Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca september 2020: Veronika Šikulová ‒ Čibrbóle

Ako divý tur náhlim sa napísať tento príbeh, poďte na moju hruď, o mužovi, pre ktorého rozprávanie znamenalo život, „ktorý rozpráva a rozpráva, nos mu kvitne od vína a pozná všetkých veľkých hráčov sveta“. Ako Bidenko obral, oprešoval, zavolal Vilovi do Bratislavy, nech si na na ten burčák príde čakať, že už to šuští. A ako len Vilo vedel podľa sluchu kedy bude burčák.

Vedel to presne na minútu, sekundovku na hodinkách nemal. Vedel, že vrava, ale aj iné zvuky, ktoré vydávame, patria k našim bezmyšlienkovitým návykom, bolo mu dobre, naučil sa ľudí, zvieratá, hudbu aj sudy v pivnici počúvať celkom špeciálnym spôsobom. Ako každý rok prišiel do pivnice a posadil sa. Nerozprával, bol tichý ako myš, počúval, uvádzal ho do vytrženia pre ostatných slabý, takmer nečujný hlas budúceho vína. Každá maličkosť, každá náhoda, každá prekážka, zapraskanie dlážky, zaškrípanie zubov, hlas na ulici, aj porucha v žiarovke sa hodila k zvýšeniu účinku zvukov, ktoré počul zo suda, ani ten nevedel, že Vilovi vlastne spieva, že už keď začal spievať, spieval na rozlúčku, že spieva a niekto ho počúva. Ach, vietor, aké teplé prieduchy! Podeliť sa o toto všetko s niekým by znamenalo o to prísť. Bola nedeľa, nepovie nikomu, čo zažíva, a bude sa nedeliť.

‒ Co kdyby ste se mi posadila do klína?

‒ Ja jsem počestná žena!

‒ Několik počestných žen mi už sedelo v klíne a žádná z nich si nestěžovala! ‒ ozýval sa z domu televízor.

Vo filmoch je to zvláštne, on aj ona sú vlastne jeden, on ‒ Vilo! Jemu sedeli všetky tie počestné ženy v náručí a nesťažovali sa, on bol tá počestná žena, čo by si aj sadla, ale... Aj mušt, ktorý dudlal v sude, bol on. Počúval v pivnici útržky z filmu, ktorý kedysi videl v kine. Veď hej, staré smútky novým kúskom nenaučíš. Potom hlas z ulice, a Vilo sa znovu usmieva.

‒ Jako? ‒ kričí Bido na niekoho zo dvora.

‒ Tu sa dá vydržat, tu nerozkazuje.

‒ Nemá kemu.


‒ Má, ale čo mi tu rozkáže? Že mám zbírat odpadky? Ale jak otvoríme dvere, už buzeruje.

Aj jemu ustavične niekto rozkazuje. Svet mu rozkazuje. Krčiť sa, slúžiť ľuďom a poslúchať.

A teraz flauta a akože vo filme padá sneh, ale mohol by padať a hrať trebárs heligón... v inom príbehu, v jeho.

‒ Tato, mne sa sníval sen, v ktorom bol ujko, ktorý bol spomalený, a tetka, ktorá bola zrýchlená. Hrala som sa, že sa vrátil kráľ.

‒ A nevrátil sa?

Někdo ve mne ustavičně řve.

Toho, co v „něm řve“, Vilo pozná, aj toho, čo sa v ňom nudí, dokonca aj v spánku, ale nie je to nuda z nečinnosti, ale preto, že je všetko zbytočné.

‒ Je na světe malý brouček, jmenuje se světluška, v temné noci namáha se jen pro nás. Rozsvíti se světluška, jako malá lampička, aby žádný, já i ty, nebáli se temnoty...

Teraz!

Burčák!

Je to tu!

