Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

Poviedka mesiaca október: Pre prípad dožitia, Dušo Martinčok

Dušo Martinčok

„Keď nebudete vládať alebo vám nedajbože príde zle, len mi povedzte, dáme si prestávku, áno?“

Dievča usadené za kuchynským stolom sa usilovalo hovoriť pevným hlasom, no očividne bolo napäté a triasli sa mu ruky. Malo na sebe zelený pletený pulóver, ktorý trochu páchol od potu. Vybralo z ruksaku dva zakladače a peračník.

„Tak ideme na to, ujo.“

Keď počul to slovo, okamžite oľutoval, že ju pustil dovnútra.


V to ráno sa Samuel Bodnár cítil sviežo a plný energie. Do predizby svietilo váhavé aprílové slnko. Samuel zachytil svoj odraz v skle veľkej zarámovanej fotografie. Vyzeral, akoby mal stále päťdesiat. Svetlo a tieň zvýrazňovali na čerstvo oholenej tvári vysoké lícne kosti a výrazný nos, zanechávajúci medzi jeho spodnou časťou a perami len úzku medzeru. V odraze nebolo vidno vrásky, iba tie najhlbšie okolo úst a na čele.

S uspokojením sa pozeral na mimoriadne dobre nasvietenú verziu samého seba. Potom preostril na fotografiu herečky za sklom. Váhal, či si do predsiene tú fotografiu zavesí, cítil sa trochu ako tínedžer, ktorý oblepuje steny svojimi idolmi. V elegantnom čiernom ráme a s krémovou paspartou však fotografia Grety Garbo nijako nenarúšala úsporne zariadený priestor predizby, naopak, dodávala mu nostalgický nádych starých dobrých čias.


„Prekvapuje ma, že som pre vás ešte zaujímavý.“

Dievča s kŕčovitým úsmevom a vyplašenými očami sa zahniezdilo na nepohodlnej stoličke. Ruky malo položené pred sebou jednu na druhej ako vzorná žiačka, ktorá sa už-už chce prihlásiť so správnou odpoveďou.

„Ak mám pravdu povedať, podľa mojej tabuľky patríte vzhľadom na vekovú hranicu nad 65 rokov medzi najmenej bonitných klientov. Ale zasa, ste môj prvý zákazník, tak sa to na vás aspoň naučím.“

Otvorila zakladač, porozkladala po stole papiere s tabuľkami a grafmi.

„Má to svoje výhody – keď nie je veľa peňazí, nie je ani čo pokaziť.“ Sprisahanecky sa zachichúňala a zdalo sa, že ju vlastný vtip trochu uvoľnil.

„Začnime jednoducho, aký máte dôchodok?“

Samuel povedal skromnú sumu.

„Naozaj?“ vypleštila na neho oči, akoby jej prezradil šokujúcu klebetu.

„A z toho sa ako dá vyžiť?“

„Ako vidíte.“


Dopoludnia ho trochu pálila záha. Osvedčená minerálka sa minula, našiel aspoň zvyšky sódy bikarbóny. Hranatá krabička s bledomodrým vrchnákom mu pripomenula mamu. Zbierala ich a ukladala tam semienka odkvitnutých kvetov.

Vzal do rúk stolový kalendár, v políčku označenom streda boli tri odrážky. Trhovisko, LP, finančná poradkyňa. Na jednu z tých vecí iste zabudne. Nechcel si všetko zapisovať, ktosi mu poradil, že si zoznamy treba vizualizovať. Celkom mu to fungovalo. Každé ráno si vymýšľal bizarné obrazce, na ktorých bolo všetko, čo mal v ten deň vybaviť. V tomto prípade sa na obrovskej vinylovej platni točil stánok s pásikavou plátennou strieškou, na pulte bola halda zeleniny a na nej sedela mladá žena, zvierajúca v ruke detské počítadlo s farebnými guľôčkami.

Nechcelo sa mu variť, rozhodol sa, že obed odbaví na trhu pagáčom. Na trhovisko Žilinská chodil vždy v stredu poobede, lebo vedel, že tam bude menej ľudí ako v iné dni. Menej bolo aj trhovníkov, väčšina tovaru sa už v tom čase minula. Samuel nebol prieberčivý, nevadili mu zväzky mierne zvädnutej mrkvy ani obité hrušky za zníženú cenu. Oveľa dôležitejší preňho bol pocit dobrovoľnej izolácie. Jednoducho nechcel byť na očiach a uvedomovať si, že ľudia už naňho zabudli.

Pred rokmi sa pozornosti nestránil. Bol uznávaným hercom a na trh chodieval v sobotu, keď tam bola celá štvrť. Vtedy si myslel, že ho občasné prosby o podpis alebo pokusy okoloidúcich nadviazať rozhovor otravujú, no keď ich v nasledujúcich rokoch začalo byť menej, chýbali mu.

