Zastávka na Patrónke bola plná ľudí. Postávali na chodníku a netrpezlivo vyhliadali štyridsaťtrojku, jediný autobus, čo jazdil do Lesoparku. Aj napriek tomu, že bol neskorý februárový večer, pobehovali medzi dospelými malé deti. Výskali, naháňali sa, driapali sa rodičom na ruky. Niektoré nepočúvali neustále napomínanie, iné vychovane sedeli na lavičke. Ľudia stojaci v malých skupinkách sa tlmene rozprávali, smiali sa alebo len tak ticho postávali. Starší manželský pár v zánovnom turistickom oblečení, trojica mladých študentiek v neónových prešívaných vetrovkách, štyri hipsterské rodinky s deťmi, niekoľko dôchodkýň s trekingovými palicami, starí rodičia s vnúčatami, osamelý pán s kamerou v ruke, výrazne nalíčená pani v bielej šuštiakovej kombinéze a iní mestskí ľudia. Všetci netrpezlivo čakali na to, kedy už konečne dorazí autobus. Keď konečne prifrčala na zastávku štyridsaťtrojka, všetci trocha znervózneli, či sa zmestia do tak malého autobusu. Niektorí sa začali netrpezlivo tlačiť k dverám a za pár sekúnd vytvorili dlhý rad. Šofér otvoril dvere. Prekvapene zašomral, kde sa, do čerta, takto večer títo ľudia trmácajú. Možno nejaký turistický zraz, pomyslel si a otrávene pozoroval ľudí, čo sa pokúšali prepracovať k posledným voľným sedadlám. Stará ošúchaná Karosa bola za okamih plná. Šofér musel niekoľkokrát výstražne zacengať zvončekom, aby sa ľudia láskavo k sebe potlačili a on mohol konečne zatvoriť dvere. Ľudia v autobuse sa medzi sebou nahlas rozprávali, niekoľko detí kreslilo prstom na zarosené sklá. Za oknami už vládla tma. Nemohli si preto vychutnať výhľad na malebné údolie Železnej studienky, jednej z posledných rekreačných lokalít v tomto meste. Vydýchaný vzduch a dusno v natrieskanom autobuse rozplakalo najmenšie dieťa, niekomu neznesiteľne nahlas vyzváňal mobil, trojica študentiek sa na niečom dobre bavila. Na Klepáči nikto nevystupoval. A nikto nevystúpil ani pri Deviatom mlyne, Bukve, ani na ďalších autobusových zastávkach s nádhernými starodávnymi menami. Vždy, keď sa dvere autobusu otvorili, bolo počuť obrovský nádych cestujúcich, šťastných, že k nim dorazil čerstvý, studený vzduch. Čím viac sa autobus približoval ku konečnej, tým väčšia nedočkavosť v ňom vládla. Spotené telá ľudí vylučovali stovky pachov, parfumy sa pomiešali s potom páchnucim po cibuli a vytvorili zmes neznesiteľného smradu. Dievčatko v otepľovačkách s koníkmi sa z toho pogrcalo starkej na kabát. Kyslastý zápach zmobilizoval dvojicu mladých mužov, aby otvorili okno. Márne sa pokúšali odsunúť zaseknuté sklo, okno sa ani nehlo. Pani s nakrátko ostrihanými vlasmi mávala pred svojou tvárou reklamným letáčikom, niektorí si držali prstom nosné dierky. Ktosi vykríkol slovo „otrasné“ a jeden chalan sediaci kdesi vzadu sa nahlas vyhrážal, že sa možno aj on povracia. Všetci stŕpli a niekoľko rúk ponúklo chlapčaťu kyslý cukrík. Konečnú zastávku s názvom Lesopark cestujúci privítali ako vykúpenie. Rýchlo sa vysúkali z Karosy, poniektorí okomentovali cestovanie zlostným hlasom. Šofér s dvadsaťročnou praxou si tieto komentáre dávno nevšímal. Odparkoval autobus, vypol motor aj svetlá a unavene si ľahol na predné sedadlá.