A znovu tanec so žiletkou v zaťatých zuboch, po maďarsky, rumunsky aj slovensky, ako Bartók kázal, nedeľné popoludnie, fajnovôstky, mama, keď budem veľký, budem mat všetky zuby zlaté, fúka vetrisko penáze jak listy, už to píše vyškrípeným perom s tintou čérnou jako štyri búrky aj burky... V sude už nie je nevinný mušt, no nie je v ňom ani mladé víno, réňo rína, bernardína, čakal, kým zo suda vybehne ten chlapček, „světluška“, malučký chlapček s kučeravými vláskami, a s otvorenou náručou, bude svietiť ako svätojánska muška, Bidenko jak Ježiš nevíno nevinné si nalial do suda a on, Vilo, čakal kým sa to všetko naštartuje, vybúri, počúval sud, kukal na teplomer, kvasinky jak z dzivých vajec, teplučké to je, žlťulinké, sladké ako cecok, len chvílelenku to tu všetko bude, aj totu, totu, mojej milej nôtu, furt sa to mení, na jazyku aj v súdku, ale zrazu, akoby sa tie svine nasrali, je koniec, alebo dobre, začiatok, a kvasinky, čo tu šuchotali, odchádzajú do večných lovíšť. Volá bratovi Vincovi.

‒ Vinco, včul, presne včul je burčák, o hodzinu, čo o hodzinu, o chvíľu, už bude šecko inak, utekaj!

A Vinco nechá u sestry Bety nedopitý pohár vína, aj natrhnutý rozhovor ako gaťu na zadku, po ceste kúpi kartón cigariet a beží cez dedinu k Bidovi. Vilo sa hnevá, lebo včul je včul, hned užaj, ne o pät minút! O päť minút je potom. Nehnevá sa však dlho, lebo burčák, nasraté víno nevíno, teplé od jedu je včul, v nedeľu večer. Nalievajú si aj s Bidom, ten potvrdzuje, že práve včul.

‒ Aby ste sa nedosrali chlapci! ‒ ozve sa z domu.

Keby si si dala, dosereš sa ty, taký je!

Dvadsiateho júla začal zamakať, ešte nie je koniec leta a už je!

‒ Maďarský dzivák s našu čabanu! Kurva, zajtra nejdem do roboty!

‒ Ani ja. Bido ty ic, povíš nám, čo sa robí vo svece, my ho budeme strážit odtiaľto.

Dones lehátka sem, tu budeme aj spat. A hadičku, Vincovi aj mne!

‒ Kokoti dvaja!

‒ Neboj sa, Vinco, nebudeme spať!

‒ Bido, šak to neni tak, že človek bojuje len s niekym, vždy bouje s celým svetom, s Bohom... Ja už som nasratý aj na ten iršaj! Nasral som sa, už keď mi Vilo volal, že sem musím íst, aj že prídem neskoro, nasralo ma aj, že nepôjdem zajtra do roboty, a koľko jej mám... Lumpovačka je tažká robota!

‒ Toto nebude robota, Vinco, toto bude olympiáda!

V jednom kútiku úst hadička, v druhom cigareta.

‒ Počuješ tú noc, Vinco? Zrazu ten súdek jakoby zdivel a zmenil tóninu... jakoby to už viac nešlo.

‒ V noci sú iné zvuky ako cez deň.

‒ Muškátové.

‒ Vilo, do piče, pil si už takýto burčák?

‒ Nepil.

‒ Ja už som pil. Tu na Dubovej! Vilo, keď zomrel náš organista, večer boli akési bohoslužby, farár prišiel k oltáru a asi zabudol, že za organom nik nie je, zaspieval nahlas: Dominus vobis cum! Nemal mu kto odpovedať. Mal som vtedy štrnásť rokov, stál som vo dverách sakristie, a keď už dlho bolo ticho, neisto som zatiahol: Et cum Spiritu tuo. Všetci si vydýchli. A od tej chvíle ma považovali za organistu.

‒ Vinco, iba dovtedy tu všetci mŕtvi s nami budú, kým o nich budeme hovoriť. Musíme žiť, pracovať, jedovať sa s rodinou, mestá sú plné ľahostajných ľudí a darebákov. Do piči! Všetko treba ľuďom povedať. Daj si!

‒ Et cum Spiritu tuo!

