Pravdepodobne za sebou zahrabal stopy,“ odvetil Ejal.

Keď sme boli menší, aba nás naučil núdzové signály. Povedal, že ak ho budeme niekedy potrebovať, mali by sme mu dať signál. Vysvetlil nám, že dobrý signál pritiahne pozornosť. Mohli sme naň použiť, čo sme našli. Dôležité bolo, aby bol signál veľký, hlasný, jasný a nezvyčajný. Musia si ho zhora všimnúť ufóni aj vtáci. Ukázal nám obrázky kruhov v obilí, mayských chrámov, vzdušné zábery koralových bariér veľkosti malého mesta. Zo záberov zeme zvrchu – radov šachovnicových lúk, pevniny a oceánom – mi bolo smutno. Museli sme si vymyslieť vlastný signál. Ak bol tak ďaleko, iba takto sme ho dokázali priviesť naspäť domov. Ak by uvidel signál, kdekoľvek bol, vrátil by sa domov.

Vybrali sme sa na pláž trasou, ktorú ukazovala značka pripevnená o elektrický stĺp. Všade naokolo kvitli drobné biele kvety morskej cibule. Medzi vysokou trávou a pieskovými dunami lietali svetlé vážky. Na pláži, o ktorú sme sa delili s Gazou, boli vyplavené stovky medúz a pripomínali zabudnuté plastové tašky. Po špičkách sme prešli pomedzi ich priehľadné telá ležiace na piesku, preskakovali sme ich ako škôlku. Začali sme ich zbierať bez toho, aby sme sa dohodli na spoločnom pláne. Obaja sme vedeli, že vyrábame niečo, čo nám vráti späť starého abu. Znovu sa narodí, ale tentoraz bude mať všetky spomienky.

„Prebodnem akéhokoľvek anjela, ktorý ho donúti zabudnúť,“ vyhlásil Ejal.

Medúzy sme nosili na konci palíc, pretrhli sme ich jemné priehľadné telá a vystavili sme ich v našej záhrade ako strašiaky. Po celej záhrade sme postupne vytvorili zástup napichnutých medúz. Uviazali sme okolo nich svetielka a rozsvietili ich. Záhrada bola plná ich svetielkujúcich hláv v tvare húb, z ktorých vychádzali chápadlá pripomínajúce šnúrky s perlami. Sedeli sme na záhrade medzi svietiacimi medúzami a čakali, kedy náš núdzový signál zaberie.

Príbeh je z knihy Omer Friedlander: Muž, ktorý predával vzduch v Svätej zemi

Preklad: Veronika Kašáková

Artforum, 2023