Volala sa Eva a bola posledná žena na Zemi. Stála v zákope bunkra. Strieľňa bola otočená k horizontu, k miestu, kde sa sivomodrá farba oceánu spájala s farbou oblakov. Kus oblohy nad jej hlavou zakrýval temný výsek kruhu, vytŕčajúca strecha, posadená na bunkri ako pancier na chrbte korytnačky. Na tvári ucítila silný závan vetra. Prichádza búrka, povedala si. Zaknísala sa, pridržala sa múru z hrubého hrboľatého betónu. Keď sa otočila, uvidela na stene za sebou sprejom nastriekaný červeným nápis MAKE LOVE NOT WAR.

Bola sama. Prešla zákopom zahnutým niekoľkokrát v ostrom uhle a dostala sa za zadnú časť bunkra. Rad schodov viedol von na bralo útesu. Keď po nich vystúpila hore, v šere dňa zasvietila na čiernej skale chaotická spleť chodníkov vyšliapaná návštevníkmi. Cestičky sa skrúcali a vetvili, obchádzali betónové stavby bez zrejmého plánu alebo logiky. Najširšia z nich viedla okolo bunkra sprava a pokračovala k okraju útesu, kde sa končila tesne nad kolmým stometrovým zrázom. Na polkruhovom zábradlí tu trčal namontovaný ďalekohľad, určený pre turistov. Jeho oko sa po vhodení mince vždy na tri minúty otvorilo. Opustený a sklamaný nezáujmom visel so sklonenou hlavou ako smutná figúrka z komiksu. Mieril nadol, iba pár decimetrov dopredu, na miesto, kde na hrane skaly rástol malý krík s tuhými tmavozelenými listami a drobnými žltými kvetmi.

Z tohto miesta mohla Eva dobre vidieť, ako sa chodník ťahá po hrane útesu smerom od vyhliadky až na miesto, kde more prelomilo líniu obrany skaly a zarylo sa na pár desiatok metrov širokom úseku hlbšie do pobrežia. O kus ďalej začala hrana útesu prudko klesať. Na chvíľu sa stratila pod hladinou, aby sa potom, ako trojbodka za nedopovedanou vetou, znovu vynorila v podobe radu troch zmenšujúcich sa ostrovčekov. Potom už bolo iba more.

Keď sa Eva otočila na druhú stranu, uvidela o desiatky metrov nižšie pretiahnutý polmesiac pláže. Na plytčine pred ňou sa farba mora menila z modrej na jantárovo zelenú. Bez slnka boli odtiene tlmené, zalomené ako farby na obraze moderného abstraktného maliara. Biele hrebene vĺn vyrážali na breh ako rady jazdcov pri beznádejnom útoku, jedna za druhou sa rozpúšťali v tmavožltom piesku. Z ich zdanlivo nezadržateľnej energie zostávala len pena a riasy, hnedé a tmavozelené, s prenikavou vôňou mora a rozkladu.

Eva si nevedela spomenúť, ako sa sem dostala, ale vedela, že tu nie je prvýkrát. Bola tu kedysi s mužom, ale to už bolo dávno, dobrých pár rokov pred jeho smrťou. Jasne si vybavovala ich spoločnú jazdu po pobreží. Prešli ho vtedy v zapožičanom karavane, veľkom bielom aute s pretiahnutou nadstavbou vyčnievajúcou nad kabínku šoféra a spolujazdca. Išli po úzkych cestách kopírujúcich kľukaté pobrežie, zastavovali sa tam, kde sa im zapáčilo a na noc zostali tam, kde to vyšlo. Raz za pár dní zaparkovali v kempe, aby doplnili zásoby vody a zbavili sa odpadu. Keď Franci čistil záchod, stála vždy bokom a proti vetru. Tak sa zápach zmesi chémie a výkalov k nej dostával len v zriedenej podobe ako osudom zoslaná vzdialená a vlastne milosrdná predohra toho, čo ju čakalo počas Franciho zomierania. Keď sedela pri jeho posteli, počas tých posledných dní, keď z neho už bola iba kostra potiahnutá kožou, často rozmýšľala o tom, prečo, začo, čím si práve on zaslúžil takýto krutý koniec. Mal svoje muchy, ale nebol to zlý človek. Bol k nej pozorný, mal rád deti a občas vedel byť aj vtipný. Nepoznala nikoho, kto by ho nenávidel, nevedela o nikom, komu by ublížil.

