Nepozvaný hosť

Svitanie odhalilo poldruhametrové biele jazyky.

Pod nimi čupeli koruny starých borovíc, polia ťahajúce sa až k južnému sedlu Steblovej skaly, kotlina prerezaná maďarskou hranicou, ostrý chrbát Špicatej hory, planiny, kamenné vodopády, úžiny, bralá i srny uviaznuté v zradných blanách močiarov. Ešte aj Bledý potok zamrzol, pod ľadovou škrupinou najskôr pulzoval nesmelý hlások prúdu, až nakoniec ustrnul a znehybnel. Cerová vrchovina stíchla.

Písal sa rok 1998.

Mal si trinásť, apa štyridsaťdva a v to mrazivé ráno nemohol ani jeden z vás tušiť, že prežívate posledný Štedrý deň, ktorý trávite spoločne.

Apa ťa vytiahol spod tučnej duchny a prinútil, aby si mu pomohol premiestniť široký dubový stôl zo záhrady do domu. Nemal si ani čas prezliecť sa z pyžama, bosými nohami v papučkách si našľapoval v hlbokom snehu, ktorý sa usadzoval pod nechtami na chodidlách. Triasol si sa, chcelo sa ti močiť a zo všetkej tej bieloby ťa rozboleli spánky. Ale apa bol neúprosný, frflal, strapatil si majestátne sivé vlasy a pripaľoval jednu šúľanú cigaretu za druhou. Keď si všimol, ako ti drkocú zuby, štipol ťa do začervenaného líca, rozhliadol sa po zasneženej krajine a skonštatoval: „Vianočná mrcha, chlapče, vianočná mrcha.“

Stôl ste postavili do miestnosti pripomínajúcej zimnú záhradu. Cez presklenú severnú stenu prúdilo dovnútra vybielené svetlo a odhaľovalo interiér zaprataný obrazmi, knihami, zaváraninovými pohármi i stovkami kamienkov, vysušených listov, slimačích ulít alebo stvrdnutých zvieracích výkalov, ktoré apa dovláčil zo svojich potuliek pod zámienkou, že mu jedného dňa vnuknú inšpiráciu. V kope haraburdia, z ktorej už pár týždňov vychádzal opar prekrývajúcich sa pachov, ste vytvorili široký koridor a stôl pritlačili k radu vysokých okien. Za ním sa črtali unavené údy stromov, skalných previsov a slepých máp, päť kilometrov na severovýchod polorozpadnutý dom suseda Almdudlera, dlho-dlho nič, iba zvlnená krajina a prepadliská ukryté pod machovým slojom, chátrajúca sklárska fabrika prestúpená divokou flórou, prvé záhradné chajdy, turistické značky, zaparkované vozidlá nesmelých milencov, štrková cesta prechádzajúca do asfaltky a kdesi tam, vo vzdialenom nedohľadne, tenký pás dymu plaziaci sa z komínu kostola v Gemerských Dechtároch.

Apa vždy hovoril, že jeho slová potrebujú vzduch, aby si správne posadali do viet. Pracoval výhrade na záhrade, či pršalo, teploty stúpli nad tridsaťpäť stupňov alebo slnko prekryli húfy kobyliek, ktoré sa posledné roky nevysvetliteľne premnožili na celom južnom pohraničí. December síce prvými mrazmi predznačoval tuhú, bielu zimu, ktorá sa v tejto oblasti zväčša drží až do apríla, ale apovi to bolo jedno. Odetý do liehu a ľanovej košele nasiaknutej krvou, potom i pižmom početného šíku mileniek, presedel posledné týždne pod holým nebom za širokým dubovým stolom a bledomodrým písacím strojom značky Torpedo, ktorý dostal od naďapu na pätnáste narodeniny. Takmer neprijímal žiadnu potravu ani živiny, iba fajčil, pil hruškovicu a čiernu kávu, pričom si odhrýzal zo suchej kôrky, ktorú zakaždým nosil po vreckách, aby sa pri chľastaní len tak poľahky nepovracal. Raz za čas vstal, chodil hore-dole, mrmlal si pre seba nejasné zaklínadlá, prstami šibrinkoval vo vzduchu, akoby dirigoval neviditeľný orchester, potom skočil za stôl a začal opäť písať.