Mladý ornitológ v športovom oblečení a s obrovskou baterkou v ruke ich už čakal. Stál pod rozsvietenou lampou, poslednou na ceste, ktorá oddeľovala civilizovaný svet od tmavej divočiny. Veselo zamával na ľudí a milo sa usmial. Skupina ľudí vytvorila okolo neho kruh. Ešte stále sa spamätávali z cestovania, nahlas rozoberali situáciu okolo MHD, niektorí sa rozčuľovali a nadávali na primátora. Niekoľko menších detí poskakovalo okolo stojacich ľudí. Deti výskali, točili sa okolo vlastnej osi, niektoré padli na zablatenú zem. Otecko s nádherne pestovanou bradou zdvihol syna z kaluže a prísne povedal: „Nono!“ Ornitológ zatlieskal rukami, aby prerušil hlasnú vravu, a pekne sa predstavil. Privítal všetkých na exkurzii, ktorú ich občianske združenie organizuje už tretí rok a na ktorej si vypočujú húkanie sovy lesnej počas tokania. Upozornil ich, že vzhľadom na rekordne veľký počet účastníkov bude potrebná maximálna disciplína a udržiavanie ticha. Oznámil im trasu, po ktorej pôjdu, a približný čas návratu. Nezabudol upokojiť ľudí, že posledný spoj do mesta stihnú na sto percent. Dvaja mladíci v maskáčovom oblečení vytiahli z ruksakov baterky. Trikrát vyskúšali, či svietia, potom ich zasunuli do príchytiek na veste. Výrazne nalíčená pani v bielej šuštiakovej kombinéze rozsvietila svoj iPhone. Niekto povedal, že je to blbosť, lebo sa jej aj tak okamžite vybije baterka. Pani sa urazila a zasyčala, nech sa každý radšej stará sám o seba. Starí rodičia zahriakli vnúčence, aby okamžite prestali rozprávať. Dievčatko v kožených vibramkách chcelo piškať. Osamelý pán s kamerou požiadal ornitológa o dovolenie natočený materiál zavesiť na svoj fejsbuk. Ornitológ sa postavil vedľa tmavej lesnej cesty a zavelil na odchod. Skupina sedemdesiatich mužov, žien a detí odhodlane vykročila po zablatenej ceste, plnej kaluží a zradných výmoľov. Vrava, ktorá sa v skupine rozprúdila, znela v doline ako hromové dunenie. Vzrušenie z nadchádzajúceho stretnutia so sovami už definitívne prekrylo zlé pocity z nedôstojného cestovania autobusom. Všetci boli plní energie, mnohí až prekypovali naštudovanými vedomosťami o tomto záhadnom nočnom dravcovi. Svoje vedomosti vykrikovali nahlas, akoby každého okolo nich zaujímalo, čo vedia, a všetky sovy v lese boli totálne hluché. Dievčatko v otepľovačkách s koníkmi sa zatáralo kdesi na koniec skupiny a jeho starká vykrikovala do vlhkej tmy: „Natálka, nieže sa mi stratíš!“ Mladé študentky v neónových vetrovkách riešili meškajúce krámy. Hipsteri vzali svoje deťúrence na ruky, aby si nezablatili retro čižmičky. Starý otec spieval vnúčatám pesničku o múdrych sovičkách a ktosi niekomu radil do telefónu, ako urobiť excelovú tabuľku. Ornitológ odrazu zastal. Zástup ľudí sa zastavil tiež. Ornitológ zasvietil baterkou na skupinu a dôrazne všetkých upozornil, že ak chcú fakt niečo vidieť a počuť, musia mlčať. Maximálne môžu ticho šepkať. Všetci okamžite stíchli. Mlčky vykročili po lesnej ceste, svietili si pod nohy