Pravda nevíťazí, pravda jednoducho zostane, keď sa všetko ostatné prešustruje!“ „Táto jar sa práve skončila a už sa nikdy nevráti. V zime sa všetko dozvieme.“ Tieto slová napísal český spisovateľ Ludvík Vaculík do Manifestu dvetisíc slov, ktorý v júni uverejnilo niekoľko českých novín. V tom čase vládla v Československu radosť. Manifest podpísalo viac než sedemdesiat Čechov a Češiek „od športu po vedu, komunisti a nekomunisti“, slovami komentátora stanice WINS Jerryho Landaya, ktorý sa nedávno vrátil z Prahy. Pán Landay rozprával o Manifeste, čítal z neho úryvky v blokoch od polnoci do svitania v stredu 21. augusta, keď sme sa v New Yorku dozvedeli o ruskej invázii do Československa. WINS je spravodajská stanica, ktorá oznámila, že pražskými ulicami idú tanky, že budovu Ústredného výboru a Československého rozhlasu obkľúčili a Alexandra Dubčeka spolu s inými vysokopostavenými vládnymi úradníkmi odviezli na neznáme miesto, z rozhlasu sa dookola ozývalo, že „niektorí českí občania sa snažia postupujúce tanky zastaviť vlastným telom“. Z času na čas pán Landay zopakoval, že sa z Prahy vrátil so suvenírom obrovskej hodnoty: so šiestimi listami papiera s anglickým prekladom Manifestu Ludvíka Vaculíka. Dubčekova vláda Manifest nepodporila, ale ani proti nemu nezakročila. Keď pán Landay spomenul Manifest a jeho signatárov, vždy zopakoval: „Šlo o živý symbol znovuzrodenia Československa, jeho neoficiálnu Deklaráciu nezávislosti, ktorá sa náhle zmenila na poslednú vôľu a závet.“ Kým som počúvala WINS, prelistovala som si denník New York Times, ktorý šiel do tlače hneď, ako prišli správy o katastrofe v Prahe. Palcové titulky oznamovali: PRAHU NAPADLI SOVIETSKE, POĽSKÉ A VÝCHODONEMECKÉ VOJSKÁ a článok poskytoval všetky informácie dostupné približne do pol jedenástej večer. Prečítala som si celé vydanie Times, všetko o Demokratickej strane pripravujúcej konvent, všetko o všetkých. Prečítala som si o Londýnčanovi, ktorý zachránil svoju rybičku Georgea pred utopením a možno za svoj čin dostane cenu od Kráľovskej spoločnosti na prevenciu krutosti páchanej na zvieratách. Prečítala som si aj o ďalšej Londýnčanke, ktorá pri upratovaní v Katedrále v St. Albans zdvihla pokrčené papierové vrecko spod lavice a nenašla v ňom plesnivý sendvič, ako čakala, ale zlato, platinu, diamanty, heliotropy a ónyxy v hodnote sedemdesiatpäťtisíc dolárov – neskutočný úlovok. Na druhej strane denníka bola fotografia baróna Carla Gustava von Rosena, švédskeho letca, ktorý prekonal nigérijskú blokádu Biafry a priniesol jedlo jej hladujúcim obyvateľom. Neustále som sa vracala k fotografii na tretej strane, pretože som mala pocit, že dve tváre na nej zrkadlia ducha slov Ludvíka Vaculíka. Na zábere boli dvaja belošskí juhoafrickí študenti so zdvihnutými hlavami, kým ich iní belošskí študenti oblievali bielou farbou. Podľa Times skupina študentov prešla tridsať míľ z Witwatersrand University k domu predsedu vlády Vorstera v Pretórii s petíciou proti vládnemu zákazu vymenovať černošského afrického sociálneho antropológa na miesto profesora na univerzite v Kapskom meste. Dvaja študenti na fotografii mali devätnásť alebo dvadsať rokov, bežné chlapčenské účesy a bežné obleky. Jeden z nich má pod sakom košeľu s kravatou, ale druhý je už celý od farby a nie je vidieť, či má kravatu. V každom prípade sa na predloženie petície pekne obliekli a teraz mali šaty zničené. Stáli tam so zvesenými rukami – myslím, že v nich držali knihy – a bránili sa jedine tým, že privreli oči. Na tvári majú pochmúrny výraz, ale nie sú ani nahnevaní či nervózni. Pôsobia, ako by si stáli za svojím nielen pre prítomnosť, ale aj pre budúcnosť. V tom vydaní Times bolo toho na čítanie dosť, kým som počúvala WINS a Jerryho Landaya, ale stále som sa vracala k tým dvom juhoafrickým chlapcom.