Bol to nespochybniteľný dôkaz, že prepadol pokušeniu nového diela, ktorého zárodky sa mu zakliesnili v podvedomí a keby ich nepretavil do textu, životné funkcie by mu skolabovali rýchlosťou svetla. Jediný rozdiel, naznačujúci anomáliu v inak stereotypnom tvorivom procese, spočíval vo vysokom stupni utajenia. Apa ti ani raz nedovolil nahliadnuť do reťazca slov a viet, z ktorých by si aspoň letmo vytušil odtiene príbehu, postáv či témy, a keď si sa o to pokúsil, schytal si facku. Síce ostrú, ale so zreteľnými stopami nehy. Na mystickom texte pracoval už niekoľko mesiacov, zväčša v päťdňových, dvadsaťštyrihodinových šichtách prerušovaných krátkymi, nepokojnými zábleskami spánku. Aj v ten mrazivý podvečer, predznamenávajúci nástup snehovej fujavice, mu dlhé chudé prsty kmitali po vyblednutých klávesoch, akoby sa spolu milovali a splývali v jedno organicko-mechanické teleso. Chrbát prehnutý, brada jemne vztýčená, nezakalený pohľad, šúľaná cigareta ovísajúca medzi vyschnutými perami a čierno-čierne telíčka písmen zažierajúce sa do štruktúry papiera. Zakaždým, keď si ho so zatajeným dychom pozoroval pri písaní, mal si pálčivý pocit, že si súčasťou niečoho veľkolepého, krásneho a skutočného.

Keď sa deň skrátil a svetlo zmäklo, apa zotrval v hypnóze rukopisu. Tiene vyliezli zo svojich brlohov, predlžovali sa a zakrádali po lesných cestičkách a úžľabinách, aby sa v tých najtichších kútoch sveta premenili na prízraky, ktoré apa nazýval Bludičky. Vraj ich vídal už od detstva: mali drobné, takmer neviditeľné čierne oči a obrovské svetielkujúce uši, aby počuli úplne všetko. Pozorovali ho, keď ako chlapec kráčal do školy, balil dievčatá z vyšších ročníkov, slintal nad knižkami vo výklade antikvariátu alebo jazdil s naďmamou a naďapom na dovolenku k Balatonu. Neskôr, keď sa stal rešpektovaným spisovateľom a napísal Dokonalé dielo, ústredný päťzväzkový román nového slovenského realizmu, ho sprevádzali na každom kroku, boli čoraz dotieravejší a sofistikovanejší. Neraz si sa ho na tajomné bytosti pýtal, ale zakaždým stočil debatu iným smerom. Vytušil si však, že podľa apu nemali konkrétny záujem o jeho osobu, ale o to, čo nosil v hlave.

Bludičky bažili po neohraničenej moci imaginácie.

Apa dopísal posledné slovo, vytiahol list zo stroja a sústredene po ňom prechádzal pohľadom. Po chvíli sa na jeho unavenej tvári, opálenej zimným slnkom a posiatej hlbokými vráskami, zjavil pokojný úsmev. Položil na vysokú hŕbu popísaných papierov posledný diel a zaťažil ju preplneným keramickým popolníkom. Vstal, ponaťahoval si stuhnutý driek, ošťal staručkú višňu, ktorú chcel už toľkokrát vyťať, vošiel do domu a než sa stihol dotackať do spálne, zosunul sa na dlážku v chodbe a zaspal ako dieťa.

Ale prudká snehová vlna, ktorá sa v noci prehnala krajinou, mala pre apove móresy menšie pochopenie než ty. Ráno sa prebudil opuchnutý a zaliaty studeným potom. Vyrútil sa z domu a pri pohľade na bielu spúšť, ktorá pohltila aj široký dubový stôl a na ňom výsledok jeho úmornej roboty, ho pichlo pod hrudným košom, klesol na kolená a do očí sa mu nahrnuli slzy. Rozklepanými rukami odhŕňal ťažké vrstvy snehu a vyťahoval spod nich svoje texty, svoje dielo, svoj život. Ručal a nadával, preklínal všetko sväté i pošpinené, vrátane samého seba a teba, svojho jediného syna. Navlhnuté papiere, ktoré vydoloval spod ľadového povlaku, sa mu lepili na dlane. Trhali sa a rozchádzali, roztečené písmená miestami pripomínali pohanské symboly. Keď oslobodil väčšinu rukopisu a písací stroj, starostlivo ich odniesol do domu, zobudil ťa a donútil premiestniť ten prekliaty stôl do zimnej záhrady zapratanej haraburdím.

