Zbadali ho pri nonstop Tescu, kde si mladší chlapec kúpil bagetu.

Prechádzal cez parkovisko, meravo, asi mal niečo s nohami. Chlapík v zimnej bunde, hrubej na túto noc, prvú teplú noc na konci apríla; stačili na ňu bombery, aké mali chlapci, rozopnuté. Starší zachytil chlapíkov pohľad, keď mu tvár skrivila grimasa. Roztiahol čeľuste, akoby skríkol, akurát, že z neho nevyšiel hlas.

Všimol si, že chlapík je bosý, nemal ani ponožky. Drgol do kamaráta, práve sa zahryzol do bagety, a spoločne sledovali, ako prešiel k lampe, kde sa zastavil. Nad hlavou mu krúžil hmyz, priťahovaný svetlom. Zrazu chlapíka vystrelo dozadu, tak prudko, až sa zdalo, že to jeho chrbtica nevydrží. Hneď ho však aj zohlo dopredu, a keď z neho oblúkom vytryskol hustý prúd, mladší sa znechutene odvrátil.

Zhnusenie staršieho malo odlišný účinok; dalo pokyn nohám. „Poď!“ vykríkol, v behu si zapol bomberu a dotkol sa pravého vrecka.

Mladšiemu chlapcovi ten letmý dotyk neušiel. Odhodil bagetu, len ho zdržiavala, vytiahol si zips a bombera mu povzbudivo obopla trup. Vystrelil za kamarátom; vedel, že vo vrecku nosí nôž, a predstava, že bude pri tom, keď ho použije, mu do tela pumpovala adrenalín.

Chlapík sa otočil. Trvalo tri sekundy, kým sa mu pocit nebezpečenstva predral do vedomia. Milan, lebo to bolo jeho meno, sa pustil do behu.

Celé dni chodil po sídlisku. Nevedel, ako dlho. Len chodil a chodil. Nespal, nie v normálnom zmysle slova, a nemal potuchy, kedy naposledy jedol. Na svitaní sa spamätal. Stiahol si ponožky, aby si poobzeral chodidlá zodraté do krvi. Sedel na paneli a kdesi nad ním spieval drozd. Vrúcne trilky, naplnené radosťou z jari, sa odrážali od panelákov, ktorých obyvatelia ešte spali. V tej chvíli bol Milan. Cítil horúčavu, ako mu napínala kožu.

Nevedel, prečo je bosý. Vybavili sa mu len kruhy na hladine.

Niečo s ním nebolo v poriadku; akoby sa vytrácal. Kúsky vedomia nedávali zmysel, nedali sa poskladať. Topánky hodil do jazera.

Vstal a po chvíli svoje meno zase zabudol. Kráčal bosý pomedzi paneláky, a zrazu bola noc.

Teraz utekal, nohy mu plieskali o asfalt. Bolesť necítil. Za chrbtom počul výkriky a v diaľke zaregistroval mohutný pohyb, vzápätí aj svetlá nočného spoja; autobus sa blížil k prázdnej zastávke. Prebehol cez cestu...

Šofér si všimol, ako sa vynoril z tmy a prebehol tesne popred autobus, v zimnej bunde a bosý. Na druhej strane cesty zbadal pribiehajúcich chlapcov. Naháňali ho? Bolo to možné. Nech si len pobežia, napadlo mu, nechcel mať vo voze bosého, špinavého chlapíka, stlačil gombík a dvere mu zabuchol pred nosom...

Dychčiac hľadeli za autobusom.

„Nevzal ho...“ v hlase mladšieho poskočil plamienok nádeje, ktorý sa rozhorel, keď im autobus odkryl výhľad. Zbadali chlapíka, ako mizne za rohom kotolne; prezradila ho bunda. Oheň sa rozblčal.

„Máme ho!“

Chlapci sa rozbehli. Na túto noc čakal nôž vo vrecku. Lovecký nôž s krátkou čepeľou ostrou ako britva. Občas si ho mladší mohol podržať. Zovrel ho v dlani, poťažkal a cítil, ako mu jeho hrozivá energia vibruje predlaktím. Nôž vzbudzoval rešpekt. Keď raz neopatrne prešiel prstom po čepeli, elegantne mu roztvoril vrchnú vrstvu kože a vypustil kvapku krvi.