Krátko pred päťdesiatkou mu na hlasivkách našli polyp. Operácia bola komplikovanejšia, ako sa predpokladalo, a Samuel na nejaký čas úplne stratil hlas. Po dlhodobej rehabilitácii sa mu do istej miery vrátil, ale už nemal silu, ktorou by dokázal obsiahnuť divadelnú sálu. Nejaký čas ešte dostával malé úlohy s minimom textu. Nedokázal sa s tým zmieriť a rozhodol sa z divadla odísť. Chvíľu učil na vysokej škole, a potom odišiel do predčasného dôchodku. Ľudia ho stále spoznávali, potom im bol povedomý, a napokon už ani to nie.

Z trhu zašiel do centra mesta, mal vo svojom obľúbenom obchode odloženú platňu. LP boli znova v móde. Nemusel sa so štvorcovým obalom pod pazuchou cítiť ako čudák, ktorý si nevšimol existenciu nových hudobných nosičov a streamovacích platforiem. Samuel sa v hudbe vyznal a bol presvedčený, že najlepší zvuk má vinyl. Bol rád, že v deväťdesiatych rokoch odolal pokušeniu vyhodiť svoju zbierku platní. Pred časom si kúpil nový gramofón. Patril medzi najlepšie na trhu, stál viac ako tisícku. Sporil si naň celú večnosť. Vytvoril cez internet trvalý príkaz a každý mesiac posielal dvadsať eur na samostatný sporiaci účet. Sledoval, ako suma na účte rástla, a predstavoval si moment, keď doma rozbalí striebristý prístroj a pustí si na ňom prvú platňu. Mohol ho mať aj hneď na splátky, ale nerád kupoval veci takto, pociťoval nechuť k zmluvám, papierom a podpisom. Ešte zabudne splácať, a potom mu budú posielať výhražné listy formulované zdanlivo slušným jazykom.

V hudobnom obchodíku ho čakala platňa Kate Bush. Mal doma celú jej diskografiu, chýbal mu len prvý album, musel sa mu stratiť pri sťahovaní. Pripomínal mu Nikitu, počúvali ho spolu koncom sedemdesiatych rokov, nevedeli sa ho nasýtiť. Nikita sa dožadoval, aby skočili rovno na poslednú, šiestu pesničku na prvej strane. Aj teraz si vybavuje zabzučanie ihly, dozvuk predchádzajúcej skladby a potom tie vysoké klávesové tóny a dramatický soprán spievajúci o búrlivých výšinách. Nikita si prehodil cez plecia záclonu, tancoval a spieval, on sa naňho pozeral a cítil niečo ako pokoj.

Chcel ešte zájsť do Horského parku, ale doma mal byť najneskôr o tretej. Mala prísť tá nešťastná finančná poradkyňa. Keď si na ňu spomenul, zachmúril sa. Čokoľvek, čo súviselo s číslami, daňami a akýmikoľvek platbami, v ňom vyvolávalo úzkosť. So stretnutím súhlasil, lebo chcel vyjsť v ústrety svojej susede Milke. Poradkyňa bola jej vnučka, práve skončila školu a začala pracovať vo firme poskytujúcej finančné konzultácie. Pracovníci si museli klientov vyhľadávať sami, a tak sa cez Milku dostala k Samuelovi. Do stretnutia zostávala hodina a pol, ak pridá do kroku, stihne to aj s obchádzkou cez Horský park.


Poradkyňa vybrala akýsi papier, držala ho Samuelovi pred očami. „Dám vám vyplniť tabuľku, v ktorej si rozdelíte, ako svoj príjem využívate.“

Samuel pootvoril okno a vyplašil holuba sediaceho na podlhovastom kvetináči bez kvetov. Narastala v ňom istota, že táto konzultácia nebol dobrý nápad. Nejako to vydrží, a pred ďalším stretnutím sa na niečo vyhovorí. Možno naňho slečna v zelenom pulóvri postupne zabudne a bude sa venovať bonitnejším klientom.

„Bude to taká naša domáca úloha,“ povedala, akoby hovorila s malým dieťaťom. „Napíšete, koľko míňate na potraviny, koľko na elektrinu, na plyn, koľko odvádzate do fondu opráv, proste všetko, a v tomto políčku potom uvidíme, čo sa zvýši a s čím môžeme pracovať a prípadne to investovať.“

Vyzerala byť spokojná sama so sebou.

„Je to zrozumiteľné, ujo?“

„Pokojne ma volajte pán Bodnár,“ povedal Samuel a snažil sa nedať najavo podráždenie.


Cestou do Horského parku myslel na Gretu Garbo, ako sa v starobe prechádzala ulicami New Yorku. Každý deň prešla celé kilometre, domáci poznali jej rutinu, vedeli, kedy pôjde okolo. Vraj chcela byť sama. Nikdy to vlastne nepovedala, bola to len replika z jej filmu, no zostala s ňou do konca života. Samuel nechcel byť sám, len si bol istý, že so svojou samotou nedokáže zápasiť. Bola ako šíre more, bezodná, nijaká pevnina na obzore.