Potom zakúril v krbe, pretože generátor vypovedal službu. Apa sa chvíľu tváril, že ho opravuje a dumá, či je problém v spojoch alebo nekvalitnom benzíne, ktorý kúpil za smiešnu sumu od Almdudlera, ale nakoniec si ho musel krotiť, keď vzal kutáč a chcel protestujúcu mašinu umlátiť k smrti. Nočná nádielka vrhla nemilé svetlo na všetky nedostatky rozpadávajúceho sa domu, ktorý v 50. rokoch postavil naďapa. Krížom cez interiéri ste natiahli modré špagáty, na ktoré ste štipcami uchytili navlhnuté papiere. Apove nové dielo, ktorému pod nepreniknuteľným plášťom tajomstva zasvätil posledné mesiace, teraz viselo na šnúre ako smradľavý vecheť. Zmäknuté, rozmočené a zraniteľné; stačil jeden neohľaduplný dotyk a bolo by po ňom. Vzhľadom na apovu pokrivkávajúcu pamäť, značne nahlodanú alkoholom i liekmi, ktoré ledabolo užíval na prehlbujúcu sa manickú depresiu, by už nikdy nedokázal napísať rovnaký text, ani vzdialene príbuzný, pretože vznikol v jedinečnom, neopakovateľnom momente posadnutosti. Zrazu si to bol ty, kto mal v rukách osud apovho diela i jeho samotného, nakoľko išlo o dve vzájomne pôsobiace sily jednotného poľa.

Vianočná karta, chlapče, vianočná karta sa obrátila.

Predpoludňajší vzduch sa oteplil a začal obrusovať hrany zimnej krajiny. Hrubá vrstva snehu, usadená na prehnutej streche domu, spustila proces topenia. Pomedzi staré drevené trámy a zakrivené rady škridiel, ktoré sa roky dožadovali aspoň minimálnej starostlivosti, presakovala do interiérov zakalená voda. Najskôr v podobe kvapiek, potom v úzkych pásikoch. Apa krízovú situáciu vrcholne nezvládol, chvíľu sa ju snažil ignorovať a keď pochopil, že stropné trámy sa môžu kedykoľvek prepadnúť, začal chľastať. S fľašou domácej sa nervózne ponevieral po izbách, v ústach mu žiarila špička horiacej cigarety, zalamoval rukami, durdil sa, počítal mravce presúvajúce sa spod drezu za digestor alebo sa mojkal sa s bledomodrým písacím stolom značky Torpedo. To bol celý apa, veľký Tichomír Baza, zradný prorok z lona Cerovej vrchoviny, o ktorom etablovaný literárny teoretik Vladimír Barborík vo svojej rozsiahlej štúdii s názvom Tajomné dvere Tichomíra Bazu: agónia a extáza nového realizmu (vyd. Slovenská akadémia vied, 2003) oslavne napísal: „V druhej polovici 20. storočia sme sa nielen v slovenskom, ale azda ani v stredoeurópskom kontexte, nestretli s tak komplexným, jazykovo koncentrovaným a ušľachtilosťou ducha nasýteným výrazovým manifestom, aký nám predložil autor vo svojej tvorbe determinovanej majestátnym, radikálnym a nesporne geniálnym päťzväzkovým románom Dokonalé dielo. Svet tuzemskej literárno-kritickej obce ma možno vyženie nahého do treskúcej zimy a podhodí vlkom, ale ak jestvoval v slovenskom prozaickom priestore niekto, komu patrí miesto po boku velikánov Milana Kunderu, Pétra Nádasa a Wiesława Myśliwského, je to práve Tichomír Baza.“

Zahľadel si sa na apu, ktorý s tragikomickou grimasou kapitána potápajúcej sa fregaty sušil rozmočený rukopis a svojím ležérnym pohybom dával najavo, že je poriadne pod parou. Opäť nesklamal: v duchu každoročných, precízne strážených tradícií rodiny Bazovcov zabudol nielen na tvoje narodeniny, ale aj na Štedrý deň. Koniec koncov, vždy hovoril, že sviatky, Božie prikázania, počítače a poézia Ivana Kraska sú pre debilov.