Chodili k Tescu a sledovali bezdomovcov, ktorí sa motali po parkovisku. Vyberali si, koho z nich by mohli vypnúť.

Jedného vypneme, hovoril starší s chladným, odhodlaným pohľadom; a mladšiemu to znelo ako sľub.

Starší už bol pri vražde. Vraždil Peco, petržalská legenda. Jeho známy. Neskôr dobrý známy. Kamoš. Napokon, a už definitívne, brat. Keď mu rozprával, ako pukne lebka, mladší ho v predstave videl držať popolník. Prásk! Ako keď zlomíš suchý konár, hovoril. Inokedy to bol zvuk pripomínajúci rozšliapnutý melón. Čokoládovú polevu. Keď ten príbeh počul prvý raz, pred Čajkou – krčmou pri jazere – stála sanitka, do ktorej nakladali mŕtveho zakrytého plachtou. Časom sa verzie menili, rozprávač sa presunul do interiéru, menili sa uhly pohľadu aj obsadenie. Mladšiemu to bolo jedno. Mal ten príbeh rád, neprestával ho vzrušovať.

Lukášova mama – chlapec sa volal Lukáš – bola na nervy z toho, že sa po nociach túla v spoločnosti staršieho grázla.

Dnes, pred odchodom z domu, sa jej vysmial do tváre a tresol dvermi. Mal chuť do nej strčiť, nech sa prebudí. Bola na smiech, trápna. Žila svoj úbohý život a netušila, čo sa deje. Netušila nič. Ale toto bolo veľké a nebezpečné. A on spolu s kamarátom, v behu, boli súčasťou toho nebezpečenstva; súčasťou aprílovej noci.

Prebehli popri škole. Pred opustenou škôlkou sa zastavili. Dychčali a rozhliadali sa, napínali sluch. Na múriku, kúsok od nich, sa krčila obrovská mačka, no nezbadali ju. Keď okolo nej pred chvíľou prebehol bosý chlapík v bunde, zježila sa a zasyčala; chlapcov, ktorí sa zase rozbehli smerom k terase, sprevádzala nevzrušeným, blahosklonným pohľadom. Ako niekto, kto vie viac.

„Tam!“

Zbadali ho stáť medzi panelákmi ako v úzkej rokline, ktorou sa lialo mesačné svetlo, obtekajúce nehybnú postavu v zimnej vetrovke.

Vybehli nadchodom na terasu. Pod nohami im zaškrípali črepy. Dorazili na miesto, kde pred chvíľkou stál, no nevideli ho, dychčali. Zaregistrovali pohyb medzi stromami, postavu. Musel to byť on. Uháňal k ceste. Skôr než nimi zase trhlo, vymenili si nechápavé pohľady so stopou nevysloveného podozrenia; aby sa dostal až tam, musel skočiť z terasy.

Zbehli dolu, schody brali po troch. Za cestou sa hadil kanál a na zvažujúcom sa brehu, obrastenom tŕstím ako súvislým bledým pásom, im chlapík – tmavá silueta – opäť zmizol z dohľadu. Utekal rýchlo, bolo až neuveriteľné, ako rýchlo im uniká, a úmerne s tým v nich rástla zúrivá chuť dobehnúť ho. A vypnúť. Začuli čľapot, keď rozhojdal pontónovú lávku cez kanál.

A o chvíľu ju rozhojdali aj chlapci.

Zas ho mali pred sebou, bežal po brehu jazera, a zdalo sa, že spomaľuje.

„Už neujde!“ skríkol starší a Lukáš zbadal, ako z vrecka vylovil nôž. Utekali, spod nôh im vyletovali kamienky. Minuli spiace stánky.

Temnú hladinu jazera čerili vlnky, hojdajúce odlesky mesiaca. Z opačného brehu sa z hniezda ozval vodný vták a jeho hlas ako výkrik smútku preletel ponad hladinu až k lesu, a keď ho pohltilo nočné ticho, chlapík zastal, akoby to vzdal. Alebo sa rozhodol, že na nich počká? napadlo Lukášovi. Stál neďaleko elektrického stožiara a vtom ho prehlo dozadu a vzápätí dopredu; a tak už ostal, kým chlapci nedobehli.