baterkami, ale po chvíli začali šepkať. Sprievod šepkajúcich ľudí, čo kráča o takejto hodine v tmavom lese, pôsobil naozaj bizarne. Ak by ich stretla nejaká mládež, čo zvykne tripovať v Lesoparku, mohla by si myslieť, že stretla akúsi tajnú náboženskú sektu. Nikoho však nestretli. Iba mesiac hanblivo vystrčil spoza mraku malinký kúsok žiariaceho tela. Vyzeral ako vytŕčajúci biely detský zadok. Šepot v skupine sa za pár minút premenil na hlasnú vravu. Bratia, čo boli na prázdninách u svojej bratislavskej babky, sa pobili o baterku. Staršiemu tiekla krv z nosa a bratislavská starká bedákala, že ani nemá vreckovku. Ktosi šliapol na neodpratané psie hovno a vulgárne zahrešil. Pán s kamerou neodolal nutkaniu nahlas oznamovať svetu, čo všetko čítal o sovách na internete. Každý musel povedať nejakú neodkladnú a dôležitú hovadinu, pekne nahlas. Sovy sa poschovávali hlboko do lesov Karpát, ďaleko od tej hlučnej lesnej cesty, plnej nebezpečných a páchnucich ľudí.

Ornitológ odrazu prudko zastal. Rozsvietil svoju špeciálnu baterku a ohromný lúč zapichol do neďalekého stromoradia. Kužeľ svetla osvetlil konáre vysokej jedle takmer denným svetlom. Oznámil sprievodu, že na týchto miestach včera počul a dokonca aj videl samca sovy. Ak by vraj chvíľu mlčali, je možné, že sa sem vráti a oni si vypočujú nádherné zamilované sovie húkanie. Musia však naozaj MLČAŤ! Sovy majú vynikajúci sluch. Účastníci a účastníčky exkurzie sa začali navzájom upozorňovať, aby rozprávali tichšie. Medzi dôchodkyňami vznikla malá roztržka, ktorá z nich rozprávala najhlasnejšie. Asi dvanásťročný chalanisko prudko zasvietil baterkou do očí chlapčaťu, ktoré mal na rukách ocko s dlhou pestovanou bradou. Chlapča sa srdcervúco rozplakalo. Ocko povedal chalaniskovi, že je smrad. To zas pobúrilo chalaniskovho starého otca. Nahlas vytmavil bradáčovi, že niekto, kto vyzerá ako Friedrich Engels, nebude nadávať jeho vnukovi. Hádky a obviňovania z toho, kto v skupine najviac huláka a kvôli komu nakoniec neuvidia sovu, naberali na intenzite. Ornitológ sa netrpezlivo pozrel na hodinky a rázne zahriakol skupinu. „Ak nechcete zmeškať posledný autobus, mali by ste začať spolupracovať!“ Ľudia znova zmĺkli. Zarazene hľadeli do tichého, tmavého lesa, z ktorého sa neozýval ani náznak sovieho húkania. Vlhký vzduch im zaliezal pod oblečenie a oni odrazu pocítili nepríjemný chlad. Niekto si nahlas kýchol. Ornitológ znervóznel a vytiahol z vrecka mobil, na ktorom mal nahrané húkanie samice sovy. Dvihol ruku smerom k jedli a dokola púšťal nahrávku. Les však mlčal. Urazene. Hrozivo. Neozval sa z neho ani ten najslabší zvuk. Mesiac sa schoval a prepustil miesto indigovej tme. Pach vlhkej zeme, hnijúceho lístia a machu sa miešal s jemnou vôňou húb. Ľudia stáli v úplnom tichu a sklamane počúvali mlčanie prírody. Ornitológ si vzdychol. Schoval mobil a zasvietil baterkou do koruny stromu. Pôsobil trocha bezradne. Niekto uštipačne povedal, že tu už možno žiadne sovy nežijú. Medzi