Na zem v kuchyni, chodbe, predizbe, obývačke a v komore si poukladal hrnce, nádoby i fľašky. K smradu plaziacemu sa z hŕby harabúrd v zimnej záhrade a vôni buka tlejúceho v krbe sa pridala disharmónia kvapiek dopadajúca na sklené a keramické dná. Apovi si cez ramená prehodil vystrapkanú deku, teplo si sa obliekol a vyšiel si na záhradu. Zo stodoly si vyniesol rebrík, oprel ho o odkvap na západnej strane domu a vyliezol nahor. Dlhokánskou latou si začal zhŕňať snehové mapy zo strechy. Keď si nedosiahol ďalej, prestúpil si z rebríka na podvratné škridle. Chytil si sa komína a po šikmom, klzkom povrchu sa horko-ťažko vytrepal na chrbát strechy. Posadil si sa naň obkročmo a dlaňami si zhŕňal sneh. Po pár minútach si bol udychčaný, pálili ťa svaly a nedôveryhodné pazvuky, ktoré vydávala zoslabnutá drevená konštrukcia, ti nepridávali na sviatočnej nálade.

Zložil si si čiapku a rozopol dva horné gombíky hrubej zažltnutej vetrovky, ktorá ti tak pripomínala staromódny, mosadzný potápačský oblek. Vydýchol si studenú paru a pokochal sa výhľadom. Výška tvojej skromnej rozhľadne dodala nehostinnej krajine štipku malebnosti, ešte aj bieloba zažratá do všetkého navôkol bola mäkšia a prívetivejšia. Toto bol tvoj domov: nekonečné kilometre tichej, nemilosrdnej zeme pokrytej bukovými i borovicovými lesmi, čadičovými skalami a šírymi planinami. Vedel si, že keď pootočíš hlavu na západ, uvidíš Strmú horu, lesopark, z ktorého vykúka vrchol Ragáča, Kostnú dolinu a možno aj vrcholky satelitov v Hajnáčke. Alebo obrátiš oči na juh: hustý Južný les, Oremov skalný previs, jabloňové sady, cesta č. 2783 prechádzajúca cez obce Šťavica, Gemerský Jablonec, Dubno až po Petrovce, a keď ti bude viditeľnosť naklonená, uzrieš hraničnú líniu a trblietavý štít Petőfiho zimného kaštieľa v Szilaspogony.

Pri pohľade na východ si zneistel.

Rukou si zatienil slnko a upriamil pohľad na planinu ťahajúcu sa od verandy domu k hranici Lehárovho lesa. Na súvislej bielej ploche sa vynímal tmavý objekt. Slnečné lúče dopadali kolmo na lesklý povrch a zvýrazňovali jeho cudzorodosť i tajuplnosť. Zo svojej pozície si nedokázal identifikovať jeho tvar ani pôvod, preto si sa zošmykol po streche, zliezol po rebríku a začal sa brodiť nepoddajným snehom. Za sebou si zanechával hlboké stopy a ani si si neuvedomil, že zo zrýchlenej chôdze si prešiel do poklusu. Statický čierny bod v nekonečnej bielobe sa pomaly zväčšoval, nadobúdal pevné obrysy a obaľoval sa realitou. Už to nebol mýtický predmet z iného časopriestoru: stal sa súčasťou tvojho sveta. Vtom ťa prepadla desivá myšlienka, že to, k čomu sa tak neodvratne približuješ, je živé.

Určite to bude diviak, ktorý cez noc umrzol, prebehlo ti hlavou. Ale strach, ktorý sa už stihol uhniezdiť v tvojej lebke, sa tým nijak nezmenšil. Fantázia pracovala na plné obrátky, mechanizmy poháňané strachom ti pod viečka vháňali defilé všetkých desivých stvorení, ktoré ti ukrajovali z pokojného spánku. Keď si sa priblížil na vzdialenosť niekoľkých metrov, napadlo ti, že sa vrátiš po apu a vyzbrojíte sa, ideálne jeho vlastnoručne vyrobenou kušou na dotieravých novinárov. Ale tvoje telo odmietlo reagovať a čosi ho bezhlavo hnalo vpred. Niečo neopísateľné, hrôzostrašné i vrúcne v jednom jedinom zmyselnom záblesku.