Asi o šiestej začalo svitať. Tmavooranžové svetlo sa pomaly rozpúšťalo na bledej a oťapenej rannej oblohe. Hneď ako svitol deň, vybrala som sa na 74. ulicu a Druhú avenue. Chcela som zistiť, či v tamojšom presbyteriánskom kostole Jana Husa bude skorá ranná omša, ale nebol tam nik okrem jedného muža sediaceho na schodoch s novinami v rukách. Chvíľu som sa prechádzala po tejto rozľahlej vzdušnej časti mesta v blízkosti rieky s novými vysokými bytovými domami s balkónmi, ktoré vyzerajú veľmi čisto popri starších menších, tmavších a nemoderných budovách. Prechádzalo sa tam dosť ľudí so psami, ale Prvá avenue je široká a takto skoro, asi o štvrť na osem, po nej nechodia autá. Psy a ich majitelia pôsobili prirodzene a šťastne, akoby boli v meste, pretože sa im tam páči, a nie preto, že tam byť musia. Kedysi sa českí a slovenskí občania New Yorku koncentrovali vo štvrti medzi 71. a 75. ulicou, kde je stále veľa českých a slovenských reštaurácií, obchodov, kde je české pohrebníctvo a všade naokolo české a slovenské mená. Vo dverách takéhoto malého darčekového obchodu stál majiteľ čítajúci vydanie Times, ale okrem výrazu na jeho tvári nič nenaznačovalo, že svet práve dostal úder, ktorý ho môže zničiť a určite zanechá hlboké a dlho sa liečiace rany. Prešla som znovu okolo presbyteriánskeho kostola Jana Husa. Stále tam na schodoch sedel muž čítajúci noviny. Na roh 56. ulice a Piatej avenue som sa odviezla taxíkom a ďalej som šla peši. Blížila sa ôsma hodina a po chodníkoch kráčali ľudia do práce. Naskytol sa mi pokojný veľkomestský obrázok, na ktorom dominovala Katedrála svätého Patricka na východnej strane avenue a Rockefellerovo centrum na západnej strane. Štíhly, tmavý mladík ma obehol, čítajúc francúzske noviny, v ktorých som zahliadla titulky o Rusoch a Československu. Keď som prišla k rohu 44. ulice a Piatej avenue, zahliadla som úplne na konci bloku malú skupinku ľudí dívať sa do výkladu obchodu s organmi Hammond. Napadlo mi, že majitelia dali do výkladu televízor a všetci sa pozerajú na zábery z Prahy. Prebehla som k nim a pretlačila som sa medzi dvoch úctyhodne pôsobiacich pánov v pekných oblekoch, jedného černocha a jedného belocha. Keďže som nízka, musela som sa postaviť na špičky, keď som sa konečne pozrela do výkladu, nebola tam žiadna televízia, ale len sivovlasá dáma sediaca pred veľkým organom, ktorá sa usmievala na niečo nad našimi hlavami. Otočila som sa a pred bufetom na druhej strane ulice som si všimla kameru na stojane a známu filmársku dodávku – len jednu. Nakrúcali tu film. Znovu som sa pozrela na dámu. Ale nedívala som sa dlho, cez ulicu k nám prišiel vysoký mladý muž s čiernymi kučeravými vlasmi a požiadal nás, aby sme ustúpili – nie všetci, len niektorí. Pár ľudí zjavne patrilo k nejakému ochotníckemu divadlu. Dvaja úctyhodne pôsobiaci muži sa spolu so mnou presunuli na chodník, kde sme opäť stáli v rade a dívali sa na kučeravého mladíka, ktorý s nami nebol spokojný. „Ešte ďalej,“ povedal. „Prosím, posuňte sa ďalej. Až k dverám, prosím.“ Všetci traja sme ustúpili asi o desať metrov, potom sa náš režisér otočil, prešiel cez ulicu a vrátil sa k svojej kamere a štábu. Náhle sme si uvedomili, čo sme si mali uvedomiť, a rýchlo sme sa rozpŕchli na všetky strany.

Zašla som do hotela Algonquin a kúpila som si ranné vydanie denníka Times. Posadila som sa a začala som ho porovnávať so svojím ošúchaným nočným vydaním. V rannom vydaní správy a titulky z Československa zaberali celú prednú stranu a dostali toľko priestoru, že mnohé zo záležitostí, ktoré sa ešte večer na prvú stranu dostali, sa presunuli dozadu, kde nahradili iné správy vrátane článku o rybičke Georgeovi a pani upratovačke v Katedrále v St. Albans. Ale barón Carl Gustav von Rosen sa z druhej strany novín stále so záujmom díval na čitateľstvo a na tretej strane si svoje miesto udržali juhoafrickí študenti s tvárami, ktoré odzrkadľovali prorockú výzvu slov Ludvíka Vaculíka. Chcela by som zapriať všetko dobré juhoafrickým študentom a barónovi Carlovi Gustavovi von Rosenovi. Jerrymu Landayovi. Denníku New York Times. Malému Georgeovi, ktorému život zachránil jeho láskavý a šikovný päťdesiatpäťročný majiteľ pán Peter Humphrey. Chcela by som popriať všetko dobré pani upratovačke Ivy Rickmanovej, ktorá na margo vrecka s drahokamami povedala: „Vypadli mi oči. Vedela som, že to musím ísť povedať správcovi katedrály, ale neodolala som a niektoré náramky a prstene som si musela vyskúšať.“ Pre Ludvíka Vaculíka nemám slová povzbudenia. Prosím Boha, aby ho požehnal, aby mohol už čoskoro v bezpečí a slobodne písať. „Táto jar sa práve skončila a už sa nikdy nevráti. V zime sa všetko dozvieme.“

7. september 1968

Poviedka mesiaca október je z knihy Maeve Brennan - Rozvláčna dáma - Príbehy z New Yorku

(vydalo Inaque.sk, preklad: Aňa Ostrihoňová)

Zobraziť diskusiu (0)