‒ Vilo, neslop, zapáľ si, počúvaj ma, keď píšeš, alebo komponuješ, ale môžeš robiť hocičo, musíš rytmus niečím narušiť! Rytmus, ale aj riťmus, nie je len opakovanie, ale aj zmena, metrum, vrastanie do poriadku, aby nás potom mohlo niečo prekvapiť, zavše aj dva či tri prekrývajúce sa rytmy, rytmicky sa strieda ľudské a prírodné...

‒ Vinco, mne sa chce plakať, keď to počujem. Koľko tých poriadkov je! Hodiny, dni, týždne, jar, leto jeseň, zima. Ale ľudský život potrebuje iné metrum, rok je chvíľa alebo nekonečno, nič... detstvo je dlhé a každý ho stratí, poriadok, ktorý neskôr pozorujeme na vlastných deťoch so slabou, hoci účasťou, niektorí, ba všetci, zväčša dodrbeme.

‒ Samý rmut!

Život je statický, akokoľvek sa človek myká. Okrem tradične „stabilizujúcej funkcie“, usmievam sa, plánu prostredia ‒ dom a jeho najbližšie okolie ‒ človek má tendenciu ho zveľaďovať, zvláčať rárohy, meniť ich za nové, ťahať nábytok sem a tam a jednému prikladať väčšiu dôležitosť ako inému, rulovať koberce, rozprestierať, česať na nich strapce ‒ sa na takejto podobe života podieľajú trsy a mačiny ‒ motívy dynamické, až hybné, hlad, smäd, ojoj, o smäde tu v Modre, ale aj hen na Dubovej by sa dalo hovoriť aj povedať všeličo, o otcovom, tatuškovom tiež, o smäde jeho súrodencov, aj o autorkinom čosi viem, potreba spánku, šatstva, kultúrneho vyžitia a s nimi spojené nevyhnutné úkony. Ich energia sa však opotrebováva a neutralizuje pravidelným opakovaním. Všetko to mrvenie a chvenie zapĺňa plochy aj plôšky tatuškových poviedok ako ornamenty tie koberce. Odrazu rozprávač povie slovo Raz. Opakujúce sa deje a činnosti sa dejú a opakujú dovtedy iba na pozadí. Odrazu príde Raz, neopakuje sa a je len Raz a to Raz je dôležité... lebo je len Raz. Vtedy sa rám obrazu presúva do centra diania, to, čo sa opakuje, získava akúsi novú dôležitosť práve tým jediným razom, prestáva existovať, získava prvoradú dôležitosť.

‒ Ja keď pijem, začínam mať pocit, že aj ja som vinohradník, okamžite sa začnem zaujímať o sudy aj osudy iných vinohradníkov, aby som sa čomusi priučil. Nemal mi kto poradiť, iba vlastná huba a slina, ale temer všetko, čo sa mi dostane do rúk, zdá sa mi raz hluché a prázdne, inokedy smiešne. Víno ťa nadchne pre hocijakú hlúposť. S burčákom je to trochu inak ‒ ochkáš, jajkáš, obdivuješ vinohradníka, a pritom vinič zarodí, samozrejme, ako keď slepica znesie vajce, akoby si o sliepke a o vajci ani o strapci hrozna nikdy predtým nepočul.

‒ Kukaj, už je ráno, Bido ide do roboty! Čo nemôžeš spať?

‒ Zavázal sem si bóty, kabát, vestu, galóty...

‒ Bolí ma pod rebrami, pod solarom, začiatok týždňa, vymením pondelok, utorok aj stredu za onakvejší deň.

Ráno sa rozhovor zúžil. Vinca škriabalo v hrdle, Bidova žena vyšla, ponúkala mu liek.

‒ Vinco, toto je vitamín, len med a citróny, je to od bolesti hrdla, hneď sa ti uľaví.

Vinco zbadal cenu a hneď sa nasral.