Neznášal slovné spojenie aktívna staroba. Akoby ho obviňovalo zo zápecníctva, že nemá dosť kamarátov, s ktorými by s potešením kráčal po kopcoch s tými smiešnymi lyžiarskymi paličkami. Raz sa pokúsil chodiť na ruštinu do klubu dôchodcov, no odišiel už počas prestávky na prvom stretnutí. Nepustili ho k slovu, všetci sa tam pechorili ako moriaci, vraj začiatočníci, a pritom mnohí z nich jazyk celkom slušne ovládali. Cítil sa ako hlupák. Videl na nich, že ho spoznávajú, no nik ho neoslovil, len sa uchechtávali na lascívnych vtipoch a spoločných známych, ktorých mená mu nič nehovorili.

Bol presvedčený, že ľudia ho prestali mať radi. Asi sa im protiví – možno vydáva starecký zápach, na ktorý si on sám už zvykol, no na ostatných pôsobí ako spoľahlivý repelent. Jediná výnimka bola Milka z vedľajšieho bytu. Pri nej nemal pocit, že smrdí.

Neveril na priateľstvá v neskoršom veku, vzťah so susedou ho zaskočil. Do domu na Kalinovej sa prisťahoval krátko po definitívnom odchode z divadla. Nechcel sa s nikým rozprávať, striehol za dverami, či z chodby nepočuje zvuky, a až potom vyšiel von.

Ich byty boli vedľa seba, a keď si raz vyšiel na prechádzku, v rovnakom momente otvorila dvere Milka. Ocitli sa zoči-voči, nebolo úniku. Stroho sa jej pozdravil a rýchlo odišiel preč. Podobná situácia sa zopakovala ešte niekoľko ráz, až ho jedného dňa pozvala k sebe na kávu. Páčila sa mu. Nepozerala sa naňho tým neistým a zároveň nahnevaným pohľadom ako iné ženy v ich veku, ktoré v bytovke stretával. A nemala trvalú ani zafarbené vlasy, to mu bolo sympatické. Šediny jej kadejako odstávali, napadlo mu, že sa možno strihá sama.

Bolo čudné mať zrazu niekoho vo svojom živote. A ešte tak blízko. Aj predtým počul cinkanie jej hrncov a ako púšťa vodu. Vtedy ho to vyrušovalo, dokonca sa hneval, že dom má také tenké steny, ale zrazu to bolo iné. Keď vedel, že je to ona, pousmial sa. Asi si robí volské oko, teraz pravdepodobne zalieva kávu. Niekedy zaťukal na stenu v pravidelnom rytme, ona po chvíli v rovnakom takte zaklopala späť.

Keď k nemu prvý raz prišla na návštevu, úplne prirodzene vzala do rúk malú fotografiu založenú v sklenených dvierkach sekretára. Bol na nej Nikita. Na Milkinu otázku odpovedal, že to bol jeho najlepší priateľ. Nebola to lož a nebola to pravda. Bol vďačný za slovo priateľ. Toľko sa doň zmestí. Ľudia boli presvedčení, že hovorí o kamarátovi, a on pritom myslel muža, do ktorého bol zaľúbený. Mal chuť Milke povedať viac, jej otvorená tvár ho k tomu nabádala. Nedokázal ale nájsť slová, cítil sa ako ryba, ktorá na suchu otvára ústa, nevydá však nijaký zvuk.

Chcel jej povedať, aký mu bol Niki blízky. Že ho poznal tak dobre, až mu to niekedy vyrážalo dych. Že si kávu sladil rozpustenou karamelkou. Že mal za uchom blízko pri sebe tri materské znamienka pripomínajúce snehuliaka. Chcel jej to všetko opísať, no vždy to radšej odložil na inokedy.

S Nikim začal žiť krátko po škole. Na dvoch začínajúcich mladých hercoch, ktorí bývali spolu v malom byte, nebolo ani v tej dobe nič nezvyčajné.

Každý si našiel angažmán v inom bratislavskom divadle, učili sa spolu texty, radili si navzájom. Samuel začal byť pomerne rýchlo známy, prichádzali hlavné úlohy, dôležité postavy v pondelkových inscenáciách. Niki prestúpil do divadla v Nitre, dochádzal tam z Bratislavy. Občas sa zjavil v televízii, ale so Samuelovou vzrastajúcou popularitou sa to nedalo porovnať. Začal byť náladový a smutný, nerozumel, čo robí zle. Roky plynuli, Niki sa napriek úporným snahám nikdy nedostal z kolobehu vedľajších postáv a slušných, ale nie výnimočných výkonov, ktoré nevzbudili nijakú pozornosť.

Niekedy koncom osemdesiatych rokov dostal Samuel titul zaslúžilý umelec. Na ceremoniál šiel s kolegyňou, ktorá bola slobodná a pozvanie jej lichotilo. Niki pozeral priamy prenos v televízii. Keď sa Samuel vrátil domov, Niki navrhol, aby spolu emigrovali do Štátov. Tam, kde ich nikto nepozná, kde môžu začať odznova a cítiť sa slobodnejšie. Samuel opatrne súhlasil. Niki sa mu vzďaľoval a niečo sa muselo zmeniť. Začali plánovať, vymýšľali spôsoby, akými sa uchytia, veď sa to podarilo Formanovi aj Třískovi. Nevedeli veľmi jazyk, ani tam nemali známych, ale boli presvedčení, že to zvládnu. Keď budú spolu, podarí sa im hocičo. Nechali sa tou predstavou unášať, aj keď obaja tušili, že sa nikdy neuskutoční.

