Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca: Zadie Smith - Dvaja chlapi dorazia do dediny

Poviedkou mesiaca júl je text britskej spisovateľky Zadie Smith, ktorý vyšiel pôvodne v časopise The New Yorker a pre náš magazín ho preložil Štefan Olejník. Debut Zadie Smith Biele zuby vyšiel pred neuveriteľnými dvadsiatimi rokmi, no k slovenským čitateľom sa dostal až v roku 2013 román NW, v roku 2015 Kambodžská ambasáda.

Občas dorazia na koňoch, občas pešo, autom alebo obkročmo na motorkách, príležitostne na tanku – po tom, čo zablúdili ďaleko od hlavnej falangy – a kedy-tedy aj zhora, v helikoptérach. Ak sa však na udalosti dívame s odstupom času, z najširšej perspektívy, musíme pripustiť, že najčastejšie dorazia pešo, a tak je aspoň v tomto zmysle náš príklad reprezentatívny; dosahuje až dokonalosť podobenstva. Dvaja chlapi dorazia pešo do dediny. Zakaždým do dediny, nikdy nie do mesta. Ak tí dvaja chlapi dorazia do mesta, prídu vždy vo väčšej skupine a oveľa lepšie vyzbrojení – to prikazuje zdravý rozum. Keď však dorazia do dediny, ich jedinou zbraňou môžu byť, podľa okolností, ich tmavé alebo svetlé ruky, hoci v nich obyčajne držia niečo ostré, oštep, dlhý meč, dýku, vyskakovací nôž, mačetu alebo aspoň pár starých, zhrdzavených britiev. Občas pušku. Vždy to závisí od okolností a rovnako aj teraz. Keď sa tí dvaja chlapi blížili do dediny, museli sme si ich ihneď všimnúť – na mieste, kde sa dlhá cesta, ktorá vedie do susednej dediny, stretáva na obzore so zapadajúcim slnkom. A bolo nám jasné, prečo prichádzajú práve o takomto čase. Západ slnka je pre podobnú dvojicu tradične príhodnou chvíľou, nech dorazí kamkoľvek, lebo na súmraku bývame už všetci pohromade: ženy sa práve vrátili z púšte alebo z polí, alebo z kancelárií v meste, alebo z mrazivých hôr, malé deti sa hrajú v prachu pri kuríne alebo na spoločnom dvore pri vysokom bloku nájomných bytov, väčší chalani sa vyvaľujú v tieni stromov kešu, kde hľadajú úľavu od strašnej páľavy – ak náhodou nežijú v oveľa chladnejšej krajine, kde tagujú spodok železničného mosta –, no čo je azda najpodstatnejšie, dospievajúce dievčatá sedia vonku pred svojimi chatrčami alebo domami, ustrojené do džínsov alebo do sárí, alebo do lykrových minisukní, alebo zahalené do závoja, a niečo čistia alebo kuchtia, alebo melú mäso, alebo esemeskujú. Podľa okolností. Iba zdatní dospelí muži sa ešte nevrátili a čertviekde trčia.

Noc má tiež svoje prednosti a nemožno poprieť, že ak by tí dvaja chlapi dorazili uprostred noci – či už na koňoch alebo peši, alebo pritisnutí k sebe na sedačke skútra značky Suzuki, alebo v rekvirovanom vládnom džípe – mohli by využiť moment prekvapenia. No tma má aj svoje nevýhody a keďže tí dvaja muži prichádzajú do dedín, nie do miest, pri nočnom príchode ich spravidla víta absolútna tma, nech na nich narazíte kdekoľvek vo svete a kedykoľvek v dejinách. V takej temnote si chlap nikdy nemôže byť istý, koho zdrapne za nohu: starú babizňu, vydatú ženu alebo dievča v rozpuku mladosti.