Zišla dole na pláž. Kedy a s kým sem vlastne teraz pricestovala? Čo bolo včera, čo bolo predvčerom? Nevedela. Prekvapilo ju, ako málo jej to prekáža. Niektoré veci sú jasné a netreba sa nimi zaoberať. Aj keď si ich práve teraz nevieme vybaviť. Obzrela sa ešte raz okolo seba, ale stále nevidela žiadneho človeka. Keď sa otočila chrbtom k moru, uvidela vzadu na svahu nad plážou tmavé ruiny vily. Rozpadnuté, kríkmi obrastené múry z tehál a päť okrúhlych veží, ktoré stáli nad troskami domu ako unavená čestná stráž. Z predošlej cesty si pamätala príbeh tohto domu. Vilu ešte pred vojnou postavil básnik, vtedy to bol ešte svet, v ktorom si vily na pobreží stavali básnici. Ten sa aj tu skončil cez vojnu, keď krajina bola okupovaná. V malom mestečku iba kilometer od pláže sídlila jednotka vojakov, ktorí slúžili v sústave bunkrov, ukrývajúcich batériu veľkých diel. Mali strážiť prístup do pár kilometrov vzdialeného zálivu s veľkým prístavom. Až na udalosti vo vile vojna tento kút zeme nakoniec obišla, nebojovalo sa tu, nevybuchla tu ani jedna bomba. Len jednej sychravej daždivej noci skupina šiestich vojakov vtrhla do domu, ktorý stál nad plážou priamo na ich každodennej ceste medzi mestom a bunkrami. Básnika, ktorý ich chcel zadržať, zavraždili a jeho krásnu dcéru znásilnili. Opustená vila potom vyhorela do tla ešte pred koncom vojny. Ruiny sa po vojne stali obľúbenou turistickou atrakciou, romantickým miestom na krásnej pláži, ktorej návšteva sa spájala s prechádzkou po útesoch a prehliadkou bunkrov.

Eva kráčala po pláži, bosými nohami stúpala po mokrom studenom piesku. Pretekal jej pomedzi prsty. Pod chodidlami občas ucítila v piesku zahrabané malé ostré mušle. Kráčala po úrovni mora, vlny búšiace o pobrežie jej zalievali nohy až po kolená. Jednou rukou si podvihla sukňu, jej mokrý okraj sa jej prilepil na vnútornú stranu stehna. Rovno pred ňou sa na konci pláže začala dvíhať čierna hrana útesu. Za dvoma veľkými balvanmi bolo čierne ústie jaskyne, vyhĺbenej pod útesom. Pamätala si, ako s mužom preliezli vysoké kamene a vošli do nej, na vlhké studené prázdno, na to, ako sa večný hukot mora utlmil, ako keby si cez hlavu prehodila deku, na intenzívny zápach rias a zahnívajúcej rybaciny.

Napravo od rozpadnutej vily stáli na ceste k útesu tri veľké domy. Krajné okno na poschodí posledného z nich svietilo do modrosivého šera jasným žltým svetlom ako maják. Eva pomaly vyšla hore k domu po trávou zarastenom svahu. Pri vchode zaklopala a zakričala, ale jej slová uchytil vietor skôr, ako ich dopovedala. Nebolo zamknuté a tak vstúpila. Privrela za sebou ťažké dubové dvere a na chvíľu sa musela zastaviť, kým v šere rozoznala široké drevené schodisko, ktoré viedlo na poschodie. Vystúpila hore po vŕzgajúcich schodoch. Snažila sa robiť čo najmenej hluku, nie aby na seba neupozornila, ale aby nerušila. Schody na poschodí ústili do dlhej chodby s dverami po oboch stranách, spod posledných vpravo vychádzalo svetlo. Ticho zaklopala.

„Haló, haló, je tu niekto?“ zašepkala cez zovreté hrdlo.

Vstúpila.