Vždy sa o ňom klebetilo.

Keď zadával svoje meno na internete, vyhľadávač mu ponúkal slová priateľ, partner, milenec. Po páde totality bulvár často špekuloval o jeho osobnom živote. Nedovolili si písať o jeho sexualite priamo a zväčša to zaobalili do tém ako najznámejší slovenskí starí mládenci. Kolegovia v divadle vedeli, že žil s Nikim. On sám o svojom vzťahu nikdy nehovoril a nikto sa naň ani nepýtal. Nebola to téma. Ľudia z branže to ticho akceptovali ako možnú súčasť toho, čo znamená byť umelcom.

V mužskej spoločnosti sa cítil nepríjemne. Vnímal nervozitu kolegov, keď s ním boli sami. Najhoršie to bolo v šatni. Mysleli si, že sa na nich díva, dávali to najavo uterákom okolo bedier a podozrievavými pohľadmi. Najviac precitlivení boli tí najškaredší, o ktorých by v živote nezavadil.

Kráčal uličkou okolo Slavína, potom chvíľu dole Búdkovou, až sa ocitol na svojom najobľúbenejšom mieste v Bratislave. Do Horského parku chodil takmer každý deň, spleť chodníčkov by poznal aj po tme. Vždy si vymyslel inú kombináciu trás, vedel sa tam túlať celé hodiny. Dnes mu bude musieť stačiť krátka prechádza. Predstavil si finančnú konzultantku, ako sa točí na obrovskej vinylovej platni a čaká ho s korálkovým počítadlom v ruke.


„Na tejto fotke na chladničke ste riadny fešák, to je nejaký karneval?“ opýtala sa finančná poradkyňa, ktorá zrejme usúdila, že je čas na neformálnu časť stretnutia.

„To je Kupec benátsky, fotografia z predstavenia. Bol som herec.“

„Fíha!“ zvolala poradkyňa obdivne. „Aj ste boli v telke?“

„Áno, bol, svojho času. Ale skôr som sa orientoval na divadlo. Máte rada činohru?“

„Moc nie, odchádza mi tam pozornosť. Ja stále myslím na tisíc vecí naraz,“ pripustilo dievča s previnilým úsmevom. „A v ktorom ste hrali? V nejakom dôležitom? Radošinci?“

„V Národnom.“

Poradkyňa sa nesústredene zahľadela kamsi nad Samuelovu hlavu. „To je milé.“

Z plastového obalu vytiahla dva hárky papiera a položila ich na stôl.

„No, ako som spomínala, treba sa zabezpečiť. Všetko sa môže stať, veď vieme, doba je neistá. Kamarátkiným rodičom len tak zhorel dom. Nebola to ničia chyba, proste vadný plynový ventil – a fuk, zostali na ulici.“

Samuel sa nenápadne pozrel na malé stolové hodinky na chladničke.

„Tak si ešte šikovne prejdime poistenie proti smrti a pre prípad dožitia.“

„Proti smrti? To sa dá?“

„Jój, zle som sa vyjadrila,“ poradkyňa si dlaňou plesla po čele. Na nechtoch mala zošúchaný ružovkastý lak.

„Chcela som povedať poistenie pre prípad smrti. To znamená, že nedajbože zomriete,“ zatvárila sa účastne ako kondolujúca príbuzná v rade pred pozostalou rodinou. „No, a potom čo?“

Rozhodila rukami, na tvári existenciálna bezmocnosť.

„To sa uvidí, ja som agnostik, takže sa nechám prekvapiť.“

„Ale nie, robíte si zo mňa srandu.“

Familiárne mu stisla ruku, ktorú mal položenú na stole. Samuel sa mierne posunul, ruky si zložil na kolená.

„Pozrite, tu to mám na obrázku,“ pokračovalo dievča. „Ak nebudete prostriedky rozumne ukladať, po vašej smrti vašim blízkym takmer nič nezostane. Dokonca môže za istých okolností aj to málo zhrabnúť štát. A ten je, veď vieme, nič moc, korupcia a tak.“

Bolo zjavné, že sa blížia k rozuzleniu. Samuel sa nevedel dočkať. Ani nie tak vyriešenia svojej prekérnej finančnej perspektívy, ako skôr ticha a samoty v prázdnom byte.