‒ Med a citróny! Veď si daj med a citróny, na čo kupuješ tieto chujoviny? Chceš mi dojebať chuť na ten burčák, aby vám viac zostalo. Napokon jej dohováral, aby nekupovala tie veľké citróny s hrubou šupkou, šťavy v nich niet, iba dobre vyzerajú.

‒ Bidenko, potom nezabudnite na kocúriky!

‒ Bol som vzadu šťať, do záhrady priletel bažant, vysoko sa vzniesol, naľakal sa vravy. Keby tato, alebo mama... ale nič. Vyčasenkovalo sa, farbí sa to. Aj tanín...

‒ Daj si kávu, Vinco.

‒ Kávu som mal u Bety.

‒ Šak to bolo včera.

‒ Nebudem piť kávu.

‒ Potom si daj čaj.

‒ Čo som chorý, aby som pil čaj?

‒ Zapáľme si.

Keď prišiel Bido z roboty, Vinco s Vilom vyspevovali. Potom mu hovorili, ako v diaľke počuli búrku, dobrácky dudrala, chodila okolo, no na Dubovej nič. Vyzerali ju s cigaretami v ústach z pivnice a v duchu sa obaja modlili.

‒ Šak vás ten Pán Boh poklepe po pleci, smradi!

‒ Modliť sa a fajčiť, to nejde dohromady, ale fajčiť a modliť sa, to je už iná reč!

‒ Hohó, ale boli sme skontrolovať búrku z konča vašej záhrady!

‒ Boli ste sa vyšťať.

Keď prestalo pršať, dedina sa rozvoňala!

‒ Bido, šak ja len tu som, naozaj, inde nie! ‒ povedal Vilo.

‒ To akú má ten cicinbrus vedľa slnečnicu pri dome? Už začínajú kvitnúť vratiče aj čakanky.

Potom sa rozprší a Vinco aj s Vilom skáču na dvore ako žabiaci!

Po ceste aj po dvore čurká voda. Aj na šnúre na bielizeň visia kvapky! A v popolníku sršne okrem špakov.

‒ Ja mám doma na polici prázdne sršnie hniezdo, veľké ako lampu!

‒ Chlapci, pite, ja mám robotu.

‒ Cicinbrus!

Po daždi vyniesli na dvor pianíno. Prišla suseda, priniesla slnečnicu. Merali ju cólštokom, tancovali, jáj, cica, cica, bozk mi dal, čapáky, čapáky, čo ste také kyselé, susedy tancovali, šokoládé, burčák, burčák, čo si taký búrlivý, Bido, umýval bedničky, nehrmoc, Bidenko, preto kričíme, slova si neni čuť. Ktosi priniesol klarinet s nalomeným plátkom, potom trúbku aj hornu, vadili sa, kto má krajší tón, a nad záhradami lietali hornové sóličká!

‒ Vysvetlím ti alikvotné tóny. Poď ku klavíru, vysvetlím ti.

‒ Mne nevysvetľuj, keď zahráš, viem. Bidovi vysvetli.

‒ Pracujem s nechuťou ďalej. Potrebujem novú správu do záhrady a tečie mi do domu.

‒ Smradi ožratí, ‒ povedala ich sestra Beta nahlas u seba v kuchyni, keď začula hudbu, ‒ ešte slopú, ešte ten hnusný burčák nevypili!

Cítim, že by som svoj text presne teraz mohla a vedela ukončiť, ale čo s tými chudákmi, nemôžem ich tam len tak bez vysvetlenia nechať.

Ráno ťuklo v noci a noc maľovala ránu cestu.

‒ Nemám rád, keď si nalievam čaj z čajníka a jebne mi do hrnčeka vrchnák z čajníka.

Na štvrtý deň už ochutnali Bidov burčák všetci. Neumytí a zarastení bratia sedeli v trenírkach na dvore, fajčili a pili, už sa ani nezhovárali, zachrípli od spevu, a všetko si povedali. To, čo si nepovedali, nebolo treba hovoriť. Oboch boleli žalúdky a z burčiaku bol rampáš. Volala sestra Beta, ale ani jeden nechcel ísť k telefónu, vedeli, že ich zháňajú ženy, že sa na nich pýtali z práce, nebolo treba hovoriť nič. Veď aj Beta všetko vedela, dokonca aj to, že nepôjdu k telefónu.