Izba bola prázdna. Steny obložené tmavým drevom, biely plafón s tmavohnedými trámami, trčiacimi z omietky. Pri okne s výhľadom na oceán stál bokom postavený písací stôl, na jeho kraji svietila zažatá lampa. Na stene za stolom visela olejomaľba lode v búrke, s otrhanými plachtami sa divoko kývala na vysokých vlnách. Na druhej strane izby za stolom bola knižnica, jej plné police siahali až k stropu izby. Zboku hneď za dverami bol malý gauč. Drevená stolička pri stole mala do oblúka zahnutú opierku, jej sedadlo bolo potiahnuté zelenou kožou, tak ako horná doska písacieho stola. Eva odtiahla stoličku a sadla si. Natiahla ruku k vypínaču lampy, zhasla ju a otočila hlavu k oknu. Sklenené tabule boli mokré od dažďa. Keď sa pozrela do diaľky nevedela rozlíšiť, kde leží horizont, kde leží línia, na ktorej sa spája more s nebom. Odrazu oblohu rozťal silný blesk. Prebehol po oblohe z oblaku na oblak v tvare veľkého pretiahnutého U a osvetlil pritom pod sebou z mora sa vynárajúci ostrov bičovaný dažďom. Udrel ďalší blesk, tentoraz z neba do zeme, z oblaku zaveseného nad ostrovom, priamo do kužeľu dávno vyhasnutej sopky, ktorej erupcia kedysi dávno ostrov vyvrhla nad hladinu. Eva náhle pocítila obrovskú únavu. Zaprela sa rukami o stôl a zdvihla sa. Pri vstávaní odsunula stoličku dozadu, ktorej zadné nohy sa zadreli, len-len že sa neprekotila a nespadla. Eva neisto prešla pár krokov k gauču, schúlila sa do klbka a zaspala.

Ráno ju zobudilo svetlo. Nízke slnko svietilo do okna zboku, premietalo ho na stene v podobe symetrického kosoštvorca s pokriveným krížom v strede. Eva sa pomaly posadila. Oblaky sa cez noc vypršali, obloha bola jasná. Vzduch umytý dažďom bol čistý ako po veľkom upratovaní. More malo sýtu modrú farbu, zdobili ho jemné ornamenty bielych hrebeňov vĺn. Ostrov, vyčarovaný včera v noci bleskom, stál na horizonte, bočné svetlo vychádzajúceho slnka plasticky vykresľovalo topografiu tupého kužeľa vyhasnutej sopky.

V dome bolo ticho. Eva vyšla von z izby. Kúpeľňa bola v posledných dverách na konci chodby. Otvorila kohútik, nabrala si do spojených rúk vodu a ponorila do nej hlavu. Chlad sa jej zahryzol do tváre, vyšúchala si ju dlaňami. Prsty znovu namočila do vody a vytrela nimi z očí posledné zvyšky spánku. Utrela sa do huňatého bieleho uteráka, čo visel pri umývadle, bol mäkký a voňal levanduľou. Pozrela sa do zrkadla. Prekvapilo ju, aká je stará. Od určitého veku jej predstava o vlastnej podobe nestíhala držať krok s tempom, akým jej tvár vysychala, ako jabĺčko zabudnuté na parapetnej doske okna. Okolo hlavy mala naježené šedivé kučery vlasov. Vyzerali tvrdé a ostré ako oceľové špony.