Už nebol Milan.

Tesne predtým, takmer v tom istom okamihu, zacítil vôňu. Svoju mamu nikdy nevidel, krátko po narodení ho zverila do opatery štátu, no tá vôňa, najúžasnejší pach v ríši cicavcov, mu zaliala vedomie. A vzápätí ho vyplo.

Chlapci, pár metrov pred ním, spomalili.

V mesačnom svite ho videli jasne, stuhnutého, s tieňmi v tvári. Nehľadel na nich, len tak stál, bosý, v zimnej bunde. Lukáš si tým nebol istý, no v momente, keď sa chlapík zvrtol a vbehol medzi stromy, uvedomil si, že nemá oči; nie v bežnom zmysle. Pozrel na kamaráta. Ten strašný pohľad akoby zatiahnutý blanou musel vidieť aj on.

Starší chlapec mu chytil ruku a vložil do nej nôž; mentor, ktorý chce odmeniť svojho učňa.

„Je tvoj.“

Alebo zbabelec.

Postava, ktorá nebola Milan, znehybnela v predklone ako v záchvate žalúdočných múk, no s vystrčenou hlavou. Tvár odulo.

Les vlhko páchol cesnakom. Lukáš cítil nôž, váhu noža, nie však jeho energiu, a keď sa pred ním v lístí objavila mŕtvolne bledá tvár bez pohľadu, skoro mu vykĺzol z ruky.

„Vypni ho!“

Sledoval roztvorené ústa. Rozširovali sa čoraz viac, až z nich zostala diera, okolo ktorej sa vyhŕňali črty tváre ako pančuška.

Starší mu nôž vychmatol a súvislým, pevným rozmachom odspodu ho zabodol až po rukoväť. Ozvalo sa zachrapčanie, prešlo do súvislého praskotu, a nesúviselo so zasadenou ranou; sprevádzalo zrod nového tvora. Lukáš vrástol do zeme, prestal dýchať. Vnímal skôr pohyb než temný tvar, ktorý sa oslobodzoval z tela, mohutnel a rástol, vztýčil sa, až mizol v korune stromu, kam dvíhal vytreštený, nechápavý zrak. Jeho myseľ odmietala habkavý hmyzí pohyb medzi konármi. Na zem sa zviezla bunda s tým, čo zostalo z chlapíka, a vo vzduchu sa zablysla čepeľ uvoľneného noža. Len čo ho starší chlapec vytiahol, lístie nad hlavami zašušťalo a temná masa bleskurýchlo vyplnila priestor. Chňapnutie pohltilo nôž s celým ramenom.

Chlapec, ktorý dostal od rodičov meno Radoslav, sa začudovane obrátil na mladšieho kamaráta; v pohľade sa mu zatrepotalo čosi ako výčitka. Z ramena mu zostal kýpeť pod plecom a do cesnakového pachu sa vmiešal zvuk krvavej spŕšky, kropiacej vegetáciu. Radov trup oblapili členité, kovovo lesklé končatiny zakončené hákmi, a skôr než sa mohol naplno rozvinúť jeho vresk, tvor ho ďalším výpadom vypol. Ohromné čeľuste, mocné a efektívne ako nové pracovné nástroje, zachvátili hlavu, a zvuk, ktorý sa pritom ozval, nepripomínal prasknutý konár, rozšliapnutý melón ani chrupnutie čokoládovej polevy na zmrzline; bol to zvuk rozdrvenej lebky. Lukášovi sa v rozkroku rozlialo teplo.

A Rado letel k slnku, pod sebou láskavú, rozžiarenú tvár maminky.

Teplo, ktoré rýchlo chladlo, nemalo na Lukáša vplyv. Pred sebou mal posledný zákmit kamarátových tenisiek, ktoré sa vzniesli do koruny stromu, a potom už len mávanie listov. Bez toho, aby si to uvedomoval, spravil krok dozadu. A po ňom ďalší a ďalší. Neobracal sa.

Zastal v jazere, po kolená vo vode, s pohľadom upretým medzi stromy. Tam ho zbadal prvý nedočkavý rybár.

Poviedka Pri jazere je zo zbierky Druhý čierny zošit, ktorá vyjde vo vydavateľstve Lindeni na konci októbra 2023.