Zastaviť – stáť!

Krčná tepna vyslala do mozgu varovný signál, končeky prstov sa zbabelo zachveli. Na jazyku si pocítil zvláštnu, horkastú pachuť, niečo medzi olovom, splesnivenými jonatánkami a vydýchanou temnou pivnicou. Cerová vrchovina sklonila k zemi svoje údy, akoby si chcela uctiť bielu planinu, uprostred ktorej ležalo nehybné, snehom pokryté ľudské telo.

Nemal si poňatie, kam sa podela tvoje energia, ale do domu si dobehol s vypätím posledných síl. Slová ti uviazli v ústach, a tak si apu jednoducho zdrapil za rukáv košele a vytiahol na záhradu. Bol pripitý a už-už by urobil scénu, keby si nevšimol tvoju strachom skríženú tvár. Upokojil sa a so šomraním ťa nasledoval. Keď ste sa dostatočne priblížili, apa znehybnel. Civel na desivý výjav s pootvorenými ústami dobrú minútu, ani potom sa nezmohol na slová, len si zapálil cigaretu a zotrval v stuhnutom geste, akoby premýšľal, alebo sa, nedajbože, modlil. Vtedy si si všimol, že sa pozeráte sa detské telíčko.

Apovi to zjavne došlo skôr, začal sa nervózne rozhliadať po okolí a bolo viac než jasné, že z neho razom vyprchal všetok chľast. Zahľadel sa na nebo a hlboko sa nadýchol. Podišiel k telu, chytil ho za skrehnutú ruku a vytiahol spod snehu. Zrazu sa pred vami odhalila celá postava: mokasíny, pásikavé ponožky, tesilové nohavice a čierna páperová vetrovka s kapucňou, ktorá jej zahaľovala tvár. Bola síce nízkeho vzrastu, ale nepripomínala dieťa, skôr nevyvinutého chlapa. Apa natiahol ruku ku kapucni, končekmi prstov zovrel jej okraj a zahľadel sa ti do očí. Akoby ti v stotine sekundy povedal: „Nech sa stane čokoľvek, všetko bude v poriadku.“

Veta, ktorú by nikdy nepoužil, ani formou očného kontaktu, keby nebol vystrašený rovnako ako ty. Apa znenazdajky odtiahol kapucňu a odhalil jemne opuchnutú, bledú tvár dospelého muža.

„Trpaslík.“ precedil apa spontánne cez zuby, medzi ktorými zvieral šúľanú cigaretu, a v jeho hlase si začul údiv i nebadané pobavenie.

Obaja ste sa sklonili nad nehybné telo malého muža. Pokožka na prekvapujúco pokojnej, dohladka oholenej tvári naberala bledý odtieň, ale nie natoľko, aby z nej vyžarovala aura smrti. Na krátkych, mierne kučeravých hnedých vlasoch i obočí sa mu črtala inoväť; pery, ktoré začínali naberať modrastý nádych, mal rozšírené do decentného úsmevu. Mohol mať tridsaťpäť, maximálne štyridsať rokov. Kde si sa tu vzal, tajomný mužíček? Ako si sa dostal až sem, kam nevedú ani turistické chodníčky? V poldruhametrovom snehu? V mokasínach a tesilkách? Vari si sa spil na plese v Šuriciach? Alebo si zbalil dievča na Bukovinke, odviezli ste sa na pokojné miestečko a tesne pred vytúženým cieľom ťa ovalil jej pasák, úder priamo do temena, vyhodili ťa z vozidla a odfrčali skôr, než si si stihol zapnúť rázporok? Aký je, dočerta, tvoj príbeh?!

Vtom zamrznutý malý muž otvoril oči.