„Mohla by som sa česať magnetom.“

Zvuk vlastného hlasu jej znel cudzo a neprimerane. Vetu iba zamrmlala popod nos, ale v prázdnom dome zaznela hlasnejšie, ako čakala. Zišla dole po schodoch. Prekvapilo ju, aká je hala vysoká. Včera v noci jej skutočný rozmer izby ukrylo šero. V strede haly bol veľký stôl z masívneho dreva a za ním stál vysoký kozub s komínom poskladaným zo skál. Podľa vlhkej slanej vône v izbe odhadovala, že sa v ňom už dlho nekúrilo. Pri krbe stáli oproti sebe dve kožené kreslá, medzi nimi malý stolík a na ňom kniha. Posadila sa tak, aby mala okno za chrbtom a zodvihla ju. Bol to príbeh vily na pobreží. Výpravne, krásne a precízne spracované vydanie, doplnené o mapy, stavebné plány, kópie dokumentov a obrázky. Listovala knihou, až sa dostala k predposlednej kapitole, venovanej osudnej noci. Obsahovala úradné texty týkajúce sa zločinu a čiernobiele fotografie urobené počas vyšetrovania. Záber na dom v tmavý sychravý deň. Celkový záber na izbu s rozhádzaným nábytkom. Polodetail, v strede izby stojí veľký prázdny jedálenský stôl z masívnych hranolov. Na zemi pri stole bol pohodený obrus, prevrátený svietnik, z ktorého vypadli sviečky, rozbité črepiny, polámané kvety, dokrkvané noviny, zvyšky jedla, rozbitá fľaša. Na ďalšej fotke ležal na zemi mŕtvy básnik, skrútený ako embryo v maternici, okolo neho tmavá kaluž, ako keby pod ním niekto rozlial veľkú fľašu atramentu. Policajný portrét znásilnenej dcéry. Sedela na stoličke v nedbalo oblečených šatách, gombíky na prednej strane šiat mala zapnuté nakrivo, horný trčal do prázdna. Plecia mala zvesené, ruky rezignovane spustené do lona, položené prstami k sebe a dlaňami nahor, akoby v nich ešte pred chvíľou hľadala odpoveď na to, čo sa vlastne stalo. Dlhé husté svetlé vlasy, ktoré museli byť krásne, jej neposlušne trčali z hlavy do všetkých strán. Na ľavej strane tváre mala veľkú tmavú podliatinu, kútiky úst zvesené nadol, pery opuchnuté a zjazvené. Sklenenými očami hľadela priamo do kamery, ale ako keby ju nevidela. Bez vzdoru, bez otázky. Jej pohľad vyhasínal ako vypínaný televízor. Ten moment, keď stlačíte vypínač a obraz sa scvrkne do jasného bodu v strede obrazovky, ktorý na okamih žiari a potom sa s tichým zapišťaním navždy vytratí.

Na konci kapitoly bola fotografia šiestich vojakov urobená počas vyšetrovania. Stáli vedľa seba v uniformách okupačnej armády, prostovlasí, bez čiapok, výložky mali potupne strhnuté. Kučeravý mládenec s okrúhlymi okuliarmi na veľkých očiach, vysoký fešák s blonďavou ofinou, čo mu padala do čela, zavalitý mocný sedliak okolo tridsiatky, starší chlap s tvrdými vráskami a s postupujúcou plešinou, krivý krpáň s veľkým nosom a úplne napravo, ako posledný, šiesty, jej Franci. Bol o dosť mladší, ako keď ho spoznala. Vysoký, štíhly, aj krk mal dlhý, s veľkým ohryzkom. Mal útle plecia, sako uniformy mu bolo priveľké. Tvár mal chlapčenskú, na fotografii určite nemal ani dvadsať rokov. Uši mu odstávali a zdali sa väčšie, ako si ich pamätala. Čierne husté vlasy mu neposlušne odstávali od hlavy, aj keď bol ostrihaný nakrátko. Bol to určite on.