V noci im však došli cigarety. Hrabali v popolníkoch a vyfajčili všetky vajgle, potom sa rozbehli do záhrady, pamätali si jeden aj druhý, že tam boli, fajčili a hľadali veľké ohorky v rajčinách a pri plote.

‒ Kurva, všetci spia.

Beta dopozerala film, pomodlila sa ruženec, potom Otčenáš aj Zdravas, Verím v Boha, za mŕtvych, za živých, tlačili ju v posteli všelijaké povinnosti, zvady v rodine a bolel ju chrbát. Zatvorila okno, lebo fúkalo, neskôr sa zobudila na to, že jej je teplo, tak oblok otvorila. O chvíľu bude jeseň, obloha je jasná, pomyslela si.

Ľahla si, no zrazu akoby ju ktosi volal.

‒ Bé-tá, Bé-tá! ‒ A znovu: – Bé-tá, Bé-tá!

Čo to je? Kto je to? Prebrala sa, opäť prišla k oknu a vykukla. Nikde nikoho, len nad strechami potichúčky lietal chvíľu Vilov a chvíľu Vincov muškátový dych plný leta, iršaju, zlatej muziky, dozrievajúcich paradajok, kvitla v ňom obrovská slnečnica, pršalo a kvapky viseli na šnúrach aj na pavučinách, leteli nad strechami spomalený ujo aj zrýchlená teta, divány, na ktorých sedeli fanfánom tulipánom v lonách počestné ženy a nesťažovali sa, vo vlasoch mali namiesto pierok živé sliepky liliputánky a sršnie hniezda svietili ako lampy, alikvotné tóny, žiletky v zuboch, jaj, cica, cica, všelijakí dubovskí rozstrapatení strýcovia, staré matróny, chutné mladé devy i driečni mladíci rad-radom vylietali z mosadzného ozvučníka lesného rohu, pokiaľ išlo o rang, spoločnosť nebola rovnorodá, jeden, asi maďarské knieža Esterházy, letel na štyroch ohnivých pejkoch, iný na dvoch nemožných mršinách, boli tu veľkí páni, ale aj dedinskí notári, dcéry učiteľov, akési baronesy, ale pokiaľ išlo o farby, všetci boli rovnakí, červení a bieli, akoby treskúca zima sfarbila každý nos i tvár na červeno, kým všetky fúzy, vlasy a brady zbielila srieňom, tesne nad ňou sa však niektoré vlasy pustili, sčerneli, niektoré tváre zbeleli, alebo sa zmenili do ružova, iné zas ožltli, hoci na druhej strane, ostali aj také vlasy a brady, ktoré si aj po tomto udržali bielu farbu. Niekto v nej zrazu „řval“, odrazu akoby dostala toľko bozkov, priam div, že sa jej líca alebo ruky neprederaveli. Vilo a Vinco si požičiavali lesný roh a chvíľu jeden, chvíľu druhý na ňu volali.

Určite nemajú čo fajčiť, hovadá! pomyslela si Beta, keď sen uletel a zmizol kdesi na Fugelke, vzala z baru dve škatuľky cigariet, prehodila si na nočnú košeľu baloniak a potichu vyšla z domu.

‒ Bé-tá, Bé-tá, ‒ ozývalo sa dedinou, ale potichu, akoby mali sordinu, potichu... Kde-tu sa otvorilo okno, ktosi vykukol, ale keď zbadal náhliacu sa Betu, vedel, že svet je v koľajach, že Vinco s Vilom vyvádzajú na dvore u Bidenka a že takto pískajú na sestru a volajú ju ako dvaja potkaniari, zavrel oblok a ľahol si spať.

Nad ránom uvarila obom kávu aj čaj, umyla poháriky a spolu s Bidom zavolali sanitku. Dve! Najskôr pre Vila a potom pre Vinca. Keď ich niesli na nosidlách, podávali im Beta s Bidom lesný roh aj trúbku. Tu máte, barani, aby ste si mohli z nemocnice telefonovať!