Strach má jednoduchý život: narodí sa a rastie. Nikdy nedosiahne najvyšší bod, pretože je nesmrteľný. Krištáľovo čistý súlad srdca a mozgu, ktorý vás pripúta k prítomnosti. Tu a teraz. Akoby nič iné – predtým ani potom, vpravo či vľavo, na Gemeri alebo Podpoľaní – neexistovalo. Obdobný záchvat sprítomnenia ste prežívali s apom, keď ste oživnutého cudzinca ťahali snehom do domu, položili ho na pohovku pri krbe a vyzliekli mu mokré oblečenie. Apa priniesol tepláky a rolák, ale potom si uvedomil, že neznámy mužíček – upadnutý medzičasom opäť do bezvedomia – by sa v nich utopil. A tak si vykutral svoje staré oblečenie, z ktorého návštevníkovi najviac padla hnusná, fialková lyžiarska kombinéza, ktorú si dostal od naďmamy na siedme narodeniny, tesne pred jej pokojnou smrťou. Zabalili ste ho do periny, dali mu horúci čaj a nejaké tabletky, ktoré pripomínali penicilín. Pevná linka, samozrejme, nefungovala. Najbližší náznak mobilného signálu bol pri zvonici pod Steblovou skalou, sedem kilometrov na severozápad. Odvtedy, ako apa odložil opravu defektu na krvavočervenej Lade Nive na neskôr, prešli dva roky, a keby aj silou-mocou naštartovala, do pár sekúnd by zapadla. Bol tu ešte sused Almdudler, ale brodiť sa za ním päť kilometrov snehom a nakoniec zistiť, že je spitý do kómy alebo sa vybral za cigánkami do Šimoviec? A tak ste tu ostali sami: apa, tajomný liliput a ty.

Posratí Traja králi.

Odrezaní od zvyšku civilizácie na najbližšie dni, možno aj týždne, kým cestári sprístupnia prejazd pod Oremovým skalným previsom. S apom ste mlčky stáli nad bezmenným, zakrpateným chlapíkom, pozorovali nepokojné pohyby jeho tela zožieraného vysokou horúčkou a z akéhosi podivuhodného dôvodu ste obaja dospeli k záveru, že ak umrie, bude to vaša chyba.

Apa prehľadal cudzincovu vetrovku a vo vnútornom vrecku našiel hnedú koženú peňaženku. Boli v nej tri stokorunové bankovky a pár mincí. Ani bločky, vizitky, kreditná karta, preukaz totožnosti alebo nákupný zoznam s mliekom, kávou a rožkami, ktoré by na záhadu uvrhli aspoň záblesk svetla. Žiadna stopa vytvárajúca pôdorys pre prvú vetu, z ktorej by sa rozkonáril zamotaný, a predsa logický detektívny román. Postava trpaslíka ležiaca uprostred zasneženej planiny, v ťažko prístupnom teréne vzdialenom od civilizácie, sa tým stávala ešte tajomnejšia než na počiatku, pretože pochovala aj posledné vlákna logiky. Už to nebolo mystérium, ale zjavenie.

Krajinu, ktorej línia na západe splynula s horizontom, začala obrastať tma zmiešaná s padajúcim snehom. Zem sa ochladila, teploty klesli nízko pod nulu. Apa nervózne pochodoval po dome, nakúkal do rozvešaných textov, ktorých povrch sa zvlnil a stvrdol, a s panikou v očiach kontroloval mieru ich znehodnotenia. Hrozba poškodenia jeho práce pre neho bola desivejšia než prítomnosť cudzinca. Zasadol za široký dubový stôl a vsunul do písacieho stroja čistý list papiera, ale po chvíli si uvedomil, že nová poloha v zimnej záhrade mu bráni v priechode aj tých najbanálnejších podnetov. A tak sa motal v kruhu: od visiaceho rukopisu ku stolu, odtiaľ k oknu v kuchyni, cez ktoré pozoroval okolie ponárajúce sa do tmy, presunul sa k zdochnutému generátoru a rýchlo naspäť, pričom hodil jemne podozrievavý pohľad na spiaceho neznámeho. Keď si uvedomil, že dnes nenapíše ani umne zasadenú čiarku, schmatol hruškovicu, Vergíliove Bukoliky a so šomraním sa zamkol v spálni.