Eva začala čítať prepisy dokumentov. Lekárska správa. Správa patológa. Záznam z procesu. Na vyšetrovaní spolupracovala domáca polícia a vojenský vyšetrovateľ. Svedectvo básnikovej dcéry nezískali, od toho večera už nikdy neprehovorila a život dožila v ústave pre slabomyseľných. Vyšetrovatelia priebeh noci nakoniec zrekonštruovali na základe výpovedí vojakov. Tí vedeli, že ich čaká tvrdý trest a snažili sa zvaliť vinu na druhého a zachrániť si krk. A tak rozprávali. Kto prvý prišiel s tým nápadom. Kto rozrazil dvere. Kto trikrát bodol básnika do brucha dlhým bajonetom so zubatým ostrím. Kto prvý udrel básnikovu dcéru, kto ju vyložil na stôl, kto z nej strhol šaty, kto ju na tom stole znásilnil, kto jej pri tom držal ruky natiahnuté dozadu za hlavu. Kto bol druhý, kto tretí, kto štvrtý, kto piaty. A kto sa iba prizeral, keď už rezignovane, bez odporu ležala na stole, paralyzovaný, neschopný zasiahnuť, vystúpiť, prerušiť, zrušiť, vrátiť späť to šialenstvo, ktoré sa začalo ako nevinný vtip. Poľný súd s vojakmi prebehol rýchlo. Velenie malo záujem na udržaní dobrých vzťahov s domácimi a exemplárny trest bol navyše dobrý aj na zvýšenie morálky v zapadnutej posádke, ktorá tu v závetrí a každodennej rutine takmer zabudla, že tam niekde vonku je vojna. To, že obvinení boli na ceste zo služby opití, im iba priťažilo, nie pomohlo. Piatich vojakov odsúdili na smrť a zastrelili na druhé ráno po vynesení rozsudku. Iba jeden, ten šiesty, sa vyhol hrdelnému trestu a bol poslaný to trestného práporu na východnom fronte.

Franci Eve nikdy o vojne nerozprával. Nemal priateľov, s ktorými by sa stretával, nemal ani na povale uloženú drevenú debnu, v ktorej by mal schované fotografie a iné malé trofeje, zapaľovač vyrobený z nábojnice, medailu, vlajku či dlhú dýku so zubatým ostrým a slovami o Bohu. Eva ho stretla päť rokov po skončení vojny, keď prišiel do ich malého mesta na západných hraniciach. Začal tam pracovať na pošte. Úrad bol malý, iba traja ľudia. Tam ho spoznala, porozprávali sa, rýchlo v sebe našli zaľúbenie. Začali spolu chodiť na prechádzky. Franci nikdy nemal rád hostince alebo hlučnú spoločnosť, nepil, bol abstinent a radšej chodil na dlhé výlety do kopcov okolo mestečka. Bol veľmi nesmelý. Eva už pred ním mala chlapca, rýchleho, až prirýchleho chasníka od susedov a tak vedela, čo a ako. Ale s Francim to bolo úplne iné. Nezmenilo sa to ani po svadbe, ani potom, ako spolu mali už tri deti. Franci nikdy, nikdy nezačal sám. Vždy čakal na Evu. Telo mal v poriadku, na láskanie rýchlo reagoval, ale nikdy nebol aktívny. A vždy bol dole. Keď na ňom sedela a skláňala k nemu hlavu, pozeral sa na ňu, so široko otvorenými očami počúval ako vzdychá, sledoval, ako sa zrýchľuje jej dych spolu s tým, ako sa zrýchľovali jej pohyby. Občas natiahol ruky a zľahka sa jej dotkol, len na letmý okamih. Vždy ich vrátil späť. Skoro celý čas ich držal natiahnuté dozadu, prsty zakvačené do peľasti postele. Tak, ako keby ho tam vzadu za hlavou niekto za ne držal a nechcel ho pustiť.

Eva zdvihla hlavu a zavrela knihu. Vstala z kresla, kľakla si ku krbu. Pomaly, metodicky začala z knihy trhať strany. Keď vytrhla prvé tri, zapálila ich a hodila do krbu. Pokračovala, vytrhnutú stranu vždy priložila k zapáleným, počkala, kým sa rozhorí a až potom ju vhodila do ohňa. Trvalo to dlho. Ako posledný položila na pahrebu prázdny chrbát knihy. Zostala sedieť, kým oheň nezhasol. Potom ubolene vstala a po temných schodoch vyšla na horné poschodie. Vošla do izby. Otvorila okno. Tmavé nebo bolo posiate hviezdami. Mliečna dráha sa tiahla krížom cez oblohu ako pohodený perleťový náhrdelník márnotratnej kráľovnej. Vzduch bol prekvapivo teplý. Eva cítila more nie len nosom, ale aj na jazyku a na podnebí. Soľ a chaluhy. Ľahla si na posteľ, ruky vyložila na hruď a zatvorila oči. Nadýchla sa, vydýchla. Potom prišla tma.