*

Jeden z chlapov je vysoký, navidomoči celkom pekný, no inak dosť hrubý, zadubený a zlomyseľný, zatiaľ čo druhý je menší a s tvárou lasičky vyzerá prefíkane. Malý chytrák sa oprel o reklamný pútač na Coca-Colu, ktorý stojí na začiatku dediny, a priateľsky zodvihol ruku na pozdrav. Jeho spoločník zatiaľ vytiahol z úst špáradlo, ktoré dovtedy hrýzol, odhodil ho na zem a usmial sa. Rovnako sa však mohli opierať o kandeláber, vypľuť žuvačku a v povetrí sa mohla vznášať vôňa boršču. V našej dedine však boršč nevaríme – jedávame kuskus a ostrieže, vo vzduchu teda bolo cítiť vôňu ostriežov, pach, ktorý dodnes neznášame, lebo nám pripomína deň, keď do dediny dorazili tí dvaja chlapi.

Aj vysoký chlap priateľsky zodvihol ruku na pozdrav. Sesternica náčelníkovej manželky, ktorá náhodou prechádzala cez cestu, čo vedie do susednej dediny, mala v tej chvíli pocit, že sa zoči-voči vysokému mužovi s mačetou, ktorá žiarila v lúčoch slnka, musí zastaviť a zodvihnúť ruku, hoci sa jej celá triasla.

Dvaja chlapi radi prichádzajú s takýmto viac-menej priateľským pozdravom. To nám pripomína, že všetkým ľuďom, bez ohľadu na to, čo sú zač, je milé, keď ich druhí majú radi – čo i len hodinku predtým, ako sa ich začnú báť alebo ich znenávidia. Možno je výstižnejšie konštatovať, že sa im páči, ak strach, ktorý vzbudzujú, niečo odľahčí, trebárs túžba alebo zvedavosť, hoci v konečnom dôsledku je ich hlavným cieľom šíriť strach. Obvykle pre nich po príchode varia jedlo. Niečo im ponúkneme aj my alebo, za iných okolností, si jedlo vynútia. V inej dobe, na štrnástom poschodí zanedbaného, zasneženého bytového domu, ktorý možno považovať za akúsi vertikálnu dedinu, sa tí dvaja chlapi vtlačia na pohovku nejakej rodiny, pred televízor, kde sa dívajú na vyhlásenie novej vlády, tej vlády, ktorú práve pučom nastolili, a smejú sa na novom vodcovi, ako v nemožnom klobúku pochoduje hore-dolu po buzerpľaci. Pritom držia najstaršie dievča za plece, akoby priateľsky, no predsa trochu príliš mocne, zatiaľ čo jej po tvári stekajú slzy. („Nie sme kamoši?” pýta sa jej vysoký zadubenec. „Či tu nie sme všetci kamoši?”)

Taká je jedna obmena ich príchodu, hoci sem takto nedorazili; tu nemáme televízory ani sneh a všetci tu odjakživa žijeme iba v prízemných obydliach. Ale účinok je rovnaký: desivá nehybnosť a očakávanie. Druhé dievča, trochu mladšie, prinieslo tým dvom chlapom taniere s jedlom alebo, ako je v našej dedine zvykom, všetko v jednej miske. „To je dobré žrádlo!” povedal ten vysoký, pekný hlupák a naberal si pritom špinavými prstami sústa ryby. Malý chytrák s potkaňou tvárou dodal: „Aj moja mamka také varievala, nech dá Boh odpočinok jej zasranej, starej duši!“ Pri jedle obaja hojdali dievčatá na kolenách, zatiaľ čo sa staršie ženy tisli ku stenám miestnosti a ronili slzy.