účastníkmi exkurzie zaznelo znepokojivé šumenie. Nikto nechcel obísť naprázdno. Všetci si chceli odniesť nevšedný zážitok. Preto predsa prišli. Predstava, že sa nadarmo trmácajú zablatenou cestou, ich znervóznila. Túžili nabrať si do uší nadržané húkanie, navždy uväzniť vo svojich spomienkach zamilovaný pohľad sovy, odniesť si ten obraz domov. Starší pán obvinil mimovládku z amaterizmu. Ktosi podpichol, že Soros zrejme poslal málo peňazí. Ornitológ zneistel. Chvíľu premýšľal a potom oznámil, že sa pokúsi privábiť sovu inak. Spojil dlane a zahúkal presne tak, ako húka nadržaná sovia samica, potom ešte raz a znova. O malú chvíľu mu kdesi z diaľky odpovedal hlboký hvizd. „Kuu, hu huuuuuuuuh.“ Mladá študentka v neónovej vetrovke radostne poznamenala, že sovy dávajú prednosť ručnej práci. Osamelý pán s kamerou ju zahriakol, nech mlčí, lebo práve nahráva. Ornitológovi odľahlo. Radostne vysvetľoval, že počujú hvizd samca sovy lesnej, ktorý má tri časti: „Klesavé ú, pauza, kratučké hu a trasľavé húkanie. Počujete ho?“ Muži, ženy aj deti sa započúvali do zamilovaného, trocha strašidelného húkania sovieho samca, ktorý sa vraj práve snažil zlákať samičku do hniezdnej dutiny v strome. Ornitológ urobil stručnú prednášku o výskyte, párení a hniezdení sovy lesnej. Húkanie samca znelo čoraz hlasnejšie, až ornitológ musel poriadne zvýšiť hlas, aby ho prekričal. Klesavé ú bolo tak silné, že rozplakalo jedno malé dieťa. „Pozrite sa. Tam!“ skríkla pani s nakrátko ostrihanými vlasmi a ukázala na dva obrovské žlté svietiace body, pohybujúce sa medzi stromami. Kužele svetla z bateriek rôznych značiek sa skrížili ako svetelné meče. Obrovská hrdzavá sova letela lesom a nezadržateľne sa približovala. O niekoľko sekúnd pristál neďaleko stojacich ľudí vták veľký ako jednoposchodový rodinný dom. Zamával obrovskými červenými peruťami a nafúkal im mokré lístie do tváre. Všetci ostali stáť ako prikovaní. Boli zaskočení. Nikdy v živote ešte nik nevidel tak obrovskú sovu. Čumeli na ňu, neschopní pohybu, ochrnutí strachom. Ornitológ chvíľku pozoroval samca a keďže sa snažil zachrániť situáciu, ukázal rukou na sovu, akoby boli na prednáške: „Ide o mimoriadne veľkého jedinca, ktorý má netradičné sfarbenie očí.“ Ľudia sa dívali do hypnoticky žltých očí dravca. V tme svietili ako reflektory na tatrovke. Ktosi vyslovil domnienku, že je to určite mutant. Mladíci v maskáčoch šepkali slovo chemtrails. Študentky vo vetrovkách obvinili Slovnaft z negatívneho vplyvu na životné prostredie a odfotili si sovu mobilom. Pán s kamerou v ruke sa pomaly približoval k dravcovi. Opantaný túžbou natočiť ho, zabudol na akúkoľvek opatrnosť. Vetu „sovy sú mäsožravce“ vykríkol ornitológ príliš neskoro. Dravec schmatol votrelca za vetrovku a držal ho v hákovitom zobáku ako malú myš. Muž smrteľne zajačal. Kopal nohami a pokúšal sa vtáka udrieť kamerou. Sova zatriasla hlavou. Kamera vypadla pánovi z rúk a rozbila sa na zemi. Dravec otáčal svojou okrúhlou operenou