Anika ešte stále sedela pri mame, keď sestrička začala odpájať prístroje. Doktor si zložil fonendoskop z uší a zavesil ho naspäť za krk. Vytiahol z vrecka pero a urobil poznámku do formulára, ktorý mal pripnutý k doske zo lesklého zeleného kartónu. Obrátil sa k Anike: „Choďte domov, boli ste tu celý čas, čo bola pani Eva v kóme, od včerajšieho poobedia, celú noc a celý deň. Príďte zajtra, keď sa vyspíte, vybavíme formality.“

Anika sa na neho pozrela a prikývla. Postavila sa, ale než odišla, ešte raz sa obrátila k posteli. Sestra práve prikrývala matkinu tvár zelenou plachtou. Postupne mizla, ako keby sa ponárala pod hladinu. Najskôr sa stratila brada, potom úzke vysušené pery, ostrý nos s hlbokými vráskami po stranách, zatvorené oči. Posledné zostali trčať šedivé kučery, ostré ako drôt, ešte jeden neposlušný prameň, kým sa sestra natiahla a plachtu zarovnala.

Pred nemocnicou si Anika zobrala taxík a odviezla sa do matkinho bytu. Rodičia mali byt vo veľkom vežiaku s fasádou z hrubého betónu neďaleko centra. Do hlavného mesta sa presťahovali, keď mala desať rokov, potom, ako otec urobil kariéru a prišiel sem pracovať do celonárodnej ústredne poštového úradu. Anika z auta nechcela telefonovať a tak sa iba pozerala na svetlá nočného veľkomesta ubiehajúce za oknami. Zaplatila taxikárovi a odviezla sa na trináste poschodie. Pred dverami sa zastavila, nevedela v kabelke nájsť tie správne kľúče. Nebola si istá, či si ich zobrala, keď išla do nemocnice, alebo ich niekde vytratila. Privrela oči a oprela sa o kraj zárubne. Chvíľu ticho stála, potom strčila ruku do kabelky a bez toho, aby sa do nej pozerala, ich nahmatala. Odomkla. Zažala svetlo. Nevyzula sa, nevyzliekla si kabát. Tak ako bola, rovno prešla k kreslu v obývačke a posadila sa.

Izba bola zariadená starým masívnym nábytkom s dubovým dyhovaním. Na oknách viseli záclony s čipkovaným vzorom, ťažké žltohnedé závesy boli odhrnuté nabok. Takmer celú plochu izby zakrýval veľký koberec s orientálnym vzorom, na najviac vychodených miestach spod purpurovo červených chumáčov presvital špinavo žltý raster spodnej tkaniny. Vedľa kresla bol okrúhly stolík, na ktorom bola vedľa telefónu a hrubého zoznamu so žltými stránkami rozložená stará filmová premietačka. Mierila na malé plátno zavesené na háčiku upevnenom na knižnici pri protiľahlej stene izby.

Anita sa zhlboka nadýchla. Tak, ako sedela, natiahla nohy pred seba a vystrela chrbát. Kresla sa v tej chvíli dotýkala iba na kraji sedadla a vrchole operadla. Rukou siahla do hlbokého vrecka čiernych nohavíc a vylovila z neho vreckovku. Vyčistila si nos. Pritiahla k sebe telefón a z pamäti vyťukala číslo. Klávesnice pri tom zaspievala krátku melódiu. Telefón zazvonil iba dvakrát.

„Haló?“

„Hanzi, to si ty? Tu je Anika.“

„To som ja. Niečo nové? Voláš z nemocnice?“

„Nie, už som u mamy doma.“

Počúvala, ako dýcha. Vedela, že s každým nádychom je bližšie a bližšie k tomu, aby sa rozplakal.

„Vôbec sa neprebrala. Netrápila sa, netrpela. Tvár mala úplne pokojnú.“

Počula hlboký nádych, prestávka, hlboký výdych.