*

Po jedle a pití – ak je v tejto dedine alkohol povolený – sa tí dvaja chlapi prechádzajú po dedine a sliedia, čo by sa im mohlo hodiť. Je čas na rabovku. Takíto chlapi vždy kradnú, ale, nevedno prečo, neradi používajú toto slovo; keď napríklad siahnu po vašich hodinkách, cigaretách, peňaženke alebo dcére, zvykne zvlášť ten malý vravieť vznešené vety ako „Vďaka ti za dar“ alebo „Ceníme si tvoju obeť pre dobro veci.“ Vysoký sa pritom rozrehoce a zruší dojem dôstojnosti, ktorý sa malý snaží vyvolať. V jednej chvíli, ako prechádzajú z domu do domu a berú si, čo sa im zapáči, vyskočí spoza matkinej sukne smelý chlapec a pokúsi sa malého chytráka premôcť. V našej dedine sa na to odvážil štrnásťročný chalan, ktorého sme prezývali Žabí kráľ. Keď mal štyri alebo päť rokov, ktosi sa ho spýtal, kto je v našej dedine najmocnejší. Ukázal na ohyzdnú veľkú ropuchu na dvore a povedal: „On, Žabí kráľ,“ a na otázku prečo vysvetlil: „Lebo jeho sa bojí aj môj otec!“ V štrnástich rokoch bol smelý, no nerozvážny, preto sa ho robustná matka usilovala spratať za sukňu ako malé dieťa. Existuje však niečo ako stelesnená odvaha, skutočná, neodbytná, ktorú je ťažké vysvetliť a ktorá sa občas všade vyskytne. Hoci je takmer vždy nanič, ak sa s ňou stretnete, len tak na ňu nezabudnete – podobne ako na prekrásnu tvár alebo na mohutný horský masív –, lebo svojím spôsobom nastavuje zrkadlo vašim ilúziám o vlastnej odvahe. Azda to preblesklo aj mysľou vysokého zadubenca: zodvihol lesklú mačetu a takmer bez námahy, plavným pohybom, rovnakým, akým by ste odsekli kvet z vrcholca rastliny, chlapcovi zobral život.

*

Keď sa preleje krv, obzvlášť v takom množstve, zavládne stav istej pomätenosti, totálny zmätok, v ktorom sa vzápätí rozplynú všetky formálne gestá prívetivosti a pohostinnosti, ba aj hrozby. Obyčajne vtedy všetci začnú ešte viac piť. Zvláštne je, že často aj starci z dediny – ktorí, hoci sú to muži, sa nevládzu brániť – pritom siahajú po fľaši, pijú plnými dúškami a plačú, lebo odvahu človek nepotrebuje len na šírenie totálneho zmätku, ale aj vtedy, keď sa mu má posediačky prizerať. Ale naše ženy, tie sa len neprizerali! Doteraz sme nesmierne hrdí na svoje ženy, ktoré plece pri pleci postavili obranný val okolo našich dievčat, keď sa vysoký zadubenec rozčúlil a odpľul si na dlážku: „Čo je to s tými sukami? Dokedy budeme čakať? O chvíľu budem namol!“ Malý chytrák zas pohladil sesternicu náčelníkovej ženy po tvári (náčelníkova žena bola na návšteve u rodiny v susednej dedine) a tichým, sprisahaneckým hlasom jej šepkal o budúcich dietkach revolúcie. Pamätáme si, že podobne sa zvykli ženy stavať na odpor v dávnych časoch, pri belostných skalách a belasých moriach, a nie až tak dávno v dedinách boha so sloňou hlavou a na mnohých iných miestach, starých i nových. Na márnej statočnosti našich žien bolo aj teraz čosi mimoriadne dojímavé; hoci nedokázala zabrániť, aby tí dvaja chlapi dorazili do dediny a dopustili sa toho najhoršieho – doteraz sa to nikdy nepodarilo a ani sa nikdy nepodarí –, predsa však privodila prchavý okamih, kedy sa vysoký zadubenec vydesil a zneistel, akoby žena, čo ho opľula, bola jeho vlastnou matkou. Tá chvíľa pominula, keď malý chytrák ženu kopol do brucha, val sa rozpadol a totálnemu zmätku už nič nestálo v ceste za zvyčajným cieľom.