Pochopil si, že nielen na túto krízovú situáciu, ale na všetky, ktoré pubertálny i dospelý život prinesie, budeš sám. Apa neopustí bezpečnú škrupinku labilného egoistu posadnutého vlastným dielom; vždy bude iba apom, nikdy otcom. Preto si po dome rozmiestnil horiace sviečky a zhltol úbohú večeru. Popritom si myslel na všetkých tvojich spolužiakov zasadajúcich v tejto chvíli s rodičmi, súrodencami, starkovcami, tetuškami i podivnými ujkami k veľkému stolu pokrytému čistým bielym obrusom, voňavými sviečkami, konárikmi ihličia a infantilnými servítkami. Jedli oplátky, orechy, cesnak, kapustnicu, kapra a zemiakový šalát, rozprávali o pekných banálnych veciach, ktoré prežili alebo prežijú, smiali sa, spomínali, plakali a búchali po chrbte starkého, ktorému v krku uviazla zatúlaná kostička, z rádia vystupoval pokojný šepot kolied, jedlička z tržnice bola obvešaná blikajúcimi svetielkami a trblietavými anjelikmi, a všetko bolo tak, ako malo byť.

Ale kvapka, ktorá dopadla na tvoje čelo cez poondiatu strechu, ťa vrátila do reality. Toto je tvoj svet, prebehlo ti hlavou a mal si chuť vybehnúť do mrazivej noci, vyštverať sa na vrchol Steblovej skaly, vrieskať z plných pľúc a nikdy sa nevrátiť. Namiesto toho si zodvihol zo zeme navlhnuté cudzincove oblečenie a začal ho vešať na šnúru pri rozpálenom krbe. Biele tielko, bledomodrá košeľa s krátkym rukávom, vetrovka, nohavice... Vzápätí z ich vrecka vypadol tmavý predmet. Keď si ho prekvapene zodvihol, spoznal si v ňom tenučkú, podlhovastú kartu pripomínajúcu vizitku. Na jej čiernom, matnom povrchu nebol žiadny text, ani na druhej strane. Najfascinujúcejšia však bola jej štruktúra, tuhá a predsa magicky poddajná, akoby sa do nej brušká prstov jemnučko ponárali. Neevokovala drevovinový, skôr konopný papier s dokonale zhutnenými vláknami a pevnosťou cédrového dreva, aký používali čínski majstri kaligrafie z Dynastie Tchang v 7. storočí nášho letopočtu. Pokúsil si sa prejsť po líci karty nechtom a nájsť pod čiernou vrstvou... Čo vlastne? Meno? Adresu? Kľúč? Ale neúspešne, rovnako skončila snaha odlúpnuť jej rožtek. Až keď si k nej priblížil plameň sviečky, vyjavil sa ti symbol vyrazený do jeho magickej štruktúry:

Ø.

Tak predsa: stopa. Prvý krok vedúci k pátraniu po pôvode záhadného liliputa. Stratená mapa labyrintu. Zachvátila ťa vlna vzrušenia, v ktorej splývali chvostíky nadšenia i nepokoja. Kartu si pevne zovrel medzi prstami, akoby si chcel z jej povrchu vyžmýkať ďalší kúsok skladačky. Vtom ťa prepadol neznesiteľný strach, pichľavý a iracionálny, ponášajúci sa na nechutnú domnienku hraničiacu s istotou, že ťa niekto pozoruje. Prudko si sa otočil do miestnosti a pohľadom prepichol neznámeho mužíčka. Skutočnosť, že spal, ťa mierne upokojila, ale nie natoľko, aby si sa prestal chvieť. Telo nepozvaného hosťa, zakliesnené vo vývojovom stupni medzi chlapcom s chlapom, sa vyčerpane zvíjalo v súboji s vysokou horúčkou. Na čele mu vyvierali kvapôčky potu, viečka tepali a údy sa začínali chvieť. Civel si na neho a hľadal koniec príbehového povrazu, po ktorom by si sa vyšplhal k mozaike posledných hodín jeho života. Bol tak bezbranný, a predsa nevyspytateľný i desivý, až ti napadlo zobrať z kuchyne nôž a...

Vtom sa cudzinec prehol v ukrutnom kŕči, z útrob jeho pier prenikol slabučký ston a veľké uši, ktorým si dovtedy nevenoval najmenšiu pozornosť, začali jemne pulzovať a svetielkovať.