„Čo bude teraz?“

„Ráno pôjdem do nemocnice vybaviť, čo treba. Miesto vedľa otca má zaplatené, tak budem musieť iba vybrať pohrebnú službu. A bude treba pochodiť úrady, banku, notára, ale to má čas po pohrebe. Dám ti vedieť, keď dohodnem termín.“

„Zavoláš Monike?“

„Skúsim to, ale vieš, aké to s ňou je.“

„Áno.“

„Ale neboj sa, nájdeme ju. Tak mi napadá, nemáš náhodou číslo na tú jej kamarátku, tú červenovlasú divožienku, ktorú naposledy priviedla na naše stretnutie? Viem, že si sa s ňou tam vtedy dosť rozprával.“

„Nie, nemám. A mimochodom, aby si si nedomýšľala, tá červenovláska je lesbička.“

„No no. Idem sa trochu vyspať. Ráno zoberiem doklady, čo treba a pôjdem do nemocnice. Ak by som nezohnala Moniku, dám ti vedieť. Bude tam treba zájsť.“

„Dobre. A ty? Si v poriadku?“

„Iba unavená. Veľa som toho nenaspala. Idem. Pa a pozdravuj doma.“

„Dobrú noc. A oddýchni si.“

Anika zložila telefón. Nechala si ho ležať na lone. Jednou rukou ho držala zboku, druhú mala položenú zhora na slúchadle, akoby sa bála, že uletí.

Pozerala sa na premietačku. Otec bol vášnivý amatérsky filmár. Mal niekoľko kamier, rôzne objektívy a aj malú domácu stanicu na strihanie filmov. Anika doteraz cítila v nose prenikavú vôňu acetónu, ktorým k sebe lepil dva konce filmového pásu. Klepotavý zvuk premietačky bol súčasťou všetkých veľkých rodinných stretnutí. Poobede si vždy posadali v zatemnenej izbe a otec púšťal filmy. Ako deti pri tom často vyrušovali, ale otec sa nikdy nehneval, do laty ich dávala mama. Anika bola až ako dospelá schopná oceniť, že jej tatko bol vlastne celkom zručný filmár. Niekedy rozmýšľala, do akej miery otca v jeho záľube hnala potreba zachytiť a zvečniť históriu rodiny a nakoľko bola za tým všetkým jeho nikdy nevyslovená túžba byť filmárom a rodina bola námetom iba preto, lebo vedel, že mu to takto mama bude tolerovať. Ale aj tá si nakoniec filmovanie obľúbila. Otec ju dokonca naučil pracovať s kamerou, jej zábery používal v zostrihaných filmoch a jej meno bolo vždy aj v záverečných titulkoch. Čím bola Anika staršia, tým viac rodičom závidela ich súhru, schopnosť robiť a zdieľať veci spolu. Jej ani Hanzimu sa to v manželstve nepodarilo. A Monika, najmladší líbling rodiny, tá bola úplne mimo hocičoho stabilného.

Anika si vzdychla a znovu vytočila číslo. Počítala zvonenia, po desiatom slúchadlo zložila a telefón vrátila späť na stolík. Oprela sa do kresla a privrela oči. Z nemocnice jej volali predvčerom poobede. Mamu objavil mladík, ktorý robil pre opatrovateľskú službu. Priniesol jej obed. Našiel ju v kresle. Myslel si, že zaspala, závesy boli zatiahnuté, v izbe svietil iba biely štvorec svetla na plátne. Celý film bol pretočený na prednom kotúči, premietačka vrčala naprázdno. Ošetrovateľ ju vypol, roztiahol závesy a privolal záchranku.

Mama si púšťala filmy často a rada. Nedávno sa im priznala, že kedysi v duchu hromžila, keď videla, koľko peňazí dával otec za kamery, objektívy a filmy, keby radšej robil niečo užitočné. Ale keď zostala sama v opustenom byte, keď Franci zomrel a všetky tri deti sa odsťahovali, potom prišla na to, že otec jej v tej vrčiacej, klepotajúcej mašine a niekoľkých krabiciach s kotúčmi filmov zanechal skutočný stroj času. V tej chvíli Aniku napadlo, že film založený na kotúči premietačky bola vlastne posledná vec, ktorú jej mama videla pri plnom vedomí. Vstala, prehodila kotúče a skúsila spustiť film. Chvíľu trvalo, kým si spomenula na to, že ho musí najskôr pretočiť. Pri zakladaní filmu do sústavy koliesok si nebola úplne istá, bála sa, aby sa film nepretrhol. Nakoniec to zvládla. Zapálila malú lampu v kúte izby, zhasla veľké svetlo a pustila premietačku.