*

Na druhý deň sa udalosti dokola rozoberajú a ich neúplné, čiastkové verzie sa líšia podľa toho, kto sa na ne vypytuje: vojak, manžel, žena s notesom, chorobne zvedavý návštevník zo susednej dediny alebo náčelníkova žena, ktorá sa vrátila z návštevy u švagrinej. Zväčša sa kladie dôraz na otázky ako: „Kto to bol?”, „Kto boli tí chlapi?”, „Ako sa volali?”, „Akou rečou rozprávali?”, „Ako mali pomaľované ruky a tváre?” Je požehnaním našej dediny, že tu máme miesto strohých vyšetrovateľov náčelníkovu ženu, ktorú koniec-koncov považujeme za svojho vodcu viac ako náčelníka samotného. Je vysoká, driečna, prefíkaná a odvážna. Verí v ga haramata, harmatán, vietor, ktorý prináša raz horúci, inokedy studený vzduch a ktorého sa každý zhlboka nadychuje – nedá sa ho nenadychovať –, hoci v totálnom zmätku len niektorí aj vydýchnu. Pre ňu sú podobní ľudia iba ga haramata, vždy sa nakoniec stratia spolu so svojimi menami a tvárami. Nedá sa povedať, že prinášajú smršť, oni ňou sú. To je samozrejme metafora; náčelníkova žena sa ňou však riadi. Teraz zašla priamo za dievčatami, požiadala ich, aby jej všetko vyrozprávali, a našla jedno, ktoré, posmelené jej porozumením, jej dopodrobna vylíčilo svoj príbeh. Jeho zavŕšenie bolo veľmi neobvyklé, lebo malý chytrák si navravel, že sa do nej zaľúbil, a povedal dievčaťu, keď po všetkom zložil spotenú hlavu na jej nahú hruď, že aj on je sirotou – čo je preňho ťažšie, lebo je sirotou už veľa rokov, a nielen zopár hodín – a že má svoje meno a svoj život a nie je púhym netvorom, ale chalanom, čo trpel rovnako ako všetci ostatní, zažil všemožné hrôzy a teraz najviac túži mať deti s týmto dievčaťom z našej dediny, veľa malých chlapčekov, mocných a krásnych, a tiež dievčatiek, hej, prečo by nie aj dievčatiek! A žiť ďaleko od všetkých dedín a miest, s armádou detí, ktoré by ich oboch obklopovali a chránili až do konca ich dní. „Chcel mi prezradiť svoje meno,” zvolalo dievča, ešte stále udivené tou myšlienkou. „Nemal v sebe ani kúsok hanby! Povedal mi, že mu je proti srsti pomyslenie, že prešiel mojou dedinou, mojím telom bez toho, aby kohokoľvek zaujímalo, ako sa volá. Asi to nie je jeho pravé meno, ale povedal, že sa volá –”

Vtom náčelníkova žena náhle vstala, vyšla z izby a odkráčala na dvor.

Zadie Smith



Z angličtiny preložil Štefan Olejník. Poviedka vyšla v časopise The New Yorker v júni 2016. V origináli – v podaní autorky – si ju možno vypočuť na tejto adrese: http://audio.wnyc.org/tnyauthorsvoice/tnyauthorsvo...


Zobraziť diskusiu (0)

NW

NW

Zadie Smith

Severozápadná časť Londýna. Malý Babylon. O TITULE Všetky farby pleti, všetky možné vyznania. Malé životy v malých bytoch, divoké ulice. Tu sa odvíja príbeh štyroch ľudí, dvoch párov. Niekto má deti, stálu prácu, slušný plat a malé auto. Niekto horšiu prácu, žiadne deti, žiadny byt. Spokojný nie je nikto. Je leto, je horúco, prach na chodníkoch, prach v očiach. Je iná štvrť,je dom, na poschodí vyziabnutá, a predsa stále krásna Annie, vo vani, s čiarami kokaínu na zrkadielku a bývalým milencom usadeným oproti, v rozpakoch. Niekde sa to všetko stretáva a pretína, ale nič sa nevyrieši.

Kúpiť za 12,67 €

Kambodžská ambasáda

Kambodžská ambasáda

Smith Zadie

Poviedka Zadie Smith nám predstavuje príbeh mladej ženy Fatou, ktorá pracuje ako domáca v rodine Derawalovcov a jej život je únikom z jedného otroctva do druhého. Príbeh Fatou sa začína aj končí pred Kambodžskou ambasádou, ktorá sa objavila vo Willesdene v severozápadnom Londýne.