„Alebo!“ s nádejou zvolala návštevníčka a spojku zdôraznila oboma ukazovákmi vztýčenými popri načervenalej tvári. „Alebo si peniažky budete priebežne ukladať na sporiaci účet, a potom pôjdu vašim pozostalým. A pre prípad dožitia znamená, že ak sa dožijete stanoveného veku, zhodnotený výnos sa vyplatí priamo vám. Podľa mňa je to výborné vymyslené, vždy má nakoniec niekto radosť. Keď dožijete, tešíte sa vy, keď zomriete, potešia sa príbuzní! Dobré, nie?“


V Horskom parku si vždy spomenul na sestru. Keď boli obaja mladí, objímala stromy. Cítila vraj, že do nej prúdi energia.

Niektoré stromy mali hlboké ryhy a boli obrastené machom. V iných boli diery od červotočov a hmyzu. Ktovie, ku ktorému by sa Magda privinula. Sám si pripadal ako strom s hlbokými brázdami na tele. Oňho by si ale tvár neoprela. Už nie. Prerušili kontakt, keď zomrel otec. Tradičná hádka o byt, obrazy, striebornú cukorničku. Zdanlivo zbytočný konflikt, ktorý v skutočnosti odhalil hlboké vrstvy krívd a nikdy nezacelených rán. Otec nezanechal závet, spoliehal sa, že deti sa nejako dohodnú. Nedohodli.

Naposledy sa videli na kare v zatuchnutom otcovom byte. Magda začala byť osobná a hovorila o bratových bohémskych móresoch a pochybných vzťahoch. Pritom bola sama výtvarníčka, to vďaka nej sa prihlásil na herectvo. Vedel, že ho to ťahá k umeniu, chcel byť ako ona. Nosiť voľné nekonformné háby, nahlas sa smiať, aj keď to nebolo vhodné, byť slobodný. Magda vyštudovala keramiku, zamladi bola úspešná a ambiciózna. Po revolúcii sa rozviedla a skúšala podnikať. Nedarilo sa jej, až sa napokon vrátila ku keramike a dodávala výrobky do suvenírových obchodov. Samuel vedel, že nie je šťastná, ale podoba ich vzťahu mu nedovolila sa na to opýtať alebo jej ponúknuť pomoc.

A tak sedeli s hŕstkou starých ľudí v byte mŕtveho otca, on zväčša mlčky, ona útočná a ironická. „Pán zaslúžilý umelec si predsa zaslúži, má to priamo v titule.“ To bola jedna z posledných viet, ktorú od nej počul. Majetkové vyrovnanie nechali na notára a ich krehký vzťah sa rozpadol. Neposielali si už ani esemesky na narodeniny.

Zaujala ho pohyblivá kopa pri lavičke. Mravenisko pôsobilo ako nejaký optický klam, Samuel podišiel úplne blízko, aby dokázal zaostriť na jednotlivé mravce. Fascinovala ho funkčnosť tej hŕby, a zároveň vlastný strach z hmýrenia hmyzu. Niki by povedal, že jediná cesta, ako prekonať strach, je skočiť rovno do jeho stredu. Keby tak našiel guráž strčiť ruku dovnútra! Bolelo by to? Možno by ho nepovažovali za votrelca a len by ruku obchádzali a šteklili ho na koži.

Rovno do stredu svojho strachu. Mali sme tam skočiť spolu, Niki, keď sa to ešte dalo.


„A čo manželka?“ opýtala sa snaživá návštevníčka.

„Nemám.“

„To ma mrzí. Veď aj babka Milka je vdova, skôr či neskôr…“

„Nie som vdovec,“ dôrazne odvetil Samuel. „Nikdy som nebol ženatý.“

„Jasné, starý mládenec, treba si užívať. Rešpekt, ujo Bodnár!“

Samuel strácal trpezlivosť. Nevládal už to decko počúvať. Nevládal potvrdzovať jeho povrchnú existenciu v slobodnom svete, na ktorom nemá nijakú zásluhu. Dnes je finančná poradkyňa, ale zajtra sa zobudí, kúpi si za pár eur letenku do Holandska a bude tam chovať kozy, keď si zmyslí. Neznášal túto zhýčkanú generáciu, nafúkancov, ktorí svoje životné rozhodnutia s neprítomným výrazom v tvári vybavujú ťuknutím do mobilu. Bez toho, aby sa museli neustále kontrolovať, obzerať, či ich nepočúva alebo nevidí nejaký fízel. Dostali všetko na striebornej tácke a zaslúžili si to len tým, že sa vhodne narodili.

„Nebol som starý mládenec, žil som s Nikim, teda Nikitom. Bývali sme spolu dvadsať rokov,“ povedal razantne. Takmer nikdy nezvyšoval hlas, samého ho zachrípnuté dunenie vlastných slov prekvapilo.

„Áno, ale pre naše potreby je irelevantné, že ste kedysi bývali s kamarátom.“

„Nie je to irelevantné a nebol to kamarát. On bol môj muž. Miloval som ho.“

Tú vetu vyslovil prvý raz. Nepovedal ju ani jemu, neodvážil sa ju ani pošepnúť, akoby na to nikdy nemal právo. Teraz zaznela v jeho kuchyni. V Nitre prebiehal 27. strojársky veľtrh, poslanci NR SR zrušili Mečiarove amnestie, Theresa May ohlásila mimoriadne parlamentné voľby. A on, Samuel Bodnár, ročník 1950, v byte na Kalinovej ulici prvý raz v živote pred vyplašenou finančnou poradkyňou vyhlásil, že miloval muža, s ktorým dvadsať rokov žil.