Film spoznala po prvých sekundách. Bolo to z výletu jej rodičov na pobrežie oceánu, prvej dovolenky, na ktorú jej rodičia išli bez detí. Anika sa zapozerala, sled hýbajúcich sa obrazov ju do seba vtiahol. Rozosmiata mama pri zbalených kufroch. Veľké biele auto, v ktorom sa dalo spať, nad kabínou pre šoféra vytŕčal previs zadnej časti. Tučný maják na pobreží, vedľa neho spustnuté ruiny gotického kostola. Zrnité zábery prestretého stola v reštaurácii. Tmavý deň na pobreží, záliv s rozlámanými skalami a krivými stromami, ktoré sa knísali v prudkých nárazoch vetra. More, slnko ukryté v oblakoch svietilo cez malú dieru, kruh svetla sa posúval po hladine ako pohodená hrsť kotúľajúcich sa diamantov. Veľké vlny búšiace o pobrežie, mama na skalách tesne nad nimi, nedbala na spŕšky, ktoré na ňu čochvíľa dopadli. Nádherná pláž rozkladajúca sa pod útesmi ako žltý polmesiac obtáčajúci smaragdovo zelené more. Strih, kamera švenkuje po piesku pláže posiatom nanesenými chaluhami, sleduje rozhranie mora a piesku až k dvom balvanom pohodeným pod útesmi. Natáčala to mama, pri jednom z balvanov stojí otec, pozerá sa smerom od mora k pobrežiu. Znovu strih, záber na more, jeho farba sa plynulo mení z jasne smaragdovej do temne modrej, na horizonte sa dvíha ostrov v podobe kužeľa. Prelínačka, záber na ruiny zhoreného domu, z ohorených múrov trčí iba päť rozpadávajúcich sa veží. Pri jednej z nich otec, ruky má vyložené na stene. Znovu prelínačka, rada bunkrov na útesoch, strih, pohľad z jedného z nich, výhľad nahor prekrýval oblúk betónovej strechy, položenej na budove bunkra ako pancier na chrbte korytnačky.

Anika zastavila film. Videla ho už veľakrát, ale až teraz si uvedomila, ako zvláštne pôsobil otec pri ruinách toho domu. Niečo tam nesedelo. Vrátila sa k tomu záberu a zastavila kameru. Pustila ju dopredu, potom dozadu, potom znovu dopredu, dozadu, dopredu. Otec tam stál s rukami opretými o múr a hlavou sklonenou, ako keby oddychoval. Záber na neho bol urobený z diaľky a obraz sa trochu chvel, ale Anika si bola čím ďalej tým viac istá, že vidí, ako sa mu trasú plecia. Plakal.

Zastavila obraz. Bol to zvláštny pocit. Ako keby žila celý život vo veľkom dome a zrazu objavila, že v ňom sú ešte jedny dvere, o ktorých dovtedy nevedela. Ale boli to dvere, ku ktorým nemala kľúč a nezostal nikto, kto by jej ho dal. Už nikdy nespozná príbeh ukrytý za otcovým plačom. V tej chvíli jej naplno došlo, že teraz, keď mama zomrela, je to ona, kto ponesie štafetu. Je najstaršia v rodine, je na rade. Pozastavený obraz s otcom opretým o stenu zrúcaniny sa na plátne zavlnil, v jeho strede vybuchla hviezda, jasný biely kruh s čiernymi okrajom rýchlo rástol, až pokryl celé plátno. Zostalo len svetlo. Prišlo to rýchlo, Anika sa ani nepokúsila zareagovať. Sedela, neschopná či neochotná zasiahnuť, príliš unavená na to, aby jej to prekážalo. Vypla premietačku. Kotúče so zvyškami prepáleného filmu uložila do krabice. Roztiahla závesy a otvorila okno, aby vyvetrala.

Juraj Kováčik

poviedka Posledná Eva

z knihy V panoramatickom kine

Slovart, september 2018

Zobraziť diskusiu (0)