Tieto písacie záležitosti sú zaujímavejšie ako tie srdcové.

Zamračilo sa, háveď ako smrť vylieza spod kameňov.

‒ Haló, Vinco, okolo nás bol od detstva ustavične krik a hurhaj, nik nám nechce veriť, že naozaj k životu potrebujeme poslucháčov, divákov aj svet, ja viem, že podobní sme všetci dvanásti, ale máme sa ľutovať? Nemusíme si nič vysvetľovať, o svojom smútku všetci vieme, to len ľudia, čo nás nepoznajú, si myslia, že naše smútky aj radosti sú iba akýmisi chvíľkovými, prechodnými stavmi ducha. ASA MISI MASA! Rozumieš mi? Sliepky už spia... musia si zapamätať, čo sa im snívalo.

‒ A my, čo sa nám nesnívalo!

‒ O čom sa nám ani nesnívalo, Vinco!

‒ To bola Olympiáda, čo? To boli čibrbóle!



Fragment z pripravovanej knihy poskytlo vydavateľstvo Slovart a Veronika Šikulová.

Zobraziť diskusiu (0)

Tremolo ostinato

Tremolo ostinato

Šikulová Veronika

Kniha s názvom požičaným z hudby Tremolo ostinato je románom-nerománom v krátkych kapitolách, rozprávaním o hudbe, slovách, písaní a vzťahoch, v ktorom sa každodenné domáce a záhradné práce prelínajú s úvahami o literatúre a hudbe, autorka vstupuje do vzťahov s okolím... Je voľným rozprávaním miešajúcim niekoľko prúdov vedomia: reflexiou každodenných udalostí, aj tých, ktoré sa stali kedysi dávno a zostali v pamäti ako obrázky, ciest do práce, opakujúcich sa domácich činností, rozprávačkino momentálne rozpoloženie.

Kúpiť za 12,95 €

Podobný obsah

Poviedka mesiaca február: Miroslava Kuľková – Belehrad v tme

Poviedka mesiaca február: Miroslava Kuľková – Belehrad v tme

Miroslava Kuľková

Každá balkánska krajina má svoj hotel Balkán – cudzinu aj domov, v ktorom sme dočasne, a predsa je všade. Kedysi tieto krajiny, oblasti, enklávy tvorili jeden celok, potom sa krvavo rozišli a teraz si znova hľadajú cestu k sebe. Sedem poviedok debutujúcej Miroslavy Kuľkovej (* 1992) sa odohráva v siedmich balkánskych krajinách. Ich obyvatelia hľadajú cestu nielen k druhým – vzhľadom na históriu a miesta, kde žijú –, ale hlavne späť sami k sebe. Prehodnocujú vzťahy, z ktorých ujsť chcú, ale nedokážu, a nachádzajú tie, ktoré ich ešte môžu zachrániť.

Poviedka mesiaca december: Dopisy Otce Vánoc

Poviedka mesiaca december: Dopisy Otce Vánoc

J. R. R. Tolkien

Vánoční dopisy svým dětem psal J. R. R. Tolkien od roku 1920, kdy byly jeho prvorozenému synkovi Johnovi právě tři roky, do roku 1943, kdy bylo jeho nejmladšímu dítěti, dceři Priscille, čtrnáct let. V roli Otce Vánoc jim každoročně sděloval, že dostal jejich dopisy se seznamem vánočních přání, a vyprávěl o událostech na severním pólu; o vánočních přípravách, o svých pomocnících, o vítězných bojích se skřety.

Poviedka mesiaca október: Pri jazere

Poviedka mesiaca október: Pri jazere

Richard Pupala

Zbierka Richarda Pupalu Druhý čierny zošit je pokračovaním Čierneho zošita (2017), nominovaného na Anasoft literu a Cenu Európskej únie za literatúru. Nové strašidelné príbehy vás opäť zavedú medzi paneláky Petržalky, na slovenský vidiek či do temného lesa počas letnej noci.