Mladá žena sa zamyslela, či to celé správne pochopila.

„To, akože už vtedy existovalo?“

„Myslíte lásku? Ale áno, tá vraj existuje od nepamäti.“


V Horskom parku sa trochu pozabudol, zdalo sa, že bude meškať. Podarilo sa mu chytiť autobus, zviezol sa na Hodžovo námestie, potom šiel chvíľu pešo.

Na medziposchodí si čítal ten chlapec z nadstavby. Oliver. Sedel na drevenej lavici v tureckom sede, tenisky ledabolo pohodené pri veľkom terakotovom kvetináči, v ktorom rástol fikus. Samuel kráčal zadýchaný hore schodmi s platňou v igelitovej taške. Všimol si, že chlapec ho sleduje ponad horný okraj knihy. Často ho počul, ako sa na chodbe s niekým rozpráva, a od Milky vedel, že sa ho bojí. Vyhovovalo mu to. Nesnažil sa tváriť ako milý dedko, chcel mať od všetkých v dome pokoj, a tak s radosťou vychádzal v ústrety predstavám mládeže o naštvaných starých mizantropoch.

Dieťa malo nechty na nohách nalakované čiernym lakom. Samuel sa na ne nechcel pozerať, no zároveň nedokázal odvrátiť zrak. Cítil hnev, nechápal, ako chlapec môže nalakované nechty len tak vystavovať. Oliver vnímal jeho pohľad a skrútil prsty na nohách, ako sa len dalo.

Samuel ho nemal rád. Keď sa s otcom do bytovky nasťahoval, začal takmer okamžite tráviť čas s Milkou, ktorá ním bola nadšená. Na Samuela zrazu mala menej času, a keď ho volala večer na film, vždy sa opýtal, či tam bude aj ten malý.


„Prepáčte, nemyslela som to tak.“

Finančná poradkyňa si hrýzla spodnú peru a dívala sa na okennú rímsu. Do kvetináča bez kvetov sa vrátil holub. Cez pootvorené okno hrkútal do ticha, ktoré sa zdalo pridlhé, hoci nemohlo trvať dlhšie ako niekoľko sekúnd. Samuel cítil, že sa mu chvejú kolená. Mal sucho v ústach, potreboval sa napiť, ale nechcel sa pohnúť a prezradiť svoj nepokoj.

„Asi to pre vás bolo ťažké. Vtedy,“ povedala poradkyňa.

Bol jej za tú vetu vďačný. Mal pocit, že sa medzi nimi odrazu pootvoril malý priestor, v ktorom sa navzájom dokážu vnímať.

„Keď bol blízko, nič mi nepripadalo ťažké. Stále sme sa spolu smiali.“

Postavil sa a nalial si pohár vody. Zatvoril okno a letmo sa dotkol záclony, ktorú mal Niki na pleciach, keď spieval s Kate Bush o búrlivých výšinách.

„On bol taký milý klaun a ja zas mrzutec. Ťažké je to skôr teraz. Už je to tridsať rokov, ale stále si želám, aby tu bol. Aby tá vaša zmluva bola pre prípad nášho dožitia.“

Ozvalo sa zaklopanie na stenu.

Samuel zabúchal v rovnakom rytme na múr pri chladničke.

„To bola vaša babka, máme takú svoju morzeovku.“

„Hej,“ pousmialo sa dievča, „babka je svojská.“

Zrazu sa prudko nadýchlo, akoby sa prebralo zo sna. Začalo zhŕňať papiere porozkladané po stole a zbrklo ich vkladalo do zakladača.

„Ja myslím, že mám všetko, ďakujem, zostaňme v kontakte, dobre?“

„Nedopijete si čaj?“ opýtal sa jej Samuel zaskočene.

„Ďakujem, už nie.“

„Je všetko v poriadku?“

Zvesila hlavu a chvíľu sa vôbec nehýbala, akoby uvažovala, či má niečo povedať.

„Viete, nechcem sa vás dotknúť. Ale poviem na rovinu, ja na také vzťahy medzi mužmi neverím. Očividne ste mali hlboký priateľský vzťah, ale to nie je láska v pravom zmysle slova.“ Hovorila rýchlo ako na nejakej skúške. Vyhýbala sa jeho pohľadu, mechanicky otvárala a zatvárala zips na ošúchanom peračníku. „Zrejme ste v detstve trpeli nedostatočnou pozornosťou otca. Alebo ste nedajbože prekonali nejakú traumu. Tých vysvetlení môže byť celá škála. A nevravte mi, že ste netúžili po normálnom vzťahu.“

Normálny vzťah, normálny život. To boli Nikitove slová, keď odchádzal. Po dvadsiatich rokoch spoločného života sa cítil unavený a večne prehliadaný. Samuel sa pýtal, čo na ich vzťahu nie je normálne, ale nemusel mu odpovedať. Sám to dobre vedel, nemal argument, ktorým by ho mohol zadržať, ani on nerozumel, čo to vlastne žijú.