hlavou. Muž sa v jeho zobáku hompáľal, kričal a volal o pomoc. Pripomínal malú bezmocnú handrovú bábiku na kolotoči. Potom dravec zaklipkal očami, chytil muža do zahnutých pazúrov a rýchlym úderom zobáka mu zlomil väz. V skupine ľudí, ešte vždy stojacich na lesnej cestičke v Lesoparku, vypukla panika. Plač detí sa zmiešal s krikom vydesených rodičov, starých rodičov a všetkých účastníkov a účastníčok exkurzie. Ornitológ sa pokúšal zachrániť situáciu, lenže jeho dobré rady nikto nepočúval. Ľudia sa v hrôze rozutekali po ceste. Preč, k autobusu, do civilizácie, čím ďalej od tohto strašného predátora. Potkýnali sa, padali, sácali sa a navzájom si ubližovali. Chalaniskovi prestala svietiť baterka, pošmykol sa na štrku a rozbil si hlavu. Výrazne nalíčená pani v bielej šuštiakovej kombinéze padla do jamy plnej blata. Kričala, že tu už vážne nikto nikomu nič negarantuje, a prosila, aby niekto zavolal políciu. Jeden mladý muž s dredmi sa ju pokúšal vytiahnuť, lenže strach o život bol silnejší než jeho rozhodnutie pomôcť. Niekto vrieskal, že si vytkol členok. Dôchodkyni dvíhajúcej sa zo zeme šliapli na chrbát. Sova ich chladnokrvne pozorovala, otáčala hlavou a sem-tam si odštipla kúsok mäsa z koristi. Hipsterskému oteckovi prišlo nevoľno. Ogrcal si svoju pestovanú bradu. Prestal sa ovládať a v šoku vykrikoval vetu: „To je masaker!“ Mladík v značkovom outdoorovom oblečení vykríkol: „Poďme ho zabiť!“ Ale mladá študentka mu chladnokrvne pripomenula, že ten pán je už dávno mŕtvy. Každý sa snažil zachrániť si holý život, niektoré/í aj životy svojich detí. Vydesení utekali Lesoparkom ako stádo vyplašených laní. Ak by ich nebodaj stretla nejaká tripujúca mládež, myslela by si, že sa hromadne zbláznili. Nikoho ale nestretli. Len unavený šofér podriemkaval v prekúrenej kabínke štyridsaťtrojky a vyčkával na čas odchodu. Búchanie špinavých, vydesených ľudí na dvere ho okamžite prebralo zo spánku. Chvíľu sa díval do vyľakaných tvárí, napokon otvoril dvere a nechápavo pozoroval ľudí, ako utekajú a skáču do autobusu. Uvedomil si, že ešte nikdy nikoho nevidel tak rýchlo nastúpiť. Rozmýšľal, či sa neopýta, čo sa vlastne deje, ale potom si spomenul, že dnes už vlastne končí. Ešte by sa zbytočne namočil do nejakého problému. Možno to robia z recesie, pomyslel si. Poslední dobiehajúci sa natlačili do dverí. Zranení sa snažili predrať k voľným sedadlám. Šofér nemusel vôbec výstražne zacengať zvončekom. Ľudia sa pudovo tlačili k sebe ako ovce. Zatvoril autobusové dvere. Karosa sa pomaly pohla do mesta. Cestujúci, ešte vždy vystrašení, sa s hrôzou dívali do zašpinených okien. Strach, že v nich uvidia žlté sovie oči, im vytláčal z pórov kože lepkavý pot. Vonku však trčala tma. Ani mesiac sa neunúval vyliezť spoza mrakov. Všetci mlčali ako hrob. Takmer nedýchali a s bázňou načúvali ako za oknami kričí divočina.

(Poviedka je z pripravovanej knihy Čisté zviera, ktorú podporil formou štipendia Fond na podporu umenia.)

Zobraziť diskusiu (0)