Kúpiť za 10,93 €

Swing Time

Swing Time

Smith Zadie

An ambitious, exuberant new novel moving from north west London to West Africa, from the multi-award-winning author of White Teeth and On Beauty Two brown girls dream of being dancers - but only one, Tracey, has talent. The other has ideas: about rhythm and time, about black bodies and black music, what constitutes a tribe, or makes a person truly free.

Kúpiť za 10,95 €

On Beauty

On Beauty

Smith Zadie

Like Smith's smash debut, White Teeth (2000), this work gathers narrative steam from the clash between two radically different families, with a plot that explicitly parallels Howards End. A failed romance between the evangelical son of the messy, liberalBelseys,Howard is Anglo-WASP and Kiki African-American,and the gorgeous daughter of the staid, conservative, Anglo-Caribbean Kipps leads to a soulful, transatlantic understanding between the families' matriarchs, Kiki and Carlene, even as their respectivehusbands, the art professors Howard and Monty, amass matériel for the culture wars at a fictional Massachusetts university.

Kúpiť za 8,99 €

Podobný obsah

Poviedka mesiaca marec: Krížovky

Poviedka mesiaca marec: Krížovky

Hassan Blásim

Poviedka je z knihy Iracký mesiáš. Keď v roku 2014 získal Hassan Blásim za knihu Iracký Mesiáš cenu Independent Foreign Fiction Prize, bolo to prvýkrát v 24-ročnej histórii ceny, čo ju získal arabský spisovateľ, a tiež prvýkrát, čo zvíťazila zbierka poviedok. Blásimove poviedky sú neuveriteľne surreálne, brutálne drsné, no takmer vždy ukotvené v surovej realite. Prelína sa v nich každodenné s fantastickým, mŕtvi ožívajú a zvieratá rozprávajú príbehy so silnou dávkou čierneho humoru. Próza reflektuje temné absurdity irackej nedávnej minulosti a útrapy irackých utečencov. Autorovo makabrózne spisovateľské umenie majstrovsky demaskuje, ako vojna vplýva na ľudské bytosti. Blásimove knihy, ako výtvor skutočne temného vizionárskeho génia, sú natoľko šokujúce, že v arabskom svete boli donedávna dostupné len online.

Poviedka mesiaca február: Miroslava Kuľková – Belehrad v tme

Poviedka mesiaca február: Miroslava Kuľková – Belehrad v tme

Miroslava Kuľková

Každá balkánska krajina má svoj hotel Balkán – cudzinu aj domov, v ktorom sme dočasne, a predsa je všade. Kedysi tieto krajiny, oblasti, enklávy tvorili jeden celok, potom sa krvavo rozišli a teraz si znova hľadajú cestu k sebe. Sedem poviedok debutujúcej Miroslavy Kuľkovej (* 1992) sa odohráva v siedmich balkánskych krajinách. Ich obyvatelia hľadajú cestu nielen k druhým – vzhľadom na históriu a miesta, kde žijú –, ale hlavne späť sami k sebe. Prehodnocujú vzťahy, z ktorých ujsť chcú, ale nedokážu, a nachádzajú tie, ktoré ich ešte môžu zachrániť.

Poviedka mesiaca december: Dopisy Otce Vánoc

Poviedka mesiaca december: Dopisy Otce Vánoc

J. R. R. Tolkien

Vánoční dopisy svým dětem psal J. R. R. Tolkien od roku 1920, kdy byly jeho prvorozenému synkovi Johnovi právě tři roky, do roku 1943, kdy bylo jeho nejmladšímu dítěti, dceři Priscille, čtrnáct let. V roli Otce Vánoc jim každoročně sděloval, že dostal jejich dopisy se seznamem vánočních přání, a vyprávěl o událostech na severním pólu; o vánočních přípravách, o svých pomocnících, o vítězných bojích se skřety.