Do ticha, ktoré v stotine sekundy pohltilo okolitý priestor, vystupoval iba nervózny tlkot tvojho srdca. Chcel si vykríknuť a prebudiť apu z letargie, ale nevyšla z teba ani hláska. Chodidlá ti vrástli do podlahy, zapapal si rukami v riedkom vzduchu a na okraji viečok si pocítil narastajúcu hrču sĺz. Steny potemnenej miestnosti sa rozpustili – za nimi sa vynorilo pichľavé, chlórové svetlo. Uzrel si nekonečnú planina ľadu, stromy nevrhajúce tiene, prepadliská a úžiny, ale tam, kde ešte pred chvíľou stál váš dom, sa teraz vynímal obrovský, červenou farbou namaľovaný kruh. V jeho strede sa črtal majestátny biely vlk. Jeho robustné telo pokrývala hustá vrstva dlhých, bledosivých chlpov pripomínajúca apove vlasy. Hruď sa mu vyčerpane sťahovala a vydúvala, v útrobách pootvorenej tlamy čakali rady ostrých tesákov. Nehybne ťa pozoroval hlbokými, medenými očami a ty si vedel, že si mŕtvy. Zem bola tak zmrznutá, že ťa nemohli ani pochovať, prebehlo ti hlavou, ale zotrval si v stave prekvapujúceho pokoja. Vydali ťa napospas krajine, nahého a stuhnutého, aby si sa premenil na jeden z jej údov: na borovicu, čadičový výrastok, skrútený koreň alebo prázdne hniezdo sojky. Od severu doliehal podprahový zvuk, ktorý naberal na hlasitosti, obaľoval sa rozpoznateľnými líniami a po chvíli sa sformoval do apovho kriku. Biely vlk, ktorý na teba upriamene hľadel, sa otočil a vykročil k lesu. Vtedy si spozoroval, že mu chýbala ľavá zadná končatina.

Pootvoril si oči a uvedomil si, že ležíš v mäkkej posteli vo svojej detskej izbe. Cez okno prenikalo ranné svetlo a spoza dverí hrdelný apov rev. Vyskočil si na nohy a vbehol do chodby. Uprostred obývačky si uvidel apu, kľačal na zemi a ručal ako ranené zviera. Zmätene si sa rozhliadol okolo seba a uvedomil si, že všetky papiere rukopisu, visiace na modrých šnúrach v celom dome, boli preč. Na podlahe ležala narýchlo vyzlečená hnusná, fialková lyžiarska kombinéza, a pri vyhasínajúcom krbe ani stopy po tielku, košeli, vetrovke a nohaviciach. Na širokom dubovom stole, ktorý ste včera dotlačili k presklenej stene, chýbal bledomodrý písací stroj značky Torpedo. Jediné, čo po cudzincovi zostalo, ležalo v tvojom vrecku: vložil si doň dlaň a pocítil ostrú hranu čiernej karty. Apa sa bezvládne zosunul na dlážku, jeho krik zanikol v udychčanom plači.

Spoza pootvorených vchodových dverí k tebe doputoval tlmený ruch. Vykročil si po chodbe a zastal na prahu záhrady, kde si rozpoznal zvuk zadrhávajúceho motora. Cez noc opäť poriadne nasnežilo, biele jazyky siahali až do výšky dvoch metrov. Od verandy domu viedli ľudské stopy, evokujúce chôdzu dieťaťa, ktoré sa v pravidelných rozstupoch niesli až k okraju planiny. V diaľke, kde sa rovinatá, snehom posiata plocha stretávala s riedkym ihličnatým porastom, sa kolesá terénneho béžového auta otáčali naprázdno na zľadovatenom povrchu. Zvuk motora prerezával mrazivý vzduch a z našuchorených korún borovíc vzlietli vrany. Auto sa konečne vyslobodilo zo snehového zovretia, chvíľu kopírovalo hranicu lesa a potom sa stratilo medzi hustnúcimi kmeňmi stromov.

Započúval si sa do ticha, ktoré obstúpilo Cerovú vrchovinu zo všetkých strán. Ako vianočná kliatba, chlapče, vianočná kliatba. Uvedomil si si, že v dlani stále zvieraš matnú, čiernu kartu s poddajnou štruktúrou. Natočil si ju k slnku a prebehol po nej pohľadom. Na tvári sa ti zjavil jemný, takmer neviditeľný úsmev.

„Bludička.“ pošepol si tak potichu, akoby si to nikdy nevyslovil.

(Nepozvaný hosť, kapitola z pripravovaného románu Østrov)

Peter Balko

Zobraziť diskusiu (0)