Niki sa o rok oženil s nejakou inžinierkou, mali spolu dcéru. Potom jeho žena dostala pracovnú príležitosť v Bostone. Odišli a už sa nevrátili. A to bolo všetko. Zostala po ňom len fotografia. Do vysnívanej Ameriky nakoniec odišiel, no nie s ním, ale s manželkou. Ruka ustrnula tesne nad mraveniskom.

Poradkyňa pokračovala vo svojej tiráde.

„Do divadla síce nechodím, ale fakt veľa čítam. Rôzne odborné texty na internete, aj na túto tému. A som členkou duchovného spoločenstva Rastislava Paňúsa, mali sme o vzťahoch aj deviáciách semináre a prednášky, poprední vedci všetko dokázali. Dobrá správa je, že sa to dá ovplyvniť liečbou. Aj keď vo vašom veku, no neviem, mohla by som sa na to opýtať.“

Samuel sa ticho postavil, rukou si prešiel gombíky na košeli a mierne si odkašlal.

„Nemusíte, radšej sa už rozlúčme, iste máte aj iných ujov, ktorých treba ponavštevovať.“

Zarazila sa, nevedela, či sa má pousmiať, alebo uraziť. Vložila zakladače a peračník do ruksaku, pozrela sa na nedopitý čaj a vyšla z kuchyne.

V predsieni sa pri obúvaní zadívala na zarámovanú fotografiu Grety Garbo.

„Pekná, štýlový look. Kamarátka z mladosti?“

„Nie úplne,“ odpovedal a otvoril dvere dokorán. „Kolegyňa.“

Poradkyňa vykročila na chodbu a ešte raz sa s formálnym úsmevom pozrela na Samuela. „Tak ja sa vám…“

Nedokončila. Samuel jej ticho zatvoril dvere priamo pred tvárou.

Asi o hodinu sa znova ozvalo zaťukanie na stenu, krátko nato klopanie na dvere.

Pred dverami stála strapatá Milka, v rukách mala nádobu z jenského skla.


„Povedal som jej, že som bol zamilovaný do Nikiho. Že som homosexuál.“ Samuel sa zmätene pozeral okolo seba, akoby sa práve prebudil.

„Ten výraz sa už teraz veľmi nepoužíva, Samuel, skôr gej, menej to kladie dôraz na sexualitu. Dokonca, ak si z komunity, môžeš povedať aj teplý.“ Milka hovorila nenútene, akoby opisovala sľubnú predpoveď počasia na víkend. Na oboch rukách mala farebné chňapky.

„Čo sa tak na mňa pozeráš, vysvetlil mi to Oliver, on to má celé podrobne naštudované.“

„Nemá ten chlapec jedenásť rokov?“ opýtal sa Samuel pochybovačne.

„Má, a čo. Zaujíma sa, je inteligentný a rozhľadený. A píše knihy, vravela som ti? Historické romance, zverejňuje ich na internete, sú celkom dobré!“ Milka si zložila chňapky, položila ich vedľa misy s jedlom a oprela sa o kuchynskú linku. „Má tam skoro 2 000 onlajn čitateľov. Je to iné, ako keď sme mali jedenásť my, čo ti poviem.“

„V porovnaní so mnou je každý o míle dopredu,“ skleslo odvetil Samuel. Trochu Milke závidel, že je vždy v obraze. Pripadalo mu zvláštne, aká bola voči tomu chlapcovi otvorená, že napriek svojmu veku dokázala absorbovať stále nové veci. On by to nevedel, a vlastne ani nechcel.

„Porovnávanie sa s druhými nikomu neprospieva,“ povedala Milka. „A vravel si niečo, že si homosexuál, teda gej.“

Pozrel sa na ňu so zvrašteným obočím. Cítil sa urazene, ako to, že ho neutešuje, nehladí po ramene, nenúka pohárom vody?

„Áno, niečo také som vravel.“

„No veď dobre, si gej, to zasa nie je taká novina. Dáš si z tej koložvárskej? Urobila som ako pre regiment.“

Vybrala z linky dva taniere so zlatým lemovaním, z odkvapkávača na riad vzala veľkú nerezovú naberačku. Sadla si oproti Samuelovi, najprv naložila jemu, potom sebe. Misa z jenského skla pri servírovaní tlmene cinkala.

„Vieš, ako ti to chcem povedať už roky a neviem nájsť správne slová?“ díval sa na ňu, ako by ju videl prvý raz. „A ty mi v jednej vete s kyslou kapustou povieš, že si to vlastne vždy vedela.“

„Prepáč, som trochu hŕ, dala som si tretiu kávu pred chvíľou.“ Zložila si okuliare na retiazke, chvíľu sa jej hojdali na prsiach.

„Vieš, ja s tým vedomím žijem už dlho,“ pokračovala, „pochopila som to, keď som u teba držala v ruke Nikiho fotku. A vnímam tvoj smútok, nemysli si, že nie. Naučil si sa s ním žiť a nekladieš ho za vinu iným. To chce odvahu.“

Samuel sa prehrabával rozvarenou kapustou. „Nemal som tej malej nič hovoriť. Teraz to možno niekomu povie, možno sa to zasa dostane k novinárom, budú ma chcieť fotiť, budú mi volať.“

Milka sa nahla ponad stôl. „Neboj, ona teraz chodí do toho spoločenstva a píše si do zápisníka, koľkých hriechov sa každý deň dopustila. Klebetenie majú zakázané. Minule mi odmietla odpovedať na otázku, či jej chutí plnená paprika, lebo vraj klamať je hriech.“

Samuelovi sa na tvári zjavil náznak úsmevu.

„A chcela ma poslať na liečenie,“ zamrmlal.

„Akože do Dudiniec?“

„Nie, na liečbu deviácií.“

Milka si nahlas vzdychla a pokrútila hlavou. „Veď ti vravím, že je teraz trošku mešuge. Mrzí ma, že som ti ju sem poslala.“

Pomaly dojedala, pohľadom niečo hľadala. Podišla k linke, odtrhla z kuchynskej rolky dva útržky. Preložila ich do trojuholníka, jeden položila k svojmu tanieru, druhý k Samuelovmu.

„Dnes máme s Olinom filmový večer, nepridáš sa? Pustíme si jedno z tých DVD, čo si kupujem v trafike na Šancovej. Nejaký starý hollywoodsky film.“

„Nie, pôjdem dnes skôr spať, som unavený. Bol to dlhý deň.“

„Tak o týždeň? Príď, pomôžeš nám vybrať niečo dobré, veď ty sa v tom vyznáš najlepšie. Môžeme si dať nejaký trhák s Garbo, Oli ju má tiež rád, dokonca po nej pomenoval jeden ružový ker v záhrade.“

Samuel sa mimovoľne pozrel smerom k oknu.

„Nemáš ty niečo proti tomu decku?“ opýtala sa Milka. „Stále ťa pozývam, začína to byť trochu únavné.“

„Veď áno, možno prídem, uvidím.“

Milka sa postavila, zavrela jenskú misu, položila na ňu chňapky. „Ešte som ti chcela povedať jednu vec.“

Samuel spozornel. Želal si už byť sám, túžil po prítmí, chcel si pustiť platňu, ktorú si dnes kúpil, nemal už náladu na nijaké ďalšie slová.

„Nedovoľ tomu smútku, aby s tebou úplne splynul, dobre?“

Pozeral sa za ňou, ako vychádza z kuchyne. Nerozumel, čo tým myslela, napriek tomu prikývol.

„A, Samuel,“ povedala vážne.

Stála v predsieni rovnako ako pred hodinou jej vnučka. Až teraz si všimol, že sa na seba trochu podobajú. Vyzerala, že zvažuje, čo povie, a má trochu trému. V modrých očiach zväčšených dioptriami bola zrazu nesmelosť.

Napokon ticho povedala: „Som na teba hrdá.“


Sadol si ku kalendáru, preškrtol slová trh, LP a finančná poradkyňa. Prehodil list, pozrel sa, čo ho čaká nasledujúci týždeň. Do stredajšej kolónky napísal čerstvo zastrúhanou ceruzkou FILM U MILKY a vedľa otáznik.

Pri večernom umývaní zubov ako vždy chodil po predsieni. Zastavil sa pred fotografiou herečky, jeho prerastené sivé obočie nachvíľu splynulo s jej uzučkým, asi nakresleným. Na čierny rám odfrklo pár bielych kvapiek zubnej pasty. Vrátil sa do kuchyne a opačným koncom ceruzky vygumoval poznámku o filmovom večere u Milky.

Nepôjde tam, radšej sa prejde po Korze a potom zájde do Horského.

Bude kráčať, sem-tam ho niekto spozná, ukáže naňho prstom a nesmelo sa usmeje.

To bude stačiť. Musí to stačiť.



Autor fotografie: Michal Huštaty

Dušo Martinčok

(1975) je doma v Košiciach, Luxemburgu a Bratislave. V prvom meste vyrastal a vracia sa tam za rodičmi. V druhom pracuje pre Súdny dvor EÚ ako právnik prekladateľ. V treťom vytvoril komunitný projekt Susedia na dvore, ktorý ho priviedol až k priateľstvám so staršími ľuďmi. S kamarátkami a kamarátmi založil občianske združenie Zrejme a viedol medzigeneračný festival Old’s cool Bratislava. Je spoluautorom knihy Záhrebská. Má manžela Michala.

Niekto sa nájde

Niekto sa nájde

Martinčok Dušo

Desať príbehov o ľuďoch žijúcich v jednej bratislavskej bytovke. Do starého domu so zvláštnou modernou nadstavbou sa nasťahuje malý chlapec Oliver.

Kúpiť za 13,50 €